znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 202/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľubošom   Bajužíkom,   Námestieslobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46,čl. 50   a   čl.   141   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Žilinesp. zn. 7 Ntok 1/2013 z 1. apríla 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 Tost 20/2014 z 23. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola28. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladných práv podľa čl. 46, čl. 50 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 7 Ntok 1/2013 z 1. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 6 Tost 20/2014 z 23. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššiehosúdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom najvyššieho súdu sp.zn. 6 To 15/2004 z 12. októbra 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 T 9/00zo 17. februára 2004 uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2písm. a) a b) a ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005a iné. Návrhom doručeným krajskému súdu 21. augusta 2013 sa sťažovateľ domáhal obnovykonania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci s poukazom na rozsudok Okresnéhosúdu Trenčín sp. zn. 2 T 184/2011 z 20. marca 2013 v spojení s uznesením Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 23 To 39/2013 zo 16. mája 2013, ktorým bol spod obžaloby prokurátorkyKrajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „prokurátorka“) oslobodený spoluobžalovaný ⬛⬛⬛⬛,   pôvodne   trestne   stíhaný   v spoločnom   konaní.   Krajský   súd   svojímnapadnutým   rozhodnutím   návrh   sťažovateľa   na obnovu   konania   zamietol.   Najvyšší   súdrozhodol   svojím   napadnutým   rozhodnutím   o zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   akonedôvodnej. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu do dvoch rovín.

1. V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazom na nález ústavného súdusp.   zn.   IV.   ÚS   268/2011   z   22.   septembra   2011,   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.1 Tdo 16/2011 z 19. júna 2012 a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“) dôvodí, že „uznať vinu obžalovaného len na základe výpovede utajeného svedka, pričom   výpoveď   takéhoto   svedka   bola   rozporná   a   nepresvedčivá...   nie   je   možné a obžalovaný nemôže byť uznaný vinným, nakoľko by takéto rozhodnutie bolo jednoznačne v rozpore s príslušnou judikatúrou ESĽP a Ústavného súdu SR“. Sťažovateľ teda odkazomna vybrané state uvedených rozhodnutí a judikatúru ESĽP, ktorých spoločným obsahom jejudikovaný právny názor, podľa ktorého nie je možné založiť trestnoprávnu zodpovednosťza   spáchanie   trestného   činu   výlučne/v   rozhodujúcej   miere   na   výpovedi   utajenéhosvedka/svedkov, na podklade čoho bol aj pôvodne spoluobžalovaný a spolupáchateľ v trestnej veci aj sťažovateľa vo vzťahu ku skutku spáchanému 29. apríla 1998v meste Prievidza oslobodený spod obžaloby prokurátorky, ako aj s odkazom na zásadu„beneficium coahesionis“ sa domnieva, že táto skutočnosť mala byť vnímaná ako dôvodna obnovu konania aj v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, na čo krajský súd, ako ajnajvyšší súd neprihliadali. Sťažovateľ teda namieta „skutočnosť, že iný okresný a krajský súd tú istú dôkaznú situáciu vyhodnotí oslobodením spod obžaloby s odvolaním sa na platnú judikatúru ESĽP, Ústavného súdu SR, aj NS SR, pričom vo vzťahu k mojej osobe a môjmu odsúdeniu sa jedná o toho istého utajeného svedka, tú istú jeho výpoveď, ako aj o osobu   toho   istého   obvineného,   ktorý   je   všade   v   mojich   rozsudkoch   uvedený   ako spolupáchateľ, a senát NS SR to neuzná za novú skutočnosť, ako to vyžaduje ustanovenie pri obnove konania“.

2. V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namieta člena senátu najvyššiehosúdu,   ktorý   rozhodoval   v   sťažnostnom   konaní   o   zamietnutí   ním   podanej   sťažnosti   akonedôvodnej podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   poukazom   na   to,   že „...   mám informáciu o tom, že sudca ⬛⬛⬛⬛ ešte ako sudca Krajského súdu v Žiline bol účastný   pri   výsluchu   chráneného   a   utajeného   svedka   označovaného   ako   svedok   č.   1 v trestnej veci sp. zn. 3T 9/00, čiže sa sám podieľal pri vykonávaní nezákonného dôkazu. Z tohto dôvodu sa mal sám vylúčiť zo senátu NS SR, ktorý mal rozhodnúť o mojej sťažnosti, aby sa vyhol podozreniu z predpojatosti, resp. zaujatosti pri rozhodovaní o obnove.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ upravené v čl. 46, čl. 50, čl. 141 Ústavy SR postupom NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 20/2014 zo dňa 23. 10. 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ntok 1/2013 zo dňa 1. 4. 2014 porušené bolo..

