znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 202/2011-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., k. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na spravodlivý   proces   a účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv Európskej   únie   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 41 CoKR/30/2010, 41 CoKR/31/2010 z 10. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   k.   s., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. januára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., k. s., (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivý   proces   a účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoKR/30/2010, 41 CoKR/31/2010 z 10. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   sťažovateľkou   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   súd   Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uzneseniami č. k. 2 K/17/2008-1052 z 3. mája 2010 a č. k. 2 K/17/2008-1059 zo 4. mája 2010 zamietol návrh zabezpečeného veriteľa obchodnej spoločnosti R., s. r. o., Česká republika (ďalej len „zabezpečený veriteľ“), na odvolanie sťažovateľky ako správcu konkurznej podstaty a ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty   JUDr.   T.   K.   Krajský   súd   na   odvolanie   zabezpečeného   veriteľa   rozhodol napadnutým rozhodnutím o zmene uznesení okresného súdu č. k. 2 K/17/2008-1052 z 3. mája 2010 a č. k. 2 K/17/2008-1059 z 4. mája 2010 tak, že odvolal sťažovateľku ako správcu konkurznej podstaty a za správcu ustanovil JUDr. T. K.

3.   Sťažovateľka   napadla   ústavnou   sťažnosťou   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 41 CoKR/30/2010, 41   CoKR/31/2010   z 10.   novembra   2010.   Jej   argumentácia   sa koncentrovala do dvoch oblastí rozhodovacej činnosti krajského súdu. V prvej (i) napáda porušenie svojho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že „... na prejednanie predmetnej veci boli podľa Rozvrhu práce Krajského súdu... (v znení dodatku č. 15, účinného v čase rozhodovania súdu) určení 4... sudcovia senátu...   Z rozvrhu   práce   nevyplýva,   ktorí   traja   z vyššie   uvedených   štyroch   sudcov   sú zákonnými sudcami tvoriaci senát 41CoKR. Táto skutočnosť nevyplýva ani zo súdneho spisu Krajského súdu..., v ktorom sa nenachádza potvrdenie o pridelení veci senátu 41CoKR, ani doklad o spôsobe výberu troch zo štyroch členov senátu, teda sťažovateľ nevedel a nemal možnosť sa dozvedieť o tom, kto je jeho zákonným sudcom.“. Svoju argumentáciu podporila aj citovaním príslušných rozhodnutí ústavného súdu pojednávajúcich o ochrane základného práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.   V druhej   oblasti   (ii)   napáda arbitrárnosť   právnych   záverov   krajského   súdu   v napadnutom   rozhodnutí,   proti   ktorému výhrady   zhrnula   takto: „Závery,   ktoré   Krajský   súd...   v predmetnom   uznesení   vyvodil, nemajú   oporu   v platnom   zákone   ani   rozhodovacej   praxi...,   napádané   rozhodnutie   je arbitrárne, nie je relevantným spôsobom odôvodnené a rozhodnutie je nevykonateľné, čo potvrdzujú   nasledovné   skutočnosti...   Krajský   súd...   vytýka   Sťažovateľovi,   že   sa   nechal zastúpiť pri jednotlivých úkonoch advokátom... že Sťažovateľ by mal byť zaujatý podľa § 4 ods. 1 Zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch pre pomer k veci. Odvolací súd však vôbec neodôvodnil,   prečo   by   mal   mať   sťažovateľ   nejaký   pomer   k veci...   Ďalším   dôvodom   – porušením   povinnosti   Sťažovateľa   pri   výkone   funkcie   správcu,   mala   byť   podľa   názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že Sťažovateľ po ustanovení do funkcie správcu nevypovedal nájomnú   zmluvu...   Ďalším   vytýkaným   porušením   povinnosti   správcu   mala   byť nepreskúmateľnosť   zápisníc   zo   schôdzí   veriteľského   výboru   a zo   schôdze   veriteľov.“. V závere svojej argumentácie (iii) poukázala na nevykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského   súdu,   ktorý   ustanovil   za   nového   správcu   osobu,   ktorej   výkon   činnosti   bol obmedzený zákonnou prekážkou „Z výpisu zo zoznamu správcov,... vyplýva, že JUDr. T. K. mal   od   20.   08.   2010,   aj   v čase   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   pozastavenú   činnosť. Napadnutým uznesením tak odvolací súd odvolal Sťažovateľa z funkcie a... ustanovil do funkcie   správcu   JUDr.   T.   K.,   ktorému   bránila   vo   výkone   funkcie   zákonná   prekážka (pozastavenie činnosti) – rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nevykonateľné.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „I. Uznesením Krajského súdu... č. k. 41 CoKR/30/2010, 41 CoKR/31/2010 zo dňa 10. 11. 2010 boli porušené základné práva sťažovateľa... upravené v čl. 46 a čl. 48 ods. 1 Ústavy..., v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a v čl. 47 Charty...

