znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 202/06-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 4. decembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   Š.   B.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Š.   B.,   Ž.,   vo   veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 59/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 59/94 p o r u š i l   právo Š. B.,   aby sa   jeho vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 59/94 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Š.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000   Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Š. B.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Š.   B.,   Ž.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 21. júna 2006 č. k. I. ÚS 202/06-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Š.   B.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. H. L., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 59/94 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1   Dňa   28.   augusta   2006   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie,   v ktorom advokátka JUDr. H. L. oznámila, že v tomto konaní pred ústavným súdom už neposkytuje právnu   pomoc   sťažovateľovi,   dodala,   že „trovy   konania   si   neuplatňujem,   som   už   na dôchodku“, a že sťažovateľovi bude právnu pomoc poskytovať advokát JUDr. Š. B. O tejto skutočnosti bolo ústavnému súdu predložené právne relevantné plnomocenstvo.

1.2   Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: „Moja   matka   P.   B.   podala   na   Okresnom   súde v Žiline žalobu o zrušenie podielového spoluvlastníctva k dvom parceliam v k. ú. P. Žaloba bola podaná ešte v r. 1994 a vedie sa pod č. k. 6 C 59/94. Prvé tri roky sa vo veci ako tak konalo. Potom viem, že moja matka písala viacero sťažností na prieťahy v konaní a mala podozrenie, že spor sa úmyselne preťahuje a čaká sa na jej smrť, lebo bola chorá. Prieťahy a nečinnosť súdu mali veľký vplyv na jej psychiku. Posledné pojednávanie bolo 27. 7. 1999 a od tej doby sa vo veci nekonalo.

Moja matka napokon zomrela 30. 11. 2001. Dedičské konanie po nej skončilo a ja som   ako   jej   jediný   syn   všetko   po   nej   zdedil.   Súdu   som   doručil   dedičské   rozhodnutie D 2396/2001, úmrtný list, plnú moc pre advokátku a požiadal som súd ako právny nástupca po matke o vstup do konania na strane žalobcu. Toto sa urobilo 10. 1. 2003. Zároveň som súd   urgoval   o vytýčenie   termínu   pojednávania   a skončenie   tohto   sporu.   Nič   sa   nedialo a preto som sa začal sťažovať ja osobne na prieťahy konania i u predsedu Okresného súdu i u predsedu Krajského súdu v Žiline.

Námestníčka predsedu okresného súdu svojim listom z 31. 7. 2003 uznala, že vo veci sú prieťahy, ale že sudkyňa vo veci realizovala niekoľko úkonov v r. 2003 a že medzičasom došlo k späťvzatiu návrhu na začatie konania a že preto bolo doručované toto späťvzatie na vyjadrenie odporcovi.

Takéto   vybavenie   sťažnosti   som   považoval   za   neseriózne,   lebo   ja   som   návrh na začatie konania nezobral späť a nikto iný to urobiť nemohol. Súd si zrejme pomýlil môj vstup do konania ako právneho nástupcu po P. B. so späťvzatím návrhu. Čakal som na vytýčenie termínu pojednávania až doposiaľ úplne zbytočne. Obdobie od 27. 7. 1999 až doposiaľ do 20. marca 2006 t. j. vyše 6 rokov, považujem za totálnu nečinnosť Okresného súdu v Žiline a obdobie od podania návrhu na súd do 27. 7. 1999 za obdobie, kedy sa vyskytovali zbytočné prieťahy. Tým boli porušené základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie veci v rozumnej lehote mojej matky P. B. a mňa Š. B. ako jej právneho nástupcu.

Sťažovateľ požaduje priznať   za nečinnosť   súdu primerané zadosťučinenie v sume 100.000.-   Sk,   pretože   spor   trvá   viac   ako   10   rokov   kedy   nemohli   s nehnuteľnosťami disponovať a vzhľadom k tomu, že prieťahy mali zlý vplyv na zdravotný stav jeho matky a aj na jeho.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1) Základné právo Š. B. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   bolo   postupom   Okresného   súdu   v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 59/94 porušené.