2. Zrušuje sa uznesenie NS SR sp. zn. 6 Tost 20/2014 zo dňa 23. 10. 2014 a vec sa vracia NS SR na ďalšie konanie.

3. V zmysle čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 2, 3 Ústavy SR sa priznáva sťažovateľovi a NS SR je povinný uhradiť... na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Bajužíka:

a) trovy právne zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vo výške 296,44 Eur...

b) primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR pre sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)].   Návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona oústavnom súde).

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môžedomôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   v   trestnej   veci   sťažovateľa,ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiubolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravnýprostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuťpre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej   platnej a   účinnej normy   na   zistený   stav   veci.   V zmysle   svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodneniektorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínanýmprincípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhodujelen v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný súd vyvodil.   Skutkové a právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tost 20/2014 z 23. októbra 2014 v podstatnomuviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmal správnosť výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť   a   konanie predchádzajúce týmto výrokom a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na ktoré upustenie   od potrestania alebo   upustenie   od uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pri posudzovaní podmienok obnovy konania súd skúma,

a/ či vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, b/ či ide o také skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste za splnenia ďalších podmienok.

Odsúdený   za   novú   skutočnosť   považuje,   že   spoluobžalovaný v pôvodnej obžalobe s odsúdeným ⬛⬛⬛⬛ a ďalšími páchateľmi pod bodom 4/ obžaloby pre trestný čin kvalifikovaný ako trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/, ods. 3 Tr. zák. účinného pre skutok, ktorý sa stal 29. apríla 1998 bol spod obžaloby oslobodený.

Ďalšie   skutočnosti   uvádzané   odsúdeným   v   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania alebo   v   sťažnosti   -   návrh,   aby   súdy   pri   rozhodovacej   činnosti   brali   do   úvahy   platnú judikatúru,   konkrétne   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp. zn. 1 TdoV 16/2011, z 19. júna 2012 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS   268/2011,   z   22.   septembra   2011,   porušovanie   Trestného   poriadku   pri   výsluchu utajovaného   svedka,   vysvetľovanie   odsúdeného,   prečo   bol   v   kritickom   čase   ubytovaný v Partizánskom a v Prievidzi – reakcia na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, nie je možné považovať za nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o   sebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné rozhodnutie o vine.

Skutočnosť, že súd inak vyhodnotí dôkaznú situáciu nie je novou skutočnosťou, ako to vyžaduje ustanovenie pri obnove konania.

Konanie odsúdeného a konanie Kinkora pri páchaní skutku boli rozdielne. Každý v rámci organizovanej skupiny mal plniť iné úlohy.

Obvineného usvedčujú viaceré dôkazy – svedecké výpovede atď. Obvineného len jedna svedecká výpoveď. Bližšie je to rozvedené v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sa   dá   aplikovať   len   vtedy,   keď konania   páchateľov   sú   pri   páchaní   trestného   činu   totožné,   nie   rozdielne   ako   v   tomto prípade.

Nie je možné aplikovať automaticky určitý rozsudok na iný obdobný prípad. Každý rozsudok hodnotí konanie páchateľov v určitej konkrétnej veci. Nie je možné aplikovať ani zásadu „benefícium coahesionis“ automaticky na každý obdobný prípad.

Odsúdený v sťažnosti uvádza, ako mali   byť   hodnotené dôkazy, rozoberá, z akých dôvodov bol ubytovaný v hoteloch Régia Bojnice, Partizánske, hodnotí výpoveď utajeného svedka, to nie sú ale nové skutočnosti. Tieto skutočnosti boli súdu známe už v čase rozhodnutia vo veci Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3 T 9/2000.

Odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania ani v sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý neuviedol také skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi skôr neznámymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.»

Z   dôvodu   obsahovej   súvislosti   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdus uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Ntok 1/2013 z 1. apríla 2014 považoval ústavný súdza potrebné odcitovať aj príslušnú časť z rozhodnutia krajského súdu, ktorý v podstatnomargumentoval takto:

«V prvom rade treba uviesť, že v posudzovanom prípade ide o vec, v ktorej bola podaná obžaloba na Krajský súd v Žiline ako súd prvého stupňa do 1. 1. 2006. Konanie o návrhu na povolenie obnovy konania vykonal krajský súd podľa príslušných ustanovení Trestného priadku – zákona č. 301/2005 Z. z., účinného od 1. 1. 2006, a to s poukazom na spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia (§ 567 ods. 2 Tr. por.).

