znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 203/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. E. Ch., Z., zastúpenej advokátom JUDr. D. Ch., Advokátska   kancelária, B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu a na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach z 13. februára 2001 č. k. 16 Co 114/99-197, 13 Co 113/01 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2001 sp. zn. 4 Cdo 74/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. E. Ch.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. decembra 2001 doručené podanie (ďalej len „sťažnosť“) Mgr. E. Ch., Z. (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „navrhovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. Ch., Advokátska kancelária,   B., ktorým namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 13. februára 2001 č. k. 16 Co 114/99-197, 13 Co 113/01 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. septembra 2001 sp. zn. 4 Cdo 74/01.

Z obsahu sťažnosti a z priložených písomností vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom zo 4. marca 1992 a jeho doplneniami domáhala na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanému, ktorým bolo mesto Košice, o vypratanie a vydanie (celej) nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Košiciach na Mäsiarskej ulici č. 66, evidovanej v katastri nehnuteľností na LV č. 10527 pre katastrálne územie Košice - Stred ako parc. č. 613 (zast. plocha - dom č. 500) o výmere 263 m² (ďalej len „nehnuteľnosť“) na základe zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj   „zákon   o mimosúdnych   rehabilitáciách“   alebo   „reštitučný   zákon“).   Sťažovateľka odvodzovala   svoje   postavenie   oprávnenej   osoby   ako   právna   nástupkyňa   po   bývalých spoluvlastníkoch   nehnuteľnosti,   a to   po   svojej   matke   M.   Č.   (spoluvlastnícky   podiel   vo výške   5/15)   a po   svojej   tete   A.   B.   (výška   jej   spoluvlastníckeho   podielu   taktiež   5/15). Sťažovateľka opierala svoj nárok na vydanie celej nehnuteľnosti o § 5 ods. 1   tretiu vetu zákona   o mimosúdnych   rehabilitáciách,   podľa   ktorého „Ak   je   oprávnených   osôb   viac a nárok na vydanie veci uplatnia v lehote podľa ods. 2 len niektoré z nich, vydá sa im celá vec“.Okresný   súd   rozsudkom   z 10.   decembra   1998   č.   k.   33   C   210/92-141   žalobe sťažovateľky vyhovel iba čiastočne, keď žalovaného zaviazal len na vydanie 5/15 podielu, akým nehnuteľnosť vlastnícky patrila jej právnej predchodkyni (matke), a v prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na tú skutočnosť, že ustanovenie § 5 ods. 1 tretej vety zákona o mimosúdnych rehabilitáciách sa týka plurality nástupcov pôvodného oprávneného. Podľa právneho názoru okresného súdu vždy však musí ísť o oprávnených v tej istej skupine, oprávnených na jednej úrovni. Ak však   vec   bola   v podielovom   spoluvlastníctve   viacerých   osôb,   ako   tomu   bolo   v danom prípade, reštitučný nárok sa posudzuje pri každom podiele samostatne a pod pojmom celá vec   sa   rozumie   len   konkrétny   spoluvlastnícky   podiel.   Okresný   súd   bol   toho   právneho názoru,   že   oprávneným   osobám   po   jednom   spoluvlastníkovi   možno   vydať   len   ten spoluvlastnícky podiel, ktorý spoluvlastník v čase odňatia veci vlastnil.

