znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 201/2011-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť V., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo 4/2010 z 22. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2011 doručená sťažnosť V., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo 4/2010 z 22. septembra 2010.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Účastníkmi súdneho sporu... sú P. („PDP“) a Sťažovateľka. PDP... iniciovalo na Okresnom súde Bratislava II spor, v ktorom žiadalo   zaplatiť   čiastku   10.390.412,15   Sk   s   príslušenstvom   z   titulu   bezdôvodného obohatenia   a   zaplatiť   náhradu   trov   konania,   keďže   zmluva   o   úvere   uzavretá   dňa 3. novembra 2003 medzi PDP a Sťažovateľkou je podľa PDP neplatná. Uvedený okresný súd žalobe PDP vyhovel rozhodnutím zo dňa 15. marca 2007, č.k. 23 Cb 229/05, a svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že zmluva, ktorou sa zmluvné strany dohodnú o reštrukturalizovaní predchádzajúceho úveru medzi tými istými zmluvnými stranami (t. j. ide o tzv. reúverovanie), je neplatná pre obchádzanie zákona a nemožnosť plnenia. Sťažovateľka sa proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolala a dňa 15. novembra 2007 Krajský súd v Bratislave v konaní č. 1 CoB 103/2007 toto prvostupňové rozhodnutie zmenil a žalobu PDP zamietol. PDP podalo dovolanie na Najvyšší súd, ktorý... odvolacie rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že zmluva o úvere, ktorou sa reštrukturalizuje, t. j. reúveruje, pôvodný úver medzi tými istými zmluvnými stranami, je absolútne   neplatná.   Následne   Krajský   súd   v Bratislave,   viazaný   právnym   názorom Najvyššieho súdu rozhodnutím zo dňa 4. júna 2009, č. k. 1 Cob/207/2008 prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Po   doručení   dovolacieho   rozhodnutia   sa   Sťažovateľka   obrátila   podnetom   na Generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   („Generálny   prokurátor“),   ktorý potvrdzujúce rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave napadol mimoriadnym dovolaním. Najvyšší súd mimoriadne dovolanie v rovnako zloženom... senáte ako v prípade rozhodnutia o dovolaní dňa 22. septembra 2010 zamietol. Najvyšší súd opätovne zdôraznil neplatnosť zmluvy o úvere, ktorou sa reštrukturalizuje pôvodný úver...»

3. „Hlavné dôvody“ porušenia základných práv a slobôd zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru „zhrnula“ sťažovateľka takto: „Prvý dôvod Sťažnosti: O mimoriadnom dovolaní v predmetnej veci rozhodoval a Napádané rozhodnutie vydal senát Najvyššieho súdu, ktorého zloženie a kreovanie je v rozpore s ústavnou požiadavkou nestrannosti a nezávislosti súdu... O mimoriadnom dovolaní rozhodoval senát Najvyššieho súdu v tom istom zložení ako rozhodoval v tej istej veci o dovolaní, čím porušil pravidlo, že na rôznych stupňoch konania sa nemôžu rozhodovania zúčastňovať tí istí sudcovia. Druhý žalobný dôvod: Napádané rozhodnutie je zjavne svojvoľné, neobsahuje riadne odôvodnenie a nedosahuje kvalitatívne štandardy stanovené Ústavou a medzinárodnými zmluvami,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná...   Najvyšší   súd   rozhodol   zjavne svojvoľne, čo vyplýva aj z toho, že niektoré výroky (najmä údajná neplatnosť zmluvy o úvere, ktorou sa reštrukturalizuje skôr poskytnutý úver novoposkytnutým úverom) nielen že nemajú oporu v zákone,   ale sa zdajú obchádzať ekonomický a právny kontext súčasnej trhovej reality jednak v Slovenskej republike ako aj v modernom svete.“

4.   Sťažovateľka   ďalej uviedla,   že   keďže „nemala   pozíciu   účastníka   konania   pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora, nemá priamu vedomosť o tom, akým spôsobom sa predmetný senát Najvyššieho súdu kreoval... Najvyšší súd mal rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní v predmetnej veci prideliť nie automaticky senátu, ktorý rozhodoval o dovolaní, ale senát mal byť vybratý náhodným výberom podľa § 51 ods. 1 Zákona o súdoch,   resp. § 3 ods.   1 Rokovacieho poriadku... Keďže Sťažovateľka nebola   účastníkom   konania   o   mimoriadnom   dovolaní,   nemala   možnosť   zaujatosť a nedostatok nestrannosti sudcov v predmetnom konaní namietať...“.

5. Podľa názoru sťažovateľky „Napádané rozhodnutie Najvyššieho súdu vykazuje viacero elementárnych nedostatkov, ktoré odôvodňujú záver, že v predmetnom konaní bolo porušené   právo   Sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   nebola   jej   poskytnutá primeraná súdna ochrana... Základným nedostatkom odôvodnenia, ktorý ovplyvnil výsledok celého sporu, je však ničím nepodložený, absolútne nevysvetlený a zjavne svojvoľný právny názor Najvyššieho súdu, podľa ktorého nie je vraj možné uzavrieť zmluvu o úvere, ktorou sa reštrukturalizuje predchádzajúci úver medzi tými účastníkmi (v tomto prípade sa jedná o zmluvu o úvere č. 172/2003), nakoľko sa jedná o obchádzanie zákona a plnenie takej zmluvy   je   nemožné.   V tomto   prípade   sa   podľa   Sťažovateľky   nejedná   iba   o   jednoducho nesprávne rozhodnutie Najvyššieho súdu, ale o závažné porušenie základných princípov právnej logiky a obchodného práva a na druhej strane zároveň o právny názor, ktorý je v rozpore s právnou aj ekonomickou praxou v Slovenskej republike v období posledných 20 rokov...“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález: „Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 1 M Obdo 4/2010 zo dňa 22. septembra 2010 bolo porušené právo Sťažovateľky na súdnu a inú ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   napadnuté   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, č. k. 1 M Obdo 4/2010 zo dňa 22. septembra 2010 ruší a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka   súčasne   požiadala   o odloženie   vykonateľnosti „napadnutého rozhodnutia“.

7.   Spolu   s inými   písomnosťami   sťažovateľka   pripojila   k sťažnosti   podanie z 13. novembra 2009 označené ako „Podnet účastníka na podanie mimoriadneho dodania proti rozsudku krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 207/2008 zo dňa 4. júna 2009“ a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo 4/2010 z 22. septembra 2010.

II.

8.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   požiadal najvyšší   súd   o vyjadrenie   k predmetu   sťažnosti,   najmä   však   k spôsobu   pridelenia mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vec posudzujúcemu senátu, t. j. na akom právnom základe bola daná vec pridelená tomuto senátu. Súčasne požiadal Okresný súd Bratislava II o predloženie súdneho spisu sp. zn. 23 Cb 229/2005 k nahliadnutiu.

