znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 201/03-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. arch. J. F., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 33/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 33/98   p o r u š i l právo Ing. arch. J. F., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   33/98 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   arch. J. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom: dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Prešove p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. arch. J. F. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 470 Sk (slovom trinásťtisíc štyristosedemdesiat slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť jeho advokátovi JUDr. P. K., Advokátska kancelária, K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 12. novembra 2003 č. k. I. ÚS 201/03-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   arch.   J.   F.,   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   postupom   Okresného   súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 33/98.

2.   V sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   20.   januára   1998   podal   na   Krajskom   súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) návrh na vydanie veci a vyplatenie podielu na majetku združenia   s prísl.   Z dôvodu   vecnej   príslušnosti   bol   návrh   5.   februára   1998   postúpený okresnému   súdu,   kde   je   konanie   o ňom   vedené   pod   sp.   zn.   17   C   33/98   a stále   bez rozhodnutia vo veci samej.

V sťažnosti   sťažovateľ   opísal   doterajší   priebeh   konania.   Konkretizoval   obdobia, v ktorých   podľa   jeho   názoru   okresný   súd   konal   s prieťahmi   („...   spolu   viac   ako   52 mesiacov“), a svoje požiadavky podporil citáciou judikatúry ústavného súdu k problematike základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.

Uviedol   tiež,   že   jeho   „sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   k náprave   zjavne   neviedli a k prieťahom dochádza i naďalej...“.

3.   Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   jeho   práv   podľa   označených   článkov ústavy a Dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať „bez zbytočných prieťahov“ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, a to z dôvodu, «že v dôsledku prieťahov v konaní pred Okresným súdom Prešov došlo ku následkom, ktoré sa už nedajú zásadne napraviť ani odstrániť. Nakoľko spor sa vedie už viac ako 5 rokov, hodnota vecí, ktorých vydanie som návrhom na začatie konania žiadal, za tento čas značne poklesla.   Domnievam   sa   tiež,   že   nikdy   nezískam   podiel   na   majetku   združenia   v takej hodnote, na aký som mal právny nárok v čase začatia konania. To vo mne vyvoláva pocity krivdy a úzkosti. So sporom sa spájajú aj moje existenčné problémy, nakoľko do združenia som na začiatku vložil svoje životné úspory a neistota, že tieto raz získam späť vo mne vyvoláva   pretrvávajúci   pocit   neistoty   a beznádeje.   Aby   som   finančne   zabezpečil   moju rodinu, najmä maloletú dcéru, začal som v roku 2000 podnikať „od nuly“, čo ma stálo priveľa energie. Na založenie spoločnosti som si musel požičať nemalý finančný obnos, ktorý musím splácať. Uvedené skutočnosti sa podpísali aj na mojom zdravotnom stave. Od môjho vylúčenia zo združenia v roku 1997 sa liečim na vysoký krvný tlak a v roku 2003 mi diagnostikovali rakovinu, na ktorej sa podľa vyjadrenia lekárov podpísali aj stres a moje nezrovnalosti   vo   vzťahu   k daňovému   úradu.   Ak   uvedené   pocity   navodzuje   svojou nečinnosťou   orgán,   ktorého   úlohou   je   ochrana   zákonnosti,   spôsobuje   to   vo   mne   stratu dôvery k tomuto orgánu (ÚS 58/02)».

Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd uložil okresnému súdu zaplatiť jeho právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

4. Na základe žiadosti ústavnému súdu sa k veci 28. januára 2004 písomne vyjadril predseda okresného súdu. K jeho vyjadreniu zaujal stanovisko 12. februára 2004 aj právny zástupca sťažovateľa.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov   ústavy   a Dohovoru.   Jej   prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou   základného   práva   –   ústavný   súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02).

II.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   33/98   a písomných   vyjadrení   účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

1. Po doručení predmetnej veci z krajského súdu miestne príslušnému okresnému súdu (5. februára 1998) sťažovateľ podal návrh (13. februára 1998) na vydanie predbežného opatrenia   na   uloženie   zákazu   nakladania   odporcom   (č.   1   a č.   2)   s hnuteľnými   vecami patriacimi do majetku združenia.

Okresný súd 12. marca 1998 rozhodol o jednom a následne 31. marca 1998 o ďalších (piatich) návrhoch sťažovateľa (návrhy zamietol).

