znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 202/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky opatrením predsedu Okresného súdu Žilina č. 4 z 1. októbra 2004 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 96/04 zo 14. decembra 2004 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tos 21/05 z 18. februára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2005 doručená, 6. apríla 2005 doplnená a 20. júla 2005 upresnená sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu   podľa   čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   opatrením predsedu Okresného súdu Žilina č. 4 z 1. októbra 2004 (ďalej aj „opatrenie“) v spojení s uznesením   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   T   96/04   zo 14. decembra 2004 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 21/05 z 18. februára 2005.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplynulo, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre podozrenie zo spáchania trestného čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (ďalej len „TZ“) a pre trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 a ods. 2 písm. c) TZ.

Dňa 12. júla 2004 podal prokurátor Okresnej prokuratúry v Žiline na sťažovateľa obžalobu.   Vec   bola   elektronickou   podateľňou   pridelená   senátu,   ktorého   predsedom   bol JUDr.   P.   P.,   ktorý   obžalobu   preskúmal,   v ďalšom   konaní   rozhodoval   o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby, doručil mu obžalobu a nariadil hlavné pojednávanie na 28. október 2004. Konanie bolo zaevidované pod sp. zn. 3 T 96/04.

Opatrením predsedu Okresného súdu Žilina č. 4 z 1. októbra 2004, ktorým sa menil a doplnil rozvrh práce okresného súdu na rok 2004, bola vec odňatá JUDr. P. P. a pridelená JUDr. B. L. na základe námietok samotného JUDr. P. P., ktoré vzniesol už 10. februára 2003 a neskôr 23. júla 2003 v súvislosti s nerovnomerným zaťažením sudcov v trestných veciach a prideľovaním nápadu podľa zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“). Sťažovateľ napadol uvedený presun   agendy   svojimi   námietkami,   ako   aj „žiadosťou“ podľa   §   72   ods.   2   Trestného poriadku (ďalej len „TP“), pričom poukázal na to, že zmena sudcu v jeho trestnej veci je nezákonná a odporuje ústavnosti, tzv. inštitútu zákonného sudcu.

Podľa názoru sťažovateľa inštitút zákonného sudcu vzniká podľa a v zmysle nápadu veci a rozvrhu práce na konkrétny rok s odkazom na čl. 48 ods. 1 ústavy a na zákon.Inštitút   zákonného   sudcu   však   opačne   môže   zaniknúť   z dôvodov   námietky samotného   sudcu   a zákonom taxatívne   stanovených   podmienok   zakotvených   v TP. Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   odňať   pridelenú   vec   jednému   sudcovi   a prideliť   inému sudcovi možno iba zákonom ustanoveným postupom po splnení zákonných podmienok. Sťažovateľ tvrdí, že jedinú výnimku týkajúcu sa vylúčenia sudcu z prejednávania pridelenej veci uvádza vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Z. z. o Spravovacom   poriadku   pre   okresné   a   krajské   súdy   v znení   neskorších   predpisov   vo svojom § 2 ods. 2 a 3, a to z dôvodu dlhodobej neprítomnosti sudcu, výrazných rozdielov v pracovnom   vyťažení,   resp.   v prípade   náhlej   prekážky.   Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že predseda   okresného   súdu   s najväčšou   pravdepodobnosťou   postupoval   v intenciách   tejto vyhlášky a z dôvodu námietok JUDr. P. P. mu jeho vec odňal a následne pridelil JUDr. B. L.

Sťažovateľ však takýto postup napadol písomným podaním z 18. októbra 2004 a jeho doplneniami,   ktorými „vzniesol   námietku   zaujatosti“ voči   predsedovi   senátu   okresného súdu   JUDr.   B.   L.,   ako aj sťažnosťami adresovanými predsedovi   okresného   súdu,   ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa neboli ku dňu podania ústavnej sťažnosti relevantne vyriešené.Sťažovateľ sa domnieva, že v prípade presunu jeho trestnej veci JUDr. B. L. boli porušené jeho práva uvedené v čl. 48 ods. 1 ústavy. Samotná zmena prijatého rozvrhu práce na rok 2004 je nepochopiteľná, keďže už v období jeho prípravy sú aspoň približne známe štatistické   údaje   o nápade   vecí   z predchádzajúceho   obdobia.   V tomto   smere   sťažovateľ poukázal aj na námietky sudcu JUDr. P. P., ktoré podal už 10. februára 2003 a neskôr 23. júla   2003,   o ktorých   predseda   okresného   súdu   vôbec   nerozhodol   a ani   JUDr.   P. P. o spôsobe   ich   vybavenia   nijako   neupovedomil,   a   k náprave   ohľadne   primeranejšieho rozdeľovania napadnutých vecí nedošlo.