Krajský súd na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom z 13. februára 2001 č. k. 16 Co 114/99-197, 13 Co 113/01 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože bol toho názoru, že boli splnené všetky zákonné podmienky podmieňujúce vydanie nehnuteľnosti   sťažovateľke   v takom   rozsahu,   ako   to   urobil   súd   prvého   stupňa,   a preto nepovažoval   odvolanie   sťažovateľky,   ako   aj   žalovaného   za   dôvodné.   Krajský   súd v uvedenom rozhodnutí podľa § 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pripustil vo veci dovolanie s odôvodnením, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu s poukazom na tú skutočnosť, že ustanovenie § 5 ods. 1 tretej vety zákona o mimosúdnych rehabilitáciách pripúšťa aj iný výklad, ako zaujal súd prvého stupňa pri rozsahu povinnosti žalovaného vydať nehnuteľnosť.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie   a navrhla rozhodnutie vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka vo svojom dovolaní poukázala na citované znenie ustanovenia § 5 ods. 1 tretej vety zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, pričom zdôraznila, že podľa jej názoru pod pojmom „celá vec“ je potrebné rozumieť „naozaj“ celú vec (celú nehnuteľnosť), a nie iba spoluvlastnícky podiel jej právnej predchodkyne. Právny názor prvostupňového a odvolacieho súdu vychádzajúci najmä z judikátu R 63/1994 sťažovateľka nepovažovala za správny   z dôvodu,   že   obmedzenie   oprávnených   osôb,   ktoré   sa   uplatňuje   v judikatúre všeobecných   súdov   pri   výklade   ustanovenia   §   5   ods.   1   zákona   o mimosúdnych rehabilitáciách,   podľa   jej   názoru   nevyplýva   z textu   tohto   zákonného   ustanovenia. Sťažovateľka   vo   svojom   dovolaní   poukázala   na   systematický   výklad tohto   ustanovenia v nadväznosti   na   celý   zákon,   najmä   však   na   ustanovenia   §   1,   §   2,   §   3   až   8   zákona o mimosúdnych   rehabilitáciách.   Sťažovateľka   bola   toho   názoru,   že   pri   podielovom spoluvlastníctve   pod   vecou   (v zmysle   §   3   ods.   1   a   2   zákona   o mimosúdnych rehabilitáciách), ktorá patrila fyzickej osobe, podielovému spoluvlastníkovi a ktorá prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, sa rozumie buď celá vec, alebo spoluvlastnícky podiel   k veci, a to v závislosti od toho, či spôsobom   uvedeným   v   §   6   citovaného   zákona   prešla   na   štát   celá   vec   alebo   len spoluvlastnícky podiel k veci. Pod vecou je preto potrebné podľa presvedčenia sťažovateľky rozumieť to, čo bolo predmetom občianskoprávneho úkonu, t. j. čo bolo v danom prípade predmetom   kúpnej   zmluvy   z 30.   novembra   1982.   Predmetom   kúpnej   zmluvy   nebol spoluvlastnícky podiel jej právnej predchodkyne, ale celá spoločná nehnuteľnosť, ktorej vydania sa domáhala v celosti. Sťažovateľka uviedla, že takýto výklad nie je v rozpore s účelom zákona o mimosúdnych rehabilitáciách (§ 1 ods. 1), ale naopak priamo vyplýva z jeho jednotlivých ustanovení, ich systematického a gramatického výkladu. Preto podľa názoru sťažovateľky žalovaný je povinný jej vydať a vypratať celú spornú nehnuteľnosť, a nie iba spoluvlastnícky podiel jej právnej predchodkyne.

