SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 202/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Námestieslobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46,čl. 50 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žilinesp. zn. 7 Ntok 1/2013 z 1. apríla 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 Tost 20/2014 z 23. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola28. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 46, čl. 50 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 7 Ntok 1/2013 z 1. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 6 Tost 20/2014 z 23. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššiehosúdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom najvyššieho súdu sp.zn. 6 To 15/2004 z 12. októbra 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 T 9/00zo 17. februára 2004 uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2písm. a) a b) a ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005a iné. Návrhom doručeným krajskému súdu 21. augusta 2013 sa sťažovateľ domáhal obnovykonania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci s poukazom na rozsudok Okresnéhosúdu Trenčín sp. zn. 2 T 184/2011 z 20. marca 2013 v spojení s uznesením Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 23 To 39/2013 zo 16. mája 2013, ktorým bol spod obžaloby prokurátorkyKrajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „prokurátorka“) oslobodený spoluobžalovaný ⬛⬛⬛⬛, pôvodne trestne stíhaný v spoločnom konaní. Krajský súd svojímnapadnutým rozhodnutím návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol. Najvyšší súdrozhodol svojím napadnutým rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa akonedôvodnej. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu do dvoch rovín.
1. V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazom na nález ústavného súdusp. zn. IV. ÚS 268/2011 z 22. septembra 2011, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.1 Tdo 16/2011 z 19. júna 2012 a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“) dôvodí, že „uznať vinu obžalovaného len na základe výpovede utajeného svedka, pričom výpoveď takéhoto svedka bola rozporná a nepresvedčivá... nie je možné a obžalovaný nemôže byť uznaný vinným, nakoľko by takéto rozhodnutie bolo jednoznačne v rozpore s príslušnou judikatúrou ESĽP a Ústavného súdu SR“. Sťažovateľ teda odkazomna vybrané state uvedených rozhodnutí a judikatúru ESĽP, ktorých spoločným obsahom jejudikovaný právny názor, podľa ktorého nie je možné založiť trestnoprávnu zodpovednosťza spáchanie trestného činu výlučne/v rozhodujúcej miere na výpovedi utajenéhosvedka/svedkov, na podklade čoho bol aj pôvodne spoluobžalovaný a spolupáchateľ v trestnej veci aj sťažovateľa vo vzťahu ku skutku spáchanému 29. apríla 1998v meste Prievidza oslobodený spod obžaloby prokurátorky, ako aj s odkazom na zásadu„beneficium coahesionis“ sa domnieva, že táto skutočnosť mala byť vnímaná ako dôvodna obnovu konania aj v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, na čo krajský súd, ako ajnajvyšší súd neprihliadali. Sťažovateľ teda namieta „skutočnosť, že iný okresný a krajský súd tú istú dôkaznú situáciu vyhodnotí oslobodením spod obžaloby s odvolaním sa na platnú judikatúru ESĽP, Ústavného súdu SR, aj NS SR, pričom vo vzťahu k mojej osobe a môjmu odsúdeniu sa jedná o toho istého utajeného svedka, tú istú jeho výpoveď, ako aj o osobu toho istého obvineného, ktorý je všade v mojich rozsudkoch uvedený ako spolupáchateľ, a senát NS SR to neuzná za novú skutočnosť, ako to vyžaduje ustanovenie pri obnove konania“.
2. V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namieta člena senátu najvyššiehosúdu, ktorý rozhodoval v sťažnostnom konaní o zamietnutí ním podanej sťažnosti akonedôvodnej podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) poukazom na to, že „... mám informáciu o tom, že sudca ⬛⬛⬛⬛ ešte ako sudca Krajského súdu v Žiline bol účastný pri výsluchu chráneného a utajeného svedka označovaného ako svedok č. 1 v trestnej veci sp. zn. 3T 9/00, čiže sa sám podieľal pri vykonávaní nezákonného dôkazu. Z tohto dôvodu sa mal sám vylúčiť zo senátu NS SR, ktorý mal rozhodnúť o mojej sťažnosti, aby sa vyhol podozreniu z predpojatosti, resp. zaujatosti pri rozhodovaní o obnove.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ upravené v čl. 46, čl. 50, čl. 141 Ústavy SR postupom NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 20/2014 zo dňa 23. 10. 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ntok 1/2013 zo dňa 1. 4. 2014 porušené bolo..
