znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 202/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D. L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I sp. zn. E 466/95 z 12. januára 2005 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 Co E 69/2008-108 z 23. februára 2009, ako aj ich vydaniu predchádzajúcim postupom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2009 doručená sťažnosť J. B., D. L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   E   466/95 z 12. januára 2005 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 12. januára 2005“) a uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   16   Co   E   69/2008   z 23. februára   2009   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu   z 23.   februára   2009“),   ako   aj   ich vydaniu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.   E   466/95   bol   uznesením   okresného   súdu   z 12.   januára   2005   zastavený   výkon rozhodnutia   v dôsledku   zániku   práva   oprávneného   vyplývajúceho   z právoplatného a vykonateľného rozsudku Mestského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 411/94-102 z 18. mája 1995.

Podľa   sťažovateľa   k zastaveniu   výkonu   rozhodnutia   došlo   bez   nariadenia pojednávania   a vypočutia   sťažovateľa,   či   získania   jeho   stanoviska   okresným   súdom, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie okresného súdu v neprospech sťažovateľa.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 12.   januára   2005   odvolanie. Krajský súd uznesením z 23. februára 2009 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol: „Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že povinný si svoju povinnosť, vyplývajúcu z rozsudku Mestského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 411/94-102 zo dňa 18. 5. 1995 splnil, i keď nie v lehote 30 dní, keďže oprávnený v 30-dňovej lehote neposkytol potrebnú súčinnosť podľa § 262 ods. 1 O. s. p., účinného od 31. 8. 2005. Oprávnený (v konaní ústavného súdu sťažovateľ, pozn.) bol dňom 1. 6. 1997 prijatý u povinného do pracovného pomeru na sekciu verejnej správy Ministerstva vnútra SR do pracovnej činnosti odborný radca v redakcii Verejná správa, čo zodpovedalo pracovnej zmluve platnej v čase skončenia pracovného vzťahu,. Oprávnený nepreukázal, že povinný mu nevytvoril riadne pracovné podmienky v zmysle zmluvy.“

Uznesenie   krajského   súdu   z 23.   februára   2009   je   podľa   sťažovateľa   založené na nepravdivom   tvrdení   o jeho   nesúčinnosti   v predmetnom   konaní,   hoci   podľa   nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 413/08 z 15. apríla 2009, v ktorom tento súd rozhodoval o porušení sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v rámci vyhodnotenia   kritéria   správanie   sťažovateľa   ústavný   súd   uviedol,   že   nezistil   žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   (konanie   okresného   súdu   vo   veci   vedenej pod sp. zn.   E   466/95)   k   zbytočným   prieťahom.   K tvrdeniu   súdov   zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal, že mu povinný nevytvoril riadne pracovné podmienky v zmysle pracovnej zmluvy, sťažovateľ namietal, že práve   súdy   mu „znemožnili   dokazovanie   tým,   že   vo   veci   pokračujúceho   výkonu rozhodnutia nevytýčil ako Okresný súd Bratislava I vo veci E 466/95 pojednávanie a práve tak   odvolací   Krajský   súd   v Bratislave   rozhodol   o mojom   odvolaní   bez   vytýčenia pojednávania   a teda   v mojej   neprítomnosti   ako   oprávneného,   čím   mi   bolo   znemožnené vykonať dokazovanie“.

Okresný súd sťažovateľa v predmetnom konaní viackrát vyzval, aby mu písomne oznámil, či trvá naďalej na výkone rozhodnutia, avšak ani raz ho nevyzval, aby odôvodnil, resp. uviedol dôvody, prečo na pokračovaní výkonu rozhodnutia trvá. Okresný súd zastavil konanie   v predmetnej   veci   bez   nariadenia   pojednávania,   rozhodnutia   o sťažovateľovej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o ustanovení právneho zástupcu pre neho. Krajský súd tiež v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti   sťažovateľ   považoval   za   potrebné   poukázať   na   to,   že „neplatnosť   uzavretej pracovnej   zmluvy   a tým   aj   nevznik   pracovného   pomeru   s povinným   ministrom   som zdôvodnil   súdu   aj uzavretím   nesprávnej   zmluvy   z dôvodu   nesprávne   určenej   základnej mesačnej mzdy povinným Ministerstvom vnútra SR. Namietal som, že povinný bol povinný stanoviť mi a priznať základný plat prinajmenšom na úrovni a vo výške mzdy takej, akú som dostával v čase núteného odchodu od povinného ministerstva, čiže v čase začatia politickej a pracovnej   perzekúcie   a diskriminácie.   Tak   to   požaduje   zákon   o mimosúdnych rehabilitáciách   z roku   1991.   Aby   povinný   postupoval   správne,   a stanovil   mi   správne základný plat a jeho výšku, v tomto záujme som nemohol vytvárať na povinné ministerstvo väčší tlak, pretože pred 1. júnom 1997 (k nemu so mnou povinný uzavrel zmluvu) bol som bez   akéhokoľvek   zamestnania a príjmu.   Povinné   Ministerstvo   vnútra   SR   mi   stanovilo zmluvou plat, čiže plat nebol zjednávaný vzájomnou dohodou alebo vyžiadaním si odo mňa predchádzajúceho súhlasu, a to vo výške niečo viac ako 9 000,- Sk brutto. Teda vo výške, ktorá   nezodpovedá   vysokoškolskej   kvalifikácii   a mojej   vtedy   viac   ako   štyridsaťročnej odbornej   praxi   v odbore,   v danom   prípade   nezodpovedal   pozícii   odborného   redaktora a platu,   ktorý   som   mal   v čase   násilného   vyhostenia   ma   povinným   zo   zamestnania   pod nátlakom zložiek Štátnej tajnej bezpečnosti, ktorí prišli dokonca za mnou na pracovisko, do redakcie časopisu N. v., ktorá vtedy sídlila na V. n. v B... Pracovná zmluva, ktorú som uzavrel   s povinným   znela   navyše   na   pracovnú   pozíciu   odborný   radca   a nie   na   pozíciu odborný redaktor. Pritom popis prác pripojených k zmluve vyžadoval ocenenie pri určení základného platu minimálne 20 000,- Sk brutto. Takýto základný plat mali na Slovensku k 1. júnu 1977 bežní redaktori bez väčšej praxe v slovenských médiách periodikách, v novinách a časopisoch.   Chcem   tým   preukázať   a dokázať,   že   povinné   Ministerstvo   vnútra   SR   mi nesprávne   určilo   výšku   mesačnej   mzdy.   Povinný   využil   moju   situáciu,   keď   som   sa   ako dlhodobo   nezamestnaný   nachádzal   v stave   hmotnej   núdze.   Všetky   tieto   skutočnosti   som uviedol v oznámeniach súdom, v žalobe o náhradu mzdy pre nezaradenie do pracovného pomeru   ako   aj   v žalobe,   ktorou   som   sa   domáhal   zaradenia   do   pracovného   procesu u odporcu podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a na základe pracovnej a najskôr politickej rehabilitácie odporcom Ministerstvom vnútra SR v roku 1990.“.