2)   Okresnému   súdu   v Žiline   sa   prikazuje,   aby   konal   vo   veci   sp.   zn.   6   C   59/94 bez zbytočných prieťahov.

3) Š. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000.- Sk a trovy právneho zastúpenia (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. P. H., listom zo 14. augusta 2006 sp.   zn.   1SprS.   304/06,   ku   ktorému   bolo pripojené   aj   stanovisko   sudkyne   Mgr.   K.   B. z 31. júla   2006;   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu zo 16. septembra 2006.

2.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že: „Predkladám súdu spis 6 C 59/94, stanovisko sudkyne k úkonu účastníčky a prehľad úkonov. Z týchto podkladov je možné objektívne ustáliť právny stav.“

2.2 Zákonná sudkyňa podala chronologický prehľad úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutom konaní a uviedla nasledovné skutočnosti:

„Vo veci samej bolo späťvzatie návrhu (...) zo dňa 24. 10. 1995, tento dispozitívny úkon urobil v mene navrhovateľky jej právny zástupca JUDr. P. Až následne po doručení späťvzatia,   navrhovateľka   súdu   oznámila,   že   mu   vypovedala   plnú   moc   a so späťvzatím nesúhlasí. Právny zástupca konal v mene navrhovateľky, mal generálnu plnú moc, ak boli dané mimo rámec tejto plnej moci pokyny navrhovateľkou jej právnemu zástupcovi, t. j. aby nezobral návrh späť, ide o ich vzájomný vzťah, ktorý môže byť riešený napr. náhradou škody.

K tomuto   úkonu   došlo   po   začatí   konania   vo   veci   samej,   odporca   so   späťvzatím dôvodne nesúhlasil (...). Dňa 15. 6. 2006 bol daný spis VSÚ, aby rozhodla o späťvzatí. Po ppl.   tohto   uznesenia,   ak   sa   situácia   nezmení   bude   vo   veci   stanovený   termín pojednávania.“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu uviedol, že:

«(...) V prvom rade poukazujem na skutočnosť, že súdny spor 6 C 59/94, ktorý je vedený na Okresnom súde v Žiline prebieha už viac ako 12 rokov. Za uvedené obdobie boli iba dve pojednávania vo veci samej (17. 05. 1994 a 27. 07. 2006).

Prvý advokát, JUDr. L. P., dvoma listami „Späť vzatie žaloby“ zo dňa 24. 10. 1994 (...), vzal bez súhlasu navrhovateľky návrh späť. Mám za to, že bolo povinnosťou Okresného súdu   v Žiline   najskôr   rozhodnúť   o späť   vzatí   návrhu   a až   potom   pokračovať   v ďalšom konaní. On to doposiaľ neurobil i napriek tomu, že uplynulo 11 rokov. Chce to urobiť až teraz i napriek tomu, že dňa 27. 07. 1999 sa pojednávalo vo veci samej – viď zápisnica z pojednávania listy 58 až 59. Vo veci samej urobil Okresný súd v Žiline aj iné právne úkony. Riešiť späť vzatie návrhu začal súd až v roku 2003 a to tým, že vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k späť vzatiu návrhu zo dňa 24. 10. 1994. Listom „Vyjadrenie odporcu k výzve č. k. 6 C 59/94“ zo dňa 20. 7. 2003 odporca oznámil súdu, že nesúhlasí so späť vzatím návrhu (...).

Nemôžem   súhlasiť   so   stanoviskom   súdu,   že   „Právny   zástupca   konal   v mene navrhovateľky, mal generálnu plnú moc, ak boli dané mimo rámec tejto plnej moci pokyny navrhovateľkou jej právnemu zástupcovi, t. j. aby nezobral návrh späť, ide o ich vzájomný vzťah,   ktorý   môže   byť   riešený   napr.   náhradou   škody“.   V tomto   prípade   poukazujem na premlčanie náhrady škody, ktorú údajne spôsobil JUDr. P. V prípade, že bude konanie zastavené, poukazujem na pochybenie súdu v tom, že o späť vzatí nerozhodol za 11 rokov od jeho podania.