Krajský súd v posudzovanom prípade poukazuje na nasledovné skutočnosti. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležité zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom   na   ich   rozhodnutie.   Dôkazy   obstarávajú   z   úradnej   povinnosti.   Právo obstarávať   dôkazy   majú   aj   strany.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   s   rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Povinnosť vyplývajúca z citovaného zákonného ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., t. j. zistiť skutkový stav veci náležite a v takej kvalite, aby o ňom nevznikli dôvodné pochybnosti, platí nielen pre rozhodovanie o otázke viny a trestu, či nároku na náhradu škody, ale aj pre rozhodovanie   ktorejkoľvek   otázky,   ktorú   treba   v   trestnom   konaní   riešiť.   Uplatňuje   sa v každom štádiu trestného konania, teda aj v konaní o povolenie obnovy konania. Preto náležite musí byť zistené tiež to, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. Z týchto zistení treba vychádzať pri rozhodovaní. Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú   najavo   nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na ktoré upustenie   od potrestania alebo   upustenie   od uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky pre tzv. iudicium rescindens (obnovovacie konanie) - existenciu právoplatného rozhodnutia a novej   skutočnosti   alebo   dôkazu.   Rozhodovanie   o   povolení   obnovy   konania   je   však podmienené   materiálnou   podmienkou   spočívajúcou   v   povinnosti   súdu   konajúceho o povolení obnovy konania, vyhodnotiť vplyv novej skutočnosti alebo nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. V tomto štádiu rozhodovania je potrebné vyhodnotiť novú skutočnosť alebo nový dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine. Je dôležité tiež pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný iba vo výnimočných prípadoch. Ďalej treba zdôrazniť, že v konaní o povolenie obnovy konania   nie   je   možné   preskúmavať   vecnú   správnosť   rozsudku   vydaného   v   základnom konaní.

Za   skutočnosti   súdu   skôr   neznáme   sa   považujú   také,   ktoré   neboli   predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takou skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.

Za   dôkazy   súdu   skôr   neznáme   sa   považujú   predovšetkým   dôkazy,   ktoré   neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.

Pri posudzovaní podmienok obnovy konania i podľa citovaného ustanovenia zákona (§ 294 ods. 1 Tr. por.) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk:

1. či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme,

2. či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1 § 394 Tr. por.

Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné, než   pôvodné   právoplatné   rozhodnutie,   sa   realizuje   porovnaním   doteraz   vykonaných dôkazov   a   doterajšieho   skutkového   zistenia   uvedeného   vo   výroku   právoplatného rozhodnutia, s dôkaznou silou a významom novotvrdených skutočností a novonavrhovaných dôkazov. Ako už bolo uvedené vyššie, pre pozitívne rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania musí byť výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre možnú zmenu pôvodného právoplatného rozhodnutia.

Krajský súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v prípade odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ nie sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 3T/9/2000.