Uznesenie z 31. marca 1998 napadol sťažovateľ odvolaním. Po doručení vyjadrení odporcov   (19.   mája   1998)   okresný   súd   postúpil   spis   krajskému   súdu,   ktorý   potvrdil prvostupňové rozhodnutia. Spis bol vrátený späť okresnému súdu 2. septembra 1998.Po urgencii sťažovateľa (10. novembra 1998) vytýčil   okresný súd 17. novembra 1998 pojednávanie na 3. február 1999. Súčasne vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh (tento bol uhradený 27. novembra 1998 v kolkoch).

Na pojednávaní konanom 3. februára 1999 za prítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov boli vykonané výsluchy prítomných a pojednávanie bolo odročené na 29. marec 1999 s tým, že zúčastnené strany predložia súdu navrhované listinné dôkazy a podajú svoje stanoviská k žalobe.

Na pojednávaní konanom 29. marca 1999 (za prítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov) boli vypočutí účastníci k žalobe a predložené listinné dôkazy. Pojednávanie bolo odročené   na   neurčito   z dôvodu   podania   písomných   stanovísk   procesnými   stranami k predloženým listinným dôkazom a ďalších návrhov na riešenie sporu (sťažovateľ predložil vyjadrenie 23. apríla 1999).

Okresný súd 19. mája 1999 žiadal právneho zástupcu odporcov, aby v lehote 30 dní oznámil údaje požadované sťažovateľom v jeho vyjadrení (okresný súd uvedené urgoval 1. decembra 1999).

Sťažovateľ podaniami zo 14. mája, 16. júna a 21. júla 1999 žiadal vytýčenie termínu pojednávania.

Dňa 10. februára 2000 bol krajskému súdu na jeho žiadosť z 31. decembra 1999 doručený súdny spis sp. zn. 17 C 33/98.

Sťažovateľ 14. februára 2000 upresnil petit svojho návrhu (uviedol zoznam vecí, ktoré   sú   mu odporcovia   povinní   vydať,   určil   výšku   istiny   a trov   konania,   ktoré   sú   mu povinní zaplatiť).

Okresný súd 11. júla 2000 oznámil sťažovateľovi na jeho urgenciu z 12. mája 2000, že nemôže vytýčiť termín   pojednávania, lebo súdny   spis je na krajskom   súde (súčasne žiadal krajský súd o vrátenie spisu).

Na urgenciu okresného súdu z 10. augusta 2000 vrátil krajský súd predmetný súdny spis 11. augusta 2000.

Okresný súd 15. augusta 2000 vytýčil pojednávanie na 18. október 2000 a urgoval (pod   hrozbou   pokuty)   právneho   zástupcu   odporcov   na   predloženie   požadovaných   listín (pozri poznámku ku 19. máju 1999).

Odporcovia 13. septembra 2000 predložili svoje stanovisko k predmetným listinným dôkazom a navrhli vykonať znalecké dokazovanie na vzájomné vyporiadanie. Navrhli tiež zrušiť a vyporiadať ich podielové spoluvlastníctvo.

Na   pojednávaní   konanom   18.   októbra   2000   (za   prítomnosti   účastníkov   a ich právnych zástupcov) bolo pripustené upresnenie petitu návrhu sťažovateľa (zo 14. februára 2000), bol vykonaný výsluch zúčastnených strán a bolo nariadené znalecké dokazovanie na zistenie   účtovného   stavu   majetku   a na   zistenie   kompletného   výsledku   hospodárenia spoločného združenia (podniku) účastníkov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Sťažovateľ požiadal 23. októbra 2000 o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a 25. októbra 2000 navrhol okresnému súdu za znalca určiť Ing. M. B. z P.

Okresný   súd   uznesením   z 11.   januára   2001   ustanovil   Ing.   M.   B.   za   znalca v predmetnej veci a uložil účastníkom zložiť zálohu na znalecké dokazovanie (zaplatené sťažovateľom 29. januára 2001 a žalovanými 14. februára 2001).

Odporca č. 1 navrhol 26. júna 2001 určiť iného znalca (namietal možnú predpojatosť Ing.   M.   B.).   Námietka   bola   30.   júla   2001   doručená   znalcovi,   ktorý   ju   v písomnom stanovisku z 3. augusta 2001 označil za neopodstatnenú.

Znalec 4. septembra 2001 predložil okresnému súdu znalecký posudok, ktorý bol doručený právnym zástupcom účastníkov 17. septembra 2001.