II. Uznesenie Krajského súdu... č. k. 41 CoKR/30/2010, 41 CoKR/31/2010 zo dňa 10. 11. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,31,- Eur. IV. Zaväzuje Krajský súd... na náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

5.   Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   požiadal   predsedu krajského   súdu   o vyjadrenie   k sťažnosti.   Vyjadrenie   bolo   ústavnému   súdu   doručené 10. marca 2011. Predseda krajského súdu v podstatnom uviedol:

„Krajský súd... rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaných v konkurznom   konaní   a vyrovnacom   konaní   Okresným   súdom   Žilina   a Okresným   súdom v Banskej Bystrici, a to podľa § 9 ods. 3 písm. b) zákona č. 371/2004 Z. z.... Z týchto dôvodov krajský súd... bol funkčne a miestne príslušným na rozhodnutie o odvolaní... Podľa rozvrhu práce na rok 2010 (aj 2011) senát 41CoKR má štyroch sudcov. Senáty zložené zo štyroch alebo piatich sudcov sú bežnou praxou krajských súdov, a to vtedy, keď nie je možné vzhľadom na počet sudcov krajského súdu... vytvoriť trojčlenné senáty, pretože každý sudca odvolacieho súdu musí byť zaradený do senátu. V prípade, že počet sudcov nie je taký,   aby   umožňoval   vytvoriť   úplné   trojčlenné   senáty,   vytvoria   sa   štvorčlenné   alebo päťčlenné senáty. K takejto organizácii práce sa siahne aj vtedy, keď príslušný krajský súd nemá dostatok predsedov senátov... Senát 41CoKR má riadiacu predsedníčku senátu JUDr. A. K., predsedu senátu doc. JUDr. M. Ď., PhD., a dvoch členov senátu (votantov) JUDr. D. M. a JUDr. M. P.

Podľa § 16 ods. 2 zákona o súdoch, veta in fine, každý predseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi.

Štandardný   a zákonný   postup   je   taký,   že   pokiaľ   si   vec   pridelí   ako   spravodajca riadiaca predsedníčka senátu JUDr. A. K. sebe, táto rozhoduje s JUDr. D. M. a JUDr. M. P. (členovia senátu). V prípade, že je vec pridelená ako spravodajcovi doc. JUDr. M. Ď., PhD.,   tento...   rozhoduje   ako   predseda   senátu   a členmi   tohto   senátu   súd   JUDr.   D.   M. a JUDr. M. P. Štvorčlenný senát je v tomto prípade vytvorený aj preto, že doc. JUDr. M. Ď., PhD. vykonáva funkciu podpredsedu krajského súdu a počet vecí mu je prideľovaných v závislosti   na   zaťaženosti   funkciou   v štátnej   správe.   Nejde   teda   o náhodný   postup   pri určovaní členov konkrétneho senátu, ale jeho zloženie je dané vždy dvomi členmi senátu (votanti)   a predsedom   senátu,   ktorý   má   vec   pridelenú   ako   spravodajca...   Okrem porušovania povinnosti zo strany správcu to boli aj objektívne pochybnosti o nezaujatosti správcu... V konečnom dôsledku je potrebné konštatovať, že odvolací súd realizoval len vôľu   veriteľov,   ktorá   bola   vyjadrená   na   schôdzi   veriteľov   5.   marca   2010...   Odvolaný správca   sa   môže   domáhať   svojich   práv   len   v súvislosti   s tým,   že   bol   odvolaný   a nie v súvislosti s tým, že bola iná osoba ustanovená za správcu a táto mala pozastavený výkon činnosti.   Ustanovením   konkrétnej   osoby   za   správcu   nie   sú   dotknuté   práva   sťažovateľa. V konečnom   dôsledku   odvolací   súd   musel   ustanoviť   za   správcu   tú   osobu,   ktorú   zvolila schôdza veriteľov a v prípade, ak by tomuto ustanovenému správcovi bránila vo výkone funkcie nejaká zákonná prekážka, len okresný súd ako konkurzný súd môže a musí zvolať schôdzu veriteľov... a na základe rozhodnutia schôdze veriteľov ustanoviť inú osobu za správcu.“

6.   Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu   právnemu   zástupcovi sťažovateľky na vedomie listom z 25. marca 2011.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

III.A K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   k porušeniu   ktorého   malo   dôjsť   tým,   že „Vzhľadom   na skutočnosť, že v zmysle konštantnej judikatúry zákonnými sudcami sú sudcovia príslušného súdu,   určení   podľa   rozvrhu   práce   a vzhľadom   na   skutočnosť,   že   predmetnú   vec   mohli rozhodovať   v senáte   len   3   sudcovia   zo   4   sudcov   senátu,   došlo   k odňatiu   jedného   zo zákonných sudcov a tým k porušeniu ústavného práva v zmysle § 48 ods. 1 Ústavy...“.