Sťažovateľka ďalej namietala, že aj keby výklad všeobecných súdov pojmu „celá vec“ bol správny, má minimálne nárok na vydanie spoluvlastníckeho podielu 2/3 spornej nehnuteľnosti, a nie len 1/3. Ide o 1/3 podiel, ktorý vlastnila v čase uzavretia kúpnej zmluvy jej teta, sestra jej matky A. B., ktorá zomrela 12. júla 1984. Sťažovateľka vyjadrila aj názor, že s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 1 tretej vety zákona o mimosúdnych rehabilitáciách v spojení s § 3 ods.   2 písm. e) a § 5 ods. 2 zákona o mimosúdnych   rehabilitáciách je oprávnenou osobou aj po tejto zomrelej sestre svojej matky. Poukázala aj na tú skutočnosť, že z ustanovení § 3 ods. 2 tohto reštitučného zákona vyplýva, že oprávnenými osobami sú všetky fyzické osoby v tomto ustanovení uvedené. Nečinnosť oprávnenej osoby vo vyššom poradí podľa názoru sťažovateľky otvára cestu pre uplatnenie nároku osobám v nižšom poradí, pretože aj tieto osoby sú týmto reštitučným zákonom výslovne zahrnuté do okruhu oprávnených   osôb,   ktorých   sa   týka   zmiernenie   následkov   majetkových   a iných   krívd. V tomto smere poukázala na rozsudok najvyššieho súdu z 27. mája 1998 sp. zn. 3 Cdo 15/97.Najvyšší súd ako súd dovolací svojím rozsudkom z 26. septembra 2001 sp. zn. 4 Cdo 74/01 dovolanie sťažovateľky zamietol, pričom poukázal aj na to, že z preambuly zákona o mimosúdnych   rehabilitáciách   vyplýva,   že   cieľom   právnej   úpravy   je   snaha   zmierniť následky niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989. Dovolací súd ďalej poukázal na to, že „z predmetu jeho úpravy vyplýva, že tento reštitučný zákon si kladie za cieľ napraviť či aspoň zmierniť tie majetkové krivdy, ktoré vznikli   občianskoprávnymi   a pracovnoprávnymi   úkonmi   a správnymi   aktmi   urobenými v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 v tzv. rozhodnom období v rozpore so zásadami   demokratickej   spoločnosti   rešpektujúcej   práva   občanov   vyjadrené   Chartou Organizácie Spojených národov, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a nadväzujúcimi medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych a kultúrnych právach. Zo   slovného   spojenia niektorých   majetkových   a iných   krívd je   potrebné   vyvodiť   vôľu zákonodarcu zmierniť nie všetky krivdy čo do ich obsahu a rozsahu, ktoré v rozhodnom období   vo   všeobecnosti   vznikli,   ale   len   tie   krivdy,   na   ktoré   tento   reštitučný   zákon a v rozsahu   v ňom   upravenom   pamätá.   Zmiernenie   následkov   majetkových   krívd   (§   2 ods. 1) pritom spočíva vo vydaní veci alebo v poskytnutí finančnej náhrady alebo v zrušení niektorých správnych aktov, prípadne v úpravách v oblasti sociálneho zabezpečenia. Takto definované   vydanie   veci   však   nie   je   možné   stotožňovať   s vydaním   veci   podľa   §   126 Občianskeho   zákonníka   z dôvodu,   že   v reštitučnom   zákone   ide   o úpravu   sui   generis znamenajúcu   obnovu   predošlého   stavu,   povinnosť   povinnej   osoby   (§   4)   vzdať   sa   veci a vydať ju (§ 5) oprávnenej osobe (§ 3) za podmienok prechodu veci na štát uvedených v ustanovení   §   6   zákona   o mimosúdnych   rehabilitáciách.   Predovšetkým   je   potrebné vychádzať zo skutočnosti, že sa vracia len to, čo bolo v rozhodnom období protiprávne (§ 6 ods. 1) alebo bez právneho dôvodu (§ 6 ods. 2 ) odňaté štátom, v prípade, že tomu nebránia zákonné dôvody (§ 7 a § 8).“ Najvyšší súd poukázal aj na tú skutočnosť, že „kogentné ustanovenie § 5 ods. 1 vety tretej zákona o mimosúdnych rehabilitáciách sa týka plurality nástupcov pôvodného oprávneného. Za situácie, že vec bola v podielovom spoluvlastníctve viacerých   osôb,   je   potrebné   reštitučné   nároky   posudzovať   u každého   takéhoto spoluvlastníckeho podielu samostatne. Pod pojmom celá vec treba pre potreby reštitúcie rozumieť konkrétny spoluvlastnícky podiel. Z uvedeného vyplýva, že oprávneným osobám (osobe)   po   jednom   podielovom   spoluvlastníkovi   možno   vydať   len   ten   spoluvlastnícky podiel, ktorý mu vlastnícky prináležal v čase odňatia veci. Oprávneným osobám po jednom spoluvlastníkovi   neprirastie   podiel   spoluvlastníka,   ktorý   svoj   nárok   na   vydanie   veci neuplatnil včas a ani podiel po ďalšom zomrelom spoluvlastníkovi, ktorý nezanechal osoby uvedené v § 3 ods. 2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, prípadne po ktorom oprávnené osoby nárok neuplatnili“.

Najvyšší   súd   ďalej   dôvodil,   že   vzhľadom   na   tú   skutočnosť,   že   nebohá   matka sťažovateľky „M. Č. vlastnila nehnuteľnosť, ktorá prešla na štát na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1982 len v podiele 5/15, odvolací súd v tejto veci rozhodol správne, ak rozsudok   prvostupňového   súdu   v zamietajúcej   časti   ako   vecne   správny   potvrdil.   Keďže neboli zistené ani vady konania uvedené v § 237 O. s. p., dovolací súd dovolanie žalobkyne smerujúce proti vecne správnemu rozsudku odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol. Ostatnými ako právnymi, tak i skutkovými námietkami uvedenými žalobkyňou v dovolaní sa dovolací súd nemohol zaoberať a v tomto smere rozsudok odvolacieho súdu preskúmavať,   nakoľko   rozsah   preskúmavania   mal   vymedzený   odvolacím   súdom pripusteným dovolaním v konkrétnej právnej otázke“.

