znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 202/08-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. J, K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a 3   a   čl.   50   ods.   3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 38/2004 a jeho uzneseniami z 10. októbra 2007 a 10. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2008 doručená   sťažnosť   M.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2   a 3   a   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 38/2004 a jeho uzneseniami z 10. októbra 2007 a 10. januára 2008.

1. Z obsahu sťažnosti (najmä jej petitu) vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených   základných   práv   garantovaných   ústavou   a bližšie   nekonkretizovaných   práv garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v jeho trestnej veci vedenej na napadnutom súde pod sp. zn. 1 T 38/2004, konkrétne jeho uznesením sp. zn. 1 T 38/2004 z 10.   októbra   2007   a uznesením   sp.   zn.   1   T   38/2004   z 10.   januára   2008,   ktorým   bola sťažnosť proti uzneseniu z 10. októbra 2007 zamietnutá.

K sťažnosti   boli   okrem   iných   písomností   priložené   aj   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutia okresného súdu a sťažnosť sťažovateľa z 29. októbra 2007, z ktorých ústavný súd zistil toto:

Uznesením sp. zn. 1 T 38/2004 z 10. októbra 2007 okresný súd zarátal sťažovateľovi do trestu odňatia slobody (uloženého mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 38/2004 z 11.   apríla   2007) väzbu   od   2.   novembra   2003   do 2.   mája 2007,   uložil   mu   povinnosť nahradiť štátu   trovy   spojené s výkonom väzby od 2.   novembra 2003 do 2. mája 2007 a povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 4 000 Sk. V odôvodnení uznesenia okresný súd poukázal na § 45 ods. 1 Trestného zákona a § 414 ods. 1 Trestného poriadku (zarátanie väzby   do   trestu   odňatia   slobody),   ďalej   na   §   555   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku (povinnosť   nahradiť štátu   trovy   spojené   s výkonom   väzby) a na § 555 ods. 1 písm. d) a § 559 Trestného poriadku (povinnosť nahradiť trovy štátu).

Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal 10. októbra 2007 sťažnosť, v ktorej namietal porušenie práva osobne sa vyjadriť a predložiť svoje argumenty.

Uznesením sp. zn. 1 T 38/2004 z 10. januára 2008 okresný súd (samosudcom, keďže o predchádzajúcom   uznesení   rozhodol   vyšší   súdny   úradník) sťažnosť   odsúdeného (sťažovateľa) zamietol. V odôvodnení okrem iného uviedol, že „podľa § 555 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku ak bol obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu paušálnou sumou ostatné trovy, ktoré znáša štát. Paušálnu sumu podľa odseku 1písm. d) ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo spravodlivosti.“.

2.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   označených základných   práv   zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom   sťažnosťou napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   („zo   dňa   10.   1.   2008   č.   k.   1   T   38/2004“ a „uznesením   zo   dňa   10.   10.   2007“), priznal   mu   finančné   zadosťučinenie „v   sume 500 000 Sk“ a trovy konania právnemu zástupcovi, o ktorého ustanovenie súčasne požiadal.

3.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil, že rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   1   T   38/2004-775   z 11.   apríla   2007   (tento   nebol sťažnosťou   dotknutý,   pozn.)   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   z „pokusu   trestného   činu znásilnenia podľa § 8 ods. 1, § 241 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005,... trestného činu   obmedzovania   osobnej   slobody   podľa   §   231   ods.   1,   ods.   4   Trestného   zákona... trestného činu vydierania podľa 235 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák....“, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní šiestich rokov. Pre výkon trestu bol zaradený do II. nápravnovýchovnej skupiny. Odvolanie sťažovateľa z 2. mája 2007 proti prvostupňovému rozsudku Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 3 To 82/2007-876 z 13. septembra 2007 zamietol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republiky   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie sťažovateľom označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom, ktoré mal spôsobiť okresný súd svojimi rozhodnutiami z 10.   októbra 2007 a z 10.   januára 2008,   ktorými rozhodol inter cetera aj o povinnosti sťažovateľa nahradiť štátu preddavkované trovy trestného konania (pozri ako už bolo uvedené), ako aj odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 10. januára 2008.

Vo svojom uznesení z 10. októbra 2007, ktorým rozhodla vyššia súdna úradníčka o časti trov trestného konania, aplikoval okresný súd ustanovenie § 555 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   podľa   ktorého   ak bol   obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu paušálnou sumou ostatné trovy, ktoré znáša štát.

Podľa ustanovenia ods. 3 citovanej právnej normy paušálnu sumu podľa ods. 1 písm. d) ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo spravodlivosti.