Sťažovateľ poukázal na porušenie svojho práva na zákonného sudcu aj v tom smere, že   zákon   č.   185/2002   Z.   z.   o Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a   o   zmene a   doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdnej rade“) v čl. III uvedenom § 26 upravuje prideľovanie   vecí   a upravuje aj spôsob   vydania   rozvrhu   práce;   ak   sa   zmení   personálne obsadenie súdu, vylúčia sa sudcovia a pod. Sťažovateľ je presvedčený, že podľa v čl. III uvedenom § 26 ods. 3 písm. e) zákona o súdnej rade sa nijakým spôsobom neumožňuje odňať vec sudcovi, pokiaľ už vo veci konal. Predseda okresného súdu teda nemôže svojím opatrením zmeniť sudcu ani z dôvodu nadmernej zaťaženosti nápadu vecí, pokiaľ zákonný sudca už vo veci konal, rozhodoval a aj stanovil termín hlavného pojednávania.

Sťažovateľ je toho názoru, že predseda okresného súdu tým, že jeho trestnú vec presunul inému sudcovi, porušil zákon o súdnej rade, konkrétne jeho v čl. III uvedený § 26 ods. 3 písm. e), a zároveň porušil aj sťažovateľovo základné právo na zákonného sudcu uvedené v čl. 48 ods. 1 ústavy. Už samotná možnosť vzniku takejto situácie je dostatočná na to, aby v záujme zachovania princípu náhodného výberu sudcu sa uprednostnilo určenie sudcu podľa rozvrhu práce na kalendárny rok, v ktorom bola vec predložená súdu. Podľa sťažovateľa sudca určený dodatočne zmenou rozvrhu práce nemôže byť preto zákonným sudcom   v   zmysle   ústavy   a uprednostnený   pred   sudcom   určeným   náhodným   výberom v rámci rozvrhu práce na rok 2004.

V súvislosti s týmto postupom   bol sťažovateľovi zmenený spolu s JUDr. P. P. aj jeden   prísediaci   v senáte,   kým   druhý   prísediaci   zostal   a koná   v senáte   JUDr.   B.   L. Sťažovateľ uviedol, že ak súd rozhoduje v senáte, aj prísediaci sú zákonnými sudcami, a preto aj zmena ďalšieho zákonného sudcu, prísediaceho, je neakceptovateľná. Sťažovateľ namieta, že takýto postup odporuje aj inštitútu legality uvedeného v čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého aj súd ako orgán štátu má postupovať v zmysle ústavy a zákona. Ak chceme zachovať   základné   podmienky   existencie   právneho   štátu   v jeho   materiálnom   ponímaní, potom dodržiavanie zákonov práve všeobecnými súdmi je conditio sine qua non zákonnosti v právnom a demokratickom štáte.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   vyčerpal   všetky   právne   prostriedky   na   nápravu existujúceho   stavu   tým,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   96/04   zo 14. decembra 2004, ktorým sa predseda senátu JUDr. B. L. nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci, podal v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej vyslovil námietku porušenia inštitútu zákonného sudcu.

Krajský súd však uznesením sp. zn. 1 Tos 21/05 z 18. februára 2005 jeho sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

Dňa 30. marca 2005 bolo sťažovateľovi doručené vyrozumenie predsedu okresného súdu   sp.   zn.   Spr.   3098/05,   v ktorom   odkazuje   na   novelu   zákona   o súdoch   a sudcoch vykonanú zákonom č. 428/2004 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 1. októbra 2004, s tým, že v prípade   sťažovateľa   nebol   porušený   zákon,   a teda   sťažovateľ   nebol   odňatý   svojmu zákonnému   sudcovi.   Tieto   tvrdenia   predsedu   okresného   súdu   považuje   sťažovateľ   za irelevantné, pretože podľa jeho názoru použitie citovanej novely zákona o súdoch a sudcoch je retroaktívnym pôsobením právneho predpisu do minulosti. Sťažovateľ v doplnení svojej ústavnej   sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   svoje   právo   na   zákonného   sudcu   nadobudol   práve v zmysle   zákona   o súdoch   a sudcoch,   ktorý   platil   do   30. septembra   2004,   a teda   v jeho prípade sa musí postupovať len v zmysle tohto zákona. Sťažovateľ svoj názor opiera aj o dikciu čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov musí byť v súlade s touto ústavou, v spojení aj s čl. 144 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sú sudcovia pri výkone svojej funkcie viazaní ústavou aj v zmysle sľubu sudcu podľa čl. 145 ods. 4 ústavy. Preto sťažovateľ zastáva názor, že aj predseda okresného súdu sa má riadiť aj pri   uplatňovaní   novelizácie   zákona   len   ústavou,   jej   dikciou   a mal   postupovať   tak,   aby v každom prípade, teda aj v prípade sťažovateľa, zachoval legálne nadobudnuté práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti požadoval, aby ústavný súd v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy zakázal okresnému súdu vo veci konať do času, kým svojím nálezom sám nevysloví, či došlo k porušeniu práv sťažovateľa, a napokon navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil nasledovné porušenia jeho základných práv:«1.   Základné   právo   sťažovateľa   J.   M.   uvedené   v čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   bolo   porušené   a to   zákonu   odporujúcim   postupom   pri   odňatí   jeho   tr. veci   č. 3 T 96/2004 zákonnému sudcovi JUDr. P. P., ktorému bola zákonne pridelená v zmysle zákona č. 185/2002 v spojení so zák. č. 335/1991 Z. z., a bola pridelená inému sudcovi JUDr. B. L., ktorý vo veci aj naďalej koná.