11.   Ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Túto ochranu   poskytuje   aj   základným   právam   účastníkov   v konaní   o ich   veci   pred   súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

12. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Zásada   zákonného   sudcu   predstavuje   v   právnom   štáte   jednu   zo   základných   garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada pevného prideľovania   súdnej   agendy   a aby bol   vylúčený (pre   rôzne dôvody   a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom   na   naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

13. Dikcia ústavy sa v súvislosti s princípom zákonného sudcu najskôr odvoláva na zákonom   určenú   príslušnosť   súdu   na   konanie   („Príslušnosť   súdu   ustanoví   zákon“). Zákonom,   na   ktorý   sa   v citovanom   článku   ústavy   odkazuje,   je   zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo   je   prvým   predpokladom   na   určenie   zákonného   sudcu.   Sústava   súdov   je   upravená v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), z tejto sústavy v okolnostiach danej veci vecná a miestna príslušnosť svedčí krajskému súdu ako súdu konkurznému [pozri § 9 ods. 3 písm. b) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov].   V naznačených   súvislostiach možno   urobiť   predbežný   záver,   že   za   osobu   zákonného   sudcu   treba   pokladať   sudcu určeného   v súlade   s rozvrhom   práce   vecne   a miestne   príslušného   súdu   (I.   ÚS   52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa   zákona   na   rozhodovanie   o nej   vecne,   miestne   i funkčne   príslušný.   Zákon,   ktorý upravuje príslušnosť súdu priamo, je nevyhnutné uplatňovať aj pri rozhodovaní o určení súdu príslušného na konanie v konkrétnej veci. Inak môže dôjsť k jej prerokovaniu súdom nepríslušným, čo je v konečnom dôsledku porušením základného práva účastníka konania nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

14. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom   ustanovené   podmienky   na   funkciu   sudcu.   Okrem   toho   z nej   vyplýva,   že   za zákonného   sudcu   treba   pokladať   sudcu   určeného   v súlade   s rozvrhom   práce   (napr. II. ÚS 47/99, III. ÚS 202/02) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného   sudcu   pre   zaujatosť   v zmysle   §   14   a nasl.   OSP   alebo   pre   iné   ďalšie   dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

15. Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 zákona o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý   vykonáva   funkciu   sudcu   na   príslušnom   súde   a bol   určený   v súlade   so   zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokovávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a rozvrhom práce. Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 a 2 zákona o súdoch senát krajského súdu sa skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu. Ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, určí predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každý predseda   senátu   má   právo   predsedať   senátu   vo   veci,   ktorá   mu   bola   pridelená   ako spravodajcovi.   Podľa   ustanovenia   §   49   písm.   a)   zákona   o súdoch   predsedovia   súdov zabezpečujú   riadenie   súdov   v oblasti   výkonu   súdnictva   najmä   rozvrhom   práce.   Podľa ustanovenia § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

16. Po preskúmaní postupu krajského súdu v súvislosti s pridelením predmetnej veci senátu 41CoKR (jeho členov) a vychádzajúc zo schváleného rozvrhu práce krajského súdu na   rok   2010,   ústavný   súd   nezistil   rozpor   v postupe   krajského   súdu   a   sťažovateľkou namietaným základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, dôsledkom ktorého postupu „... sťažovateľ nevedel a nemal možnosť sa dozvedieť o tom, kto je jeho zákonným sudcom...“, resp. dôsledkom ktorého postupu „... došlo k odňatiu jedného zo zákonných sudcov...“. K prideleniu posudzovanej veci sťažovateľky do senátu krajského súdu   41CoKR   došlo   zákonnom   predvídaným   postupom,   vopred   daným   postupom schváleným v rozvrhu práce na rok 2010. Z dikcie ustanovenia § 16 ods. 2 zákona o súdoch vyplýva   aj   skutočnosť   „...   ak   má   v senáte   viac   sudcov   funkciu   predsedu   senátu,   určí predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce“. Z rozvrhu práce krajského súdu na rok 2010 je zrejmé, že agenda tohto súdu vedená pod sp. zn. 41CoKR je prideľovaná do senátu tohto súdu, ktorého riadiacou predsedníčkou je/bola v danom čase JUDr.   A.   K.   a predsedom   senátu   je/bol   v danom   čase   doc.   JUDr.   M.   Ď.,   PhD.   Postup krajského súdu, keď je zloženie senátu ovplyvnené tým, ktorému z predsedov bola vec pridelená ako spravodajcovi [„... jeho zloženie je dané vždy dvomi členmi senátu (votanti) a predsedom senátu, ktorý má vec pridelenú ako spravodajca“], je postupom v súlade so zákonom   a navyše   aj   naplnením   zákonom   predpokladanej   skutočnosti   vyjadrenej v ustanovení § 16 ods. 2 zákona o súdoch: „... každý predseda senátu má právo predsedať senátu   vo   veci,   ktorá   mu   bola   pridelená   ako   spravodajcovi.“ V konečnom   dôsledku zákonného   postupu   pri   prideľovaní   vecí   sa   dožadovala   aj   samotná   sťažovateľka,   keď poukázala na to, že „... zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená aj na jeho zložení. Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonným   spôsobom“. S poukazom   na zistenie ústavného súdu, že postup krajského súdu pri pridelení veci do senátu krajského súdu   41CoKR,   ako   aj   jeho   zloženie   a rozhodovanie   bolo   v súlade   so   zákonom,   bolo potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 charty

