znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 201/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 602/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2009 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), a 24. júna 2009 jej doplnenie, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 602/2000.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Zanedlho bude 9 rokov, keď sa na okresnom… súde začal   môj…   súdny   spor   o   neplatnosť   zrušenia   nájomnej   zmluvy…   Stalo   sa   tak   mojou podanou žalobou na tento súd, zo dňa 26. VIII. 2000, ktorá bola doručená… 30. VIII. 2000, ale… nebolo o tejto dodnes...   rozhodnuté… týmto mojím súdnym prípadom sa zaoberá už 4. sudca… súd v tomto konaní až okato lavíruje, taktizuje a zaoberá sa všetkým možným, len nie meritom sporu… Preto sú tu… neodôvodnené prieťahy…

Dňa 1. IV. 2009 mi došlo od Okresného súdu vo Svidníku opatrenie čís. 4/09, zo dňa 22. I. 2009… predseda nariadil v tejto mojej právnej veci pod č. k. 5 C 602/00 zmenu sudcu, napriek   tomu,   že   nebola   z   mojej   strany   voči   nemu…   vznesená...   námietka…   jeho prodpojatosti v tomto spore...“

Na základe takto odôvodnenej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.   1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní.

Dňa 24. júna 2009 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Návrh   na   konanie   o   ústavnej   sťažnosti“. Z   obsahu   tohto   podania   vyplýva,   že   ide o doplnenie sťažnosti doručenej ústavnému súdu 15. apríla 2009.

Z   doplnenia   sťažnosti   možno   ustáliť,   že   v   ňom   sťažovateľ   vyjadruje   svoju nespokojnosť   s   uznesením   okresného   súdu   z   11.   júna   2009   doručeným   sťažovateľovi 17. júna 2009, ktorým mu okresný súd uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za ním podané odvolanie v sume 99,50 €.

Na základe takto odôvodneného doplnenia sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní.

Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu uvedenom v sťažnosti navrhol, aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3   000   €   a   náhradu   trov konania.   Oproti   jeho   návrhu   v sťažnosti   sťažovateľ   v   doplnení   sťažnosti   už   požadoval len priznanie finančného zadosťučinenie v sume 1 000 €.

V   doplnení   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol   aj   to,   aby   ústavný   súd   zrušil   opatrenie predsedu okresného súdu č. 4/2009 z 22. januára 2009 o zmene zákonného sudcu.

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že označené súdne konanie trvá už deväť rokov a dosiaľ nebolo právoplatne skončené. Podľa sťažovateľa dochádza v tomto konaní k zbytočným prieťahom a v tejto súvislosti poukázal na to, že v priebehu konania došlo k niekoľkým zmenám zákonných sudcov. Na základe týchto dôvodov namietal porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 602/2000 a navrhol zrušiť opatrenie predsedu okresného súdu č. 4/2009 z 22. januára 2009 o zmene zákonného sudcu.

V   doplnení   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   vyslovil   svoju   nespokojnosť   s uznesením okresného súdu z 11. júna 2009, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za   ním   podané   odvolania,   a   v   súvislosti   s   týmto   postupom   okresného   súdu   namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred   všeobecným   súdom,   vyžaduje,   aby   sťažovateľ   preukázal,   že   ešte   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu podal sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov adresovanú predsedovi príslušného všeobecného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   podanie   sťažnosti   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa § 62 nasl. zákona o súdoch považuje v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde za účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Zo   sťažnosti,   jej   doplnenia   a z   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   nepodal   sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu pred doručením jeho sťažnosti ústavnému súdu 15. apríla 2009 (sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, ktorú ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Z   obsahu   sťažnosti   a   aj   z   príslušného   spisu   okresného   súdu   nevyplývajú   žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by ústavný súd mohol odhliadnuť od nesplnenia   tejto   podmienky   prípustnosti   sťažnosti   v   zmysle   §   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Z obsahu príslušného spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ 30. augusta 2000 doručil   okresnému   súdu   návrh   na   začatie   konania,   ktorým   sa   domáhal   voči   obchodnej spoločnosti Agrofarma, a. s., určenia neplatnosti výpovede nájomnej zmluvy. Výpoveď bola odporcom (ako nájomcom) daná sťažovateľovi (ako prenajímateľovi poľnohospodárskych pozemkov), sťažovateľ sa zároveň domáhal ušlého nájomného a náhrady trov konania.

Prvýkrát   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   z   23.   apríla   2002,   ktorým   návrh sťažovateľa zamietol.   Proti   tomuto rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie a okresný   súd po vykonaní   úkonov   súvisiacich   s   podaním   odvolania   sťažovateľom   a   jeho   ďalšími podaniami týkajúcimi sa plnenia jeho poplatkovej povinnosti za podané odvolanie súdny spis predložil 19. decembra 2002 odvolaciemu súdu.