2.   Ústavný   súd   vracia   vec   do   stavu   pred   porušením   a zrušuje   všetky   rozhodnutia vykonané na základe „zmeny“ v rozvrhu práce na rok 2004 Okr. súdu v Žiline a vracia tr. vec sťažovateľa č. 3 T 96/2004 zákonnému sudcovi JUDr. P. P.

3.   Sťažovateľovi   J.   M.   ústavný   súd   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie spočívajúce   v pocite   krivdy   a právnej   neistoty   (...)   vo   výške   200 000,-   Sk   (...),   ktoré   je odporca,   Okresný   súd   v Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR sťažovateľovi.

4. Okresný súd v Žiline je povinný vyplatiť trovy zastupovania obhajcovi sťažovateľa (...).»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy opatrením predsedu okresného súdu,   ktorým   došlo   k zmene zákonného sudcu   v jeho trestnej   veci,   v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 96/04 zo 14. decembra 2004 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 21/05 z 18. februára 2005.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   ústavnou   sťažnosťou sťažovateľ napadol aj opatrenie predsedu Okresného súdu Žilina č. 4 z 1. októbra 2004, pričom proti tomuto opatreniu využil aj prostriedky nápravy a voči JUDr. B. L. vzniesol aj „námietku zaujatosti“ a žiadal o jeho vylúčenie z vykonávania úkonov v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 96/04. Keď uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 96/04 zo 14.   decembra   2004   nedošlo   k vylúčeniu   tohto   sudcu   (predsedu   senátu)   z označeného trestného konania, podal sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu okresného súdu v zákonom ustanovenej lehote sťažnosť.  

Sťažovateľ v danom prípade proti uvedenému opatreniu predsedu okresného súdu a uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 96/04 zo 14. decembra 2004 podal riadne a včas opravné   prostriedky,   o   ktorých   s   konečnou   platnosťou   rozhodol   krajský   súd. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd   nemá   právomoc   preskúmavať   napadnuté   opatrenie   predsedu   okresného   súdu   a uznesenie okresného   súdu   zo   14.   decembra   2004,   pretože   jeho   postup   a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu okresného   súdu.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu k opatreniu   predsedu okresného   súdu   a vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 21/05 z 18. februára 2005, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu o nevylúčení sudcu JUDr. B. L. z vykonávania úkonov v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 96/04, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označeného základného práva sťažovateľa.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tos   21/05 z 18. februára 2005 okrem iného vyplýva, že:

„Krajský   súd   z obsahu   spisu   prvostupňového   súdu   zistil,   že   v súčasnom   štádiu trestného konania, vedeného na Okresnom súde v Žiline, neexistujú dôvody, na základe ktorých by bolo možné mať dôvodné pochybnosti o nezaujatosti JUDr. B. L. pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobe obžalovaného,   jeho obhajcovi,   zákonným zástupcom a splnomocnencom   alebo   pre   pomer   k inému   orgánu   činnému   v trestnom   konaní. V súvislosti s námietkou obžalovaného, že podľa jeho názoru pridelenie predmetnej trestnej veci JUDr. B. L. je podľa jeho názoru porušením ústavnej zásady uvedenej v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, krajský súd poukazuje na skutočnosť, že na základe Opatrenia č. 4 predsedu Okresného súdu v Žiline z 1. 10. 2004, ktorým sa menil a doplnil Rozvrh práce Okresného súdu v Žiline na rok 2004, Spr. 1415/04 bola trestná vec, vedená na Okresnom   súde   v Žiline   pod   sp.   zn.   3   T   96/04,   pridelená   z dôvodu   rovnomernejšieho rozdelenia práce JUDr. B. L. JUDr. B. L. koná v uvedenej trestnej veci ako zákonný sudca. Nie   sú   dôvodné   ani   námietky   obžalovaného   v tom   smere,   že   by   konajúci   sudca nerešpektoval ustanovenie Trestného poriadku, alebo spôsoboval prieťahy v konaní.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu.   Preto   bolo   potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2005