17. Sťažovateľka   namietala porušenie základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na   spravodlivý   proces   a účinný   prostriedok   nápravy   podľa čl.   47   charty   uznesením krajského   súdu sp.   zn.   41   CoKR/30/2010,   41CoKR/31/2010   z 10.   novembra   2010. K porušeniu označených práv malo dojsť napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorého výklad   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetnú   právnu   vec   bol   arbitrárny a v rozpore   s platnou   právnou   úpravou: „Závery,   ktoré   Krajský   súd...   v predmetnom uznesení   vyvodil,   nemajú   oporu   v platnom   zákone,   ani   v rozhodovacej   praxi,   naopak, v niektorých   prípadoch   popierajú   účel   zákonného   znenia,   napádané   rozhodnutie   je arbitrárne, nie je relevantným spôsobom odôvodnené a rozhodnutie je nevykonateľné...“

18.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

19. Krajský   súd   v rozhodnutí sp.   zn.   41   CoKR/30/2010, 41   CoKR/31/2010 z 10. novembra 2010 v podstatnom argumentoval:

«Krajský   súd...   ako   súd   odvolací   prejednal   podané   odvolania...   a   napadnuté rozhodnutia   zmenil...   Vzhľadom   na   to,   že   predmetom   konaní   v   ktorých   bolo   vydané konkurzným súdom prvé a druhé rozhodnutie, boli návrhy na zbavenie súčasného správcu funkcie   a   návrh   na   ustanovenie   nového   správcu,   odvolací   súd   rozhodol   o   týchto odvolaniach spoločným rozhodnutím.

Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie o návrhoch zabezpečeného veriteľa na   zbavenie   súčasného   správcu   funkcie   a   ustanovenie   nového   správcu   na   základe rozhodnutia schôdze veriteľov.

Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné konštatovať, že o odvolaní správcu a ustanovení nového správcu môže rozhodnúť len konkurzný súd, a to uznesením ktorým odvolá pôvodného správcu a ustanoví nového správcu... Pôvodného správcu môže odvolať súd na návrh alebo bez návrhu... Súd je oprávnený odvolať pôvodného správcu bez návrhu za podmienok stanovených v § 42 ods. 1 ZoKR.

V prípade, že takto súd rozhodne (odvolá správcu), je povinný bezodkladne zvolať schôdzu   veriteľov na účely schválenia návrhu na nového   správcu.   Súd   potom   ustanoví rozhodnutím toho správcu, na ktorom sa uznesie schôdza veriteľov. Pokiaľ by sa schôdza veriteľov neuzniesla na novom správcovi súd je oprávnený ustanoviť nového správcu aj bez rozhodnutia schôdze náhodným výberom (§ 42 ods. 5 veta in fine ZoKR).

Súd rozhoduje o odvolaní správcu aj na návrh, pričom aktívnu vecnú legitimáciu na podanie takého návrhu má veriteľský výbor alebo zabezpečený veriteľ. Pokiaľ sú splnené podmienky   pre   odvolanie   správcu   stanovené   v   §   42   ods.   1   O.   s.   p.   alebo   v   zákone o správcoch,   konkurzný súd je povinný bezodkladne správcu z funkcie odvolať.   Nového správcu ustanoví konkurzný súd na základe rozhodnutia schôdze veriteľov, ktorú je povinný bezodkladne za týmto účelom zvolať, alebo aj bez tohto návrhu, ak schôdza konkurzných veriteľov sa neuznesie na novom správcovi ( § 42 ods. 5 veta in fine ZoKR).

Zabezpečený veriteľ môže podať návrh konkurznému súdu na odvolanie doterajšieho správcu z funkcie, ale nie je oprávnený navrhnúť a ani ustanoviť nového správcu.

Konkurzný súd je ďalej povinný rozhodovať o zbavení funkcie pôvodného správcu a ustanovení nového správcu a j na základe rozhodnutia schôdze veriteľov. Ako to vyplýva z § 36 ods. 3 ZoKR, konkurzný súd rozhoduje o odvolaní pôvodného správcu z funkcie a ustanovení nového správcu na základe doručenej zápisnice zo schôdze veriteľov, ktorá sa uzniesla na výmene správcu. Výmenou správcu pritom zákon rozumie schválenie návrhu na ustanovenie   nového   správcu   zo   zoznamu   správcov,   pričom   schôdza   veriteľov   v   zásade nerozhoduje o odvolávaní doterajšieho správcu,   i keď programom schôdze veriteľov je výmena   správcu.   Rozhodnutie   schôdze   má   len   deklaratórny   účinok   a   je   takou   právnou skutočnosťou, na základe ktorej je konkurzný súd povinný v prípade, že schôdza veriteľov schválila návrh na ustanovenie nového správcu, rozhodnúť o zbavení doterajšieho správcu jeho funkcie a ustanovení nového správcu, ktorého schôdza veriteľov schválila, alebo ak nebudú splnené zákonom stanovené podmienky rozhodnúť o odmietnutí hlasovania schôdze veriteľov.