Na   Okresnom   súde   v Žiline   mi   bolo   povedané,   že   vo   veci   späť   vzatia   bude v dohľadnej   dobe   rozhodnuté.   V prípade,   že   súd   rozhodne   v náš   neprospech   zvýšime finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní.

V závere Vám oznamujem, že trvám na tom, aby sa v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky konalo ústne pojednávanie. Taktiež Vám oznamujem, že si uplatňujem trovy právneho zastúpenia, ktoré súdu doručím na ústnom pojednávaní.»

3. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nesúhlasil s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde nariadil vo veci verejné ústne pojednávanie.

Verejné ústne pojednávanie sa konalo 4. decembra 2006 za účasti právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Š. B., ktorý ospravedlnil neúčasť svojho klienta na ústnom pojednávaní zo zdravotných dôvodov, a o tejto skutočnosti predložil ústavnému súdu aj lekársku správu. Na ústne pojednávanie sa nedostavil zástupca okresného súdu, ktorý svoju neúčasť na tomto pojednávaní neospravedlnil.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 59/94:

Dňa 25. januára 1994 podala matka sťažovateľa – P. B. (ďalej len „navrhovateľka“) okresnému   súdu   návrh   o „zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam“ proti A. Š. (ďalej len „odporca“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 6 C 59/94.

Dňa   26.   januára   1994   súd   vyzval   navrhovateľku,   aby   predložila   list   vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam a označila hodnotu sporu.

Dňa 9. marca 1994 súd vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa   27.   apríla   1994   navrhovateľka   doručila   súdu   podanie,   v prílohe   ktorého dokladovala   zaplatenie   súdneho   poplatku   a vysvetlila   dôvody,   pre   ktoré   nemôže   súdu predložiť žiadaný list vlastníctva.

Dňa   29.   apríla   1994   navrhovateľka   doručila   súdu   doplnenie   svojho   návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Dňa 4. mája 1994 sudkyňa nariadila pojednávanie na 17. máj 1994.Dňa   17.   mája   1994   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania na posúdenie možnosti reálnej deľby sporných nehnuteľností a ich hodnoty.

Dňa 19. mája 1994 súd vydal uznesenie č. k. 6 C 59/94-13, ktorým nariadil znalecké dokazovanie a uložil znalcovi vypracovať znalecký posudok do 30 dní.

Dňa   24.   októbra   1995   právny   zástupca   navrhovateľky   JUDr.   L.   P.   doručil   súdu späťvzatie návrhu.

Dňa 9. novembra 1995 navrhovateľka doručila súdu podanie, v ktorom oznámila, že so späťvzatím návrhu, ktoré urobil jej právny zástupca nesúhlasí, trvá na konaní vo veci, pretože   v skutočnosti   ona   mala   len   odvolať   plnú   moc   svojmu   právnemu   zástupcovi JUDr. L. P.

Dňa 7. decembra 1995 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľky JUDr. L. P., aby do 15 dní oznámil, či mu navrhovateľka vypovedala plnú moc.

Dňa 11. marca 1996 navrhovateľka opakovane oznámila súdu, že plnú moc udelenú JUDr.   L.   P.   vypovedala   25.   októbra   1995   a zároveň   doručila   súdu   plnú   moc pre novú právnu zástupkyňu.

Dňa 19. apríla 1996 súd urgoval predloženie znaleckého posudku znalcom v lehote 15 dní.

Dňa   10.   mája   1996   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   doručila   súdu   urgenciu o nariadenie pojednávania.

Dňa 5. júla 1996 sa konala obhliadka sporných nehnuteľností, ktorú zvolal znalec. Dňa 19. augusta 1996 znalec predložil súdu vypracovaný znalecký posudok.Dňa 21. augusta 1996 súd vyzval znalca na doplnenie znaleckého posudku v lehote 30 dní, pretože jeho posudok bol pre účely súdu nepoužiteľný.

Dňa 16. septembra 1996 navrhovateľka doručila súdu námietky proti znaleckému posudku.