9. Predseda najvyššieho súdu v odpovedi sp. zn. KP 4/2011-6 z 10. februára 2011 na výzvu ústavného súdu okrem iného uviedol:

„Predmetom konania v právnej veci sťažovateľky ako žalovanej na najvyššom súde bolo rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaného   na   podnet   sťažovateľky   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   II z 15. marca 2007,   č.   k.   23   Cb   229/2005-301   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave zo 4. júna 2009, č. k. 1 Cob 207/2008-403, o zaplatenie 10 390 412,15 Sk s príslušenstvom. Mimoriadne dovolanie bolo tunajšiemu súdu doručené 31. marca 2010 s tým, že vyššie označeným rozsudkom najvyšší súd mimoriadne dovolanie ako nedôvodné zamietol. Pokiaľ ide o dôvody dovolania namietané generálnym prokurátorom, s týmito sa súd   vysporiadal   tak,   ako   na   to   poukázal   predseda   senátu   v   odôvodnení   rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že nebol daný dôvod dovolania podľa § 243f ods. 1 písm. c) O. s. p., ktorý by mal za následok vyslovenie, že napadnuté rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci. Rovnako neboli zistené ani iné vady... V súvislosti s napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   súdu   vytýka,   že   jeho   rozhodnutie   je   zjavne svojvoľné a neobsahuje riadne odôvodnenie. Tvrdenie, že súd sa nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľky, môže byť vecou názoru. Najvyšší súd odôvodnenie rozsudku... považuje   za   zodpovedajúce   ustanoveniu   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku. Najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v odôvodnení rozsudku   uviedol   podstatný   obsah   mimoriadneho   dovolania,   dostatočne   popísal   zistený skutkový stav a aj keď na niektoré námietky výslovne nereagoval (odvolávajúc sa na svoje predchádzajúce   rozhodnutie   z   28.   mája   2008...),   podľa   nášho   názoru   sťažovateľkou napadnutý   rozsudok   spolu   s   rozsudkami   súdov   nižších   stupňov   je   v   celom   rozsahu preskúmateľný a zrozumiteľný, pričom podrobnejšie odôvodnenie by zvýšilo jeho kvalitu. Výklad použitých ustanovení Obchodného zákonníka a ďalších právnych predpisov podaný najvyšším súdom v sťažovateľkou namietanom rozsudku považujeme za ústavne súladný výklad na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný... Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa spôsobu pridelenia veci sp. zn. 1 MObdo 4/2010 senátu JUDr. J. Š., uvádzame, že spôsob pridelenia veci vychádzal zo štvrtej časti, článku II., ods. 3 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010, vydaného Opatrením predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   14.   decembra   2009,   č.   Spr. 1321/2009..., a to podľa § 52 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov... a podľa článku 4 ods. 4 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   z   23.   marca   2006,   č. Pls 1/2006,   uverejneného   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006... Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch, súčasne podľa článku   4,   ods.   4   rokovacieho   poriadku,   rozvrh   práce   vydá   predseda   súdu   s   uvedením pripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade, najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na   ktorý   je   rozvrh   práce   určený.   Rozvrh   práce   sa   zverejňuje   spolu   so   stanoviskom sudcovskej rady.

Podľa štvrtej časti, článok 2, ods. 3 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010, podľa odseku 2 sa nepostupuje vo veciach, ktoré opätovne došli na Najvyšší súd Slovenskej republiky   po   tom,   ako   tento   súd   už   konal   vo   veci   samej   a   rozhodol   o   riadnom   alebo mimoriadnom opravnom prostriedku; v takom prípade koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí   sudca,   ktorý   bol   sudcom   spravodajcom   v   senáte,   ktorý   vec   vybavil,   prípadne rozhodol naposledy.

Mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   proti   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava II z 15. marca 2007, č. k. 23 Cb 229/2005-301 v spojení s rozsudkom Krajského súdu   v   Bratislave   zo   4.   júna   2009,   č.   k.   1   Cob   207/2008-403,   bolo   najvyššiemu   súdu doručené   31.   marca   2010   po   tom,   ako   tento   už   skôr   rozhodol   o   dovolaní   podanom v predmetnej veci žalobcom. Konanie o dovolaní bolo vedené pod sp. zn. 2 Obdo 6/2007 a rozhodnuté bolo rozsudkom z 28. mája 2007 v senáte, v ktorom bol sudcom spravodajcom JUDr. J. Š.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   má   tunajší   súd   za   to,   že   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo 4/2010 k porušeniu sťažovateľkou namietaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nedošlo...“

III.

10.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe   konania   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

11. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo 4/2010 a jeho rozsudkom z 22. septembra 2010. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý   sa   môže domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho práva   na nezávislom a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Podľa   čl.   36   ods.   1 listiny   každý   sa   môže   domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom...

12. Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1   M   Obdo   4/2010   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým v tom, že „O mimoriadnom dovolaní rozhodoval senát... v tom istom zložení ako rozhodoval v tej istej veci o dovolaní“, napadnuté rozhodnutie   je „zjavne svojvoľné,   neobsahuje   riadne   odôvodnenie...   niektoré výroky   (najmä   údajná   neplatnosť   zmluvy   o úvere,   ktorou   sa   reštrukturalizuje   skôr poskytnutý úver...)... nemajú oporu v zákone...“ (pozri tiež body 3, 4 a 5).

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. čl. 6   ods.   1   dohovoru   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

15.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o mimoriadnom   dovolaní sp. zn.   1 M Obdo   4/2010 z 22.   septembra 2010   sú   zlúčiteľné s označeným článkom ústavy (listiny, resp. dohovoru).

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie primerane odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich relevantných (v rozsahu podanej sťažnosti, pozn.) častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

a)   v úvode   odôvodnenia   svojho   rozsudku,   ktorým „mimoriadne   dovolanie generálneho   prokurátora   proti   rozsudku   krajského   súdu...   zo   4.   júna   2009,   č.   k. 1 Cob 207/2008-403   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu...   z 15.   marca   2007,   č.   k. 23 Cb 229/05-301“ zamietol, najvyšší súd oboznámil dovtedajší (do podania mimoriadneho dovolania,   pozn.)   priebeh   konania   v posudzovanej   veci: «Okresný   súd   Bratislava   II rozsudkom   z   15.   marca   2007,   č.   k.   23   Cb   229/2005-301   zaviazal   žalovaného   zaplatiť žalobcovi 10 390 412,15 Sk so 14 % úrokom z omeškania ročne od 23. marca 2005 do zaplatenia a trovy konania 879 259,50 Sk. Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového stavu,   že   žalobca   a   žalovaný   (úverujúca   banka)   sú   účastníkmi   úverovej   zmluvy   číslo 172/2003,   uzavretej   3.   novembra   2003.   Úverovú   zmluvu   vyhodnotil   ako   neplatnú   pre obchádzanie zákona a pre nemožnosť plnenia. Žalobca uzavrel túto zmluvu v omyle, že na neho prešiel záväzok spoločnosti A. P., a. s. voči žalovanému. Žalovaný na základe úverovej zmluvy   úver   žalobcovi   neposkytol,   ale   vyrovnal   dlžobu   spoločnosti   A.   P.,   a.   s. (reštrukturalizoval   záväzok   dlžníka   A.   P.,   a.   s.).   Splátky   žalobcu   z   úverovej   zmluvy považoval   súd   za   plnenie   z   neplatného   právneho   úkonu,   ktorým   došlo   k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vydať.