Zabezpečený   veriteľ   je   osobou,   ktorá   má   aktívnu   vecnú   legitimáciu   na   podanie návrhu na odvolanie správcu z jeho funkcie a súd je povinný o tomto návrhu rozhodnúť... Odvolací súd ďalej považuje za potrebné konštatoval, že pokiaľ by takýto návrh podala neoprávnená osoba, teda taká, ktorej zákon nepriznáva aktívnu vecnú legitimáciu, je tento návrh   pre   súd   podnetom,   aby   rozhodol   o   odvolaní   správcu   bez   návrhu...,   ak   sú   dané zákonné dôvody na jeho odvolanie. Dôvodom pre zbavenie správcu funkcie je aj existencia zákonnej   prekážky,   teda   takej   prekážky,   ktorú   predpokladá   zákon   a ktorá mu   bráni   vo výkone funkcie... Zabezpečený veriteľ nemá však právo podať návrh na ustanovenie nového správcu, ktorého sám „podľa vlastného výberu“ vyberie.

Schôdza konkurzných veriteľov podľa doslovného znenia § 36 ods. 1 ZoKR môže rozhodnúť o výmene správcu len z dôvodov uvedených v tomto ustanovení pod písmenom a) alebo   b).   Schôdza   veriteľov   by   podľa   doslovného   znenia   nebola   oprávnená   rozhodnúť o výmene   správcu,   ak   by   tomu   bránili   zákonné   prekážky.   Také   rozhodnutie   schôdze konkurzných   veriteľov,   ktorá   by   rozhodla   o   výmene   správcu   len   z   dôvodov   uvedených v zákone o správcoch je potom podnetom pre konkurzný súd na to, aby zbavil doterajšieho správcu funkcie, ak mu bráni vo výkone funkcie zákonná prekážka a ustanovil toho správcu, ktorého schôdza konkurzných veriteľov hlasovaním navrhla.

Konkurzný súd v obidvoch rozhodnutiach rozhodoval o návrhu na zbavenie funkcie pôvodného správcu a o ustanovení nového správcu, ktorého hlasovaním navrhla schôdza veriteľov   a   ktorého   navrhol   aj   zabezpečený   veriteľ.   Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd rozhodoval   spoločným   rozhodnutím   o   obidvoch   odvolaniach   proti   prvému   a   druhému rozhodnutiu.

K   námietkam   správcu   ohľadne   perfektnosti   odvolania   proti   prvému   rozhodnutiu odvolací súd konštatuje, že identifikácia prvého rozhodnutia zabezpečeným veriteľom nie je presná,   pretože   v   odvolaní   sa   neuvádza   správne   číslo   spisovej   značky   a   ani   dátum rozhodnutia (4. mája 2010 bolo vydané druhé rozhodnutie, pričom prvé rozhodnutie bolo vydané 3. mája 2010). Napriek týmto nepresnostiam je nesporné, že odvolanie je podané proti prvému rozhodnutiu. Odvolací súd vychádza predovšetkým z § 41 ods. 2 O. s. p. za použitia § 196 ZoKR, podľa ktorého súd každý úkon posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. Odvolanie proti prvému rozhodnutiu je nesprávne len pokiaľ ide o   identifikáciu   napadnutého   rozhodnutia   spisovou   značkou   a   dátumom   jeho   vydania. Z obsahu samotného odvolania je nesporné, proti ktorému rozhodnutiu je podané, pretože zabezpečený veriteľ sa v ňom podrobne zaoberá tak výrokom napadnutého rozhodnutia ako aj   jeho   odôvodnením.   Nesporná   identifikácia   napadnutého   rozhodnutia   je   daná predovšetkým číslom listu, na ktorom sa rozhodnutie nachádza.

Odvolací   súd   v   konaní   zistil,   že   o   návrhu   zabezpečeného   veriteľa   na   zbavenie správcu   funkcie   podaného   8.   júla   2009   rozhodol   konkurzný   súd   uznesením   č.   k.   2 K/17/2008-589   z 22.   decembra   2009.   Na   základe   podaného   odvolania   odvolací   súd uznesením č. 41 CoKR 16/2010 z 13. apríla 2010 zrušil uvedené uznesenie konkurzného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Pôvodný návrh zabezpečeného veriteľa podaný 8. júla 2009 na odvolanie súčasného správcu doplnil zabezpečený veriteľ 16. júla 2009 a 24. júla 2009 o ďalšie dôvody. Ďalší návrh na odvolanie súčasného správcu podal zabezpečený veriteľ 21. januára 2010, o ktorom konkurzný súd rozhodoval v druhom odvolaní.