Treba stručne pripomenúť, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3 T/9/2000 zo   17.   2.   2004,   v   spojení   s rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 6 To/15/2004 z 12. 10. 2006, bol ⬛⬛⬛⬛ uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), c) Tr. zák, a trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Tr. zák., (v bode 1/ rozsudku), z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák., vo vzťahu k ods. 3 § 234 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., (v bode 3/ rozsudku) a trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 Tr. zák., (v bode 4/ rozsudku). Za tieto trestné činy bol odsúdený podľa § 234 ods. 3, s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31.8.2003, na úhrnný trest odňatia slobody vo   výmere   15   rokov.   Na   výkon   trestu   odňatia   slobody   bol   zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Odsúdený ⬛⬛⬛⬛ podal návrh na povolenie obnovy konania len vo vzťahu ku skutku v bode 4/ rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3 T/9/2000 zo 17. 2. 2004. Skutkovým základom pôvodného právoplatného rozsudku v bode 4/ bolo zistenie súdu,   žalovaní ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ spoločne s ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol trestne stíhaný v samostatnom trestnom konaní (konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 2 T/184/2011 - pozn. krajského súdu) ako členovia organizovanej skupiny po vzájomnej dohode, príprave, zabezpečení prostriedkov a rozdelení   úloh   v   úmysle   i   za   použitia   násilia   vykonať   lúpežný   prepad   peňažného transportu   Slovenskej   sporiteľne,   a.   s.,   pobočka   Prievidza,   stretli   sa   obžalovaní, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ dňa   29.   4.   1998   o   07.00   hod. na parkovisku   pri   Elektrárni   Nováky,   odkiaľ   po   upresnení   úloh   obžalovaným sa presunuli na určené miesta, kde obžalovaný odparkoval vozidlo zn. Fiat Tipo nezistenej ŠPZ michalovského okresu, na ul. Vápenícka v Prievidzi, neďaleko železničného   priecestia   a   mal   za   úlohu   po   skončení   prepadu   zabezpečiť   odvoz   časti páchateľov. Obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ s vozidlom Peugeot 405 bielej farby nezistenej ŠPZ mal za úlohu odviezť z parkoviska z Novák ⬛⬛⬛⬛ do centra mesta Prievidza a po skončení   prepadu   mal   čakať   na   bočnej   ulici   v   smere   únikovej   trasy   a   v   prípade prenasledovania prepadového vozidla Audi 100 mal za úlohu skrížením vozidla alebo iným spôsobom prenasledovaniu zabrániť. Obžalovaný s vozidlom zn. Renault 19, nezistenej bratislavskej ŠPZ, červenej farby mal za úlohu doviezť z parkoviska z Novák časť skupiny do Prievidze, kde ich v blízkosti námestia vysadil, po tomto prevzal z vozidla zn. Peugeot ⬛⬛⬛⬛, ktorého odviezol ku garáži, kde bolo odstavené prepadové vozidlo Audi 100, po   tomto   čakal   s vozidlom   Renault   pri garáži   a na   povel začatia akcie sa presunul   do   priestoru   železničného   priecestia,   kde   po   prepade   odviezol   časť   osádky prepadového vozidla Audi 100 z Prievidze na nezistené miesto. Na ul. Záhradníckej ďalší doposiaľ   nestotožnený   muž   čakal   v   zaparkovanom   vozidle   zn.   Renault   Clio   doposiaľ nezistenej ŠPZ a mal za úlohu po vykonaní prepadu odviezť časť páchateľov. Obžalovaný bol vodičom prepadového vozidla zn. Audi 100 a osádku tohto vozidla tvorili doposiaľ nestotožnený muž ukrajinskej alebo ruskej národnosti, nebohý ⬛⬛⬛⬛..., obvinený ⬛⬛⬛⬛. Ďalší doposiaľ nestotožnený muž zaujal postavenie vo vchode panelového domu č. 16 na ul. M. Mišíka, odkiaľ v čase o 08.20 hod. po tom čo z objektu VÚB, a. s., Prievidza odišlo osobné motorové vozidlo Slovenskej sporiteľne, a. s., Prievidza, zn. VW Golf ŠPZ: PDD 88-85, ktorého osádku tvorili pracovníci Slovenskej sporiteľne a. s., Prievidza, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, dal vysielačkou signál k začatiu akcie, na čo reagoval obžalovaný ⬛⬛⬛⬛, ako vodič prepadového   vozidla,   ktorý   vozidlo   zn.   VW   Golf   zastavil,   z   jeho   vozidla   vyskočili zamaskovaní a ozbrojení nebohý ⬛⬛⬛⬛, nestotožnený muž ruskej alebo ukrajinskej národnosti   a   obvinený ⬛⬛⬛⬛.   Ďalší   zamaskovaný   a   ozbrojený   muž   vybehol   z vchodu č. 16 na ul. M. Mišíka a všetci strelnými zbraňami mierili na osádku vozidla VW Golf, pričom jeden z týchto mužov vyzval osádku, aby sa nehýbala, otvoril dvere a ďalší muž zobral z vozidla transportný kufrík, v ktorom bola uložená peňažná hotovosť vo výške 5 miliónov Sk, následne všetci páchatelia nasadli do vozidla zn. Audi 100 a z miesta činu ušli   smerom   na   mesto   Handlová,   uvedeným   konaním   obžalovaní   spôsobili   Slovenskej sporiteľni, a. s., Prievidza,   škodu vo výške 5 miliónov Sk, odcudzením bezpečnostného kufríka škodu vo výške 13.214,60 Sk.