2. Zrušuje sa uznesenie NS SR sp. zn. 6 Tost 20/2014 zo dňa 23. 10. 2014 a vec sa vracia NS SR na ďalšie konanie.
3. V zmysle čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 2, 3 Ústavy SR sa priznáva sťažovateľovi a NS SR je povinný uhradiť... na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Bajužíka:
a) trovy právne zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vo výške 296,44 Eur...
b) primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR pre sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona oústavnom súde).
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu v trestnej veci sťažovateľa,ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiubolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravnýprostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuťpre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodneniektorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínanýmprincípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhodujelen v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tost 20/2014 z 23. októbra 2014 v podstatnomuviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pri posudzovaní podmienok obnovy konania súd skúma,
a/ či vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, b/ či ide o také skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste za splnenia ďalších podmienok.
Odsúdený za novú skutočnosť považuje, že spoluobžalovaný v pôvodnej obžalobe s odsúdeným ⬛⬛⬛⬛ a ďalšími páchateľmi pod bodom 4/ obžaloby pre trestný čin kvalifikovaný ako trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/, ods. 3 Tr. zák. účinného pre skutok, ktorý sa stal 29. apríla 1998 bol spod obžaloby oslobodený.
Ďalšie skutočnosti uvádzané odsúdeným v návrhu na povolenie obnovy konania alebo v sťažnosti - návrh, aby súdy pri rozhodovacej činnosti brali do úvahy platnú judikatúru, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 TdoV 16/2011, z 19. júna 2012 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 268/2011, z 22. septembra 2011, porušovanie Trestného poriadku pri výsluchu utajovaného svedka, vysvetľovanie odsúdeného, prečo bol v kritickom čase ubytovaný v Partizánskom a v Prievidzi – reakcia na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, nie je možné považovať za nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine.
Skutočnosť, že súd inak vyhodnotí dôkaznú situáciu nie je novou skutočnosťou, ako to vyžaduje ustanovenie pri obnove konania.
Konanie odsúdeného a konanie Kinkora pri páchaní skutku boli rozdielne. Každý v rámci organizovanej skupiny mal plniť iné úlohy.
Obvineného usvedčujú viaceré dôkazy – svedecké výpovede atď. Obvineného len jedna svedecká výpoveď. Bližšie je to rozvedené v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa dá aplikovať len vtedy, keď konania páchateľov sú pri páchaní trestného činu totožné, nie rozdielne ako v tomto prípade.
Nie je možné aplikovať automaticky určitý rozsudok na iný obdobný prípad. Každý rozsudok hodnotí konanie páchateľov v určitej konkrétnej veci. Nie je možné aplikovať ani zásadu „benefícium coahesionis“ automaticky na každý obdobný prípad.
Odsúdený v sťažnosti uvádza, ako mali byť hodnotené dôkazy, rozoberá, z akých dôvodov bol ubytovaný v hoteloch Régia Bojnice, Partizánske, hodnotí výpoveď utajeného svedka, to nie sú ale nové skutočnosti. Tieto skutočnosti boli súdu známe už v čase rozhodnutia vo veci Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3 T 9/2000.
Odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania ani v sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý neuviedol také skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi skôr neznámymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.»
Z dôvodu obsahovej súvislosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdus uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Ntok 1/2013 z 1. apríla 2014 považoval ústavný súdza potrebné odcitovať aj príslušnú časť z rozhodnutia krajského súdu, ktorý v podstatnomargumentoval takto:
«V prvom rade treba uviesť, že v posudzovanom prípade ide o vec, v ktorej bola podaná obžaloba na Krajský súd v Žiline ako súd prvého stupňa do 1. 1. 2006. Konanie o návrhu na povolenie obnovy konania vykonal krajský súd podľa príslušných ustanovení Trestného priadku – zákona č. 301/2005 Z. z., účinného od 1. 1. 2006, a to s poukazom na spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia (§ 567 ods. 2 Tr. por.).