Týmto   všeobecne   záväzným   predpisom   je   Vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 620/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestného konania (ďalej len „vyhláška“).

podľa ustanovení § 1 vyhlášky:(1) Paušálna suma trov trestného konania na účely uvedené v § 555 ods. 1 písm. d) a § 556 ods. 1 zákonaa) v trestnom konaní, v ktorom bol vydaný trestný rozkaz, ktorý sa stal právoplatným, je 1 200 Sk,b) v ostatných prípadoch trestného konania, ak sa znalec1. pribral z odboru psychiatrie, je 4 000 Sk,2. pribral z iného odboru ako psychiatrie, je 3 000 Sk,3. nepribral a právoplatným sa stal rozsudok po vykonanía) konania o dohode a vine a treste, je 1 800 Sk,b) hlavného pojednávania, je 2 800 Sk.(2) Paušálna suma podľa odseku 1 písm. b) prvého a druhého bodu sa použije aj v trestnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o pribratí inej právnickej osoby, ktorá je špecializovaným vedeckým   a odborným   pracoviskom   alebo   špecializovaným   odborným   pracoviskom na podanie posudku podľa § 147 ods. 1 a 2 zákona; to neplatí, ak ide o odborné vyjadrenie mimo znaleckú činnosť alebo písomné potvrdenie podľa § 141 ods. 1 a 3 zákona (Zákonom uvedeným v citovaných právnych normách je Trestný poriadok, pozn.)

Ďalším   sťažovateľom   napadnutým   rozhodnutím   je   uznesenie   okresného   súdu z 10. januára 2008, ktorým samosudca podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku   zamietol   sťažovateľovu   sťažnosť   proti   uzneseniu   vyššieho   súdneho   úradníka z 10. októbra 2007, ktorú tento predložil podľa § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku na rozhodnutie.

2.   Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 10. októbra   2007   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   namietal „porušenie   práv sa osobne vyjadriť a predložiť svoje argumenty“ a mal v úmysle podľa „čl. 6 ods. 1 a čl. 14,   čl.   17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   na   riadenie   súdneho   konania“ v rámci konania o jeho sťažnosti predložiť „svoje rozsiahle argumenty námietky proti uzneseniu zo dňa 10. 10. 2007...“.

Sťažovateľ sa taktiež dožadoval takého konania štátnych orgánov, „kde je zákaz svojvôle v činnosti...“.

Porušenie iných základných práv zaručených ústavou alebo dohovorom predmetným uznesením okresného súdu sťažovateľ nenamietal (resp. sa nedomáhal nápravy) v rámci podanej sťažnosti.

3.   Z obsahu   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta porušenie základných práv upravených v siedmom oddiele (právo na súdnu a inú právnu ochranu, konkrétne v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 50 ods. 3) druhej hlavy ústavy. Nosným základným právom sťažovateľom namietaného porušenia článkov ústavy je teda právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého súčasťou sú aj sťažovateľom označené základné práva upravené čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy.

4.   Vychádzajúc   z takto   vymedzeného   právneho   základu   sťažnosti   treba sťažovateľovu sťažnosť kvalifikovať ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v   danom   prípade   okresného   súdu)   nemohlo   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I.   ÚS   122/02,   IV.   ÚS   66/02),   a tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a tam citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní.   Obdobne   čl.   6   ods.   1 dohovoru   zahŕňa   „právo   na   spravodlivé...   prejednanie   veci...“   zabezpečené   zárukami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 163/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces (podľa čl. 46 a nasl. ústavy a podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru)   označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu,   ústavný   súd predovšetkým   konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu (ktorý rozhodoval v danej veci o trovách konania).

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   okresného   súdu   v súvislosti   s námietkami   sťažovateľa   sú   zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom sťažovateľom napadnutých rozhodnutí okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd po skončení trestného konania a rozhodnutí v merite veci následne konal a rozhodol okrem iného aj o trovách konania a v posudzovanej veci   postupoval   v súlade   s procesnými   možnosťami   ustanovenými   Trestným   poriadkom (čl. 2   ods.   2   ústavy)   a vyhláškou,   ktorá   stanovila   výšku   paušálnej   sumy   trov   trestného konania (v danom prípade za znalecké dokazovanie z odboru psychiatrie).

Okresný   súd   nepoužil   iné   než   dovolené   záväzné   ustanovenia   a ich   aplikáciu odôvodnil   v rozsahu,   ktorý   vylučuje,   že   výrok   o náhrade   trov   konania   bol   vynesený v zrejmom omyle alebo v rozpore so zákonnými ustanoveniami trestného poriadku (a aj vyhlášky).   V tejto   spojitosti   ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   nepatrí   do   sústavy všeobecného súdnictva. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov   a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti,   pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou voči všeobecným súdom.

Predmetné rozhodnutia obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a námietok.   Odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   súdnu   ochranu   a aj   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery   napadnutých   rozhodnutí,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené a vychádzajú z aplikácie relevantných právnych všeobecne záväzných právnych predpisov.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   konštatujúc,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzi   sťažovateľom uvedenými   rozhodnutiami   okresného   súdu   o trovách   konania   a namietaným   porušením základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

5.   Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   musel odmietnuť sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie ustanovení čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl.   12   ods.   1   ústavy,   keďže   tieto   sú   súčasťou   základných   princípov   právneho   štátu a vzhľadom   na   to   „nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení v individuálnych konaniach“ (napr. I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00).

6. Keďže ústavný súd odmietol posudzovanú sťažnosť ako celok, nepovažoval za účelné   a dôvodné   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   vrátane   jeho   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2008