znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 203/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P., zastúpeného JUDr. E. G., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   č. k. 7 C 119/1996-632,   Krajského   súdu v Trnave   sp.   zn.   9   Co 189/05 a Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo 120/2006 a sp. zn. 1 Cdo 121/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2007 doručená sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodnutím Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 119/1996-632, Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 189/05 a Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Cdo 120/2006 a sp. zn. 1 Cdo 121/2006.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„Okresný súd v Dunajskej Strede uznesením č. 7 C 119/96-632 zo dňa 16. 12. 2004, navrhovateľov (...), proti odporcovi (...), v konaní o vydanie majetkového podielu rozhodol, že súdne konanie zastavuje z dôvodu, že odporca ani na výzvu súdu súdny poplatok za podanie odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 19. 3. 2004 neuhradil. (...)

Predmetné uznesenie prevzala na pošte právna zástupkyňa odporcu P. Mgr. I. M. dňa 3. 1. 2005.

Voči tomuto uzneseniu podala právna zástupkyňa odporcu osobne na súde dňa 18. 1. 2005 odvolanie odporcu proti zastaveniu súdneho konania z dôvodu, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku v čiastke 26.965,- Sk bola doručená iba odporcovi bez toho, aby bola doručená aj jeho právnej zástupkyni, ktorá bola riadne splnomocnená na zastupovanie na celé konanie. (...)

Doručovanie písomností - uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda o zastavení súdneho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   sa   konalo   v období   Vianoc   2004 a konca roku 2004, kedy je celkom bežné, že sa účastníci konania a ich právni zástupcovia obvykle nezdržiavajú v mieste svojho sídla, resp. v mieste svojho bydliska. (...)

Najvyšší   súd   postup   Krajského   súdu   v Trnave,   ktorým   rozhodol,   že   odvolanie odporcu proti uzneseniu Okresného súdu v Dunajskej Strede č. 7 C 119/96-632 odmieta, považoval   v podstate   za   správny,   v súlade   so   zákonom,   lebo   mal   za   to,   že   súd   svojím postupom neodňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva, pričom vôbec neskúmal, či výzva na zaplatenie súdneho poplatku s poučením o zastavení konania pre jeho nezaplatenie bola účinne doručená podľa §-u 49 ods. 1 O. s. p. právnemu zástupcovi odporcu splnomocnenému pre celé súdne konanie.

Takýto   záver   Najvyššieho   súdu   vyslovený   v uznesení   č.   1   Cdo   120/2006 a 1 Cdo 121/2006 zo dňa 14. 5. 2007 je podľa nášho právneho názoru v rozpore s článkom 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, keď Najvyšší súd nevzal do úvahy, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola doručená iba účastníkovi konania...

Máme za to, že vydaným uznesením o zastavení súdneho konania nemohol Okresný súd   Dunajská   Streda   konvalidovať   neúčinnosť   úkonu   doručenia   výzvy   na   zaplatenie súdneho poplatku a poučenia o následkoch jeho nezaplatenia v zmysle zákona č. 71/1992 Zb.   a celý   nasledujúci   postup   súdov   vyššieho   stupňa   bol   potom   v rozpore   so   zákonom a zmätočný,   a to   aj   napriek   tomu,   že   účastník   konania   mal   možnosť   v odvolacej   lehote súdny poplatok zaplatiť.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti vydal tento nález: Základné ústavné právo sťažovateľa – právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1,   čl. 48   ods.   2   ústavy   rozhodnutím   okresného   súdu   č.   k.   7   C   119/1996-632, krajského súdu   sp.   zn.   9   Co   189/05   a   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   120/2006 a sp. zn. 1 Cdo 121/2006 bolo porušené

Uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   7   C   119/1996-632,   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 189/05 a najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 120/2006 a sp. zn. 1 Cdo 121/2006 sa zrušujú a vec sa vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. E. G., B., podľa vyčíslenia.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že podľa konštantnej judikatúry o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

Podstatou námietok sťažovateľa je nezákonnosť postupu súdov Slovenskej republiky pri   rozhodovaní   vo   veci,   ktorú   vidí   v tom,   že   okresný   súd   nemohol   uznesením č. k. 7 C 119/1996-632   zastaviť súdne   konanie   z dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku, pretože neboli naplnené zákonné podmienky, ktorými je okrem iného aj doručenie výzvy s poučením   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   právnemu   zástupcovi.   Druhou   podstatnou námietkou   sťažovateľa   je   konštatovanie   a zastávanie   iného   právneho   názoru   ohľadom doručovania   písomností   do   vlastných   rúk.   Sťažovateľ zastáva názor,   že   odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 119/1996-632 bolo podané včas.

Odvolanie bolo krajským súdom sp. zn. 9 Co 189/05 odmietnuté ako oneskorené. Po podaní dovolania sa uznesením sp. zn. 1 Cdo 120/2006 a sp. zn. 1 Cdo 121/2006 najvyšší súd   nestotožnil   s právnym názorom,   že postupom   krajského   súdu   bola odňatá   možnosť konať pred súdom, a tiež sa nestotožnil s námietkou o existencii vady konania uvedenej v 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   sa   po   preštudovaní   spisu   stotožňuje   s názorom   všeobecných   súdov a odôvodňuje to tým, že zo spisového materiálu je exaktne preukázané, že fikcia doručenia do vlastných rúk uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 119/1996-632 o zastavení konania bola uplatnená   zákonným   spôsobom   a teda   odvolanie   proti   tomuto   uzneseniu   nemohlo   byť podané včas. Sťažovateľ nepreukázal relevantným spôsobom (neuniesol dôkazné bremeno) svoje   nezdržiavanie   sa   v mieste   doručenia,   a teda   nevyvrátil   hodnoverným   spôsobom neuplatnenie fikcie doručenia do vlastných rúk v súlade so zákonným ustanovením. Možno s určitosťou   konštatovať,   že   sťažovateľ   mal   v rozhodnom   čase   (mohol   mať)   objektívnu možnosť dozvedieť sa o úkonoch súdu a   doručovateľa ohľadom doručovania uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 119/1996-632.

Keďže ústavný súd vyslovil právny názor o platnom doručení uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 119/1996-632 do vlastných rúk, je evidentné, že právo aktívne sa brániť, a teda   odstrániť   nezákonnosť   v konaní,   ktorú   vidí   sťažovateľ,   tu   bolo   zaručené   práve podaním odvolania, ktoré ale nebolo   podané včas. Preto je právne irelevantné zaoberať sa sťažovateľom nastolenou   otázkou   nedoručenia výzvy   na zaplatenie súdneho poplatku za podanie odvolania právnemu zástupcovi.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom štátneho orgánu neboli porušené základné práva sťažovateľa tým, že príslušný štátny orgán nerozhodol   v súlade   s právnym   názorom   sťažovateľa.   Ústava   negarantuje   právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa   s názorom   štátneho   orgánu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom   účastníkov   konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd v závere konštatuje, že postupom štátneho orgánu nijako nemohlo dôjsť k porušeniu namietaných garantovaných ústavných práv.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007