Pri posúdení predbežnej otázky, či na žalobcu prešiel záväzok spoločnosti A. P., a. s. voči žalovanému, vychádzal súd prvého stupňa z nasledujúceho skutkového stavu: Zmluvou číslo 1632/1996 z 27. novembra 1996 previedol FNM SR podnik Š. P., š. p. na spoločnosť C., s. r. o. Od tejto zmluvy FNM SR odstúpil s účinnosťou od 14. februára 2001. Odstúpenie od zmluvy vykonal voči spoločnosti A. P., a. s. (právnemu nástupcovi spoločnosti C. s. r. o.).   V   čase   pred   odstúpením   od   zmluvy   vznikol   záväzok   spoločnosti   A.   P.,   a.   s.   voči žalovanému. FNM SR následne zmluvou o predaji podniku číslo 2199/2002, uzavretou 11. novembra 2002 previedol podnik bývalého Š. P., š. p. na žalobcu. Tento skutkový stav vyhodnotil súd prvého stupňa tak,   že záväzok A.   P.,   a.   s.   voči žalovanému neprešiel z dôvodu odstúpenia od zmluvy na FNM SR (teda následne ani na žalobcu), čo vyplýva z ustanovenia   §   19a   zákona   č. 92/1991   Zb.,   podľa   nadobúdateľa   ktoré   boli   predmetom predaja podľa zmluvy a ktoré ku dňu účinnosti existujú a sú vo vlastníctve nadobúdateľa. Pri odstúpení od zmluvy o predaji podniku je rozhodujúci stav majetku v čase účinnosti uzavretej zmluvy.

Krajský   súd   v   Bratislave,   na   základe   odvolania   žalovaného,   rozsudkom z 15. novembra 2007, č. k. 1 Cob 103/2007-355 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   na   základe   dovolania   žalobcu,   rozsudkom z 28. mája 2008, č. k. 2 Obdo 6/2007-383 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení rozhodnutia nevyslovil právny názor na otázku, či na žalobcu prešiel alebo neprešiel záväzok A. P., a. s. voči žalovanému. Uzavretie úverovej zmluvy číslo 172/2003 medzi žalobcom a žalovaným považoval za „neprípustnú finančno-účtovnú   operáciu   majúcu   za   následok   neprípustné   účtovne   zlikvidovať   úver“. Uviedol, že zákon nepozná takú úpravu, že úver je možné splatiť v tom istom peňažnom ústave novou úverovou zmluvou.

Po   vrátení   veci   Krajský   súd   v   Bratislave   rozhodol   rozsudkom   zo   4.   júna   2009, č. k. 1 Cob 207/08-403 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Krajský súd zopakoval, že záväzok A. P., a. s. voči žalovanému neprešiel na žalobcu, poukazujúc na ustanovenia § 19a zákona č. 92/1191   Zb.   Úverovú   zmluvu   číslo   172/2003,   uzavretú   medzi   žalobcom   a žalovaným, považoval za neprípustnú finančnú operáciu, keďže žalobca finančné prostriedky (úver) nedostal   do   svojej   dispozície,   ale   žalovaný   si   takto   uspokojil   svoju   pohľadávku   voči spoločnosti A. P., a. s.»

b)   Následne   oboznámil   obsah   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora, podľa ktorého „Rozsudkom krajského súdu... zo 4. júna 2009, č. k. 1 Cob 207/2008-403 v spojení s rozsudkom okresného súdu... z 15. marca 2007, č. k. 23 Cb 229/2005-301 bol... porušený zákon, nakoľko konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili.

Podľa § 19a ods. 5 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení účinnom od 1. januára 2004, pri odstúpení od zmluvy o predaji podniku alebo   jeho   časti   prechádzajú   na   fond   veci,   práva   a   záväzky   nadobúdateľa,   ktoré   boli predmetom predaja podľa zmluvy a ktoré ku dňu účinnosti existujú a sú vo vlastníctve nadobúdateľa.   Nadobúdateľ   je   povinný   najneskôr   do   10   dní   od   doručenia   oznámenia o odstúpení od zmluvy predložiť fondu súpis odovzdávaného majetku a umožniť mu fyzickú kontrolu stavu odovzdávaného majetku tak, aby fond najneskôr do 30 dní od doručenia tohto oznámenia mohol prevziať majetok. O prevzatí majetku vyhotovia zmluvné strany zápisnicu, ktorej súčasťou bude súpis odovzdávaného majetku po položkách.

Súdy   vec   nesprávne   právne   posúdili   v   otázke,   či   na   žalobcu   prešiel   záväzok spoločnosti A. P., a. s. voči žalovanému. Nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že konajúce súdy aplikovali na skutkový stav ustanovenie § 19a ods. 5 zákona 92/1991 Zb. v znení   účinnom   od   1.   januára   2004,   hoci   účinky   odstúpenia   FNM   od   zmluvy   o predaji podniku   nastali   14.   februára   2001.   Uvedený   omyl   v   aplikácii   právneho   predpisu preukázateľne vyplýva z odôvodnenia v rozsudku súdu prvého stupňa (strana 5, odsek 2 rozsudku),   kde   súd   cituje   predmetné   ustanovenie   (jeho   prvú   vetu)   v   znení   účinnom   od 1. januára 2004.

Od 1. januára 2004 platí, že ak FNM SR odstúpi od zmluvy o predaji podniku, prechádzajú na neho iba tie veci, práva a záväzky, ktoré boli súčasťou podniku v čase účinnosti zmluvy. Ak sa po účinnosti zmluvy stali súčasťou podniku ďalšie veci alebo práva, alebo   ďalšie   záväzky,   tieto   zostávajú   po   odstúpení   od   zmluvy   pôvodnému   privatizérovi podniku. Znamená to, že zatiaľ čo predmetom zmluvy o predaji podniku v režime veľkej privatizácie je „podnik“ (ako predmet právneho vzťahu sui generis), predmetom odstúpenia od zmluvy o predaji podniku sú jednotlivo špecifikované aktíva (veci a práva) a pasíva (záväzky).

Pred   1.   januárom   2004   bola   však   právna   úprava   rozdielna.   Predmetom   zmluvy o predaji podniku, rovnako aj predmetom odstúpenia od tejto zmluvy bol „podnik“. Ak sa po účinnosti zmluvy stali súčasťou podniku ďalšie aktíva alebo pasíva, tieto po odstúpení zmluvy   (ako   súčasť   podniku)   prešli   na   FNM   SR.   Iný   výklad   nemal   normatívnu   oporu v právnej úprave.

Záväzok spoločnosti A. P., a. s. voči žalovanému vznikol v čase medzi účinnosťou zmluvy o prevode podniku a účinnosťou odstúpenia od zmluvy. Po odstúpení od zmluvy bol v súpise pasív podniku zachytený. Záväzok preto ako súčasť podniku prešiel na FNM SR a následne   na   žalobcu.   Hoci   subjektívna   vedomosť   o   existencii   záväzku   patriaceho   do podniku je pre otázky jeho prechodu právne irelevantná, je vhodné poukázať na to, že FNM SR a žalobca si boli tejto skutočnosti vedomí, čo vyplýva z toho, že záväzok bol zachytený v súpise majetku pri uzavretí zmluvy o predaji podniku číslo 2199/2002 z 11. novembra 2002 medzi FNM SR a žalobcom.

Konajúce   súdy   mali   preto   predbežnú   otázku,   či   na   žalobcu   prešiel   záväzok spoločnosti A. P., a. s. voči žalovanému, vyhodnotiť kladne. Žalobca je, pokiaľ ide o tento záväzok, singulárnym právnym nástupcom spoločnosti A. P., a. s.