Sťažovateľ nežiadal (28. septembra 2001) doplniť znalecký posudok a ani vypočuť znalca. Odporcovia predložili svoje stanovisko ku znaleckému posudku 26. novembra 2001.

Znalec podaniami z 5. apríla 2002 a 22. mája 2002 (cestou krajského súdu) urgoval zaplatenie znalečného. O znalečnom rozhodol okresný súd 31. júla 2002.

Po urgencii   sťažovateľa z 2. augusta 2002 vytýčil okresný súd 26. augusta 2002 termín pojednávania na 30. október 2002.

Sťažovateľ   30.   augusta   2002   predložil   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia (uložiť odporcom zákaz nakladať s nehnuteľnosťou a s označenými hnuteľnými vecami).

Proti rozhodnutiu o znalečnom podal znalec 9. septembra 2002 odvolanie.

Na   pojednávaní   konanom   30.   októbra   2002   (za   prítomnosti   sťažovateľa,   jeho právneho zástupcu, znalca a právneho zástupcu odporcov) bol vykonaný výsluch znalca a prednes právnych zástupcov. Sťažovateľ žiadal vydať predbežné opatrenie v zmysle jeho návrhu   z 30.   augusta   2002.   Okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   za   účelom predloženia   písomného   stanoviska   odporcov   k návrhu   sťažovateľa   a zistenia   stavu nakladania s nehnuteľnosťou v Starej Ľubovni na katastrálnom úrade.

Okresný súd 19. decembra 2002 vydal predbežné opatrenie v zmysle sťažovateľovho návrhu, ktoré odporca č. 1 napadol 17. januára 2003 odvolaním. Súdny spis bol doručený krajskému súdu 27. februára 2003.

Krajský súd uznesením z 31. marca 2003 vrátil vec okresnému súdu na rozhodnutie o celom návrhu na vydanie predbežného opatrenia (spis vrátený okresnému súdu 7. apríla 2003).

Okresný súd uznesením z 13. augusta 2003 zamietol tú časť návrhu sťažovateľa na vydanie   predloženého   opatrenia,   ktorá   sa   týkala   zákazu   nakladania   odporcom   č.   1 s nehnuteľnosťou v Starej Ľubovni.

Okresný súd 5. novembra 2003 opätovne predložil súdny spis odvolaciemu súdu, ktorý uznesením z 10. októbra 2003 potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Súdny spis bol vrátený okresnému súdu 16. decembra 2003.

2. K   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   pripojil   sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní z 23. septembra 1999 adresovanú predsedovi okresného súdu na ktorú mu odpovedala podpredsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr. 783/99 z 12. novembra 1999, v ktorom sťažovateľovi oznámila, že vzniknutý prieťah „nie je možné považovať za subjektívny“, lebo sudkyňa, ktorej bola vec pridelená... „sa do 15. 11. 1999 nachádza na stáži na Ministerstva spravodlivosti SR... preto nemôžu byť prijaté ani žiadne opatrenia“.

3. Na ďalšiu sťažovateľovu sťažnosť (zo 17. júla 2003) odpovedala podpredsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr. 2260/03 zo 17. septembra 2003, ktorá po „vykonaní šetrenia v spise“ zistila:... „ že od podania žaloby sa konalo bez prieťahov. Dĺžka konania však bola ovplyvnená opakovanými návrhmi na vydanie predbežného opatrenia..., ako aj vykonaným znaleckým dokazovaním. (...) S poukazom na uvedené konštatujem, že Vaša sťažnosť nie je dôvodná“.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   33/98   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

Sťažovateľ   navrhol   (ako   to   je   už   uvedené   vyššie   v bodoch   2   a 3   I.   časti   tohto odôvodnenia), aby ústavný súd vyniesol rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie označených základných práv, prikáže okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

2. Predseda okresného súdu k tomuto návrhu vo svojom vyjadrení z 28. januára 2004 okrem   prehľadu   úkonov   v konaní   uviedol,   že   „...   Predmetom   konania   je   vydanie   veci a vyplatenie podielu zo združenia, čo považujem za právne a fakticky zložitú vec. O tomto svedčí aj samotné správanie sa sťažovateľa v konaní, kedy on sám upravoval a spresňoval žalobu. Dĺžka konania bola naviac ovplyvnená aj podaním viacerých návrhov sťažovateľom na vydanie predbežného opatrenia, s čím sa musel súd prednostne vyporiadať. Mám za to, že súd v predmetnom konaní postupoval spôsobom, ktorý viedol k rozhodnutiu v merite veci.