Napadnuté všeobecné súdy sa teda so sťažovateľkiným výkladom § 5 ods. 1 tretej vety zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nestotožnili a priznali jej právo na vydanie iba spoluvlastníckeho podielu vo výške 5/15 po jej právnej predchodkyni M. Č. Súdy dospeli k záveru, že keďže postupom v rozpore s uznávanými zásadami demokratickej spoločnosti bol   právnej   predchodkyni   sťažovateľky   odňatý   iba   spoluvlastnícky   podiel,   nie   celá nehnuteľnosť, má nárok na vydanie (reštitúciu) iba tohto spoluvlastníckeho podielu.  

Sťažovateľka ako porušenie svojich označených základných práv namieta v podstate dve veci:

1.   Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu   a najvyššieho súdu došlo v prvom rade k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie a podľa   označeného   článku   dohovoru,   resp.   v zmysle   označených   článkov   ústavy,   a to konkrétne   došlo   k   porušeniu   jej   práva   na „spravodlivé   prejednanie   veci,   resp.   ešte presnejšie práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia“, pretože tieto všeobecné súdy sa dostatočne nevysporiadali s jej argumentmi ohľadne výkladu § 5 ods. 1 tretej vety zákona o mimosúdnych rehabilitáciách.

Podľa názoru sťažovateľky „krajský súd ako odvolací súd vo svojom rozsudku na prvý pohľad uviedol rozsiahle odôvodnenie. Avšak po jeho prečítaní zistíme, že str. 2 až 7 odôvodnenia rozsudku obsahujú len závery prevzaté z rozsudku okresného súdu. Na jeho str. 8 krajský súd ani len stručne neuviedol námietky navrhovateľky z odvolania a už vôbec sa   k nim   relevantne   nevyjadril.   Krajský   súd   tak   rovnako   ako   okresný   súd   založil   svoje rozhodnutie na výklade § 5 ods. 1, 3. vety reštitučného zákona podľa judikátu R 63/1994, avšak bez toho, aby sa vyjadril k viacerým vzneseným právnym argumentom navrhovateľky, ktoré   popierali   správnosť   tohto   judikátu.   Na   druhej   strane   odvolací   súd   sám   pripustil dovolanie a na str. 9 svojho rozsudku skonštatoval, že § 5 ods. 1, 3. veta reštitučného zákona pripúšťa aj iný výklad, sám sa však k možnosti tohto iného výkladu založeného na námietkach   navrhovateľky   nevyjadril.   Krajský súd teda   nezodpovedal   podstatnú   otázku, prečo   sa   priklonil   k výkladu   predmetného   ustanovenia   podľa judikátu   R   63/1994,   resp. prečo považuje výklad podľa navrhovateľky za nesprávny“.

Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky „v odôvodnení svojho rozsudku síce stručne uviedol námietky navrhovateľky (str. 4 a 5), ale opätovne ako krajský súd nedal na ne žiadnu   odpoveď,   resp.   nevyjadril   sa   k nim.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku zhŕňa konanie pred okresným a krajským súdom (str. 1 - 3), uvádza námietky vznesené navrhovateľkou   v dovolaní   str.   4   a 5),   zaoberá   sa   procesnými   otázkami   spojenými s dovolaním (str. 5 dole a str. 6) a podáva všeobecné odôvodnenie k reštitučnému zákonu (str. 6 dole a str. 7). Avšak na strane 8 (2. odstavec) rozsudku, kde sa najvyšší súd zaoberá výkladom sporného ustanovenia § 5 ods. 1, 3. veta reštitučného zákona, uvádza iba znenie judikátu R 63/1994 bez toho, aby sa vyjadril k protiargumentom navrhovateľky. Pritom tu dokonca   išlo   o otázku   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   kvôli   ktorej   bolo   vôbec dovolanie pripustené v súlade s § 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší   súd   teda   tiež   založil   svoje   rozhodnutie   na   výklade   sporného   ustanovenia uskutočneného   v judikáte   R   63/1994,   ale   nezaujal   stanovisko   ani   k jednej   z námietok navrhovateľky, ktoré spochybňovali správnosť tohto judikátu. Preto aj najvyšší súd svojím rozsudkom porušil právo navrhovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

