znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 202/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov   v konaní   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE/168/2009 z 21. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základných   práv   na   súdnu   ochranu   a na   rovnosť   účastníkov v konaní   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp.   zn.   17 CoE/168/2009 z 21. decembra 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka v rámci svojej podnikateľskej   činnosti,   ktorej   predmetom   je   aj   poskytovanie   pôžičiek   a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, uzavrela 17. februára 2005 s dlžníkom V. B. (ďalej len „dlžník“) zmluvu o revolvingovej pôžičke č. 45908-12101, ktorou mu poskytla za finančnú odplatu finančné prostriedky. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník sa dostal so splácaním   svojho   finančného   záväzku   voči   sťažovateľke   do   omeškania,   táto v rozhodcovskom konaní docielila potvrdenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi. Následne sťažovateľkou   poverená   súdna   exekútorka   požiadala   Okresný   súd   Prievidza   (ďalej   len „okresný súd“) o vydanie poverenia na výkon exekúcie proti dlžníkovi na istinu, sankčné úroky a úradné poplatky. Okresný súd žiadosť súdnej exekútorky v časti, ktorú považoval za   odporujúcu   dobrým   mravom,   uznesením   sp.   zn.   16 Er/1705/2009   z 1.   októbra   2009 zamietol.   Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím   potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

3.   Sťažovateľka   okrem   iného   uviedla,   že   napadnutým   rozhodnutím „...   Krajský súd... porušil právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy tým, že v rozpore s ustanovením   článku   2   ods.   2   Ústavy   preskúmavaním   zmluvy   o revolvingovej   pôžičke a nesprávnou aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zasiahol do právoplatne ukončenej veci. Krajský súd... týmto rozhodnutím akceptoval porušenie uvedeného zákona už v postupe Okresného súdu..., rovnako tak akceptoval a sám sa zaoberal preskúmavaním zmluvy bez ohľadu na to, že predmetom rozhodcovského konania boli nároky zo zmenky. Krajský   súd...   konal   tiež   v rozpore   s článkom   46   ods.   1   Ústavy   a ustanoveniami zákona   o povinnosti   náležite   svoje   rozhodnutie   zdôvodniť,   ktorá   bola   precizovaná rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Krajský   súd...   ďalej   svojím   postupom   sám   porušil   a tiež   akceptoval   porušenie zákonnej   úpravy   rovnosti   účastníkov   a s tým   spojenej   dispozičnej   zásady   v neprospech sťažovateľa, čím bolo právo sťažovateľa podľa článku 47 ods. 3 Ústavy porušené. “.

4. Sťažovateľka   ďalej   uviedla   vlastnú   právnu   analýzu   predmetnej   veci,   v ktorej poukázala na rozhodnutia ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva a navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„...   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.  ...   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 CoE/168/2009- 47 zo dňa 21. 12. 2009 porušené.

... Základné právo spoločnosti P., s. r. o.... podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne... porušené.

... Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne... sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

...   Krajský   súd   v Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v konaní... vo výške 303,16 EUR vrátane DPH... “

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

8. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

10. Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE/168/2009 a jeho uznesením z 21. decembra 2009.

11. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

12. Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s postupom   exekučných   súdov,   ktoré   v rámci   exekúcie   (žiadosti   o povolenie   vykonania exekúcie) vecne posúdili a rozhodli o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti   na   to   sťažovateľka   nesúhlasila   s   hodnotením   vykonaného   dokazovania a ich právnym   názorom,   teda   s ich   interpretáciou   a aplikáciou   príslušných   zákonných ustanovení v jej právnej veci.

14. V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, aby napadnutý postup a rozhodnutie krajského   súdu sp.   zn.   17   CoE/168/2009   z 21.   decembra   2009 boli   svojvoľné   a aby zasahovali   do základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy. Podľa   názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z pohľadu   ústavného   súdu nemožno   skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   považovať   za   arbitrárne,   zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, a na túto právnu   úpravu   nadväzujúcich   právnych   noriem   ako   zákon   č.   258/2001   Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch   a o zmene   a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom znení, Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa stanovuje výška, ktorú   nesmie   prevýšiť   odplata   za   poskytnutie   spotrebiteľského   úveru,   smernice   Rady Európskych   spoločenstiev   č.   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   a ďalšej   súvisiacej   legislatívy,   ako   aj   obsahu   relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy.

16. V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

17. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   keďže   nezistil zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo   dôjsť   k arbitrárnosti   tohto   rozhodnutia   ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

18.   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalším   návrhom   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010