znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 201/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 SžoKS 131/2005, a takto

r o z h o d o l   :

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. júna 2007 doručená sťažnosť JUDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 SžoKS 131/2005 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Slovenskej informačnej služby.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   podal   žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   S. č.   p.   PK – 20 – 5/2004   z 24.   marca   2004,   ktorým   bolo   zamietnuté   jeho   odvolanie   proti   personálnemu rozkazu   riaditeľa   sekcie   D   S.   č.   1198   zo   7. novembra   2003   a personálny   rozkaz   bol potvrdený. Podľa tvrdení sťažovateľa pri prvotnom právnom úkone – žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru - absentovala zložka dobrovoľnosti. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 142/2004 zo 16. júna 2005 žalobný návrh zamietol v celom rozsahu s odôvodnením, že dospel k právnemu názoru, že zo strany žalovaného – S. - objektívne neexistovalo konanie, ktoré   by   malo   za   následok   neslobodné   konanie   a rozhodnutie   žalobcu   (v   konaní   pred ústavným súdom sťažovateľa) podať žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru. Krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie Slovenskej informačnej služby, ktorým bol personálny rozkaz   potvrdený,   ako   rozhodnutie   vydané   v súlade   so   zákonom.   Sťažovateľ   podal 24. augusta   2005   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   odvolanie   najvyššiemu   súdu s podrobným   označením   dôvodov,   pre   ktoré   ho   považuje   za   nezákonné   a v rozpore s objektívnou   pravdou.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   dôvodmi   uvedenými v odvolaní nezaoberal a rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci   rozhodol nálezom:

„1.   Základné   právo   (sloboda)   JUDr.   J.   M.   upravené   v čl.   46   a nas.   Ústavy Slovenskej republiky a v čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 SžoKS 131/2005 (rozhodnutím č. k. 4 SžoKS 131/2005 z 27. 02. 2007) porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   4   SžoKS   131/2005 z 27. 02. 2007 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   JUDr.   J.   M.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   6.288,-   Sk,   ktoré   je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K. (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Právo na prístup k súdnej ochrane nemá absolútnu povahu. Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu   ako   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   vykonáva   súdnu   moc   podľa   čl.   142 ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami a povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu   (napr.   II.   ÚS   251/03)   sa   však   právo   na   súdnu   ochranu   nestotožňuje s procesným úspechom.

Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavnoprocesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmať len to, či sa   tieto   zákony   nevyložili   spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa preskúmal,   či   postup   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu   neboli   svojvoľné   a či   mali   oporu v zákone.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   namietané   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 131/2005 bolo vydané v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu   č. k.   1 S 142/2004-39, ktorým tento súd zamietol jeho žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Slovenskej informačnej služby.

Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a v zmysle § 212 OSP dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keď konštatoval, že:

„Podľa § 191 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z. policajt musí byť uvoľnený zo služobného pomeru, ak o to požiada. Žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru musí byť písomná a doručená nadriadenému, inak je neplatná.

Rozhodnutie   o skončení   služobného   pomeru   uvoľnením   oznámi   nadriadený policajtovi najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia jeho žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru (§ 191 ods. 8 zák. č. 73/1998 Z. z.)...

Aj na platnosť právneho úkonu ako celku sa podľa ustanovenia § 250 ods. 1, písm. c) zák. č. 73/1998 Z. z. vyžaduje sloboda, vážnosť, určitosť a zrozumiteľnosť jeho vykonania. Prvé dva aspekty (sloboda a vážnosť) tvoria súčasť vôle. Keďže vôľa ako samostatná zložka právneho úkonu je bez existencie jej prejavu prakticky nezistiteľná,   pri   skúmaní týchto skutočností v podstate aj tak ide len o posudzovanie slobody a vážnosti jej prejavu. Žiadosť   žalobcu   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   zo   dňa   29.   10.   2003   zhora uvedené atribúty nedostatku slobody vôle ani slobody a vážnosti jej prejavu nevykazuje. Ani podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že pri podaní žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru konal neslobodne, pod nátlakom a z donútenia. Žalobca sám má právnické vzdelanie, je teda osobou znalou právnych predpisov a danej situácie v SIS. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný i za okolností, ktoré nastali v súvislosti s novelou zákona č. 241/2001 Z. z. nemal možnosť voľby a bolo iba na jeho rozhodnutí,   či   požiada   o uvoľnenie   alebo   nie,   o čom   svedčia   aj   závery   pracovného rokovania zo dňa 22. 10. 2003. Ani v odvolacom konaní predložené čestné vyhlásenia J. R., Mgr. Ľ. L. a I. V. a písomné potvrdenia rozkazu riaditeľa SIS zo dňa 7. 4. 2003 a 24. 9. 2003 nepreukazujú konanie žalobcu z donútenia pod nátlakom alebo na základe príkazu. Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že žalobcovi bolo poskytnuté odchodné podľa § 33 ods. 1, písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   a že   žalobca odchodné prijal.