Krajský súd v posudzovanom prípade poukazuje na nasledovné skutočnosti. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležité zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Povinnosť vyplývajúca z citovaného zákonného ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., t. j. zistiť skutkový stav veci náležite a v takej kvalite, aby o ňom nevznikli dôvodné pochybnosti, platí nielen pre rozhodovanie o otázke viny a trestu, či nároku na náhradu škody, ale aj pre rozhodovanie ktorejkoľvek otázky, ktorú treba v trestnom konaní riešiť. Uplatňuje sa v každom štádiu trestného konania, teda aj v konaní o povolenie obnovy konania. Preto náležite musí byť zistené tiež to, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. Z týchto zistení treba vychádzať pri rozhodovaní. Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky pre tzv. iudicium rescindens (obnovovacie konanie) - existenciu právoplatného rozhodnutia a novej skutočnosti alebo dôkazu. Rozhodovanie o povolení obnovy konania je však podmienené materiálnou podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o povolení obnovy konania, vyhodnotiť vplyv novej skutočnosti alebo nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. V tomto štádiu rozhodovania je potrebné vyhodnotiť novú skutočnosť alebo nový dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine. Je dôležité tiež pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný iba vo výnimočných prípadoch. Ďalej treba zdôrazniť, že v konaní o povolenie obnovy konania nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní.
Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takou skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.
Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.
Pri posudzovaní podmienok obnovy konania i podľa citovaného ustanovenia zákona (§ 294 ods. 1 Tr. por.) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk:
1. či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme,
2. či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1 § 394 Tr. por.
Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné, než pôvodné právoplatné rozhodnutie, sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia uvedeného vo výroku právoplatného rozhodnutia, s dôkaznou silou a významom novotvrdených skutočností a novonavrhovaných dôkazov. Ako už bolo uvedené vyššie, pre pozitívne rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania musí byť výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre možnú zmenu pôvodného právoplatného rozhodnutia.
Krajský súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v prípade odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ nie sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 3T/9/2000.
Treba stručne pripomenúť, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3 T/9/2000 zo 17. 2. 2004, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 To/15/2004 z 12. 10. 2006, bol ⬛⬛⬛⬛ uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), c) Tr. zák, a trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Tr. zák., (v bode 1/ rozsudku), z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák., vo vzťahu k ods. 3 § 234 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., (v bode 3/ rozsudku) a trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 Tr. zák., (v bode 4/ rozsudku). Za tieto trestné činy bol odsúdený podľa § 234 ods. 3, s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31.8.2003, na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov. Na výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny.