Sťažovateľka je toho názoru, že „jej právo (nárok) na vydanie veci, čiže spornej nehnuteľnosti v Košiciach podľa príslušných ustanovení reštitučného zákona (najmä § 5 ods. 1 a 4, § 6 ods. 1 písm. g), § 3 ods. 2 písm. c) a e) a § 2 ods. 1 písm. a), ktoré uplatnila v konaniach pred všeobecnými súdmi, spadá pod pojem majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 1 Dodatkového protokolu. Ide tu teda o také majetkové právo, pri ktorom navrhovateľka mala legitímnu nádej na jeho konkretizáciu, resp. zhmotnenie. Túto zákonnú nádej predstavovali práve vyššie spomenuté ustanovenia reštitučného zákona“.Sťažovateľka poukázala na to, „že pri systematickom a bez pochyby i gramatickom (doslovnom) výklade, ako aj pri ohľade na účel reštitučného zákona treba vždy dospieť k záveru, že pod pojmom celá vec podľa § 5 ods. 1, 3. vety reštitučného zákona je potrebné naozaj   rozumieť   celú   vec   (nehnuteľnosť)   a nie   iba   spoluvlastnícky   podiel   právneho predchodcu   navrhovateľky   vo   výške   5/15“.   Navrhovateľka   v konaní   pred   všeobecnými súdmi   predložila   množstvo   právnych   argumentov,   na   ktoré   nedostala   prakticky   žiadnu odpoveď   (čo   bolo   rozoberané   vyššie)   a ktoré   boli   podrobne   popísané   v jej   odvolaní a dovolaní.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti opätovne uviedla systematický výklad „sporného ustanovenia   v spojitosti   s inými   ustanoveniami   reštitučného   zákona.   V zmysle   §   3 reštitučného   zákona   môže   byť   fyzickou   osobou,   ktorej   vec   prešla   do   vlastníctva   štátu v prípadoch   uvedených   v   §   6   tohto   zákona,   nielen   výlučný   vlastník,   ale   aj   podielový spoluvlastník.   Pri   podielovom   spoluvlastníctve   pod   vecou   (v   zmysle   §   3   ods.   1   a 2 reštitučného zákona), ktorá patrila fyzickej osobe - podielovému spoluvlastníkovi a ktorá prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6 zákona, sa rozumie buď celá vec alebo spoluvlastnícky podiel k veci, a to v závislosti od toho, či spôsobom uvedeným v § 6 reštitučného zákona prešla na štát celá vec alebo len spoluvlastnícky podiel k veci.Pod vecou v zmysle § 3 ods. 1, resp. ods. 2 v spojení s § 6 reštitučného zákona teda rozumieme   to,   čo   bolo   predmetom   občianskoprávneho   úkonu   či   iného   aktu   výslovne predpokladaného v § 6 reštitučného zákona. Predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1982,   ktorá   bola   uzavretá   v tiesni   a za   nápadne   nevýhodných   podmienok,   nebol   iba spoluvlastnícky podiel matky navrhovateľky k predmetnej nehnuteľnosti, ale celá spoločná nehnuteľnosť.

Keďže   predmetom   tejto   kúpnej   zmluvy   bola   celá   nehnuteľnosť,   tak   na   základe systematického výkladu reštitučného zákona pod vecou podľa jeho § 3 ods. 1 a 2, resp. pod celou vecou podľa   jeho § 5 ods.   1, 3. veta treba rozumieť túto celú nehnuteľnosť. Za oprávnené osoby v zmysle § 3 ods. 1   a 2 a § 5 ods. 1, 3. veta reštitučného zákona treba považovať všetkých podielových spoluvlastníkov (ktorí zároveň boli účastníkmi predmetnej kúpnej zmluvy), resp. ich právnych nástupcov. Vzhľadom na to, ak nárok na vydanie veci včas uplatnila z viacerých oprávnených osôb len jedna z nich, t. j. navrhovateľka, tak sa jej podľa   §   5   ods.   1,   3.   veta   reštitučného   zákona   mala vydať celá   nehnuteľnosť   a nie   iba spoluvlastnícky podiel jej matky.

