znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 203/08-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 85/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P., a. s., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2008 doručená   sťažnosť   P.,   a.   s. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v ktorej   namieta   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 85/02.

Sťažovateľka uviedla, že „dňa 08. 08. 2002 bol podaný na Okresný súd (...) návrh (...)   o   vydanie   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   25   000,-   Sk   (...).   Vec   je   vedená na Okresnom súde (...) pod č. 2 Cb 85/02.

Platobným   rozkazom   (...)   zo   dňa   27.   08.   2002   (...)   bola   odporcovi   (...)   uložená povinnosť zaplatiť mi 25 000,- Sk (...).

Proti tomuto platobnému rozkazu odporca podal odpor (...). Okresný   súd   (...)   vo   veci   nariadil   pojednávanie   na   deň   28. 10.   2002.   Na   toto pojednávanie   sa   klient   ospravedlnil   (...)   navrhol   vyzvať   odporcu   o predloženie   faktúr a dohôd, príjmových a výdavkových dokladov a ďalších dokladov, z ktorých by vyplývalo, že skutočnosti obsiahnuté v odpore zodpovedajú realite. Ďalšie pojednávame vo veci bolo vytýčené   na   deň   26.   11.   2002,   na ktorom sa   klient taktiež   ospravedlnil.   Následne   som Okresnému   súdu   v   Kežmarku   zaslal   dňa   25.   03.   2003   plnomocenstvo   na   zastupovanie v uvedenej právnej veci. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené na deň 14. 12. 2004. Ohľadne   tohto   pojednávania   sa   klient   spolu   so   mnou,   ako   právnym   zástupcom   taktiež ospravedlnil s poukazom na zlé poveternostné podmienky.

Od uvedeného dňa sa vo veci neuskutočnilo žiadne pojednávanie ani žiaden iný procesný úkon.

Dňa   12.   03.   2008   sa klient   obrátil   na   Okresný   súd (...)   so žiadosťou   o zaslanie komplexnej   správy   o   stave   konania   s   poukazom   na   tú   skutočnosť   že   Okresný   súd v Kežmarku vôbec nekoná a pokiaľ nedôjde k náprave, bude nútený obrátiť sa na Ústavný súd SR. (...)

Predseda Okresného súdu (...) zaslal Správu o stave konania klientovi, ktorá mu bola doručená dňa 12. 03. 2008. (...)“.

Z   uvedených   dôvodov   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vo   svojom   náleze vyslovil, že :

„1. Základné právo P., a. s. v B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   článku   48   odst.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote podľa článku 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Kežmarku v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 85/02 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Kežmarku prikazuje   vo veci vedenej pod sp zn. 2 Cb 85/02 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   P.,   a.   s.   B.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25   000,-   Sk   (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún),   ktoré je Okresný súd v Kežmarku povinný   tomuto vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že v prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ   právo   podľa   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších predpisov   [platného   do   31.   marca   2005   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)] a od 1. apríla 2005   podľa   § 3   ods. 7   a   § 62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   prílohy,   ako   aj   z obsahu   sťažnosti   a jej   prílohy   vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 14401/08 ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa podaním z 12. marca 2008 obrátila na okresný súd („Okresný súd Kežmarok,...“, pozn.) so žiadosťou o zaslanie komplexnej správy o stave konania, pretože okresný súd vo veci nekoná v zmysle platného práva a pokiaľ nedôjde k náprave, obráti sa na ústavný súd o náhradu škody. Listom zo 4. apríla 2008 adresovaným predsedovi okresného súdu sťažovateľka v podstate zopakovala svoje výhrady na nekonanie okresného súdu v namietanej veci a vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cb 64/2002.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa   zákona   o   štátnej   správe   súdov   a v súčasnosti   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľky   v   okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať   za   splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v konaní   pred orgánom   štátnej správy   súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   okrem   toho   zastáva   názor,   že   doručovanie sťažnosti   predsedovi okresného   súdu   (listom   zo   4.   apríla   2008)   v krátkom   čase   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu (15. mája 2008) sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej prílohy, ako aj z obsahu sťažnosti a jej prílohy vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 14401/08 (táto sa týka jej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 Cb 64/2002, pozn.) nezistil, že by sťažovateľka podala predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na prieťahy   v predmetnom   konaní   pred   4.   aprílom 2008,   a ani   z   obsahu   sťažností   a ich   príloh   nevyplýva,   že   by   k nesplneniu   podmienky prípustnosti   sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľky   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   odmietol   jej   sťažnosť   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ani list sťažovateľky z 12. marca 2008, ak by bol doručený predsedovi okresného súdu ako sťažnosť na prieťahy v konaní (čo z jeho   obsahu   nevyplýva,   pozn.),   by   na   dôvodoch   odmietnutia   sťažnosti   nič   nezmenil, pretože obdobie 2 mesiacov pred podaním sťažnosti na ústavný súd by v okolnostiach danej veci bolo tak isto potrebné považovať iba za formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že neuniklo jeho pozornosti tiež tvrdenie sťažovateľky,   že   na   tri   pojednávania   nariadené   okresným   súdom   po   podaní   odporu žalovaným (28. októbra 2002, 26. novembra 2002 a 14. decembra 2004) sa sťažovateľka neustanovila, a táto skutočnosť by mohla mať význam pri vecnom posúdení celkových prieťahov (z hľadiska subjektívneho správania sa sťažovateľky) v konaní po prijatí veci na ďalšie konanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2008