znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 200/2012-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., DrSc., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 226/2011, postupom Krajského súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 CoE 15/2011   a jeho   uznesením z 13. apríla 2011   a postupom   Okresného   súdu   Trebišov   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 Er 1040/2010 a jeho uznesením z 8. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. apríla 2012   doručená   sťažnosť   S.,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom   pod sp.   zn. 5   Cdo   226/2011,   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 15/2011 a jeho uznesením z 13. apríla 2011 a postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1040/2010 a jeho uznesením z 8. decembra 2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou zriadenou z dôvodu vymáhania pohľadávok štátu. Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie ďalej vyplýva, že sťažovateľka   podala   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   a to   na   základe   právoplatného a vykonateľného   exekučného   titulu,   ktorým   je   zmenkový   platobný   rozkaz č. k. 16 Zm 102/98-24 vydaný krajským súdom 10. novembra 1998 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Cb 1154/1998-87 zo 7. mája 2004, „ktorým bola spoločnosti P. s. r. o. a A. s. r. o. uložená povinnosť zaplatiť S., a. s., sumu 49.790,88 euro od 7. 8. 1998 do zaplatenia, trovy konania vo výške 2.170,88 euro a trovy námietkového konania vo výške 112,10   euro.   Zmenkový   platobný   rozkaz   a rozsudok   Krajského   súdu   Košice   nadobudol právoplatnosť pre spoločnosť P., s. r. o. dňa 1. 7. 2004 a vykonateľnosť dňa 5. 7. 2004. Pre spoločnosť   A.,   s. r. o.   nadobudol   právoplatnosť   dňa   8.   7.   2005   a vykonateľnosť   12. 7. 2005.“. Okresný súd vydal 27. októbra   2010 poverenie pre exekútorku,   ktorá   následne doručila   oprávnenej   (t. j.   sťažovateľke)   aj   povinným   upovedomenie   o začatí   exekúcie. Nadväzne   na   to   vzniesli   povinní   u exekútorky   námietky   proti   exekúcii,   po   preskúmaní ktorých   okresný   súd   dospel   k záveru,   že   je   potrebné   exekúciu   vyhlásiť   za   neprípustnú a zastaviť ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Následne okresný súd vydal 8. decembra 2010 uznesenie č. k. 6 Er 1040/2010-75, ktorým rozhodol o tom, že vyhlasuje exekúciu za neprípustnú   a zastavuje   ju.   Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoE 15/2011 z 13. apríla 2011 napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 226/2011 z 19. januára 2012 odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky «Prvostupňový a odvolací súd si v tomto exekučnom konaní   vytvorili   vlastný   právny   názor,   ktorý   nemá   oporu   v   platných   a   účinných ustanoveniach zákona a je „šikanovaním“ účastníka konania nad rámec zákona, pričom takýmto   postupom   súdov   sťažovateľ   stratil   možnosť   vymáhať   svoju   pohľadávku   cestou exekučného konania, napriek skutočnosti, že boli splnené všetky zákonné predpoklady na jej vymáhanie touto cestou.

V   okolnostiach   prípadu   súd   prvého   stupňa   zastavením   exekúcie   odoprel sťažovateľovi právo na súdnu ochranu jeho už priznaného práva vo fáze exekúcie. „Právny názor“ prvostupňového i odvolacieho súdu je chybný a jeho dôsledkom je odňatie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ sa dovoláva ochrany základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy na základe exekučného titulu, ktorým je zmenkový   platobný   rozkaz   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   Košice,   v   zmysle ustanovenia   §   41   ods.   1   exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekučným   titulom   je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Predmetom namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v predmetnej veci je nemožnosť oprávneného dosiahnuť vykonanie už existujúceho konkrétneho exekučného titulu. Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom ustanovené podmienky...

Najvyšší súd SR porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ľudským právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách tak, že námietkou o nesúlade odôvodnenia Krajského súdu Košice s Ústavou SR a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd sa zaoberal iba vo všeobecnej rovine, bez toho aby preskúmal konkrétne okolnosti a právne argumenty k nim. Tým Najvyšší súd SR poskytol sťažovateľovi zdanlivú, v lepšom prípade formálnu, ochranu jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   hoci   jeho   povinnosťou   bolo   konať   tak,   aby   sťažovateľovi   zabezpečil   reálnu a účinnú ochranu jeho práv...

Najvyšší súd SR v dovolacom konaní nesplnil ani zákonom ustanovenú povinnosť preskúmať, či nad rámec dovolania predloženého účastníkom konania nedošlo v odvolacom konaní   k   vade   konania   podľa   druhej   vety   §   242   ods.   1   OSP.   Táto   nedbanlivosť   mala za následok, že hoci v konaní pred súdom druhého stupňa k takej vade konania došlo, dovolací súd jej nepriznal právny účinok. Tým Najvyšší súd SR znovu porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho ľudské právo na spravodlivý proces...».