Odsúdený ⬛⬛⬛⬛ podal návrh na povolenie obnovy konania len vo vzťahu ku skutku v bode 4/ rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3 T/9/2000 zo 17. 2. 2004. Skutkovým základom pôvodného právoplatného rozsudku v bode 4/ bolo zistenie súdu, žalovaní ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ spoločne s ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol trestne stíhaný v samostatnom trestnom konaní (konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 2 T/184/2011 - pozn. krajského súdu) ako členovia organizovanej skupiny po vzájomnej dohode, príprave, zabezpečení prostriedkov a rozdelení úloh v úmysle i za použitia násilia vykonať lúpežný prepad peňažného transportu Slovenskej sporiteľne, a. s., pobočka Prievidza, stretli sa obžalovaní, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ dňa 29. 4. 1998 o 07.00 hod. na parkovisku pri Elektrárni Nováky, odkiaľ po upresnení úloh obžalovaným sa presunuli na určené miesta, kde obžalovaný odparkoval vozidlo zn. Fiat Tipo nezistenej ŠPZ michalovského okresu, na ul. Vápenícka v Prievidzi, neďaleko železničného priecestia a mal za úlohu po skončení prepadu zabezpečiť odvoz časti páchateľov. Obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ s vozidlom Peugeot 405 bielej farby nezistenej ŠPZ mal za úlohu odviezť z parkoviska z Novák ⬛⬛⬛⬛ do centra mesta Prievidza a po skončení prepadu mal čakať na bočnej ulici v smere únikovej trasy a v prípade prenasledovania prepadového vozidla Audi 100 mal za úlohu skrížením vozidla alebo iným spôsobom prenasledovaniu zabrániť. Obžalovaný s vozidlom zn. Renault 19, nezistenej bratislavskej ŠPZ, červenej farby mal za úlohu doviezť z parkoviska z Novák časť skupiny do Prievidze, kde ich v blízkosti námestia vysadil, po tomto prevzal z vozidla zn. Peugeot ⬛⬛⬛⬛, ktorého odviezol ku garáži, kde bolo odstavené prepadové vozidlo Audi 100, po tomto čakal s vozidlom Renault pri garáži a na povel začatia akcie sa presunul do priestoru železničného priecestia, kde po prepade odviezol časť osádky prepadového vozidla Audi 100 z Prievidze na nezistené miesto. Na ul. Záhradníckej ďalší doposiaľ nestotožnený muž čakal v zaparkovanom vozidle zn. Renault Clio doposiaľ nezistenej ŠPZ a mal za úlohu po vykonaní prepadu odviezť časť páchateľov. Obžalovaný bol vodičom prepadového vozidla zn. Audi 100 a osádku tohto vozidla tvorili doposiaľ nestotožnený muž ukrajinskej alebo ruskej národnosti, nebohý ⬛⬛⬛⬛..., obvinený ⬛⬛⬛⬛. Ďalší doposiaľ nestotožnený muž zaujal postavenie vo vchode panelového domu č. 16 na ul. M. Mišíka, odkiaľ v čase o 08.20 hod. po tom čo z objektu VÚB, a. s., Prievidza odišlo osobné motorové vozidlo Slovenskej sporiteľne, a. s., Prievidza, zn. VW Golf ŠPZ: PDD 88-85, ktorého osádku tvorili pracovníci Slovenskej sporiteľne a. s., Prievidza, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, dal vysielačkou signál k začatiu akcie, na čo reagoval obžalovaný ⬛⬛⬛⬛, ako vodič prepadového vozidla, ktorý vozidlo zn. VW Golf zastavil, z jeho vozidla vyskočili zamaskovaní a ozbrojení nebohý ⬛⬛⬛⬛, nestotožnený muž ruskej alebo ukrajinskej národnosti a obvinený ⬛⬛⬛⬛. Ďalší zamaskovaný a ozbrojený muž vybehol z vchodu č. 16 na ul. M. Mišíka a všetci strelnými zbraňami mierili na osádku vozidla VW Golf, pričom jeden z týchto mužov vyzval osádku, aby sa nehýbala, otvoril dvere a ďalší muž zobral z vozidla transportný kufrík, v ktorom bola uložená peňažná hotovosť vo výške 5 miliónov Sk, následne všetci páchatelia nasadli do vozidla zn. Audi 100 a z miesta činu ušli smerom na mesto Handlová, uvedeným konaním obžalovaní spôsobili Slovenskej sporiteľni, a. s., Prievidza, škodu vo výške 5 miliónov Sk, odcudzením bezpečnostného kufríka škodu vo výške 13.214,60 Sk.
Krajský súd konštatuje, že odsúdeným ⬛⬛⬛⬛ v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania neboli predložené také skutočnosti a dôkazy, ktoré by boli súdu skôr neznáme a ktoré by mohli sami o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine, či treste odsúdeného. Odsúdený ⬛⬛⬛⬛ svojím návrhom na obnovu konania principiálne sledoval prehodnotenie dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho pôvodnej obhajoby legálne, ale po právoplatnosti odsúdenia tomuto zámeru nemôže slúžiť inštitút mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je obnova konania. Tento inštitút je striktne viazaný na preukázanie nových skôr neznámych skutočností alebo dôkazov, čo sa v rozhodovanej veci nestalo realitou.