Pre meritórne rozhodnutie veci však vôbec nebolo podstatné riešiť ako predbežnú otázku   to,   či   na   žalobcu   prešiel   alebo   neprešiel   záväzok   spoločnosti   A.   P.,   a. s.   voči žalovanému. Ide totiž o irelevantnú skutočnosť pre posúdenie;

a) či úverová zmluva číslo 172/2003 uzavretá 3. novembra 2003 medzi žalobcom a žalovaným je platná,

b) a či na základe označenej úverovej zmluvy došlo k poskytnutiu úveru žalobcovi. Konajúce súdy považovali úverovú zmluvu číslo 172/2003 za neprípustnú finančnú operáciu,   keďže   žalobca   finančne   prostriedky   (úver)   nedostal   do   svojej   dispozície,   ale žalovaný si takto uspokojil svoju pohľadávku voči spoločnosti A. P., a. s. Z takého právneho posúdenia nie je vôbec jasné, či „neprípustnosť finančnej operácie“ znamená neplatnosť úverovej zmluvy alebo, či na základe platnej zmluvy žalovaný úver žalobcovi neposkytol. Omyl pri aplikácii práva (nesprávne právne posúdenie) spočíval v tom, že súdy za neprípustné považovali nahradenie úveru novým úverom (čo býva v praxi označované ako reštrukturalizácia úveru).   Súdy pritom neuviedli žiadne ustanovenie právneho predpisu, z ktorého by takáto súdmi aplikovaná právna norma vyplývala. Dovolací sud uvádza, že zákon nepozná takú úpravu, že úver je možné splatiť v tom istom peňažnom ústave novou úverovou zmluvou. V tomto rozsahu sa preto dovolací súd (a následne aj odvolací súd) dopustili   nesprávneho   metodologického   postupu   pri   zistení   obsahu   právnej   normy, ak vychádzali z toho, že pokiaľ zákon určitú dohodu výslovne nedovoľuje, je takáto dohoda neprípustná. Takýto výklad je v rozpore s článkom 2 Ústavy Slovenskej republiky a je v rozpore   so   zásadou   autonómie   vôle   zmluvných   strán,   na   ktorej   je   súkromné   právo postavené.

Banka, ktorá poskytla dlžníkovi úver, sa môže s dlžníkom platne dohodnúť, že právny vzťah z úverovej zmluvy nahradí novým úverovým vzťahom. Nová úverová zmluva je po obsahovej stránke nováciou pôvodného záväzku, ktorá spôsobuje zánik pôvodného záväzku dlžníka splatiť pôvodný úver a nahrádza ho novým záväzkom z novej úverovej zmluvy. Neplatnosť novej úverovej zmluvy nemožno vyvodiť z toho, že banka „neodovzdá peňažné prostriedky do dispozície dlžníka“, čo súdy považovali za neprípustné z dôvodu kogentného charakteru právnej úpravy. Zmluvný záväzok banky poskytnúť plnenie (úver) dlžníkovi môže zaniknúť aj inak ako splnením (napríklad započítaním alebo nováciou). Iné spôsoby zániku záväzku banky poskytnúť úver (iné ako splnením) nie sú vylúčené.

Banka a dlžník sa tiež môžu dohodnúť, že banka poskytne dlžníkovi úver tak, že dohodnuté   finančné   prostriedky   vyplatí   tretej   osobe   alebo   že   ich   započíta   na   úhradu vlastnej pohľadávky voči tretej osobe. Takáto dohoda je možná bez ohľadu na skutočnosť, či   má   dlžník   voči   tretej   osobe   záväzok.   Ide   o   rozpoznanú   právnu   konštrukciu,   ktorú súkromné   právo   reguluje   inštitútom   poukážky   (§   535   a   nasledujúce   Občianskeho zákonníka).

Z uvedeného vyplýva, že žalobca a žalovaný sa mohli platne dohodnúť, že novým úverom nahradia existujúci záväzok žalobcu voči žalovanému a rovnako sa mohli platne dohodnúť, že žalovaný poskytne žalobcovi úver tým, že uhradí záväzok tretej osoby voči banke. V   konkrétnom   prípade   vychádzali   strany   pri   uzavretí   úverovej   zmluvy   (správne) z toho, že na žalobcu prešiel záväzok A. P. a. s. voči žalovanému. Ak by však táto skutočnosť bola opačná (ak by žalobca pred uzavretím úverovej zmluvy nebol dlžníkom žalovaného), nemá to vplyv na platnosť úverovej zmluvy. Obe zmluvné strany sa dohodli, že úverom bude splatený   konkrétny   záväzok.   Obe   strany   poznali   všetky   relevantné   skutkové   okolnosti privatizácie. Omyl v otázke, či tento záväzok prešiel z dôvodu známych skutkových okolností na žalobcu, je omylom právnym, čiže omylom irelevantným. Navyše tento omyl nemal vplyv na ekonomickú kauzu zmluvy (pohnútku strán), nakoľko žalobca by mal na uzavretí zmluvy ekonomický záujem aj vtedy, ak by na neho záväzok A. P., a. s. nebol prešiel, keďže tento záväzok bol zabezpečený exekučným záložným právom na nehnuteľnostiach žalobcu. Skutkový   stav   mali   preto   súdy   posúdiť   tak,   že   úverová   zmluva   číslo   172/2003, uzavretá 3. novembra 2003 medzi žalobcom a žalovaným je platná a na jej základe došlo k poskytnutiu úveru žalobcovi. Žalovaný sa preto neobohatil tým, že žalobca úver splácal. Žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia preto nie je dôvodná.

Najvyšší súd doručil mimoriadne dovolanie účastníkom na vyjadrenie (§ 243i ods. 1 O. s. p.), na ktoré obidvaja účastníci reagovali...“.

c) Po podrobnom oboznámení stanovísk účastníkov konania k obsahu mimoriadneho dovolania   najvyšší   súd „po   zistení,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   mimoriadneho dovolania (§ 243e - § 243i O. s. p.) preskúmal výrok napadnutého rozsudku v napadnutom rozsahu a zistil, že mimoriadne dovolanie je nedôvodné, preto ho dovolací súd zamietol“.

d) Svoje skutkové a právne závery odôvodnil následne najvyšší súd takto:«Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je rozsiahle a tak isto aj odvolacia odpoveď   žalovaného   na   mimoriadne   dovolanie.   Mimoriadne   dovolanie   presahuje napadnuté rozsudky nielen svojím rozsahom, ale aj zaujímavými právnymi vývodmi, a to spôsobuje jeho neucelenosť a právno-filozofické úvahy, ktoré nemajú oporu v zákone, na základe ktorého boli súdne rozhodnutia vynesené a potom ťažko možno vyvodiť, že zákon porušujú, čo je hmotnoprávnou podmienkou toho, aby mimoriadne dovolanie mohlo byť podané (§ 243e ods. 1 O. s. p.). Skutkový stav v mimoriadnom dovolaní, ktorý je základom pre právne posúdenie veci, do mimoriadneho dovolania ani v potrebnej miere pojatý nebol. Na strane druhej v dovolacej odpovedi skutkový stav je rozpísaný do takých detailov, že vec to robí neprehľadnou.