Krajský   súd   konštatuje,   že   odsúdeným ⬛⬛⬛⬛ v   konaní   o   návrhu na povolenie obnovy konania neboli predložené také skutočnosti a dôkazy, ktoré by boli súdu   skôr   neznáme   a   ktoré   by   mohli   sami   o   sebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine, či treste odsúdeného. Odsúdený ⬛⬛⬛⬛ svojím návrhom na obnovu konania principiálne sledoval prehodnotenie dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho pôvodnej obhajoby legálne,   ale   po   právoplatnosti   odsúdenia   tomuto   zámeru   nemôže   slúžiť   inštitút mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je obnova konania. Tento inštitút je striktne viazaný   na   preukázanie   nových   skôr   neznámych   skutočností   alebo   dôkazov,   čo   sa v rozhodovanej veci nestalo realitou.

Pokiaľ   ide   o   skutočnosť,   že   spoluobžalovaný ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   bol   vylúčený na samostatné   konanie,   a   ktorý   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín,   sp.   zn. 2 T/184/2011   z   20.   3.   2013,   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   Trenčín,   sp.   zn. 23 To/39/2013 zo 16. 5. 2013, právoplatne oslobodený pre skutok pod bodom 4/ na základe rovnakej dôkaznej situácie, aká existuje vo veci Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3 T/9/2000, o povolenie obnovy ktorej žiada, a ktorá skutočnosť je podľa jeho názoru skutočnosť nová a mala by sa zohľadniť v jeho prospech, v dôsledku čoho by mal byť tiež oslobodený, krajský súd uvádza nasledovné.

Senát Krajského súdu v Žiline 7 Ntok/1/2013 prejedávajúci návrh na povolenie   obnovy   konania   konštatuje,   že   v   danom   prípade   neboli   splnené   formálne podmienky pre povolenie obnovy konania. Krajský súd nie je viazaný právnym názorom vysloveným   v   rozsudku   Okresného   súdu   Trenčín,   sp.   zn.   2   T/184/2011   z   20.   3.   2013, v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 23 To/39/2013 zo 16. 5. 2013, ktorým bol ⬛⬛⬛⬛ oslobodený pre skutok týkajúci sa lúpežného prepadnutia Slovenskej sporiteľne, a. s. pobočka Prievidza, ku ktorému došlo dňa 29. 4. 1998. Skutočnosť, že iný súd   nemal   rovnaký   právny   názor   na   existujúcu   dôkaznú   situáciu   a   ktorý   v   konečnom dôsledku dôkaznú situáciu týkajúcu sa spoluobžalovaného ⬛⬛⬛⬛ vyhodnotil inak ako Krajský súd v Žiline v prípade odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ v rozsudku sp. zn. 3 T/9/2000 zo 17. 2. 2004, nie je skutočnosť nová, súdu skôr neznáma.

Skutočnosť, že sa súdený skutok 4/ stal tak, ako to bolo uvedené v odsudzujúcom rozhodnutí (rozsudok Krajského súdu Žilina, sp. zn. 3 T/9/2000 zo 17. 2. 2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 To/15/2004 z 12. 10. 2006) a spáchal   ho   práve   odsúdený,   nebola,   a   to   ani   so   značným   časovým   odstupom, spochybnená.

Rovnako treba zdôrazniť, že rozhodujúce pre konečný záver krajského súdu v konaní o   povolenie   obnovy   konania   bolo,   že   trestnú   činnosť ⬛⬛⬛⬛,   konkretizovanú vo výrokovej   časti   namietaného   rozsudku   v   bode   4/,   preukázali   dôkazy   vykonané v základnom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na hodnovernú a podrobnú výpoveď utajeného svedka č. 1, ktorý bez akýchkoľvek pochybností usvedčil odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ aj   jeho   spoluobžalovaných ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a

zo   spáchania   tohto   skutku.   Utajený   svedok   č.   1   ako   priamy   účastník   prepadu peňažného transportu Slovenskej sporiteľne, a. s., pobočka Prievidza, na základe vlastných poznatkov a na základe rozhovorov so spoluobžalovanými popísal tak prípravnú akciu na tento skutok, ktorá stroskotala, lebo vo vozidle Audi padol nechcený výstrel, ako aj priamy prepad transportu dňa 29. 4. 1998. Podľa výpovede tohto svedka odsúdený bol šéfom skupiny a zároveň vodičom prepadového vozidla zn. Audi 100 čiernej metalízy. ⬛⬛⬛⬛ zabezpečil zbrane a ďalšie pomôcky použité pri prepade. Svedok vypovedal   o   úlohách   jednotlivých   členov   skupiny.   Vyvrátil   tak   obhajobu   všetkých odsúdených, vrátane odsúdeného ⬛⬛⬛⬛. Jeho výpoveď priamo alebo nepriamo korešponduje   aj   s   ďalšími   dôkazmi.   Výpoveď   utajeného   svedka   v   tom,   že   prepad   sa organizoval   asi   dva   mesiace   vopred,   nepriamo   potvrdzujú   listinné   dôkazy   –   kniha ubytovaných hostí na čl. 1016-1028 spisu 3 T/9/2000. Podľa týchto výpisov odsúdený a boli v hoteli Spoločenský dom Partizánske ubytovaní v dňoch 8. - 9. 4. 1998, 15. - 16. 4. 1998, 16. - 17. 4. 1998 a sám odsúdený ⬛⬛⬛⬛ v dňoch 26.-27. 4. 1998 a 27. - 28. 4. 1998. Odsúdený a boli ubytovaní v hoteli Régia Bojnice 3.