Jednotlivé dôvody pre zbavenie funkcie správcu odvolací súd hodnotil v súvislosti s celkovým výkonom funkcie správcu. Pokiaľ ide o zápisnice zo schôdzí veriteľského výboru a   schôdze   veriteľov   odvolací   súd   opakovane   konštatuje,   že   tieto   sú   nepreskúmateľné. Funkcia   správcu   tak   ako   to   bolo   uvedené,   je   kreovaná   vždy   na   základe   rozhodnutia konkurzného súdu, a to aj vtedy, keď o výmene správcu rozhodne schôdza veriteľov (§36 ods. 3 ZoKR). Správca ako osobitný procesný subjekt, ktorý v zásade nie je účastníkom konania (pokiaľ sa nerozhoduje o jeho právach a povinnostiach), vykonáva procesné úkony v rozsahu stanovenom zákonom a koná akoby zástupca konkurzného súdu s účastníkmi konkurzného   konania.   Obsah   zápisnice   zo   zasadania   veriteľského   výboru   a   schôdze veriteľov musí mať náležitosti stanovené v § 35 ods. 6 a v 38 ods. 6 ZoKR. V ostatnom sa na postup správcu primerane aplikujú ustanovenia O. s. p. a súvisiacich predpisov. Konanie schôdze   veriteľov   bolo   delegované   z   pôvodnej   právnej   úpravy   (zákon   č.   328/1991   Zb o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov) z konkurzného súdu na správcu. Zo zápisnice resp. z prezenčnej listiny ako jej súčasti musí vyplývať kto sa schôdze veriteľov alebo zasadania veriteľského výboru zúčastnil, kto za účastníka konkurzného konania konal ( § 2 1 a 24 O. s. p.) a na základe akých právnych skutočností (plnomocenstvo, poverenie a pod.) Zabezpečený veriteľ správne v návrhu konštatuje, že ak si člen veriteľského výboru zvolí zástupcu na základe dohody, musí byť pravosť podpisu člena veriteľského výboru na plnomocenstve úradne osvedčená (tu nejde o prípad zákonného zastúpenia alebo zastúpenia na základe rozhodnutia). Pretože veriteľské orgány prijímajú svoje rozhodnutia na základe hlasovania,   musí   byť   zrejmé,   ktorý   účastník   hlasoval   za   prijatie   rozhodnutia   (resp. z praktických dôvodov, ktorý hlasoval proti resp. sa zdržal hlasovania). Neuvedenie týchto údajov a počtu hlasov jednotlivých veriteľov robí výsledky hlasovania nepreskúmateľným, čo je v rozpore aj s právnou istotou účastníkov konania. Navyše je potrebné uviesť, že pri odmietnutí hlasovania schôdze veriteľov o výmene správcu má aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odvolania proti rozhodnutiu konkurzného súdu len ten konkrétny veriteľ, ktorý hlasoval za správcu schváleného schôdzou veriteľov (§ 36 ods. 4 ZoKR). Bez uvedenia hlasovania podľa jednotlivých veriteľov nieje možné posúdiť aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odvolania. Zápisnica, ktorú vyhotovuje správca musí okrem náležitostí stanovených zákonom obsahovať aj ďalšie náležitosti, ktoré sú stanovené v § 11 vyhlášky č. 666/2005 Z. z. o kancelárskom poriadku pre správcov v znení neskorších predpisov. Podľa   tohto ustanovenia kancelárskeho poriadku pre správcov musí zápisnica obsahovať aj označenie správcu, značku správcu, miesto a čas skutočností, o ktorej sa zápisnica vyhovuje, osoby ktoré boli vtedy prítomné, miesto a deň vyhotovenia zápisnice, podpis zapisovateľa a podpis správcu.

Citované ustanovenia právnych predpisov sú kogentné, a preto nie možné akceptovať stanovisko   konkurzného   súdu,   ktoré   sa   odvoláva   na   „prax   správcov“   ohľadne   obsahu zápisníc.   Konkurzné   konanie   je   súdnym   konaním,   v   ktorom   je   súd   povinný   vykonávať dohľad nad činnosťou správcu (§ 42 ods. 1 ZoKR), a preto musí v rámci tohto dohľadu bezvýhradne   trvať   nad   dodržiavaní   právnych   predpisov.   Tento   dohľad   musí   byť permanentný v záujme zabezpečenia plynulého priebehu súdneho konania a efektívny z hľadiska jeho   výsledku v záujme   zabezpečenia   čím najvyššieho   uspokojenia   pohľadávok veriteľov (§ 5 ZoKR)... K zastupovaniu správcu advokátom sa odvolací súd vyjadroval v iných rozhodnutiach v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania (napr. sp. zn. 41 CoKR 32/2010) a konštatoval, že správca má osobitné právne postavenie vyplývajúce z osobitných predpisov. Podľa § 40 ods. l ZoKR môže súd za správcu ustanoviť len osobu, ktorá je zapísaná   do   zoznamu   správcov,   pričom   správcom   môže   byť   iba   taká   osoba,   ktorá   má vykonanú správcovskú skúšku a iná osoba túto funkciu vykonávať nemôže. Účelom takejto skúšky je zistiť odborné, právne a ekonomické vedomosti a schopnosti uchádzača potrebné na riadny výkon správcovskej činnosti (§ 16 z. č. 8/2005 Z. z. o správcoch). U osoby, ktorá vykoná   správcovskú   skúšku   a   následne   je   zapísaná   do   zoznamu   správcov   sa   preto predpokladá,   že   takáto   osoba   má   potrebné   odborné,   právne   a   ekonomické   vedomosti a schopnosti na riadny výkon správcovskej činnosti. Za výkon tejto funkcie patrí správcovi odmena.