V konaní bolo obsahom administratívneho i súdneho spisu preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov žalovaným ani súdom prvého stupňa odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti.

Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové právne relevantné skutočnosti a dôkazy, s ktorými by sa krajský súd nebol podrobne vyporiadal a ktoré by spochybňovali vecnú správnosť jeho rozhodnutia.

Pokiaľ ide o nový odvolací dôvod vznesený žalobcom na odvolacom pojednávaní, že nezákonnosť   rozhodnutia   žalovanej   spočíva   aj   v skutočnosti,   že   personálny   rozkaz   bol vydaný   pod   krycím   menom,   odvolací   súd   posudzujúc   zákonnosť   rozhodnutia   a postup správneho orgánu ako celok vychádzajúc z ustanovenia § 191 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z., v zmysle ktorého policajt musí byť uvoľnený zo služobného pomeru, ak o to požiada, má za to, že táto okolnosť nemôže mať za následok nezákonnosť rozhodnutia žalovanej. V tomto smere možno poukázať i na to, že sám žalobca odvolanie proti personálnemu rozkazu podal pod   svojím   krycím   menom,   pričom   žalovaná   toto   odvolanie   riadne   prejednala   a o ňom rozhodla.   Rozhodnutie   o odvolaní   je   vydané   a podpísané   vlastným   menom   vtedajšieho riaditeľa S. gen. Ing. L. P., znie na vlastné meno žalobcu, je náležite zdôvodnené a má všetky zákonom predpísané formálne náležitosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel   k záveru,   že   námietky   žalobcu   vznesené   v odvolaní   nie   sú   opodstatnené,   a preto podľa § 219 OSP a poukazom na § 250ja ods. 3 veta druhá OSP napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil.“

Najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil.   V jeho   rozhodnutí   sú   uvedené skutkové okolnosti sporu, odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia sporu, ako aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

Z napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   zjavné,   že   tento   sa   zaoberal námietkami   sťažovateľa.   Z jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nezistil, že by závery najvyššieho súdu v označenej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s článkami ústavy a dohovoru, ktoré označil sťažovateľ.

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že súd vysloví svoj právny názor, na jeho základe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   takým   rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti so žiadnym ich porušovaním. Sťažovateľ   bol   v predmetnom   spore   žalobcom,   najvyšší   súd   o jeho   veci   na   základe odvolania   konal   a rozhodol,   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 - 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný   súd   nie   je   taktiež   zásadne   oprávnený   ani povinný   opätovne   sa   venovať námietkam,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ak   boli prerokované a tieto súdy o nich rozhodli.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v sťažnosti,   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery najvyššieho súdu o relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok krajského súdu, alebo ktoré by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje a napáda v okolnostiach prípadu   vecnú   nesprávnosť,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   či arbitrárnosti   tohto   názoru,   ak   navyše   sťažovateľ   nepreukázal,   že   prípadná   vecná nesprávnosť by bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 156/04). Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   nároku   uplatneného   sťažovateľom   odvolacím súdom   také   nedostatky   nevykazuje.   Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení citovaných v napadnutom rozhodnutí a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by bolo spôsobilé   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s označeným   článkom   ústavy,   resp.   dohovoru. Skutočnosti   označené   v sťažnosti   teda   ústavnému   súdu   neumožnili   dospieť   k záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z jeho   právnych   východísk   a záverov,   a konštatujúc,   že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu sú v danom prípade zlučiteľné so sťažovateľom označenými základnými právami, zaručenými v označenom článku ústavy, resp. dohovoru, odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už   rozhodovanie   o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom bezpredmetné.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007