Okresný súd v období od začatia konania 30. augusta 2000 do 19. decembra 2002 priebežne vykonával vo veci úkony smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu veci (obdobie dvoch rokov a necelých troch mesiacov).

V období od 19. decembra 2002 do 18. marca 2004 sa spis nachádzal na odvolacom súde (obdobie jedného roka a troch mesiacov). Odvolací súd uznesením z 19. februára 2004 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd v ďalšom období svojho konania od 18. marca 2004 do 14. decembra 2006   rozhodol   o   nepriznaní   oslobodenia   sťažovateľa   od   platenia   súdneho   poplatku z odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   a   o   odmietnutí   podania   návrhu   sťažovateľa (z dôvodu, že tento nespĺňal náležitosti návrhu na začatie konania a jeho nedostatky neboli sťažovateľom odstránené ani po výzve zo strany okresného súdu). Proti obom rozhodnutiam okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu   o   nepriznaní   oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku   a   zrušil   jeho   rozhodnutie o odmietnutí návrhu sťažovateľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto období sa súdny spis nachádzal na odvolacom súde spolu skoro šesť mesiacov.

Pokiaľ   ide   o   predchádzajúce   šesťročné   obdobie   konania   okresného   súdu (od 30. augusta   2000   do   konca   roka   2006),   z   tohto   obdobia   sa   spis   okresného   súdu nachádzal   na   odvolacom   súde   spolu   skoro   dva   roky   a   v   ostatnom   období   sa   konanie okresného súdu vyznačuje prieťahmi približne v trvaní dvoch rokov.

Okresný súd v období od začiatku roku 2007 vo veci priebežne vykonával úkony smerujúcu k prerokovaniu a rozhodnutiu veci a po doručení sťažnosti ústavnému súdu vo veci rozhodol rozsudkom z 27. apríla 2009, ktorým návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľovi možno pričítať na vrub to, že dôvody svojho návrhu, dôkazy k svojím tvrdeniam a petit svojho návrhu neuviedol dostatočne presne, následne tieto nedostatky na výzvu okresného súdu dopĺňal a upravoval.

Ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu sa v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nevyznačovalo prieťahmi.

Na   základe   opísaného   priebehu   konania   a   so   zohľadnením   predmetu   sporu, ako aj správania sťažovateľa ani celkovú dobu konania okresného súdu nemožno hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   odmietol podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd poznamenáva, že v danom prípade by bol daný aj dôvod na odmietnutie sťažnosti   v   tejto   časti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť,   pretože   nepovažoval   postup okresného súdu za taký, ktorý by mohol byť východiskom pre vyslovenie záveru o príčinnej súvislosti s možným porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k svojmu záveru o danosti dôvodov aj pre odmietnutie sťažnosti v tejto časti   pre   zjavnú neopodstatnenosť   ústavný   súd   poukazuje na svoju   judikatúru,   z   ktorej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   (I.   ÚS   46/01,   I.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   154/03,   IV.   ÚS   221/05).   V   prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravenému   v čl.   48   ods.   2   ústavy (ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd   poskytuje   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná   v čase, keď k namietanému   porušovaniu   práva   ešte   dochádza   a nečinnosť   orgánu   verejnej   moci v tom čase ešte trvá (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06). Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02).

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Z obsahu   príslušného   súdneho   spisu   vyplýva,   že   v posudzovanom   konaní   došlo k trom zmenám zákonných sudcov. Dňa 29. septembra 2005 a 21. júna 2006 (došlo k zmene zákonného sudcu na základe opatrení predsedu súdu v súlade so zmenami v rozvrhu práce sudcov   okresného   súdu.   K tretej   zmene   došlo   22. januára   2009   z dôvodu,   že   zákonná sudkyňa   sa   cítila   byť   zaujatá,   a preto   predseda   okresného   súdu   vec   pridelil   novému zákonnému sudcovi.

Ústavný súd konštatuje, že k zmenám zákonných sudcov v posudzovanom konaní došlo zo zákonných dôvodov za splnenia všetkých zákonných podmienok.

Preto k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.   1   ústavy   ústavný   súd   konštatuje,   že   opakované   zmeny   zákonných   sudcov v posudzovanom konaní, nie sú takým postupom súdu, ktorý by zadával možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu spočívajúcom v jeho rozhodnutí o vyrubení súdneho poplatku sťažovateľovi ústavný súd uvádza, že nemožno vidieť príčinnú súvislosť medzi   uvedeným   postupom   okresného   súdu   a   porušením   označeného   základného   práva sťažovateľa.   Okrem   uvedeného   treba   uviesť,   že   uznesenie   okresného   súdu   o vyrubení poplatkovej povinnosti je preskúmateľné na základe odvolania všeobecným súdom vyššieho stupňa,   a   preto   jeho   preskúmavania   ani   posúdenie   správnosti   postupu   okresného   súdu v tomto smere nepatrí do právomoci ústavného súdu.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a v časti namietaného porušenia jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy odmietol   podľa   §   25 ods.   2   zákona pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2009