Na základe gramatického výkladu s ohľadom na chápanie pojmu vec v občianskom práve dospejeme vždy len k jednému záveru, že vecou v zmysle jednotlivých ustanovení reštitučného zákona nemožno rozumieť spoluvlastnícky podiel. Spoluvlastnícky podiel nie je vecou, i keď rovnako ako vec môže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov   podľa   §   118   ods.   1   Občianskeho   zákonníka.   Už   vôbec   nemožno   potom   pod pojmom „celá vec“ v § 5 ods. 1, 3. veta reštitučného zákona rozumieť spoluvlastnícky podiel,   ktorý   spoluvlastník   v čase   odňatia   veci   vlastnil   (ako   to   ustanovuje   judikát R   63/1994),   pretože   to   nepripúšťa   gramatický   výklad.   Zákonodarca   v tomto   ustanovení dokonca zvýraznil, že má na mysli celú vec.

Máme za to, že zákonodarca zakotvil nárok oprávnených osôb na vydanie celej veci zámerne,   pretože   nemal   záujem   na   tom,   aby   sa   vytváralo   spoluvlastníctvo   osôb oprávnených a povinných, čím by sa nezaručila stabilita právnych vzťahov a vytvorili by sa zárodky pre ďalšie súdne spory, najmä o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. (...) Keďže ust. § 2 ods. 1 písm. a) reštitučného zákona pod zmiernením následkov majetkových a iných   krívd   spôsobených   občianskoprávnymi   úkonmi,   ku   ktorým   došlo   v rozhodnom období   rozumie   najmä   vydanie   veci   v prípade,   ak   je   to   v reštitučnom   zákone   výslovne ustanovené a reštitučný zákon v § 5 ods. 1, 3. veta výslovne ustanovuje, že sa vydá celá vec, treba takúto vôľu zákonodarcu rešpektovať. Preto výklad v prospech nároku navrhovateľky na   vydanie   celej   nehnuteľnosti   nie   je   ani   v rozpore   s účelom   reštitučného   zákona,   ale naopak je s ním v súlade“.

2.   V druhom   rade   sťažovateľka   namieta,   že   súdy   sa   vôbec   nevysporiadali   s jej nárokom na vydanie spoluvlastníckeho podielu vo výške 5/15 po A. B., hoci i tento podiel by sťažovateľke prináležal podľa jej názoru aj podľa výkladu § 5 ods. 1 tretej vety zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorý zaujali uvedené všeobecné súdy.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   podľa   sťažovateľky „dokonca   úplne   ignoroval   aj námietky navrhovateľky, ktoré sa týkali výkladu § 3 ods. 2 v spojení s § 5 ods. 1, 3. vety reštitučného zákona a ktoré mohli spôsobiť to, že by navrhovateľke bol vydaný aj ďalší podiel   5/15   (teda   celkove   10/15).   O týchto   argumentoch   sa   odvolací   súd   vo   svojom rozsudku ani len nezmienil a už vôbec ich nevyvracal“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   „ustanovenie   §   3   ods.   2   písm.   a)   až   e)   reštitučného zákona   stanovuje   okruh   oprávnených   osôb   pre   prípad,   že   osoba,   ktorej   vec   prešla   do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5 ods. 2 (teda pred dňom 01. 10. 1991), alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu. Z tohto ustanovenia, ako aj z nadpisu § 3 reštitučného zákona vyplýva, že oprávnenými osobami sú všetky fyzické osoby v tomto ustanovení uvedené. Reštitučný zákon   neobsahuje   nič,   čo   by   eliminovalo   reštitučný   nárok   oprávnených   osôb   v nižšom poradí, ak tento nárok neuplatnili existujúce (žijúce) osoby uvedené v prednejšom (vyššom) poradí. Nečinnosť oprávnenej osoby vo vyššom poradí otvára cestu pre uplatnenie nároku osobám v nižšom poradí, pretože aj tieto osoby sú zákonom výslovne zahrnuté do okruhu oprávnených osôb, ktorých sa týka zmiernenie následkov majetkových a iných krívd (§ 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 1 písm. a) reštitučného zákona). Pretože žijúci syn zomrelej tety navrhovateľky bol ako oprávnená osoba v prednejšom poradí nečinný, otvorila sa tým cesta pre uplatnenie nároku oprávneným osobám v nižšom poradí, teda aj navrhovateľke. Tento právny záver bol tiež podporený početnou vyššie spomenutou judikatúrou českých súdov (ktoré ani nikdy nezaujali žiadny iný názor na výklad § 3 ods.   2), ale aj rozhodnutím slovenského najvyššieho súdu“.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľka je toho presvedčenia, že mala v zmysle reštitučného zákona nárok na vydanie celej nehnuteľnosti, resp. aspoň podielu 10/15 na nej, a nie iba podielu 5/15, ako nesprávne rozhodli všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   všeobecné   súdy   svojimi   rozhodnutiami   nezaviazali   povinnú osobu (mesto Košice) vydať sťažovateľke celú nehnuteľnosť, resp. aspoň podiel 10/15 na nej, podľa názoru sťažovateľky porušili aj jej právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a jej právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti po prijatí veci na ďalšie konanie sťažovateľka navrhla ústavnému súdu vydať nasledovný nález:

„Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 13. 02. 2001, sp. zn. 16 Co 114/99-197 a 13 Co 113/01, vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 10. 12. 1998, sp. zn. 33 C 210/92-141, v časti, v ktorej bola žaloba navrhovateľky Mgr. E. Ch.j zamietnutá, a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 26. 09. 2001, sp. zn. 4   Cdo   74/01,   ktorým   zamietol   dovolanie   navrhovateľky   proti   uvedenému   rozsudku Krajského súdu v Košiciach, porušili základné právo Mgr. E. Ch. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5, 8 a 11 a ďalej jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo pokojne užívať svoj majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. 02. 2001, sp. zn. 16 Co 114/99-197 a 13 Co 113/01 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 10. 12. 1998, sp. zn. 33 C 210/92-141, v časti, v ktorej bola žaloba navrhovateľky Mgr. E. Ch. zamietnutá, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 09. 2001, sp. zn. 4 Cdo 74/01, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach. Navrhovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000.000,- Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť navrhovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu“.

Právny zástupca sťažovateľky prípisom z 10. apríla 2002 požiadal ústavný súd, aby „podľa s § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z. žiada, aby sa jej podanie“ doručené ústavnému súdu 31. decembra 2001 posudzovalo ako sťažnosť podľa   čl.   127   ústavy,   resp.   „ako   sťažnosť   fyzickej   osoby   podľa   §   49   a nasl.   zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z.“

II.

Podľa § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z. fyzická osoba alebo právnická osoba, o ktorej ústavnej sťažnosti alebo podnete sa do nadobudnutia účinnosti tohto zákona (20. marca 2002) nerozhodlo vo veci samej, môže do 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona požiadať, aby sa jej podanie posudzovalo podľa tohto zákona, v takom prípade sa vo veci ďalej koná podľa tohto zákona po nadobudnutí jeho účinnosti.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu takúto žiadosť doručila ústavnému súdu v zákonom stanovenej lehote 12. apríla 2002, ústavný súd posudzoval jej podanie podľa zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z. ako ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikto   nemôže   byť   zbavený   svojho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Sťažnosť obsahuje tri druhy námietok porušenia ústavy a dohovoru: 1. porušenie práv sťažovateľky na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, 2. porušenie jej práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu a 3. porušenie jej práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutými rozsudkami krajského súdu (z 13. februára 2001 č. k. 16 Co 114/99-197, 13 Co 113/01) a najvyššieho súdu (z 26. septembra 2001 sp. zn. 4 Cdo 74/01).

1. Podstata prvej námietky sťažovateľky spočívala v tom, že „krajský súd a najvyšší súd porušili jej právo na spravodlivý proces, keďže sa vôbec nevyjadrili k jej námietkam týkajúcim sa výkladu tohto ustanovenia“.

Podľa § 157 OSP v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje   skutkové   zistenia   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré   použil   (ods.   2).   V záujme   výchovného   pôsobenia   rozsudku   dbá   súd   na   to,   aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a zaoberalo sa príčinami sporu (ods. 3).