S poukazom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 33/98 nedošlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   Ing.   arch.   J.   F.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva, aby   jeho   záležitosť   bola   v primeranej   lehote   prejednaná,   zaručeného   v článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii z 12. februára 2004 na toto vyjadrenie okresného súdu uviedol, že   „... S tvrdením predsedu Okresného súdu v Prešove, že vydanie a vyplatenie podielu zo združenia, ktoré je predmetom konania pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 17 C 33/98, je právne i fakticky zložitou vecou, sa nestotožňujem. Vec nie je právne zložitá, nakoľko ust. § 839 OZ jasne rieši situáciu, keď bol účastník zo združenia vylúčený. Vec nie ani fakticky zložitá, pretože nárok žalobcu je možné zistiť z účtovných dokladov znaleckým posudkom.

Nesúhlasím s tvrdením, že k prieťahom v konaní prispelo aj moje správanie, a to úprava   a spresňovanie   žaloby   a podanie   viacerých   návrhov   na   vydanie   predbežného opatrenia, nakoľko návrhy doručené súdu dňa 13. 2. 1998 boli 12. 3. 1998, resp. 31. 3. 1998 Okresným súdom Prešov zamietnuté, čo Krajský súd potvrdil uznesením zo dňa 29. 6. 1998. Tieto návrhy teda istotne k prieťahom neviedli, rovnako prieťahy nespôsobil ani môj návrh na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 27. 8. 2002, ktorému súd vyhovel uznesením zo dňa   19.   12.   2002.   Ďalej   podotýkam,   že   som   sa   zúčastnil   všetkých   pojednávaní a v stanovenej lehote som súdu vždy poskytol potrebnú súčinnosť.

Pri posudzovaní spôsobu, akým súd v konaní postupoval, poukazujem na najdlhšie časové úseky, kedy súd nekonal, a to od 18. 5. 1999, kedy sudkyňa vyzvala účastníkov na predloženie dôkazov do 18. 10. 2000 (termín pojednávania), teda 15 mesiacov, ďalej od októbra 2001, kedy boli účastníci konania vyzvaní na predloženie vyjadrenia k znaleckému posudku   znalca   Ing.   B.   do   30.   10.   2002   (termín   pojednávania),   teda   12   mesiacov a od 19. 12. 2002, kedy súd vydal predbežné opatrenie do dnešného dňa, teda 14 mesiacov.

Na záver uvádzam, že od začatia konania, teda od 20. 1. 1998 do dnešného dňa, teda v období   viac   ako   šiestich   rokov   konanie   skončené   nebolo,   vo   veci   boli   vytýčené   len 4 pojednávania a od 30. 10. 2002, kedy sa konalo vo veci posledné pojednávanie, ktoré bolo odročené   s tým,   že   v konaní   bude   ustanovený   znalec,   tento   nebol   do   dnešného   dňa ustanovený.

Trvám   preto   na   tom,   že   v konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom   Prešov   pod sp. zn. 17 C 33/98 bolo porušené moje základné právo priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ústavného súdu a   ESĽP sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnomprípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I, ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

  4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je občianskoprávne   konanie   (o   vydanie   hnuteľných   vecí   a vyplatenie   podielu   na   majetku získanom   spoločnou   podnikateľskou   činnosťou),   ktoré   sa   na   okresnom   súde   začalo 5.   februára 1998, teda   pred šiestimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu skončené na súde prvého stupňa.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti posudzovanej veci (právnej, resp.   faktickej),   ktorá   by   mohla   negatívne   ovplyvniť   jej   doterajší   priebeh,   no   najmä doterajšiu dĺžku konania.

4.2.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   v posudzovanom   ústavný   súd konštatoval,   že   na jeho ťarchu   treba   pripísať skutočnosť,   že   sa   na   okresný   súd   obrátil s návrhom   na   začatie   konania,   ktorý   nemal   všetky   predpísané   náležitosti,   pričom   kvôli odstraňovaniu týchto nedostatkov nemohol okresný súd riadne postupovať v konaní. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. na konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri I. ÚS 41/02).