Výkon   funkcie   správcu   predpokladá   vykonávanie   rôznych   procesnoprávnych a hmotnoprávnych   úkonov   pri   zisťovaní   majetku   podliehajúceho   konkurzu,   pri   správe a speňažovaní tohto majetku, pri zapisovaní pohľadávok veriteľov, verifikácii pohľadávok a pri   ich   uspokojovaní.   Funkcia   správcu   je   v   zásade   neprenosná   a   správca   musí   túto funkciu vykonávať osobne. Zákon o správcoch stanovuje za akých podmienok môže správca poveriť inú osobu vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti. Správca je povinný požiadať o pomoc odborníka iba v prípade, ak nemá potrebné skúsenosti alebo odborné vedomosti na riadne vykonanie niektorého úkonu správcovskej činnosti (§ 3 ods.2 zákona o správcoch)   a   inak   nie   je   oprávnený   na   takýto   postup.   Zákon   o   správcoch   prikazuje správcovi   vykonávať   svoju   funkciu   s   odbornou   starostlivosťou,   čestne,   zodpovedne a svedomito (§ 3 ods. 1 zákona o správcoch). Len takéto plnenie zabezpečí riadny výkon funkcie správcu, za ktorú nesie správca objektívnu zodpovednosť za škodu (§ 12 zákona o správcoch). Obmedzený prenos výkonu funkcie vyplýva aj z § 80 ods. 2 ZoKR, kde zákon umožňuje správcovi, aby výkonom jednotlivých úkonov poveril advokáta alebo súdneho exekútora.   Pokiaľ   by   sa   správcovi   priznala   možnosť   poverenia   výkonom   funkcie (prostredníctvom poverenia na jednotlivé úkony) podľa všeobecných predpisov nebolo by potrebné   výslovné   zmocnenie   v   citovanom   ustanovení   ZoKR.   Tomu   zodpovedá   aj ustanovenie   §   21   ods.   2   vyhlášky   č.   665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a o reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého,   ak   bol   správca   pri uplatnení odporovacieho práva a vymáhaní nárokov z neho zastúpený advokátom odmena z výťažku podľa odseku 1 tohto ustanovenia sa zníži o náklady vynaložené na advokáta, ktoré   sa   majú   uspokojiť   zo   speňaženia   podliehajúceho   konkurzu   ako   pohľadávka   proti podstate. Všeobecný prenos činností na tretie osoby by bol v rozpore tak s citovanými ustanoveniami ZoKR ako aj zákona o správcoch. Takýto postup je v rozpore aj s § 5 ZoKR, podľa ktorého správca, súd, veriteľský výbor postupujú prie riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahli   pre   veriteľa   čo   najvyššiu   mieru   uspokojovania   pohľadávok.   Odmena   za zastupovanie sa stane privilegovanou pohľadávkou ako pohľadávka proti podstate, ktorá sa uspokojuje prednostne na úkor pohľadávok veriteľov, ktoré boli prihlásené do konkurzu prihláškou   a na   ktorých   uspokojenie   sa   konkurzné   konanie   vedie.   Súčasný   správca   bol ustanovený do funkcie uznesením konkurzného súdu č. k. 2 K 17/2009 z 13. januára 2009, ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   17.   januára   2009   zmluvu   s   advokátom   uzatvoril   na poskytovanie   právnej   pomoci   1.   februára   2009,   teda   bezprostredne   po   ustanovení   do funkcie. Podľa fakturácie advokát vyhotovil odporovaciu žalobu, výzvy na splnenie dlhu, vyjadrenie   k   žalobe   o určenie   pohľadávky   a   vyjadrenie   k   odvolaniu.   Súčasný   správca poveril   advokáta   na   právne   služby,   pričom   nepreukázal   nevyhnutnosť,   účelnosť   a hospodárnosť tohto postupu.