Pokiaľ ide o skutočnosť, že spoluobžalovaný ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, a ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 2 T/184/2011 z 20. 3. 2013, v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 23 To/39/2013 zo 16. 5. 2013, právoplatne oslobodený pre skutok pod bodom 4/ na základe rovnakej dôkaznej situácie, aká existuje vo veci Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3 T/9/2000, o povolenie obnovy ktorej žiada, a ktorá skutočnosť je podľa jeho názoru skutočnosť nová a mala by sa zohľadniť v jeho prospech, v dôsledku čoho by mal byť tiež oslobodený, krajský súd uvádza nasledovné.
Senát Krajského súdu v Žiline 7 Ntok/1/2013 prejedávajúci návrh na povolenie obnovy konania konštatuje, že v danom prípade neboli splnené formálne podmienky pre povolenie obnovy konania. Krajský súd nie je viazaný právnym názorom vysloveným v rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 2 T/184/2011 z 20. 3. 2013, v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 23 To/39/2013 zo 16. 5. 2013, ktorým bol ⬛⬛⬛⬛ oslobodený pre skutok týkajúci sa lúpežného prepadnutia Slovenskej sporiteľne, a. s. pobočka Prievidza, ku ktorému došlo dňa 29. 4. 1998. Skutočnosť, že iný súd nemal rovnaký právny názor na existujúcu dôkaznú situáciu a ktorý v konečnom dôsledku dôkaznú situáciu týkajúcu sa spoluobžalovaného ⬛⬛⬛⬛ vyhodnotil inak ako Krajský súd v Žiline v prípade odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ v rozsudku sp. zn. 3 T/9/2000 zo 17. 2. 2004, nie je skutočnosť nová, súdu skôr neznáma.
Skutočnosť, že sa súdený skutok 4/ stal tak, ako to bolo uvedené v odsudzujúcom rozhodnutí (rozsudok Krajského súdu Žilina, sp. zn. 3 T/9/2000 zo 17. 2. 2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 To/15/2004 z 12. 10. 2006) a spáchal ho práve odsúdený, nebola, a to ani so značným časovým odstupom, spochybnená.
Rovnako treba zdôrazniť, že rozhodujúce pre konečný záver krajského súdu v konaní o povolenie obnovy konania bolo, že trestnú činnosť ⬛⬛⬛⬛, konkretizovanú vo výrokovej časti namietaného rozsudku v bode 4/, preukázali dôkazy vykonané v základnom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na hodnovernú a podrobnú výpoveď utajeného svedka č. 1, ktorý bez akýchkoľvek pochybností usvedčil odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ aj jeho spoluobžalovaných ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a
zo spáchania tohto skutku. Utajený svedok č. 1 ako priamy účastník prepadu peňažného transportu Slovenskej sporiteľne, a. s., pobočka Prievidza, na základe vlastných poznatkov a na základe rozhovorov so spoluobžalovanými popísal tak prípravnú akciu na tento skutok, ktorá stroskotala, lebo vo vozidle Audi padol nechcený výstrel, ako aj priamy prepad transportu dňa 29. 4. 1998. Podľa výpovede tohto svedka odsúdený bol šéfom skupiny a zároveň vodičom prepadového vozidla zn. Audi 100 čiernej metalízy. ⬛⬛⬛⬛ zabezpečil zbrane a ďalšie pomôcky použité pri prepade. Svedok vypovedal o úlohách jednotlivých členov skupiny. Vyvrátil tak obhajobu všetkých odsúdených, vrátane odsúdeného ⬛⬛⬛⬛. Jeho výpoveď priamo alebo nepriamo korešponduje aj s ďalšími dôkazmi. Výpoveď utajeného svedka v tom, že prepad sa organizoval asi dva mesiace vopred, nepriamo potvrdzujú listinné dôkazy – kniha ubytovaných hostí na čl. 1016-1028 spisu 3 T/9/2000. Podľa týchto výpisov odsúdený a boli v hoteli Spoločenský dom Partizánske ubytovaní v dňoch 8. - 9. 4. 1998, 15. - 16. 4. 1998, 16. - 17. 4. 1998 a sám odsúdený ⬛⬛⬛⬛ v dňoch 26.-27. 4. 1998 a 27. - 28. 4. 1998. Odsúdený a boli ubytovaní v hoteli Régia Bojnice 3.
