znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 201/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   R.   M.,   Ž.,   a A.   M.,   Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia   ich základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 57/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. M. a A. M.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing. R. M. a A. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 57/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 9. marca 2005 na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu zmluvy do katastra   nehnuteľností,   ktorou   Katastrálny   úrad   v Ž.   povolil   (na   úkor   vlastníkov   bytov v bytovom dome Ž.) nadobudnutie vlastníckeho práva k výmenníkovej stanici obchodnou spoločnosťou B., a. s. Sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že odo dňa podania žaloby na súde tento „... nevykonal žiadny úkon vo veci samej a teda je tu jeho už viac ako 5 – ročná nečinnosť,   ktorou   sa cítime   morálne poškodení,   vyvoláva v nás pocity   nespravodlivosti, pocity   márnosti   snahy   domôcť   sa   svojich   zákonom   chránených   práv   a záujmov,   čo   je jedným   zo   základných   poslaní   súdov...“. Naliehavosť   právneho   záujmu   na   rozhodnutí v predmetnej právnej veci sťažovatelia vyjadrili tým, že „... jednak bolo upreté vlastnícke právo k výmenníkovej stanici, no hrozí nám aj vydieranie zo strany jej súčastného vlastníka a zároveň správcu domu... a diskriminácia... “.

3. Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovatelia zastávajú názor, že postupom okresného súdu boli porušené ich ústavou chránené práva, a preto navrhli, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti takto rozhodol:

„...   Právo   navrhovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa Čl. 48, ods. 2. Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Okresným súdom v Žiline sp. zn. 6 C 57/2005 bolo porušené.

... Navrhovateľom priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 1 660,- EUR.“

4. Sťažovatelia zároveň požiadali ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom pre nedostatok finančných prostriedkov z dôvodu poberania starobného dôchodku.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo   zjavne   neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6.   Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 6 C 57/2005 došlo k porušeniu ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 ústavy, pretože okresný súd doteraz právoplatne nerozhodol.

7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

8. Zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že sťažovatelia pred podaním ústavnej sťažnosti podali predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní. Ústavný   súd   dopytom   na   okresnom   súde   zistil,   že   sťažovatelia   nepodali   v období   od podania obžaloby na súde do postúpenia veci na Krajský súd v Žiline (16. marca 2010) sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu.

9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   odseku   1,   ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

10. V prípade namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   týmto   prostriedkom   sťažnosť   na prieťahy   v konaní podľa   § 62   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

11.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m. m.   I. ÚS 21/99,   IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne   prostriedky,   ktoré   má   k dispozícii   podľa   citovanej   právnej   normy,   alebo   ak   sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovatelia neuviedli a ani ústavný súd ich nezistil.

12. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle v bode 10 uvedeného zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.   V súvislosti   s tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných   predpisov,   je   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

13. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

14. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní nepodali, ústavný súd vyhodnotil ich sťažnosť ako neprípustnú (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

15. S prihliadnutím na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010