Pokiaľ sa už konkurzný a odvolací súd zaoberal niektorými konkrétnymi dôvodmi na odvolanie správcu a vyslovil v právoplatnom rozhodnutí, že tieto nie sú takej intenzity, aby boli splnené podmienky na odvolanie správcu, nie je ich možné opakovane uvádzať, pretože by išlo o preskúmavanie týchto rozhodnutí bez podania opravných prostriedkov. To však neznamená, že nie je možné ich vziať do úvahy pri vyslovení záveru, že správca nevykonáva funkciu s odbornou starostlivosťou, keď toto porušovanie pokračuje.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o správcoch správca je vylúčený z výkonu správcovskej činnosti, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, v ktorej vykonáva správcovskú činnosť, možno   mať   pochybnosti   o   jeho   nezaujatosti.   Tak   ako   už   odvolací   súd   konštatoval,   na správcu prešli niektoré právomoci súdu. Správca má osobitné procesné postavenie, pretože v zásade nie je účastníkom konania a musí svoju funkciu vykonávať čestne, zodpovedne a svedomito. Výkon funkcie správcu musí byť nestranný tak vo vzťahu k úpadcovi i keď spravuje jeho majetok ako aj k veriteľom i keď je povinný postupovať tak, aby boli ich pohľadávky maximálne uspokojené. Z týchto dôvodov zákon vylučuje správcu z výkonu jeho činnosti,   ak   je   správca   zaujatý.   Pre   vylúčenie   správcu   stačia   už   pochybnosti   o   jeho nezaujatosti. Z vyjadrenia veriteľov vyplýva, že veritelia ako účastníci konania a orgány veriteľov (veriteľský výbor a schôdza veriteľov) majú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti správcu. Správca nepreukázal relevantné dôvody, prečo na vykonanie niektorých úkonov poveril advokáta. Dôvodné pochybnosti o nezaujatosti súčasného správcu vzbudzujú aj tie skutočnosti, že výkonom týchto úkonov poveril advokáta u ktorého bol štatutárny orgán súčasného správcu (ktorý osobne vykonáva činnosti správcu) v pracovnom pomere, pričom tieto skutočnosti veriteľov neoznámil a potrebné informácie im poskytol až na základe ich opakovaných žiadostí. Zo stanoviska veriteľov ako aj samotnej schôdze veriteľov vyplýva, že títo   namietajú   zaujatosť   správcu.   Vzhľadom   na   postup   pri   poverení   advokáta,   vzťahu advokáta   k   správcovi   a   vyplatenie   odmeny   za   advokátovi   bez   informovania   veriteľov vznikajú objektívne pochybnosti o nezaujatosti správcu (tzv. teórii zdania ako objektívna stránka zaujatosti -rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. júna 2005). K obsahu správ súčasného správcu pre veriteľský výbor odvolací súd konštatuje, že správy síce nemajú vždy potrebnú vypovedaciu schopnosť o postupe správcu a priebehu konkurzného konania, avšak veriteľský výbor môže žiadať od správcu ich doplnenie alebo určiť správcovi obsah týchto správ.

Na základe takto zisteného skutkového stavu prišiel odvolací súd k záveru, že sú dané dôvody pre zbavenie správcu jeho funkcie, a preto zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že rozhodol o zbavení súčasného správcu jeho funkcie a ustanovil správcu, na ustanovení ktorého sa uzniesla schôdza veriteľov, ktorá sa konala 5. marca 2010. Na tejto schôdzi za odvolanie súčasného správcu a ustanovenie JUDr. T. K. ako nového správcu hlasovali veritelia,   ktorých   hlasy   predstavujú   9,361.171   počítaných   podľa   výšky   pohľadávok   s ktorými je spojené hlasovacie právo a proti bolo 9.126 hlasov.»

20.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

21. Podstata argumentácie sťažovateľky spočívala (bod 3 a 17) v jej právnom názore o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s ňou nastolenými argumentmi, o zákonne a ústavne   nekonformnom   výklade   právnych   predpisov   krajským   súdom   („Postup všeobecného   súdu,   ktorý   aplikuje   určité   ustanovenie   zákona   bez   relevantných   dôvodov v rozpore   s konštantnou   rozhodovacou   praxou,   treba   považovať   za   postup   arbitrárny. Takýto postup je zároveň zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Za arbitrárne možno tiež považovať také rozhodnutie súdu, ktorým by sa súd odchýlil od zákonného znenia tak, že by poprel jeho účel a význam.“). V danej   veci   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 41 CoKR/30/2010, 41   CoKR/31/2010   z 10. novembra   2010   bolo   svojvoľné   a že   by   tak zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania.

22. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   namietané   uznesenie   krajského   súdu   aj náležite odôvodnené. Pokiaľ sťažovateľka namietala skutočnosť, že do funkcie správcu bol namiesto nej ustanovený správca JUDr. T. K., ktorý mal pozastavený výkon [pozri bod 3(iii)], ústavný súd bez potreby podrobnejšieho overenia tohto stavu v čase rozhodovania krajského   súdu   konštatuje,   že   z výpisu   zo   zoznamu   správcov   z 12.   mája 2011   (verejne dostupného   na   internetovej   stránke   ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky) vyplýva, že JUDr. T. K. bol zapísaný do zoznamu správcov 24. júla 2008, od toho času nemal   pozastavenú   činnosť   ani   mu   neboli   uložené   pokuty,   resp.   nebol   vyčiarknutý   zo zoznamu   správcov;   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nepochybne   funkciu   správcu vykonáva/vykonával. Navyše, ako správne uvádza odporca (bod 5), sťažovateľkine práva mohli   byť   prípadne   porušené   v súvislosti   s   jej   odvolaním   z funkcie   správcu,   ale   nie vymenovaním iného/nového správcu.

23. V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru),   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. Závery zistené ústavným súdom o zjavnej neopodstatnenosti (bod 23) platia tiež v súvislosti so sťažovateľkou namietaným právom podľa čl. 47 charty, keďže sťažovateľka v spojitosti   s uvedeným   právom   neuviedla   žiadne   iné/odlišné   dôvody.   Nezistiac   preto porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva podľa čl. 47 charty.

IV.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 41 CoKR/30/2010, 41 CoKR/31/2010 z 10. novembra 2010), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011