4. Sťažovateľka svoje tvrdenia podporila podrobnou argumentáciou, ktorú však pre jej zásadnú zhodnosť s argumentáciou uplatnenou (produkovanou) v rámci odvolacieho a aj dovolacieho konania nebude ústavný súd na tomto mieste uvádzať, lebo táto je súčasťou obsahu odôvodnení rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré podrobil ústavný súd ústavnoprávnemu prieskumu (pozri body 19 až 31).

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy... a ľudské   právo   na   spravodlivý   proces   priznané   čl.   6   ods.   1   dohovoru...   uznesením Najvyššieho   súdu...   5   Cdo   226/2011   zo   dňa   19.   januára   2012   v   spojení   s   uznesením Krajského súdu...   vo veci 3 CoE 15/2011-115 zo dna 13. apríla 2011 a tiež v spojení s uznesením Okresného súdu... sp. zn. 6 Er 1040/2010-75 z 8. decembra 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Cdo 226/2011 zo dňa 19. januára 2012, uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 3 CoE 15/2011-115 zo dňa 13. apríla 2011 a uznesenie Okresného súdu... sp. zn. 6 Er 1040/2010-75 z 8. decembra 2010 sa zrušujú. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.200 euro...

4. Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   323   euro a 50 centov...“

6. Ústavný súd poznamenáva, že podobnú sťažnosť sťažovateľky   z 19. júla 2011 odmietol uznesením č. k. IV. ÚS 343/2011-15 z 24. augusta 2011 ako neprípustnú [§ 53 ods.   1   v spojení   s   §   25   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)],   lebo   sťažovateľka   proti   rozhodnutiu krajského súdu z 13. apríla 2011 podala súbežne dovolanie na najvyššom súde.

II.

7. Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

11.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

12. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie práv (pozri body 1 a 5) uznesením okresného   súdu   č.   k.   6   Er   1040/2010-75   z 8.   decembra   2010   a konaním   mu predchádzajúcim.

13. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti   predmetnému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   − odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoE 15/2011 z 13. apríla 2011.   Ústavný   súd   preto   nemá   právomoc   na   konanie   o tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.

14. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresného súdu,   pretože   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu. Z uvedeného   dôvodu   sťažnosť   v tejto   jej   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

15. Proti uzneseniu krajského súdu z 13. apríla 2011 podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 226/2011 z 19. januára 2012 odmietol.

16. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 19. januára 2012. Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   predmetným   uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzala viacmenej z dôvodov, ktoré uviedla aj v podanom dovolaní.

17. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

18.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať   a rozhodnúť   o veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide   o prípady   uvedené   v písm.   a)   až   g)   tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu v prípadoch   uvedených   v   § 239   OSP. V posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľky „ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243 ods. 5 O. s. p. odmietol... Keďže v danom prípade dovolanie... nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené...“.

19. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 17 a 18) preskúmal predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 226/2011 z 19. januára 2012, ktorým tento súd dovolanie odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil dovolaciu   argumentáciu   sťažovateľky: „Proti...   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podal dovolanie   oprávnený (t.   j.   sťažovateľka,   pozn.),   ktorý   navrhol   napadnuté   uznesenie odvolacieho   súdu   zrušiť   a   vec   mu   vrátiť   na   ďalšie   konanie.   Prípustnosť   dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p. tvrdiac, že nesprávnym právnym názorom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Mal za to, že exekučný súd prekročil svoje právomoci v rámci exekučného konania, keď v rozpore so zákonom preskúmaval vecnú správnosť exekučného titulu. Nesúhlasil s argumentáciou exekučného súdu, že skutočnosti uvádzané povinnými 1/, 2/ nemohli uplatniť v zmenkovom konaní, resp. nebolí v tomto konaní preskúmané. Mal za to, že skutočnosť, že povinní 1/, 2/ v zmenkovom konaní nepodali námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu v zákonom stanovenej lehote a súd z tohto dôvodu na ne neprihliadal, je v súlade s platnými právnymi predpismi a exekučný súd nemôže suplovať činnosť súdu v občianskom súdnom konaní, v ktorom   bol   vydaný   exekučný   titul,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť. Napadnuté   uznesenie,   ktorým   odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   a   jej   následné   zastavenie,   nemá   podľa   názoru oprávneného zákonný podklad a odopiera oprávnenému ako účastníkovi konania právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, ktoré je v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 Exekučného poriadku   exekučným   titulom,   na   podklade   ktorého   je   exekučný   súd   povinný   vykonať exekúciu voči subjektom zaviazaným v exekučnom titule na povinnosť zaplatiť pohľadávku oprávneného. Mal za to, že prvostupňový, ako aj odvolací súd, nezaložili svoje rozhodnutie na   správnom   právnom   základe,   keď   nebrali   do   úvahy   zákonné   ustanovenia   uvádzané oprávneným   a obsiahnuté   v   zmenkovom   a   šekovom   zákone,   a   keď   namiesto   zákona zmenkového a šekového založili svoje rozhodnutie na ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré   na   tento   právny   vzťah   nie   je   možné   aplikovať.   Taktiež   namietal,   že odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu je nedostatočné, právne nepodložené a riadne nezdôvodnené. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto: „Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno   napadnúť   dovolaním   (§   236   a   nasl.   O.   s.   p.),   a   bez   nariadenia   dovolacieho pojednávania   (§   243a   ods.   1   O.   s.   p.)   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   smeruje   proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia,   c/   ide   o   uznesenie   o   uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   nemá   znaky   vyššie   uvedených uznesení.   Odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   a   vo   svojom   uznesení nevyslovil,   že   je   proti   nemu   dovolanie   prípustné.   V   danej   veci   nejde   ani   o   uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani o   uznesenie   o   uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1.   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p,. ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o   nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   riadneho   zastúpenia   procesne nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej   alebo   už   prv   začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo   nesprávne   obsadeným   súdom).   Existencia   niektorej   z   vyššie   uvedených   vád   však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv   a   právom   chránených   záujmov,   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupovali   v   súlade   s   právnymi   predpismi a oprávnenému   neznemožnili   uplatniť   procesné   práva   priznané   mu   právnym   poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namieta porušenie jeho práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru... Podľa judikatúry Ústavného súdu..., ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej   v   čl.   46   ods.   l   ústavy   inak   ako   v   rozsahu   a   spôsobom   predpísaným   zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94)...“

Následne   najvyšší   súd   citoval   právne   závery   (judikatúru)   ústavného   súdu (z rozhodnutí vo veciach sp. zn. I. ÚS 22/03, I. ÚS 26/94, III. ÚS 7/08) k čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a v ďalšom uviedol: „Z obsahu dovolania oprávneného je zrejmé, že k odňatiu možnosti konať pred súdom a k porušeniu práva na súdnu ochranu malo podľa jeho názoru dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p.   dáva   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   do   súvislosti   výlučne   s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí.   Právne   posúdenie   veci   súdom   je   realizáciou   jeho   rozhodovacej   činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s. p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona,   ani procesné   práva   účastníka.   Či   už teda odvolací súd napadnuté   rozhodnutie založil   na   správnej   alebo   nesprávnej   aplikácii   a   interpretácii   ustanovení   Exekučného poriadku, neodňal tým oprávnenému možnosť pre súdom konať.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako   sa   Ústavný   súd...   vyjadril   k   povinnosti   súdov   riadne   odôvodniť   svoje rozhodnutie... (tu najvyšší súd citoval z rozhodnutí ústavného súdu vo veciach sp. zn. III. ÚS 119/03 a sp. zn. IV. ÚS 115/03, pozn.).

Najvyšší   súd...   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   a   nepoprel   ich   účel a význam... (napr. I. ÚS 188/06).

K   námietke   oprávneného,   že   exekučný   súd   prekročil   svoje   právomoci   v   rámci exekučného konania, keď v rozpore so zákonom preskúmaval vecnú správnosť exekučného titulu,   dovolací   súd   uvádza,   že   táto   námietka   nie   je   dôvodná,   nakoľko   exekučný   súd v predmetnom   konaní   materiálnu   a   formálnu   stránku   exekučného   titulu   −   zmenkového platobného rozkazu neskúmal, posudzoval iba namietané okolností, ktoré nastali po podaní námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu.

Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá   základ   vo   vade   konania   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   a   nespôsobuje   zmätočnosť rozhodnutia).   I keby   teda   tvrdenia   oprávneného   boli   opodstatnené,   ním   uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť,   že v danom prípade prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené, Najvyšší súd... dovolanie oprávneného ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti...“

20. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených   v   dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takého   rozhodnutie   nie   je neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   preto   nie   je z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

21.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel   k záveru,   že najvyšší   súd   sa   primerane   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľky,   správne   ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých   by   bolo   možné   toto   rozhodnutie   označiť   za   nezlučiteľné   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

22. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

23.   Z uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinná súvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľky   a postupom   najvyššieho   súdu   pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje   s právnym   názorom najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

24. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

25. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení označených rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 CoE 15/2011 z 13. apríla 2011.

26.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

27. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho   vyplýva, že všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

28. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

29.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

30. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

31. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   jej   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

32. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznaním jej primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012