Na   druhej   strane   však   predkladanie   návrhov   na   vydanie   predbežného   opatrenia (o   ktorých   všeobecné   súdy   konali   od   13.   februára   1998   do   2.   septembra   1998   a od 30. októbra 2002 do 7. apríla 2003, spolu v trvaní 11 mesiacov) nekvalifikuje ústavný súd ako   skutočnosť,   ktorá   spôsobila   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Podľa   právneho   názoru ústavného   súdu   využitie   možností   daných   sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (napr. Občiansky súdny poriadok) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

4.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a z k nej pripojených písomných dokumentov, z obsahu   predmetného   súdneho   spisu   a zo   stanovísk   účastníkov   konania   ústavný   súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   okresným   súdom,   ktorý   nevykonal žiadne úkony (resp. úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci) v období:

-od 14. februára 2000, keď sťažovateľ upresnil petit svojho návrhu, do 18. októbra 2000, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, t. j. v trvaní ôsmich mesiacov (keď až po žiadosti sťažovateľa o vytýčenie termínu pojednávania z 12. mája 2000 žiadal krajský súd o vrátenie súdneho spisu, čo pri náležitej starostlivosti mohol urobiť aj skôr);

-od   4.   septembra   2001   (predloženie   znaleckého   posudku   na   okresný   súd)   do

26. augusta 2002 (vytýčenie termínu pojednávania), t. j. v trvaní vyše 11 mesiacov, počas   ktorých   okresný   súd   okrem   doručenia   znaleckého   posudku   účastníkom

17.   septembra   2001   a vypracovania   uznesenia   o znalečnom   (22.   mája   2002) nevykonal žiadny procesný úkon smerujúci k meritórnemu vybaveniu veci;

-od 19. decembra 2002 (vydanie uznesenia o predbežnom opatrení) do 13. augusta 2003,   keď   okresný   súd   na   základe   uznesenia   krajského   súdu   z 31.   marca   2003 o vrátení   veci   opätovne   rozhodol   (tentoraz   už   o celom)   návrhu   sťažovateľa   na vydanie predbežného opatrenia, t.   j. v trvaní skoro   8 mesiacov. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že nutnosť rozhodovať o predbežnom opatrení nemôže brániť súdu meritórne konať. V kontexte danej veci okresný súd takto mohol konať podľa svojho uznesenia o odročení pojednávania z 30. októbra 2002.

Vyššie uvedené obdobia v celkovom trvaní vyše dvoch rokov   boli v zmysle už vyššie uvedeného konaním, ktoré nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania, teda bolo konaním, ktorým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných   prieťahov   garantovaného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a ktoré   významnou   mierou ovplyvnilo celkovú dĺžku doterajšieho vyše šesťročného konania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet ) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

Vychádzajúc   z dôvodov   vyššie   uvedených   (hodnotenie   ohľadne   kritéria   zložitosti veci   a správania   sťažovateľa),   z platnej   právnej   úpravy   a z postupu   súdu   (organizovania jeho   procesného   postupu)   v predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní   nemožno hodnotiť   postup   okresného   súdu   v posudzovanej   veci   ako   postup,   ktorý   by   zodpovedal ústavou   priznanému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (resp. Dohovorom   priznanému   právu   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote) a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   je   nevyhnutným predpokladom   spoločensky   efektívneho,   t.   j.   rýchleho   a účinného   poskytnutia   právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania a bol konaním so zbytočnými prieťahmi.

4.4.   Vzhľadom   na všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľ   požiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 300 000 Sk, a to z dôvodov uvedených v bode 3 I. časti tohto odôvodnenia.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru, že   len konštatovanie   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit. ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1. až 4.3. tejto časti) považuje za primerané vo výške 25 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti hradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   z 9.   októbra   2003   a stanovisko   (vyjadrenie) z 12. februára 2004 k vyjadreniu okresného súdu (prvé 2 úkony vykonal v roku 2003 a tretí úkon v roku 2004). Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“)   z výpočtového   základu   (§   1   ods.   2   vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon v roku 2003 a 4 540 Sk v roku 2004 (výpočtový základ 13 602 Sk). Celkové trovy za tri úkony spolu s režijným paušálom ku   každému   úkonu   (128   Sk   v roku   2003   a 136   Sk   v roku   2004   v zmysle   §   19   ods.   3 a uznesení   predsedníctva   Slovenskej   advokátskej   komory)   predstavujú   sumu   8   794   Sk v roku   2003   a sumu   4   676   Sk v roku   2004.   Spolu   predstavuje táto   náhrada   trov   sumu 13 470 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

v Košiciach 17. marca 2004