Dovolací súd to vyriešil tak, že mimoriadne dovolanie a dovolaciu odpoveď prevzal takmer doslovne do tohto rozsudku. Skutkový stav bol už raz v dostatočnom, ale v podstate stručnom rozsahu uvedený v prvšom zrušujúcom rozsudku, ktorý napadnutým rozsudkom predchádza a ktorý dovolací súd vydal dňa 28. mája 2008, č. k. 2 Obdo 6/2007.

V   tomto   zrušujúcom   rozsudku   (ktorým   bol   zrušený   rozsudok   odvolacieho   súdu 1 Cob 103/2007-355   z   15.   novembra   2007),   dovolací   sú   uviedol,   že   prvostupňový   súd svojim rozsudkom z 15. 03. 2007, č. k. 23 Cb 229/05-301 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 10 390 412,15 Sk so 14 % ročným úrokom z omeškania od 23. 03. 2005 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 879 259,50 Sk. Vychádzal z toho, že navrhovateľ na základe zmluvy o predaji podniku č. 2199/2002 z 11. 11. 2002, uzavretou medzi FNM SR nadobudol vlastnícke právo k veciam a finančným prostriedkom, majetkové hodnoty a záväzky súvisiace s činnosťou bývalého š. P., š. p., P., a to podľa stavu, ktorý je zachytený v prílohách tejto zmluvy. Ďalej konštatoval, že FNM SR nadobudol tento majetok späť do svojho vlastníctva odstúpením od zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996 zo dňa 27. 11. 1996, uzavretej medzi FNM SR a spoločnosťou C., s. r. o., P., vykonané voči jeho právnemu nástupcovi A. P., a. s. s účinnosťou ku dňu 14. 02. 2001 a na žalobcu prešli práva a záväzky spojené s privatizovaným majetkom bývalého Š., š. p., ktoré boli vymedzené v   zmluve   o   predaji   podniku.   Konštatoval   preto,   že   žalobca   sa   nikdy   nestal   právnym nástupcom predchádzajúceho privatizéra A. P., čo možno vyvodiť i z ustanovenia § 19a zák. č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Poukázal, že účelom uzatvorenej zmluvy o úvere č. 172/2003, uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom mala byť reštrukturalizácia prevzatého majetku pôvodného dlžníka A. P., a. s., ďalej uviedol, že podľa ust. § 497 Obch. zák. základným atribútom zmluvy o úvere je, že na požiadanie dlžníka poskytne veriteľ i v jeho   prospech   peňažné   prostriedky,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo,   pretože   uvedeným úverom   bola   vyrovnaná   dlžoba   spoločnosti   A.   P.   voči   odporcovi   na   základe predchádzajúcich   úverových   zmlúv,   pričom   navrhovateľ   záväzok tejto   spoločnosti   nikdy neprevzal. Ďalej uviedol, že navrhovateľ uzatvoril predmetnú úverovú zmluvu a splácal splátky v omyle, ktorý spočíva v tom, že prevzal záväzky dlžníka A. P. a že odporca ako veriteľ   uspokojil   zaňho   pohľadávky   tretích   osôb,   pričom   touto   úverovou   zmluvou   bola uspokojená iba pohľadávka odporcu A. P., o čom svedčí príkaz na úhradu, ktorým bola suma poskytnutého   úveru   vo výške   25 200   000 Sk   prevedená na   vnútropodnikový   účet odporcu a tak boli ukončené predchádzajúce zmluvné vzťahy. Konštatoval preto, že zmluva je absolútne neplatná, pretože obchádza zákon a jej plnenie je nemožné, a preto odporca je povinný   vydať   navrhovateľovi   bezdôvodné   obohatenie,   ktorého   výška   nebola   medzi účastníkmi sporná.

Po   odvolaní   žalovaného   Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   z   15.   11.   2007, č. k. 1 Cob   103/2007-355   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   zmenil   tak,   že   žalobu zamietol.   Žalovanému   nepriznal   náhradu   trov   prvostupňového   konania.   Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 623 424 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že zo spisov a vykonaného dokazovania súdu prvého stupňa   vyplýva,   že   žalobca   žalobou   z   22.   03.   2005   uplatnil   voči   odporcovi   právo   na zaplatenie žalovanej sumy a príslušenstva. Svoje právo uplatnil z dôvodu bezdôvodného obohatenia, tvrdiac, že na základe auditu, ktoré si dalo vyhotoviť nové vedenie družstva po zmene štatutárnych orgánov zistil, že 03. 11. 2003 bola odporcom uzavretá úverová zmluva č.   172/2003,   podľa   ktorej   mal   odporca   poskytnúť   navrhovateľovi   úver   vo   výške 25 200 000 Sk a ktorá obsahovala dojednanie o odkladacích a rozväzovacích podmienkach, ktoré navrhovateľovi nie sú zrejmé a vychádzal z toho, že v zmluvách sledovala indície, a teda   ide   o   simulovaný   právny   úkon.   Odporca   na   základe   tejto   zmluvy   žiaden   úver navrhovateľovi neposkytol a účelom zmluvy bolo len zaťaženie navrhovateľa dlhom iného, a to spoločnosti A. P., a. s., ktorej navrhovateľ nie je právnym nástupcom. Ďalej tvrdil, že finančné   prostriedky   z   tejto   zmluvy   mali   byť   použité   na   splácanie   dlhov   uvedenej spoločnosti, ktoré mala voči tretím osobám. V návrhu poukázal na znenie úverovej zmluvy, ktorá je základom tohto sporu, v ktorej mal žalovaný plniť v prospech tretích osôb podľa jednoznačnej a úplnej požiadavky navrhovateľa, pričom k takej požiadavke nedošlo,   že žalovaný zaťažil účet žalobcu 25 200 000 Sk a od žalobcu prijal plnenie celkom žalovaný vo výške,   ktorá pozostáva   zo   sumy   9 007   940 Sk,   predstavujúcej splátky   úveru zo zmluvy č. 172/2003   a   zo   sumy   1   382   472,15   Sk,   predstavujúcej   úroky,   čím   odporca   získal bezdôvodné obohatenie, vydania ktorého sa domáhal predmetnou žalobou. Z obsahu spisov mal za zrejmé, že žalovaný sa pred súdom prvého stupňa bránil tým, že žalobca sa okrem iného zmluvou o predaji podniku zaviazal dohodnúť spôsob vysporiadania práv, záväzkov a povinností i neznámych, viaznucich sa k majetku, ktoré bolo predmetom predaja a ktoré vznikli ku dňu účinnosti zmluvy a súčasne deklaroval, že tieto skutočnosti berie na vedomie a   súhlasí   s   tým,   že   dňom   účinnosti   naňho   prechádzajú   záväzky   súvisiace   s exekúciami a z toho titulu   si nebude   voči FNM   SR   ako   predávajúcemu   uplatňovať   nárok na zľavu z kúpnej ceny.

