znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I.ÚS 200/2011-286

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka prerokoval prijaté sťažnosti 1. I. M., Ž., 2. J. F., Ž., zastúpených Advokátskou kanceláriou M.,   s.   r.   o.,   Ž.,   konajúcou   prostredníctvom   advokátky   JUDr.   M.   M.;   3.   E.   H.,   Ž.,   4. spoločnosti S., s. r. o., Ž., zastúpených advokátkou JUDr. E. K., Ž.; 5. J. D., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. J. Ch., Ž.; 6. M. K., N., 7. Mgr. B. S., S., a 8. S., k. s., Ž., zastúpených advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   a   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 18/2011 z 23. marca 2011 a uznesením Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   1   R   1/2010-4348   z 11.   mája   2011,   za   účasti vedľajšieho účastníka   konania   V.,   a.   s.,   B.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   a.,   s.   r.   o.,   B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. V. A., a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. M., J. F., E. H., spoločnosti S., s. r. o., a J. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s ich základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 18/2011 z 23. marca 2011 v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   1   R   1/2010-4348   z 11.   mája 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo M. K. a Mgr. B. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ich základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 18/2011 z 23. marca 2011 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 1 R 1/2010-4348 z 11. mája 2011   p o r u š e n é   b o l o.

3. Uznesenie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   43   CoKR   18/2011 z 23. marca 2011 v spojení s uznesením Okresného súdu   Žilina č. k. 1 R 1/2010-4348 z 11. mája 2011 sa   z r u š u j ú a vec sa   v r a c i a   Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

4. I.   M.   p   r   i z n   á   v   a   náhradu   trov   konania   v sume   261,82   €   (slovom dvestošesťdesiatjeden   eur   a   osemdesiatdva   centov),   ktorú   j   e   Krajský   súd   v Banskej Bystrici   p o v i n n ý   zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie M., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. J.   F.   p   r   i z n   á   v   a   náhradu   trov   konania   v sume   261,82   €   (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú   j e   Krajský súd v Banskej Bystrici   p o v i n n ý   zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie M., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. E.   H.   p   r   i z n   á   v   a   náhradu   trov   konania   v sume   261,82   €   (slovom dvestošesťdesiatjeden   eur a osemdesiatdva centov), ktorú   j e   Krajský súd v Banskej Bystrici   p o v i n n ý   zaplatiť na účet JUDr. E. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Spoločnosti S., s. r. o.,   p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a   osemdesiatdva   centov),   ktorú   j   e   Krajský   súd v Banskej Bystrici   p o v i n n ý   zaplatiť na účet JUDr. E. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. J.   D.   p   r   i z n   á   v   a   náhradu   trov   konania   v sume   261,82   €   (slovom dvestošesťdesiatjeden   eur a osemdesiatdva centov), ktorú   j e   Krajský súd v Banskej Bystrici   p o v i n n ý   zaplatiť na účet JUDr. J. Ch. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

9. M.   K.   p   r   i z n   á   v   a   náhradu   trov   konania   v sume   261,82   €   (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú   j e   Krajský súd v Banskej Bystrici   p o v i n n ý   zaplatiť na účet JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

10.Mgr. B. S. p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú   j e   Krajský súd v Banskej Bystrici   p o v i n n ý   zaplatiť na účet JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

11.Vo zvyšnej časti sťažnostiam   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Prijatie sťažností a spojenie vecí

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“) sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 9. júna 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť I. M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) v spojení s čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dodatkový protokol“) postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len,,krajský súd“)   sp. zn. 43 CoKR 18/2011 z 23. marca 2011 (ďalej len,,uznesenie krajského   súdu“)   a súčasne   bola   odložená   vykonateľnosť   uznesenia   krajského   súdu v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len,,okresný súd“) č. k. 1 R 1/2010-4348 z 11. mája 2011 (,,uznesenie okresného súdu z 11. mája 2011“) do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

2. Uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 288/2011 zo 16. júna 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť J. F. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením krajského súdu.

3. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 281/2011 z 21. júna 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť E. H. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 141 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením krajského súdu.

4. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 280/2011 z 21. júna 2011 bola na ďalšie konanie   prijatá   sťažnosť   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 141 ústavy a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   postupom a uznesením krajského súdu.

5. Uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/2011 zo 16. júna 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť J. D. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením krajského súdu.

6. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 277/2011 z 21. júna 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť M. K. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom a uznesením krajského súdu. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť M. K. odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu a nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

7.   Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 279/2011 z 21. júna 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť Mgr. B. S. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom a uznesením krajského súdu. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť Mgr. B. S. odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu a nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

8. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 278/2011 z 21. júna 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti S., k. s., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom a uznesením krajského súdu. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť spoločnosti S.,   k.   s.,   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   a nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

9. Uznesením pléna ústavného súdu sp. zn. PLs. ÚS 4/2011 z 22. júna 2011 boli veci vedené pod sp. zn. I. ÚS 200/2011 (sťažovateľ I. M.), sp. zn. II. ÚS 288/2011 (sťažovateľ J. F.) a sp. zn. II. ÚS 289/2011 (sťažovateľ J. D.) spojené na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 200/2011.

