znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 201/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť C. K., bytom B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v bližšie   neoznačenom konaní vedenom pred S., ústredím B. a pred Krajským súdom v Bratislave vedenom pod sp. zn. 6 Sd 103/04 o jej dôchodkovej veci a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním zo 17. mája 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 22. mája 2006 C. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v bližšie neoznačenom konaní vedenom pred S., ústredím B. (ďalej len „s. p.“) a pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 6 Sd 103/04 o jej dôchodkovej veci.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru s. p. (a ako to vyplýva z obsahu sťažnosti aj krajským súdom). Požaduje prikázať s. p., aby konala bez zbytočných prieťahov, priznať finančné zadosťučinenie v sume 400 000 Sk a ustanoviť právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že s. p. a ani krajský súd dosiaľ nerozhodli o priznaní jej plného invalidného dôchodku, „aj keď táto vec sa ťahá od roku 2000. Riadne som bola na plnom ID. Môj terajší IČ činí 3.277. Sk“.

Ústavný súd zistil v predmetnej veci dopytom na krajskom súde nasledovné:Konanie v predmetnej veci začalo na krajskom súde 27. apríla 2004. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 23. júna 2004. Pojednávanie stanovené na 23. jún 2004 bolo pre neprítomnosť sťažovateľky odročené na 8. september 2004. Krajský súd vo veci rozhodol 8. septembra 2004   rozsudkom,   ktorý   bol   doručený   sťažovateľke   28.   októbra   2004.   Na   odvolanie sťažovateľky bola vec postúpená 26. novembra 2004 na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý 16. augusta 2005 zrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu, že sťažovateľka predložila „nové lekárske správy a tieto bolo treba posúdiť posudkovými orgánmi“. Spis bol doručený krajskému súdu 27. septembra 2005 a rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 14. októbra 2005. Posudkový lekár bol 20. októbra 2005 požiadaný, aby posúdil lekárske správy predložené sťažovateľkou. Jeho stanovisko bolo doručené krajskému súdu 16. decembra 2005. Krajský súd 26. januára 2006 stanovil termín pojednávania na 15. február 2006, na ktoré sa sťažovateľka aj napriek riadnemu predvolaniu nedostavila.   Jej   žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu   doručenú   krajskému   súdu 3. februára   2006   krajský   súd   uznesením   z 21.   marca   2006   zamietol.   Uznesenie   bolo sťažovateľke doručené 3. apríla 2006. Na pojednávaní konanom 17. mája 2006 krajský súd vo   veci   opätovne   meritórne   rozhodol.   Rozhodnutie   ešte   nebolo   doručené   účastníkom konania.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   však   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a postupov   orgánov verejnej správy.

Podľa   ustanovenia   §   244   ods.   2   OSP   v správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“).

Podľa ustanovenia § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia   alebo   zrušujú   oprávnenia   a povinnosti   fyzických   alebo   právnických   osôb   alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických   osôb   priamo   dotknuté.   Postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jeho nečinnosť.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

2. Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľky je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorými je aj s. p. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a zisteného skutkového stavu ústavný súd dospel k záveru, že v predmetnej veci sťažovateľky nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy   v spojení s § 25 ods.   2 a §   53   ods.   1 zákona o ústavnom   súde),   a preto sťažnosť v časti namierenej proti s. p. pre nedostatok právomoci odmietol.

3.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   označeného   základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného prehľadu úkonov krajského súdu v posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že krajský súd od nápadu veci (27. apríl 2004) postupoval v konaní plynulo, vo veci prvý raz meritórne rozhodol 8. septembra 2004 a po vrátení veci z najvyššieho   súdu   (27.   septembra   2005)   opätovne   meritórne   rozhodol   17.   mája   2006. Keďže nie je predpoklad, že by v postupe krajského súdu ústavný súd zistil po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie označených základných práv, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   a rozhodnutie   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia označených základných práv, ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal. Vzhľadom na vyššie uvedené sa ústavný súd nezaoberal ani žiadosťou sťažovateľky o ustanovenie jej právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006