Sťažovateľ   všetky   uvedené   skutočnosti   uviedol   aj   v rámci   odvolacieho   konania v jeho veci pred krajským súdom. Krajský súd však rozhodol v tejto veci bez nariadenia pojednávania   a bez   toho,   aby   sa   oboznámil   s obsahom   s touto   vecou   súvisiaceho   spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 20/2006, v ktorom sú „materiály, svedecké dokumenty týkajúce sa mojej žaloby na odporcu Ministerstvo vnútra SR o náhradu mzdy pre nezaradenie do pracovného pomeru v súdom určenej lehote, t. j. najneskôr k 1. augustu 1995.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal rozhodnutie, ktorým „...   zruší   platnosť   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   I   vo   veci E   466/95 zo zastavení   výkonu   rozhodnutia   nariadený   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I, č. k. E 466/95 zo dňa 11. júna 1996 a zaviaže súd vo výkone rozhodnutia pokračovať   o.   i.   vytýčením vo   veci   pojednávania,   aby   sa dosiahlo   pravdivé   objasnenie skutočností   najmä   z toho   hľadiska   či   došlo   k platnému   uzavretiu   pracovného   pomeru povinného s oprávneným k 1. júnu 1997 alebo nedošlo,

- pre nesprávne rozhodnutie zruší platnosť uznesenia odvolacieho Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 CoE 69/2008-108 zo dňa 23. februára 2009, ktorým odvolací súd potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I č.   k.   466/95   zo   dňa   12.   januára   2005 o zastavení   konania“,   a taktiež,   aby   mu   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie „minimálne v výške 4 000 €“ a náhradu trov konania.

Sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom v tejto veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci uskutočnili „nespravodlivé súdne konanie“ v dôsledku vydania uznesenia okresného súdu sp. zn. E 466/95 z 12. januára 2005 o zastavení výkonu rozhodnutia, ako aj uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 CoE 69/2008 z 23. februára 2009. K porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nenariadili pojednávanie, čím mu znemožnili predložiť jeho argumenty v rámci uvedeného konania, resp. postupom súdov „bolo znemožnené vykonať dokazovanie“ v tejto veci.

Z uvedeného je zrejmé, že podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že mu postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci a ich rozhodnutiami, bolo odňaté právo konať pred súdom.

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 201 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa   §   236   ods.   1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľ mal proti uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2005 právo podať odvolanie krajskému súdu, v právomoci   ktorého   bolo   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych okolností   daného   prípadu,   ako   aj   prípadných   procesných   pochybení   okresného   súdu. Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ   túto   svoju   možnosť   využil   a odvolanie   proti uzneseniu z 12. januára 2005 podal.

Podľa   sťažovateľa   však   ani   krajský   súd   uznesením   z 23.   februára   2009   a jeho vydaniu   prechádzajúcim   postupom   ním   namietanú   vadu   konania   spočívajúcu   v odňatí mu možnosti konať pred súdom v tejto veci nenapravil.

Z ustanovení § 237 ods. 1 OSP v spojení s § 242 a nasl. OSP je zrejmé, že sťažovateľ má   v rámci   ochrany   svojich   práv   možnosť   predložiť   svoju   argumentáciu   uvedenú v sťažnosti prostredníctvom dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 23. februára 2009 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, do právomoci ktorého patrí rozhodnutie o dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu odvolacieho (§ 10 a OSP).

Vzhľadom   na   uvedené ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   pre nedostatok svojej právomoci   na   jej   prerokovanie, a preto   bolo   už   ďalej   bezpredmetné   rozhodovať o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2009