Odvolací   súd   nielen   z   obsahu   spisov   súdu   prvého   stupňa,   ale   aj   opakovaným dokazovaním zistil, že právny vzťah, na základe ktorého si žalobca svoje právo uplatnil, vznikol na základe úverovej zmluvy č. 172/2003, podľa ktorej mal byť žalobcovi poskytnutý úver vo výške v nej dohodnutej. Túto zmluvu je potrebné posudzovať v kontexte so zmluvou č. 2199/02 zo dňa 11. 11. 2002 o predaji časti podniku, uzavretou medzi žalobcom ako kupujúcim a   FNM   SR   ako   predávajúcim,   ako   aj so zápisnicou   o odovzdaní a   prevzatí majetku podniku, ktorá tvorí jej neoddeliteľnú súčasť. Z týchto dokumentov jednoznačne vyplýva, že na navrhovateľa prešli v zmysle čl. 2 bod 1 uvedenej zmluvy všetky práva a záväzky bývalého Š. P., š. p., ako aj vlastnícke práva k tzv. novému majetku vzniknutému podnikateľskou činnosťou pre nadobúdateľa (spol. C., s. r. o.) a jeho právneho nástupcu (A. P., a. s.), súvisiace s prevádzkovaním sprivatizovaného podniku. Z týchto dokladov tiež vyplýva, že spoločnosť C., s. r. o. na základe zmluvy č. 1632/1996, uzavretej medzi FNM SR ako predávajúcim a touto spoločnosťou nadobudla časť majetku bývalého Š. P., š. p. a okrem   iného   prevzala   i   záväzok   na   zaplatenie   úveru   poskytnutého   žalovaným   podľa úverovej zmluvy č. 463/96 z 15. 05. 1996, ktorou bola nahradená predchádzajúca úverová zmluva č. 411/1996 z 1. 1. 1996. Zmluvou č. 463/1996 bol splatený práve úver z tejto zmluvy.   Prevzatý   úver   zo   zmluvy   č.   463/1996   splácala   spoločnosť   C.,   s. r.   o.   ďalšími úverovými zmluvami, ktorých uzavretie tvorí dôkazný materiál založený na č. 1. 141-176 spisu. Aj keď je v týchto zmluvách ako účel úveru uvedené, že budú čerpané na zásoby prevádzkové náklady, pohľadávky za odberateľmi a podobne, vždy boli použité na splatenie predchádzajúceho   úveru,   o   čom   svedčí   i   výška   poskytnutého   úveru.   Išlo   o   bežnú   prax zavedenú nielen medzi účastníkmi sporu, ale aj medzi inými bankovými inštitúciami a ich klientmi,   čo   je   odvolaciemu   súdu   z   jeho   rozhodovacej   činnosti   známe   a   išlo   o   tzv. reštrukturalizáciu (obnovenie) pôvodného úverového vzťahu. Poslednou zmluvou uzavretou medzi spoločnosťou A. P., a. s. (právny nástupca C., s. r. o.) a odporcom bola zmluva č. 787/98 zo dňa 30. 12. 1998, na základe ktorej bol spoločnosti dlžníka poskytnutý úver vo výške 13 880 000 Sk, ktorý tiež bol využitý len na splatenie úveru poskytnutého na základe zmluvy č. 751/98. Preto konštatoval odvolací súd, že na žalobcu prešiel na základe zmluvy o predaji   podniku   záväzok   pôvodného   vlastníka   sprivatizovaného   majetku,   a   to   Š.,   š.   p., vzniknutý na základe úverovej zmluvy č. 411/1996, ktorý bol síce následnými úverovými zmluvami   splatený,   avšak   zakaždým   došlo   k   jeho   obnoveniu   novou   úverovou   zmluvou. Poslednou takouto úverovou zmluvou je č. 172/2003, ktorou sa žalobca zaviazal splatiť tento úver. Neakceptoval obranu žalobcu, že predmetná zmluva bola uzavretá v omyle, do ktorého   ho   mal   priviesť   žalovaný   a   pretože   je   neplatná,   toto   tvrdenie   nemá   oporu   vo vykonaní dôkazov. Tento názor odvolacieho súdu vychádzal nielen zo svedeckej výpovedi zúčastnených pri uzatváraní úverovej zmluvy, a to Ing. B. a lng. S. za stranu navrhovateľa a Ing. B. aj Ing. F. zastupujúcich žalovaného ako veriteľa, ale aj z listinných dôkazov, a to najmä žiadosti žalobcu zo dňa 03. 10. 2003, č. 1. 89 a z 23. 10. 2003 (č. l. 85), z ktorých je zrejmé, na aký účel mal byť úver poskytnutý. Ďalej je potrebné poukázať i na ďalšie dôkazy nachádzajúce sa v spise, na ktoré odvolací súd musel prihliadnuť.

Rovnako považoval za nedôvodné tvrdenie žalobcu, že úver mu nebol poskytnutý. Je pravdou, že mu nebola dojednaná úverová suma daná priamo fyzicky do rúk, ale táto suma bola z účtu žalovaného prevedená na jeho úverový účet a z toho účtu bola vysporiadaná pohľadávka žalovaného ako veriteľa voči spoločnosti A. P.e, a. s., voči ktorej sa viedlo exekučné konanie a ktorej sa žalobca síce nestal právnym nástupcom, ale splatiť jej záväzok prešiel na neho na základe zmluvy takto splateného úveru, odporca preukázal, že svoju pohľadávku voči spoločnosti A. P., a. s. uspokojil, čím záväzok žalobcu pozostávajúci z predchádzajúcich zmlúv zostal len záväzok zmluvy č. 172/2003, ktorú uzavreli za žalobcu osoby na to oprávnené a k uzavretiu ktorej došlo bez toho, aby boli uvedené do omylu, čo vyplynulo z ich svedeckých výpovedí.

Na základe týchto skutkových zistení odvolací súd právne vyhodnotil dokazovanie a dospel k záveru, že rozhodnutie treba zmeniť a žalobu zamietnuť.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca a ako už bolo uvedené, tento rozsudok   odvolacieho   súdu   z   15.   novembra   2007,   č.   k.   1   Cob   103/2007-355   svojim rozsudkom z 28. mája 2008, č. k. 2 Obdo 6/2007 zrušil (iba rozsudok odvolacieho súdu). Dovolací súd v časti označenom pod B/ (č. 1. 365) poukázal skutkovo na to, že pokiaľ ide o zmluvu č. 172/2003 z 03. 11. 2003, odvolací súd nesprávne a v rozpore s jej obsahom posudzuje splnenie odkladacích a rozväzovacích podmienok. Žalovaný neplnil, a teda nič nevyplatil podľa tejto zmluvy o úvere, neposkytol v prospech tretích osôb žiadne peniaze. Napriek tomu, že neposkytol žiadne plnenie od žalobcu, prijímal platby, ktoré predstavujú žalovanú sumu. Odvolací súd napriek tomu, že žalobca v návrhu a v nasledujúcom konaní poukazoval na skutočnosť, že napriek tomu, že žalovaný podľa úverovej zmluvy neplnil, preto   je   zmluva   o   úvere   absolútne   neplatná,   a   to   podľa   zásad   ust.   §   1   ods.   2   Obch. zákonníka v spojení s ust. § 37 ods. 2, § 39 a § 49a Obč. zák. Žalobca nemohol vstúpiť do práv a povinností A. P., a. s., pričom Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6 K 336/01- 106 zo dňa 18. 12. 2002 zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka A. P., a. s. pre nedostatok majetku dlžníka. K zrušeniu spoločnosti A. P., a. s. došlo bez likvidácie. Žalobca nie je právnym nástupcom A. P., a. s. a nebola a nie je so žalobcom prepojená personálne. Žalovaný sa snažil a snaží vybudovať dojem o akomsi nástupníctve z dôvodu, že žalobca nadobudol majetok, ktorý predtým sprivatizovala spol. C., s. r. o., ktorej bola A. P. právnym nástupcom. Žalovaný k danému posudzovaniu používa skutočnosť, že FNM SR vo vtedy platnom znení zák. č. 92/1991 Zb. podľa zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996 so spoločnosťou C. odstúpil s účinnosťou ku dňu 14. 02. 2001 a že žalovaný ho nadobudol zmluvou zo dňa 11. 11. 2002. Ďalej poukázal na právnu úpravu vymedzenú ust. § 19a zák. č. 92/1091 Zb., a to písm. a/ a b/, ktoré odcitoval a skutkovo vyvracia tvrdenia žalovaného, ktoré si odvolací súd osvojil, ako aj k záväzkom žalobcu s tým, že na neho nijaké záväzky neprešli.   Navrhol   preto   rozsudok   odvolacieho   súdu   zrušiť   a   vec   mu   vrátiť   na   ďalšie konanie.