- 4. 2. 1998 a v hoteli Hubert Prievidza boli ubytovaní 5. - 6. 2. 1998. Pokiaľ ide o výpoveď utajeného svedka, kde usvedčuje odsúdených a zároveň uvádza vozidlá, na ktorých na akciu prišli, korešponduje s výpoveďou odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ z prípravného konania, keď ohľadne vozidla Peugeot 405 bielej farby uviedol, že ho užíval v rokoch 1998 a 1999. Toto vozidlo utajený svedok uvádzal ako vozidlo, ktoré mal dňa 29. 4. 1998 riadiť. Pokiaľ ďalej svedok udával, že odsúdený prišiel na vozidle zn. Renault červenej farby, toto zase korešponduje s tým, že dňa 29. 4. 1998 podľa cestovného výkazu obžalovaný bol na služobnej ceste na vlastnom motorovom vozidle Renault 19 bordovej farby. Pokiaľ ide   o   prepadové   vozidlo   Audi,   výpoveď   utajeného   svedka   korešponduje   s   výpoveďami svedkov ⬛⬛⬛⬛, ktorí tvorili osádku prepadnutého vozidla. Odsúdený ⬛⬛⬛⬛ ohľadne vozidla Peugeot 405, konkrétne doby kedy ho užíval, zjavne   účelovo   menil   výpoveď   a   prispôsoboval   v   závislosti   od   iných   dôkazov,   keď v prípravnom konaní uvádzal, že okrem iných vozidiel v roku 1998-1999 vlastnil vozidlo zn. Peugeot 405 bielej farby, na hlavnom pojednávaní už uviedol, že toto vozidlo mohol vlastniť v rokoch 1995-1996.

Vzhľadom na vykonané dokazovanie podľa názoru krajského súdu dôvod uvádzaný odsúdeným ⬛⬛⬛⬛ nebol   vzhľadom   na   uvedené   spôsobilým   pre   povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci.»

Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutejkonštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavyje   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomociústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecnéhosúdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutýobmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecnéhosúdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov,   Trestný   poriadok   a   Trestný   zákonnevynímajúc, viedli   k rozhodnutiu vo   veci   samej. K   tomu dodáva,   že   nepatrí do   jehoprávomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnejkvalifikácie   skutku,   ktorý   je   predmetom   trestného   stíhania   a   o   ktorom   sa   s   konečnouplatnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohousúdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana   predskutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I.   ÚS 17/01).Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, žeústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejskutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa,sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva na súdnu ochranusťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   pretože   označené   právo   v   sebe   nezahŕňa   zárukuúspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Ústavný   súd   v   prvom   rade   vo   všeobecnej   rovine   poukazuje   na   to,   že   v   konanío povolení obnovy konania nie je povinnosťou konajúcich súdov a priori prijať sťažovateľomponúknuté   dôkazy   a   osvojiť   si   ich   vyhodnotenie   z   pohľadu   sťažovateľa.   Ppovinnosťkonajúcich súdov sa obmedzuje len na posúdenie závažnosti, resp. kvality týchto dôkazov anáslednú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy považujú/nepovažujú za také, ktoré byspĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídaného ustanovením § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (vrátanepríslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, s ktorým sa stotožnilnajvyšší   súd,   pozn.)   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v medziach   svojejprávomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   aaplikoval, jeho   úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušnýchna vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení (predovšetkým § 394 ods.1 a § 399 ods. 2 Trestného poriadku, pozn.) je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ajnáležite   odôvodnené.   Najvyšší   súd   vo   svojom   napadnutom   rozhodnutí   (vychádzajúc   avyslovujúc   súhlas   s   právnym   názorom   krajského   súdu,   pozn.)   z   hľadiska   právnejargumentácie   postačujúcim   a   zrozumiteľným,   ako   aj   ústavne   súladným   spôsobomzdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľom predostretý dôvod obnovy konania spočívajúciv oslobodzujúcom rozsudku spoluobžalovaného z trestnej činnosti vedenej v samostatnomkonaní za spôsobilý na povolenie obnovy konania jeho právoplatne skončenej trestnej veci.Aj   ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého„Skutočnosť, že súd inak vyhodnotí dôkaznú situáciu nie je novou skutočnosťou, ako to vyžaduje ustanovenie pri obnove konania“, ako aj s právnym záverom krajského súdu,podľa ktorého „... v danom prípade neboli splnené formálne podmienky pre povolenie obnovy   konania.  ...   Skutočnosť,   že   iný   súd   nemal   rovnaký   právny   názor   na   existujúcu dôkaznú   situáciu   a   ktorý   v   konečnom   dôsledku   dôkaznú   situáciu   týkajúcu   sa spoluobžalovaného ⬛⬛⬛⬛ vyhodnotil inak... nie je skutočnosť nová, súdu skôr neznáma.“,   z   obsahu   ktorých   jednoznačne   vyplýva,   že   v   danom   prípade   neboliz formálneho hľadiska splnené podmienky pre povolenie obnovy konania. Sťažovateľ tedav konaní   o   povolenie   obnovy   konania   neprodukoval   žiadny   nový   dôkaz,   ktorý   by   bolpotencionálne   potentný   naplniť   zákonnú   dikciu   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku.Argumentácia sťažovateľa by mohla dosiahnuť potrebnú, resp. ním požadovanú relevanciu vpôvodnom trestnom konaní pri rozhodovaní o vine a treste, ale v konaní o povolení obnovykonania iné právne posúdenie veci než v predošlom konaní za tej iste dôkaznej situácie nieje spôsobilým dôvodom na obnovu konania, resp. nie je tým „novým dôkazom, aleboskutočnosťou“, ktorú predpokladá zákonná dikcia § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Inýmislovami, vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (s prihliadnutímna závery krajského súdu, pozn.) je ústavný súd toho názoru, že interpretáciou dotknutýchustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku konajúce súdy sťažovateľovi jasne vysvetlilipodmienky obnovy konania, teda pojem nového dôkazu a skutočnosti a s tým súvisiacirozsah dôkazného procesu v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania. Ústavnýsúd sa taktiež nestotožňuje so závermi sťažovateľa o tom, že výpoveď utajeného svedka bolav jeho prípade tým jediným usvedčujúcim dôkazom, pretože z rozboru skutkovej situácieprezentovanej   krajským   súdom   vyplýva,   že   k záveru   o   trestnoprávnej   zodpovednostisťažovateľa   dospeli   súdy   aj   zhodnotením   na   seba   nadväzujúcich   nepriamych   dôkazovpotvrdzujúcich utajeným svedkom prezentovanú dôkaznú situáciu.

Oporu   pre   svoju   prezentovanú   názorovú   líniu   nachádza   ústavný   súd   ajv komentovanom znení § 394 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého „Skutočnosťoupredtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom,ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konanío povolení   obnovy   konania   treba   zvyčajne   preukázať   novými   dôkazmi...   Predtýmneznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnomkonaní   (napr.   výpoveď   predtým   nevypočutého   svedka),   ale   aj dôkaz   síce   v   pôvodnomkonaní vykonaný, ale s novým obsahom (napr. zmena výpovede tzv. spolupracujúcehosvedka).   Ak   by   v   dôsledku   tohto   dôkazu   došlo   k   podstatnej   zmene   výpovede   svedka,predmetom hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmenedôkazu.“   (Minárik   Š.   a kol. Trestný   poriadok.   Stručný   komentár.   Druhé,   prepracovanéa doplnené vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010.).