Dňa 8. októbra 1996 súd urgoval doplnenie znaleckého posudku znalcom. Dňa 23. júna 1997 súd opätovne vyzval znalca na doplnenie znaleckého posudku.Dňa 27. júna 1997 navrhovateľka urgovala súd o nariadenie pojednávania.Dňa   16.   septembra   1997   súd   vyzval   znalca   pod   hrozbou   poriadkovej   pokuty na doplnenie svojho znaleckého posudku.

Dňa 30. októbra 1997 súd vyzval znalca na doplnenie znaleckého posudku.Dňa 1. apríla 1998 znalec doručil súdu doplnenie svojho znaleckého posudku.Dňa   24.   augusta   1998   súd   zaslal   znalecký   posudok   (ktorého   súčasťou   bol   aj geometrický plán) na vyjadrenie navrhovateľke a odporcovi. Súčasne vyzval znalca, aby do 15 dní   doplnil   znalecký   posudok   o informáciu,   akým spôsobom   navrhuje realizovať deľbu sporných parciel.

Dňa 21. septembra 1998 bol súdu doručený „protinávrh“ odporcu.Dňa 2. decembra 1998 bol vyzvaný znalec, aby sa dostavil na súd.Dňa 22. decembra 1998 znalec doručil súdu vyžiadané stanovisko.Dňa 9. júna 1999 sudkyňa nariadila vo veci pojednávanie na 27. júl 1999.Dňa   27.   júla   1999   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito za účelom pripojenia spisov sp. zn. N 796/70, sp. zn. Nz 1091/70 a sp. zn. C 20/28.

Dňa 27. júla 1999 bol vyžiadaný spis sp. zn. C 20/28, sp. zn. N 796/70, sp. zn. Nz 1091/70.

Dňa 18. februára 2000 navrhovateľka urgovala nariadenie termínu pojednávania.Dňa   10.   januára   2003   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   oznámila   súdu,   že navrhovateľka 30. novembra 2001 zomrela, preto navrhla zmenu účastníka konania, pričom uviedla, že dedičom navrhovateľky je sťažovateľ.

Dňa 26. februára 2003 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby bol pripojený dedičský spis po neb. navrhovateľke, sp. zn. D 2396/01.

Dňa   27.   februára   2003   bol   vyhotovený   úradný   záznam   o tom,   že   spis   sp. zn. D 2396/01 nemožno pripojiť, pretože sa nachádza u JUDr. T., keďže bolo podané odvolanie proti dedičským poplatkom, a vo veci sa koná.

Dňa   25.   júna   2003   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   požiadala o pripojenie   spisu   sp.   zn.   D   2396/01   a ak   nie   je   možné   tento   spis   pripojiť,   aby   bolo umožnené nahliadnuť do tohto spisu.

Dňa 1. júla 2003 bolo možné do pripojeného spisu sp. zn. D 2396/01 nahliadnuť.Dňa 3. júla 2003 bol vyhotovený úradný záznam, že zo spisu sp. zn. D 2396/01 bola vyhotovená fotokópia osvedčenia o dedičstve, ktorá bola zažurnalizovaná do spisu.Dňa 7. júla 2003 súd vyzval odporcu, aby sa v lehote 5 dní vyjadril k tomu, či súhlasí so späťvzatím návrhu podaného JUDr. L. P. 24. októbra 1995.

Dňa   12.   mája   2003   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa   (spolu s relevantnými prílohami) na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   21.   júla   2003   doručil   súdu   svoje   vyjadrenie   odporca,   v   ktorom   nesúhlasil so späťvzatím návrhu.

Dňa   26.   augusta   2003   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil   súdu   číslo   konania, ku ktorému sa má pripojiť jeho podanie doručené súdu 12. mája 2003, vzhľadom na to, že neuviedol spisovú značku oddelenia a číslo spisu.

Dňa 5. septembra 2003 sťažovateľ oznámil súdu, že doklady poslal k jeho sp. zn. 6 C 59/94.