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21.   januára   1999,   §   26)]   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia   a   musí   sa   posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci.   Z cit.   článkov   ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Z napadnutých rozsudkov vyplýva, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd založili svoje rozhodnutia vo veci sťažovateľky na predchádzajúcej judikatúre najvyššieho súdu, predovšetkým na jeho judikáte R 63/1994 v otázke výkladu a uplatňovania § 5 ods. 1 tretej vety zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Najvyšší súd k tomu uviedol, že „kogentné ustanovenie § 5 ods. 1 vety tretej zákona o mimosúdnych rehabilitáciách sa týka plurality nástupcov pôvodného oprávneného. Za situácie, že vec bola v podielovom spoluvlastníctve viacerých   osôb,   je   potrebné   reštitučné   nároky   posudzovať   u každého   takéhoto spoluvlastníckeho podielu samostatne. Pod pojmom celá vec treba pre potreby reštitúcie rozumieť konkrétny spoluvlastnícky podiel. Z uvedeného vyplýva, že oprávneným osobám (osobe) po jednom podielovom spoluvlastníkovi možno vydať len ten spoluvlastnícky podiel, ktorý mu vlastnícky prináležal v čase odňatia veci“.

Tento postup   všeobecných   súdov   vrátane odvolania   sa   na predchádzajúci judikát najvyššieho súdu nie je možné - odhliadnuc od toho, že plne rešpektuje princíp právnej istoty ako jednej z obsahových náležitostí právneho štátu - považovať za odporujúci cit. článkom ústavy a dohovoru. V citovanej časti najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   treba   ustanovenie   §   5   ods.   1   tretej   vety   zákona o mimosúdnych rehabilitáciách vykladať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne)   odpovedal   aj   na   argumentáciu   sťažovateľky,   podľa   ktorej   toto   zákonné ustanovenie treba vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom   prípade   tento   postup   všeobecných   súdov   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu a najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   ich   právny   názor   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   interpretácia   §   5   ods. 1   tretej   vety   zákona o mimosúdnych   rehabilitáciách   krajským   súdom   a najvyšším   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

K tomu   treba   dodať,   že   vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Z týchto dôvodov je sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky vlastniť a pokojne užívať svoj   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože napadnuté rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu nevzali do úvahy to, že „(...) žijúci syn zomrelej tety navrhovateľky bol ako oprávnená osoba v prednejšom poradí nečinný, otvorila sa tým cesta pre uplatnenie nároku oprávneným osobám v nižšom poradí, teda aj navrhovateľke (...)“, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka základné reštitučné podmienky vo   vzťahu   k spoluvlastníckemu   podielu   jej   tety   A.   B.   ( 5/15   spoluvlastníckeho   podielu reštituovanej nehnuteľnosti) nespĺňala, nevzniklo jej preto žiadne „vlastnícke/majetkové“ právo v zmysle označených článkov ústavy a dohovoru (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Jan Malhous v. Česká republika z 13. decembra 2000). Inými slovami, pod tieto články ústavy   a dohovoru   možno   v kontexte   danej   veci   podriadiť   len tie   právne   vzťahy,   ktoré vznikli   uplatnením   nárokov   oprávnenými osobami,   ktoré   spĺňali podmienky   ustanovené v príslušnom reštitučnom zákone.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého   „Oprávneným   osobám   po   jednom   spoluvlastníkovi   neprirastie   podiel spoluvlastníka, ktorý svoj nárok na vydanie veci neuplatnil včas a ani podiel po ďalšom zomrelom   spoluvlastníkovi,   ktorý   nezanechal   osoby   uvedené   v   §   3   ods.   2   zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, prípadne po ktorom oprávnené osoby nárok neuplatnili“. Na základe obsahu sťažnosti ústavný súd nemal ústavný dôvod na to, aby tento výklad ustanovenia zákona o mimosúdnych reštitúciách o oprávnenej osobe akokoľvek spochybnil. Z rozsudku   najvyššieho   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľka   nesplnila   základné podmienky „oprávnenej osoby“ v časti spoluvlastníckeho podielu jej tety A. B. Akékoľvek jej „reštitučné“ očakávania v prípade tohto spoluvlastníckeho podielu nemali teda oporu v dotknutom reštitučnom zákone a nemohli spadať pod „legitímnu nádej“, tak ako to tvrdila sťažovateľka. V tejto časti napadnutých rozsudkov preto ani nemohlo dôjsť k zásahu do jej práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok v zmysle cit. článkov ústavy a dohovoru. Jej sťažnosť je preto v tejto časti nezlučiteľná ratione materiae a z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená.

3. V časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia jej práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd jej návrhu nevyhovel, pretože nezistil medzi týmito článkami ústavy a tvrdeným   porušením   týchto   základných   práv   ústavne   relevantnú   (priama)   súvislosť. Z tohto dôvodu bol aj v tejto časti jej návrh v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnený.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003