- 4. 2. 1998 a v hoteli Hubert Prievidza boli ubytovaní 5. - 6. 2. 1998. Pokiaľ ide o výpoveď utajeného svedka, kde usvedčuje odsúdených a zároveň uvádza vozidlá, na ktorých na akciu prišli, korešponduje s výpoveďou odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ z prípravného konania, keď ohľadne vozidla Peugeot 405 bielej farby uviedol, že ho užíval v rokoch 1998 a 1999. Toto vozidlo utajený svedok uvádzal ako vozidlo, ktoré mal dňa 29. 4. 1998 riadiť. Pokiaľ ďalej svedok udával, že odsúdený prišiel na vozidle zn. Renault červenej farby, toto zase korešponduje s tým, že dňa 29. 4. 1998 podľa cestovného výkazu obžalovaný bol na služobnej ceste na vlastnom motorovom vozidle Renault 19 bordovej farby. Pokiaľ ide o prepadové vozidlo Audi, výpoveď utajeného svedka korešponduje s výpoveďami svedkov ⬛⬛⬛⬛, ktorí tvorili osádku prepadnutého vozidla. Odsúdený ⬛⬛⬛⬛ ohľadne vozidla Peugeot 405, konkrétne doby kedy ho užíval, zjavne účelovo menil výpoveď a prispôsoboval v závislosti od iných dôkazov, keď v prípravnom konaní uvádzal, že okrem iných vozidiel v roku 1998-1999 vlastnil vozidlo zn. Peugeot 405 bielej farby, na hlavnom pojednávaní už uviedol, že toto vozidlo mohol vlastniť v rokoch 1995-1996.
Vzhľadom na vykonané dokazovanie podľa názoru krajského súdu dôvod uvádzaný odsúdeným ⬛⬛⬛⬛ nebol vzhľadom na uvedené spôsobilým pre povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci.»
Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutejkonštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavyje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecnéhosúdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutýobmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecnéhosúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákonnevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jehoprávomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnejkvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnouplatnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohousúdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana predskutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, žeústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejskutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa,sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva na súdnu ochranusťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa zárukuúspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na to, že v konanío povolení obnovy konania nie je povinnosťou konajúcich súdov a priori prijať sťažovateľomponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadu sťažovateľa. Ppovinnosťkonajúcich súdov sa obmedzuje len na posúdenie závažnosti, resp. kvality týchto dôkazov anáslednú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy považujú/nepovažujú za také, ktoré byspĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídaného ustanovením § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (vrátanepríslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, s ktorým sa stotožnilnajvyšší súd, pozn.) ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojejprávomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval aaplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušnýchna vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení (predovšetkým § 394 ods.1 a § 399 ods. 2 Trestného poriadku, pozn.) je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ajnáležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí (vychádzajúc avyslovujúc súhlas s právnym názorom krajského súdu, pozn.) z hľadiska právnejargumentácie postačujúcim a zrozumiteľným, ako aj ústavne súladným spôsobomzdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľom predostretý dôvod obnovy konania spočívajúciv oslobodzujúcom rozsudku spoluobžalovaného z trestnej činnosti vedenej v samostatnomkonaní za spôsobilý na povolenie obnovy konania