V odvolacej odpovedi žalovaný navrhol dovolanie zamietnuť z dôvodov správneho zistenia skutkového stavu a právneho vyhodnotenia odvolacím súdom. V podstate zotrváva na svojich skutkových prednesoch, ako aj na právnom hodnotení. Aj keď navrhovateľ nie je právnym nástupcom dlžníka, záväzok predchádzajúcej zmluvy zanikol nahradením novým záväzkom, na základe novej zmluvy o úvere. Takýto postup je úplne bežný, a to nielen v bankovej praxi, ale aj v obchodnej praxi. Úpravou tohto inštitútu upravuje aj Obč. zák. ust. § 516 ods. 1 (tzv. kumulatívna novácia), kde zákon jednoznačným spôsobom upravuje aj postup a práva a povinnosti zmluvných strán. Možnosť splatenia predchádzajúceho úveru z výnosu nového úveru potvrdil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí, č. Obdo V 47/2001, keď konštatoval, že žiadne zákonné ust. nebráni tomu, aby bol úver poskytnutý na splnenie dlhu toho,   komu   sa   poskytuje   alebo   tretej   osobe,   ktorým   vznikol   poskytnutím   iného predchádzajúceho   úveru.   Vyriešila   sa   tým   aj   dlhšia   splatnosť   úveru.   Z   týchto   dôvodov navrhol dovolanie zamietnuť.

Skutkový stav, tak ako ho ustálili súdy, presnejšie prvostupňový súd, nebol namietaný a možno sa tu odvolať na ustanovenie § 120 ods. 3 O. s. p. Z hľadiska právneho posúdenia je potrebné objasniť niektoré základné inštitúty, ich obsah a naplnenie, s aplikáciou na túto konkrétnu súdenú vec. Prvou otázkou je otázka pojmu úverovej zmluvy, upravenej v II. hlave Obchodného zákonníka (§ 497 - § 507) ako „Zmluva o úvere“. Je to osobitná úprava, upravená osobitnými ustanoveniami.

Zmluva o úvere je zmluvou, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť peňažné prostriedky v stanovenej výške a dlžník sa zaväzuje poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Zmluva o úvere je absolútny obchod. Pre zmluvu o úvere zákon nestanovuje   žiadnu   formu.   Podstatnými   časťami   zmluvy   sú:   určenie   subjektu   (veriteľa a dlžníka) a určenie poskytovaných peňažných prostriedkov čo do čiastky a meny. Môže ísť o prostriedky v inej než v slovenskej mene, pokiaľ dohoda bude v súlade s devízovými predpismi. K ďalším skutočnostiam tvoriacim obsah zmluvy budú spravidla patriť -určenie úroku, lehota, v ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, lehota k ich vráteniu a účel, na ktorý sú peňažné prostriedky poskytované. Ak neobsahuje zmluva o úvere dohodu o výške úrokov, potom má veriteľ právo na úrok obvyklý, požadovaný za úvery bankami v sídle dlžníka   v dobe   uzavretia   zmluvy.   Dlžník   môže,   pokiaľ   si   strany   nedohodnú   lehotu   inú, požadovať   dojednanú   čiastku   do   doby,   pokiaľ   je   poskytnutie   úveru   niektorou   zo   strán vypovedané. Veriteľ je povinný požadované prostriedky poskytnúť v lehote, ktorú si strany dohodli alebo ktorú vo svojej požiadavke stanovil dlžník, inak bez zbytočného odkladu po doručení žiadosti. Ak sa nedohodnú strany inak, nie je veriteľ zo zákona oprávnený viazať poskytnutie prostriedkov na preukázanie účelu ich použitia ani zachovať alebo obmedziť dlžníka v spôsobe, akým používa poskytnuté peňažné prostriedky. Povinnosťou veriteľa je prijať   vrátené   prostriedky,   a   to   i   pred   dohodnutou   lehotou.   Pokiaľ   je   účel   použitia prostriedkov dohodnutý, je dlžník povinný použiť ich len k tomuto účelu. V prípade, že ich použije   k   účelu   inému,   má   veriteľ   právo   odstúpenia   od   zmluvy   a   súčasne   má   právo požadovať vrátenie použitých a doposiaľ nevrátených prostriedkov, včítane úrokov. Dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v lehote dohodnutej v zmluve, inak podľa všeobecných ustanovení príslušného zákona. V prípade omeškania splnenia peňažného dlhu vzniká stranám právo na úrok z omeškania.

Aj keď uvedený výklad zmluvy o úvere vyplýva priamo z Obchodného zákonníka, dovolací súd ho pripomína, pretože v zmysle tejto úpravy bola uzatvorená základná (prvá) zmluva č. 172/2003 z 03. 11. 2003. Plnená bola zo strany veriteľa, nie však zo strany dlžníka.   Ako už bolo   uvedené,   ide   o tzv.   absolútny   obchod   (§   261 ods.   3 Obch.   zák.). Odvolací   súd   sa   nevyporiadal   s   otázkou   právneho   prechodu   úveru   a   platnosti   tohto prechodu z pôvodného dlžníka na žalobcu. Ak by tak bol urobil, bol by zhodnotil aj pravosť jednotlivých právnych úkonov, spôsobilosť na ich uzavretie a aj otázku, či sa žalobca stal právnym nástupcom pôvodného dlžníka. V tejto otázke nie je jasný ani postoj žalovaného (dovolacia odpoveď), ktorý pripúšťa zodpovednosť žalobcu za úverový záväzok, aj pokiaľ nie je právnym nástupcom pôvodného dlžníka.

Správne   žalobca   poukazuje   aj   na   dôsledky   §   19a   zákona   č.   92/1991   Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Zmluva   o   úvere   je   osobitne   upravený   vzťah   medzi   (úverovým)   veriteľom   a (úverovým) dlžníkom, úverovou zmluvou vzniká na strane veriteľa pohľadávka a na strane dlžníka dlh. Len ak nie sú pokryté z toho vzniknuté právne vzťahy touto osobitnou úpravou, pripadá   do   úvahy   použitie   analogických   noriem   (či   už   všeobecnej   úpravy   záväzkového práva   Obchodného   alebo   Občianskeho   zákonníka).   Na   to   nadväzuje   povinnosť   dlžníka plniť, aj to je upravené v zákone v náväznosti na konkrétnu úverovú zmluvu. Zákon však nepozná   takú   úpravu,   že   úver   je   možné   splatiť   v   tom   istom   peňažnom   ústave   novou úverovou zmluvou. Nielen, že taký postup nepozná zákon, ale ani interné smernice žiadneho peňažného ústavu v Slovenskej republike taký postup nepoznajú. Je to logické, pretože už pri poskytnutí nového (akéhosi vyrovnávacieho) úveru nejde o úver, veriteľ neposkytuje finančné prostriedky a dlžník ich nedostane do dispozície (čo je základnou podmienkou úverovej zmluvy), ale v skutočnosti ide o finančno-účtovné neprípustné operácie, majúce za následok neprípustné účtovne zlikvidovať úver.