V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť sťažovateľa na platnú judikatúrutýkajúcu sa obnovy konania, v zmysle ktorej „R 35/1988: V konaní o povolení obnovykonania nemôže súd preskúmať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sasúd   pri   rozhodovaní   vyrovnal   so   všetkými   okolnosťami   a   s   obhajobou   obvineného...R 6/1997: V konaní o povolení obnovy nemožno preskúmať vecnú správnosť rozsudkuvydaného v základnom konaní. Toto konanie sa... obmedzuje predovšetkým na riešenieotázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré súpre   súd   nové,   skôr   neznáme.   Za   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy...   nemožno   považovaťskutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súds nimi   v   rozhodnutí   nevysporiadal   alebo   ich   dokonca   prehliadol,   resp.   sa   zmýlil   prihodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.“.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutímnajvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavyúčastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovaťdo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoruústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené ibatou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkamiúčastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (odvolávajúc saaj na právne závery krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil, pozn.), ústavný súdhodnotí ním predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie formálnych podmienokobnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdunie   je   možné   považovať   právne   závery   najvyššieho   súdu   za   arbitrárne   alebo   zjavneneopodstatnené,   v   dôsledku   čoho   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosťmedzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (vrátane záverov krajského súdu, ktorénajvyšší súd odobril, pozn.) a namietaným porušením označeného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (vrátanepríslušnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   pozn.)a s prihliadnutím   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   právona rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právona úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   IV.   ÚS   277/05,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva... Podľa § 20ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocneniena   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavnýmsúdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom nazačatie konania. Podľa § 50 zákona o ústavnom súde musí sťažnosť okrem všeobecnýchnáležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie,... ktoré základné práva alebo slobody sapodľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili,...   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   inéhozásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,... proti komu sťažnosť smeruje. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosťpodľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osobypožadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Viazanosťústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sasťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha vpetite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojichpráv   (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Inými   slovami,   ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   návrhrozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde), teda takýmspôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (II. ÚS37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   v   druhejrovine svojej argumentácie poukazuje na to, že v sťažnostnom konaní pred najvyšším súdombol členom senátu tohto súdu sudca ⬛⬛⬛⬛, ktorý mal byť podľa zistenísťažovateľa členom senátu krajského súdu rozhodujúceho v prvom stupni o jeho odsúdení zatrestnú činnosť kladenú mu za vinu. Podľa názoru sťažovateľa sa mal sudca

ako člen senátu najvyššieho súdu „... vylúčiť zo senátu NS SR, ktorý mal rozhodnúť o mojej sťažnosti, aby sa vyhol podozreniu z predpojatosti, resp. zaujatosti pri rozhodovaní o obnove“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnostné   námietky   sťažovateľa   smerujú   kporušeniu jeho práva na zákonného sudcu, ktorého vyjadrením je čl. 48 ods. 1 ústavy, vzmysle ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Z petitu podanej sťažnostivšak nevyplýva, aby sa sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený právnym zástupcom, porušeniatohto práva domáhal, v dôsledku čoho ústavný súd viazaný petitom podanej sťažnosti podľa§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemohol pristúpiť k preskúmaniu tejto časti sťažnostisťažovateľa, resp. k preskúmaniu tejto námietky sťažovateľa.

V petite podanej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie viacerých článkov ústavy.Sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ústavy, pričom vyjadrením čl. 46 ods. 2 ústavy jesprávne súdnictvo, ktorého aplikácia v trestnej veci sťažovateľa je nemožná. K obdobnémuzáveru došiel ústavný súd aj pri namietaní porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 141 ústavy,ktorý nie je vyjadrením základných práv a slobôd. K sťažovateľom namietanému porušeniučl. 50 ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bližšie neoznačil, ktoré z tam uvedenýchpráv namieta, keďže obsahom čl. 50 ústavy je viacero samostatných práv. Z uvedeného jezrejmé, že sťažovateľ sa v petite podanej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia takýchčlánkov ústavy, ktoré nemajú súvis s prerokúvanou vecou (čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 46ods. 3 ústavy) alebo ich vyjadrením nie je ochrana základných práv a slobôd (čl. 141ústavy), ako aj sťažovateľ bližšie neoznačil, porušenia ktorého základného práva sa domáha(čl. 50 ústavy), v dôsledku čoho je sťažnosť v tejto jej časti všeobecná/neurčitá, resp. petitpodanej sťažnosti nie je/nemôže byť východiskom pre ďalší postup ústavného súdu. Naprotitomu   argumentácia   sťažovateľa   smeruje   k   porušeniu   jeho   práva   na   zákonného   sudcu,ktorého porušenia sa v petite podanej sťažnosti nedomáha. V dôsledku uvedených zistenía postupujúc podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmieta sťažnosťsťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku zákonompredpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   uvedeného   a   v   súvislosti   s   uvedenými   nedostatkami   petitu   podanejsťažnosti ústavný súd sťažovateľovi pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnejpovinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní predústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačnevyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaníúčastníkov konania (napr. IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 77/08, IV. ÚS 267/08, I.ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2 zákonač.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991 Zb.   oživnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát jepovinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva azáujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú nato   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberaťopodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015