jeho právoplatne skončenej trestnej veci.Aj ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého„Skutočnosť, že súd inak vyhodnotí dôkaznú situáciu nie je novou skutočnosťou, ako to vyžaduje ustanovenie pri obnove konania“, ako aj s právnym záverom krajského súdu,podľa ktorého „... v danom prípade neboli splnené formálne podmienky pre povolenie obnovy konania. ... Skutočnosť, že iný súd nemal rovnaký právny názor na existujúcu dôkaznú situáciu a ktorý v konečnom dôsledku dôkaznú situáciu týkajúcu sa spoluobžalovaného ⬛⬛⬛⬛ vyhodnotil inak... nie je skutočnosť nová, súdu skôr neznáma.“, z obsahu ktorých jednoznačne vyplýva, že v danom prípade neboliz formálneho hľadiska splnené podmienky pre povolenie obnovy konania. Sťažovateľ tedav konaní o povolenie obnovy konania neprodukoval žiadny nový dôkaz, ktorý by bolpotencionálne potentný naplniť zákonnú dikciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku.Argumentácia sťažovateľa by mohla dosiahnuť potrebnú, resp. ním požadovanú relevanciu vpôvodnom trestnom konaní pri rozhodovaní o vine a treste, ale v konaní o povolení obnovykonania iné právne posúdenie veci než v predošlom konaní za tej iste dôkaznej situácie nieje spôsobilým dôvodom na obnovu konania, resp. nie je tým „novým dôkazom, aleboskutočnosťou“, ktorú predpokladá zákonná dikcia § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Inýmislovami, vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (s prihliadnutímna závery krajského súdu, pozn.) je ústavný súd toho názoru, že interpretáciou dotknutýchustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku konajúce súdy sťažovateľovi jasne vysvetlilipodmienky obnovy konania, teda pojem nového dôkazu a skutočnosti a s tým súvisiacirozsah dôkazného procesu v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania. Ústavnýsúd sa taktiež nestotožňuje so závermi sťažovateľa o tom, že výpoveď utajeného svedka bolav jeho prípade tým jediným usvedčujúcim dôkazom, pretože z rozboru skutkovej situácieprezentovanej krajským súdom vyplýva, že k záveru o trestnoprávnej zodpovednostisťažovateľa dospeli súdy aj zhodnotením na seba nadväzujúcich nepriamych dôkazovpotvrdzujúcich utajeným svedkom prezentovanú dôkaznú situáciu.
Oporu pre svoju prezentovanú názorovú líniu nachádza ústavný súd ajv komentovanom znení § 394 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého „Skutočnosťoupredtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom,ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konanío povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi... Predtýmneznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnomkonaní (napr. výpoveď predtým nevypočutého svedka), ale aj dôkaz síce v pôvodnomkonaní vykonaný, ale s novým obsahom (napr. zmena výpovede tzv. spolupracujúcehosvedka). Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka,predmetom hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmenedôkazu.“ (Minárik Š. a kol. Trestný poriadok. Stručný komentár. Druhé, prepracovanéa doplnené vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010.).
V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť sťažovateľa na platnú judikatúrutýkajúcu sa obnovy konania, v zmysle ktorej „R 35/1988: V konaní o povolení obnovykonania nemôže súd preskúmať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sasúd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a s obhajobou obvineného...R 6/1997: V konaní o povolení obnovy nemožno preskúmať vecnú správnosť rozsudkuvydaného v základnom konaní. Toto konanie sa... obmedzuje predovšetkým na riešenieotázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré súpre súd nové, skôr neznáme. Za nové skutočnosti alebo dôkazy... nemožno považovaťskutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súds nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil prihodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.“.