Poskytovanie úverov po roku 1990 bolo často zo strany bánk nedôsledné, čo vyústilo do značných ťažkostí, hlavne pokiaľ ide o ich splácanie. Rôznymi operáciami sa tieto úvery prenášali, pri reštrukturalizácii bánk (pred privatizáciou zahraničným privatizérom) boli oddlžené a väčšinou nároky z takých zmlúv postúpené inej spoločnosti, ktoré ich vymáhajú. Zodpovednosť zo zmlúv o úvere sa preniesla len na dlžníka, aj keď poskytovanie úverov patrí   do   profesionálnej   činnosti   peňažného   ústavu   a   tomu   mali   zodpovedať   aj   zmluvy o úvere. Zodpovednosť bánk sa vytratila a pre dlžníkov (spravidla už právnych nástupcov) to často má priam likvidačné následky.

Z týchto dôvodov pre nesprávne právne hodnotenie dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1,2 O. s. p.). Pokiaľ žalovaný sa odvolával na iné rozhodnutia v obdobných prípadoch, dovolací súd poznamenáva, že je viazaný pri rozhodovaní len zákonom.

V   tomto   citovanom   rozsudku   dovolacieho   súdu   (z   28.   mája   2008,   č.   k.   2   Obdo 6/2007) dovolací súd vyslovil záväzný právny názor, ktorý odvolací súd správne akceptoval. Obsah   mimoriadneho   dovolania   polemizuje   s   týmto   právnym   názorom.   Nekonštatuje porušenie   zákona   (čo   je   hmotnoprávnou   podmienkou   pre   podanie   mimoriadneho dovolania),   ale   porušenie   zákona   vidí   v   tom,   že   výklad   zákona   dovolacieho   súdu v rozhodovacej činnosti nezodpovedá výkladu zákona generálnym prokurátorom. Z tohto dôvodu dovolací súd považuje za potrebné k už uvedenému právnemu názoru v prvšom rozhodnutí dodať toľko.

Podľa § 243e ods. 1 O. s. p. „Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie“.

V tejto súvislosti sa mimoriadne dovolanie nedotýka základnej otázky (dovolacím súdom vyriešenej), či úverová zmluva je tzv. absolútnym obchodom a ak ju vykladá inak, potom   uviesť   aj tento   výklad.   Dovolací   súd   považuje   úverové   zmluvy   za tzv.   absolútny obchod s následkami s tým súvisiacimi. Konečný výsledok tzv. reúverovania úveru je ten, že dlh sa splatí dlhom, aby dlžníkovi ostal naďalej dlh. To sa však prieči právnej úprave o poskytovaní úveru. Nemožno do toho pliesť ani tzv. nováciu, či reštrukturalizáciu, ako je to v mimoriadnom dovolaní. Obsah týchto pojmov je potrebné si najprv vysvetliť a potom ich používať. Nemožno sa opierať ani o opatrenie Guvernéra Národnej banky SR, ktoré jednak je nižšou právnou normou a nemôže meniť zákon a z celého opatrenia ani takýto záver   vyvodiť   nemožno.   Poniektorí   dlžníci   svoje   úvery   (predovšetkým   hypotekárne) refínancujú tak, že v inej banke ako v tej, kde majú úver, si za lepších podmienok zoberú úver a ním vyrovnajú úver v banke, kde mali pôvodný úver. Tu však nejde o reúverovanie. Ďalšou   otázkou,   s   ktorou   sa   mimoriadne   dovolanie   nevyporiadalo,   je   otázka právneho nástupníctva (singulárnej sukcesie). Nie je zodpovedané, na základe čoho malo k nemu dôjsť a ani k nemu dôjsť nemohlo.

Konečne miešať do tohto úverového vzťahu jednak konkurz a privatizáciu, nemá oporu   v   zákone.   Dovolací   súd   poukazuje   predovšetkým   na   svoje   prvšie   rozhodnutie (2 Obdo 6/08),   jeho   dôvody,   ktoré   presvedčivo   vyvrátené   neboli,   a   preto   mimoriadne dovolanie - zamietol...»

17. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. právo na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

18. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   v konaní vo vykonanom dokazovaní.

20. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

21. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie všeobecných súdov, ktoré je v súlade s platnou právnou úpravou, nezakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Všeobecné súdy vychádzajú pri rozhodovaní o veci samej zo zákonnej, a nie ústavnej úpravy. Ústavný súd je však oprávnený posúdiť len neústavnosť konania (rozhodovania) všeobecných súdov (napr. I. ÚS 75/97, III. ÚS 64/00, II. ÚS 811/00).

23.   Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   ešte   uviesť,   že   príslušnosť   na   konanie o dovolaniach včítane konania o mimoriadnych dovolaniach upravuje ustanovenie § 10a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, z ktorého je zrejmé,   že   o týchto   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch   rozhoduje   najvyšší   súd. O mimoriadnych   dovolaniach   proti   rozhodnutiam   súdov   rozhoduje   najvyšší   súd   (ods.   3 citovanej právnej normy). V konkrétnej posudzovanej veci príslušnosť najvyššieho súdu (a jeho   organizačných   zložiek)   nadväzne   ďalej   upravujú   príslušné   ustanovenia   zákona č. 757/2004 Z. z. o o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, rokovacieho poriadku najvyššieho súdu a rozvrhu práce na rok 2010.

24. Nadväzujúc na uvedené sa ústavný súd stotožňuje aj so stanoviskom najvyššieho súdu (bod 9) v časti „spôsobu pridelenia veci sp. zn. 1 M Obdo 4/2010“ príslušnému senátu najvyššieho súdu, pričom poznamenáva, že konanie o dovolaní a konanie o mimoriadnom dovolaní   sú   konaniami   na   súde   toho   istého   stupňa.   Pokiaľ   najvyšší   súd riadnym, predvídateľným a vopred daným spôsobom stanovil spôsob pridelenia veci tak, že vo veciach, „ktoré opätovne došli na Najvyšší súd... po tom, ako tento súd už konal vo veci samej   a   rozhodol   o   riadnom   alebo   mimoriadnom   opravnom   prostriedku“,   sa   vo všeobecnosti (a pre každý prípad, pozn.) postupuje tak, že o nich „koná a rozhoduje senát, v ktorom   pôsobí   sudca,   ktorý   bol   sudcom   spravodajcom   v   senáte,   ktorý   vec   vybavil, prípadne rozhodol naposledy“, nemožno potom bez ďalšieho v takomto postupe vidieť či už porušenie princípu zákonného sudcu, alebo nestranného súdu.

25. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením   základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

26. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

27. Z uvedeného dôvodu sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 6) nezaoberal.P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011