Dňa   2.   marca   2006   bol   spis   pridelený   na   prerokovanie   a rozhodnutie   sudcovi JUDr. M.

Dňa 1. júna 2006 bol v spise urobený úradný záznam, v ktorom sa konštatuje, že po ukončení stáže Mgr. K. B. na Krajskom súde v Žiline jej bol predmetný spis opätovne pridelený na prerokovanie a rozhodnutie v zmysle dodatku č. 1 a č. 2 Rozvrhu práce na rok 2006.Dňa 6. apríla 2006 sťažovateľ udelil plnú moc na zastupovanie v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 59/94 advokátovi JUDr. Š. B.

Dňa   12.   apríla   2006   JUDr.   H.   L.   oznámila súdu,   že   v súvislosti   s odchodom   do dôchodku   bola   vyčiarknutá   zo   zoznamu   advokátov,   preto   k 1.   aprílu   2006   vypovedala sťažovateľovi plnú moc.

Dňa   15.   júna   2006   sudkyňa   dala   úpravou   pokyn   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi rozhodnúť o späťvzatí návrhu (doručeného okresnému súdu 24. októbra 1995).

Dňa 14. septembra 2006 okresný súd vydal uznesenie č. k. 6 C 59/94-100, ktorým rozhodol o nezastavení napadnutého konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o „zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam“ vedenom pod sp. zn. 6 C 59/94, v ktorom pôvodne matka sťažovateľa a neskôr sťažovateľ vystupuje   ako   navrhovateľ,   došlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V danej súvislosti ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v prípade sťažovateľa došlo   k procesnoprávnemu   nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k zmene   doterajšieho   účastníka konania na strane žalobcu, a to na základe univerzálnej sukcesie (titulom dedenia). Keďže univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd nemusel   uplatňovanú   zmenu   uznesením   pripustiť.   Oznámením   z   10.   januára   2003 sťažovateľ   vstúpil   do   predmetného   konania   v tom   štádiu,   v akom   sa   nachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný   význam   pre   vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej protiústavnosti   konania   odporcu,   pretože   v uvedenom   prípade   nedošlo   k vzniku   nového procesnoprávneho   vzťahu,   ale   k procesnoprávnemu   nástupníctvu   do   už   existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľ môže uplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj   pre   štádium   konania,   ktoré predchádzalo tejto zmene.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   neobyčajne zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   ústavný   súd   nemôže   pripísať   na   vrub   faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu a ani konajúca sudkyňa vo svojom vyjadrení nenamietali zložitosť napadnutej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu (resp. na ťarchu jeho právnej predchodkyni) pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda zjavne neprimeraná dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd v predmetnej veci dlhé obdobie nepostupoval efektívne (najmä v súvislosti s prílišným tolerovaním   nečinnosti   znalca), ale aj súd   bol   nečinný   minimálne v   období od 27. júla 1999 do 26. februára 2003 (tri roky a sedem mesiacov) a od 5. septembra 2003 do 15. júna 2006 (dva roky a tri mesiace). Okresný súd teda počas viac ako šiestich rokov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   počas   napadnutého   súdneho   konania   nachádza,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom, ktoré nemožno ničím ospravedlniť pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Ústava v čl. 48 ods. 2, ako   aj   dohovor   v čl.   6   ods.   1   pritom   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov, teda v primeranej lehote.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy   a v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 100 000 Sk, „pretože   spor   trvá   viac   ako   10   rokov   kedy   nemohli   s nehnuteľnosťami disponovať a vzhľadom k tomu, že prieťahy mali zlý vplyv na zdravotný stav jeho matky a aj na jeho“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   považuje   ústavný   súd   za   primerané v požadovanej sume 100 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   v   bode   3   výroku   tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za tri účelne vynaložené úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, ďalšia porada s klientom a   podanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu).   Za tri   úkony   vykonané v roku 2006 patrí odmena trikrát 2 730 Sk a režijný paušál trikrát 164 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 8 682 Sk.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd o sťažovateľom uplatnenej úhrade trov konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 4. decembra 2006