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutímnajvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavyúčastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovaťdo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoruústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené ibatou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkamiúčastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (odvolávajúc saaj na právne závery krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil, pozn.), ústavný súdhodnotí ním predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie formálnych podmienokobnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdunie je možné považovať právne závery najvyššieho súdu za arbitrárne alebo zjavneneopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosťmedzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (vrátane záverov krajského súdu, ktorénajvyšší súd odobril, pozn.) a namietaným porušením označeného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (vrátanepríslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pozn.)a s prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právona rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona úspech v konaní (II. ÚS 218/02, IV. ÚS 277/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva... Podľa § 20ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocneniena zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak.V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavnýmsúdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom nazačatie konania. Podľa § 50 zákona o ústavnom súde musí sťažnosť okrem všeobecnýchnáležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie,... ktoré základné práva alebo slobody sapodľa tvrdenia sťažovateľa porušili,... právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo inéhozásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,... proti komu sťažnosť smeruje. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosťpodľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osobypožadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Viazanosťústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sasťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha vpetite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojichpráv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Inými slovami, ústavný súd opakovane vyslovil, že návrhrozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde), teda takýmspôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (II. ÚS37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ v druhejrovine svojej argumentácie poukazuje na to, že v sťažnostnom konaní pred najvyšším súdombol členom senátu tohto súdu sudca ⬛⬛⬛⬛, ktorý mal byť podľa zistenísťažovateľa členom senátu krajského súdu rozhodujúceho v prvom stupni o jeho odsúdení zatrestnú činnosť kladenú mu za vinu. Podľa názoru sťažovateľa sa mal sudca
ako člen senátu najvyššieho súdu „... vylúčiť zo senátu NS SR, ktorý mal rozhodnúť o mojej sťažnosti, aby sa vyhol podozreniu z predpojatosti, resp. zaujatosti pri rozhodovaní o obnove“. Podľa názoru ústavného súdu sťažnostné námietky sťažovateľa smerujú kporušeniu jeho práva na zákonného sudcu, ktorého vyjadrením je čl. 48 ods. 1 ústavy, vzmysle ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Z petitu podanej sťažnostivšak nevyplýva, aby sa sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený právnym zástupcom, porušeniatohto práva domáhal, v dôsledku čoho ústavný súd viazaný petitom podanej sťažnosti podľa§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemohol pristúpiť k preskúmaniu tejto časti sťažnostisťažovateľa, resp. k preskúmaniu tejto námietky sťažovateľa.
V petite podanej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie viacerých článkov ústavy.Sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ústavy, pričom vyjadrením čl. 46 ods. 2 ústavy jesprávne súdnictvo, ktorého aplikácia v trestnej veci sťažovateľa je nemožná. K obdobnémuzáveru došiel ústavný súd aj pri namietaní porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 141 ústavy,ktorý nie je vyjadrením základných práv a slobôd. K sťažovateľom namietanému porušeniučl. 50 ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bližšie neoznačil, ktoré z tam uvedenýchpráv namieta, keďže obsahom čl. 50 ústavy je viacero samostatných práv. Z uvedeného jezrejmé, že sťažovateľ sa v petite podanej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia takýchčlánkov ústavy, ktoré nemajú súvis s prerokúvanou vecou (čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 46ods. 3 ústavy) alebo ich vyjadrením nie je ochrana základných práv a slobôd (čl. 141ústavy), ako aj sťažovateľ bližšie neoznačil, porušenia ktorého základného práva sa domáha(čl. 50 ústavy), v dôsledku čoho je sťažnosť v tejto jej časti všeobecná/neurčitá, resp. petitpodanej sťažnosti nie je/nemôže byť východiskom pre ďalší postup ústavného súdu. Naprotitomu argumentácia sťažovateľa smeruje k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu,ktorého porušenia sa v petite podanej sťažnosti nedomáha. V dôsledku uvedených zistenía postupujúc podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmieta sťažnosťsťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku zákonompredpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného a v súvislosti s uvedenými nedostatkami petitu podanejsťažnosti ústavný súd sťažovateľovi pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnejpovinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní predústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačnevyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaníúčastníkov konania (napr. IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 77/08, IV. ÚS 267/08, I.ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2 zákonač. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. oživnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát jepovinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva azáujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú nato splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberaťopodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2015