10. Uznesením pléna ústavného súdu sp. zn. PLs. ÚS 5/2011 z 22. júna 2011 boli veci   vedené   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   200/2011   (sťažovateľ   I.   M.),   sp.   zn.   III.   ÚS   277/2011 (sťažovateľ M. K.), sp. zn. III. ÚS 278/2011 (sťažovateľ spoločnosť S., k. s.), sp. zn. III. ÚS 279/2011 (sťažovateľ Mgr. B. S.), sp. zn. III. ÚS 280/2011 (sťažovateľ spoločnosť S., s. r. o.) a sp. zn. III. ÚS 281/2011 (sťažovateľ E. H.) spojené na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 200/2011.

II.

Predmet konania pred všeobecnými súdmi a podstatné sťažnostné námietky

11. Krajský súd rozhodoval ako odvolací súd v právnej veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka – spoločnosti S., a. s. (ďalej len,,dlžník“). Návrh na povolenie reštrukturalizácie dlžníka podal 15. apríla 2010 veriteľ J. F. (jeden zo sťažovateľov) a táto bola povolená uznesením okresného súdu č. k. 1 R 1/2010-1205 z 31. mája 2010. Podaním z 26. novembra 2010 navrhol ustanovený reštrukturalizačný správca – spoločnosť S., k. s. (taktiež jeden zo sťažovateľov, ďalej aj,,správca“), ako predkladateľ reštrukturalizačného plánu, aby okresný súd   v súlade   s   §   153   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,ZKR“)   potvrdil   reštrukturalizačný   plán   dlžníka   z 28. októbra 2010 doplnený dodatkom z 23. novembra 2010 v znení schválenom schvaľovacou schôdzou z 24. novembra 2011 a aby ukončil reštrukturalizáciu dlžníka.

12. Okresný súd uznesením č. k. 1 R 1/2010-3894 z 15. decembra 2010 reštrukturalizačný plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou 24. novembra 2010 zamietol, keďže dospel k záveru, že tento je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov (§ 154 ods. 1 písm. d) ZKR). Na odvolanie správcu ako predkladateľa plánu [§ 154 ods. 2 ZKR] o veci rozhodoval krajský súd, ktorý sťažnosťou napadnutým uznesením rozhodnutie okresného súdu   č.   k.   1   R   1/2010-3894   z 15.   decembra   2010   potvrdil.   V dôsledku   potvrdzujúceho uznesenia   krajského   súdu   nadobudlo   uznesenie   okresného   súdu   o zamietnutí reštrukturalizačného plánu právoplatnosť, a tak okresný súd uznesením č. k. 1 R 1/2010-4348 z 11. mája 2011 v zmysle § 154 ods. 3 ZKR: (i) zastavil reštrukturalizačné konanie dlžníka,   (ii)   začal   konkurzné   konanie voči   dlžníkovi,   (iii)   vyhlásil   konkurz   na majetok dlžníka, (iv) ustanovil do funkcie správcu JUDr. J. K., (v) vyzval veriteľov dlžníka na prihlásenie   pohľadávok   a   (vi)   uložil   správcovi   bez   zbytočného   odkladu   informovať známych veriteľov dlžníka o konkurznom konaní.

13.   Sťažovateľ   I.   M.,   ktorý   je   veriteľom   dlžníka,   akcionárom   dlžníka   a zároveň predsedom   predstavenstva   dlžníka,   videl   porušenie   označených   základných   práv   vo viacerých   smeroch.   Podľa   jeho   názoru   všeobecné   súdy   pri   rozhodovaní   o zamietnutí reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou nebrali do úvahy rozhodujúce skutočnosti, v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, arbitrárne, a tým aj protiústavné. Sťažovateľ uviedol:

,,Podľa názoru sťažovateľa sa rozhodnutie krajského súdu opätovne sústredilo na individuálny záujem veriteľa V., a. s.,... ktorý si ako zabezpečený veriteľ prihlásil svoje pohľadávky do reštrukturalizačného konania... Záujmom všetkých veriteľov bolo schváliť reštrukturalizáciu,   nakoľko   jej   neschválením   by   bolo   zasiahnuté   do   veriteľských   práv všetkých veriteľov s prihliadnutím na skutočnosť, že v prípade jeho neschválenia bude na majetok dlžníka vyhlásený konkurz.

Z   rozhodnutia   krajského   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že všeobecné   súdy   priznali jednému   z   veriteľov   dlžníka   lepšie   postavenie   ako   sťažovateľovi   a   ostatným   veriteľom, s cieľom   systematicky   likvidovať   možnosť   domôcť   sa   spravodlivého   a   riadneho reštrukturalizačného konania a tým im nepriznal rovnaké postavenie, hoci súd mal byť garantom   spravodlivej   a   zákonnej   reštrukturalizácie.   Poskytnutie   takéhoto   postavenia a výhody v prospech jediného veriteľa možno považovať za porušenie základného práva veriteľa a to práva na rovnaké postavenie všetkých účastníkov v konaní.

Spoločným   záujmom   všetkých   veriteľov   bolo   schváliť   reštrukturalizačný   plán so 100 % - ným uspokojením pohľadávok, teda aj veriteľa V., a. s., preto sťažovateľ nevidel dôvod,   aby   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   o   zamietnutí reštrukturalizačného plánu.

Poukazujeme na to, že takýmto rozhodnutím krajského súdu bolo porušené rovnaké postavenie všetkých účastníkov reštrukturalizačného konania, nakoľko súd v napadnutom uznesení nepoukázal   na   žiadny   spoločný   záujem   veriteľov a   odôvodnenie   uznesenia krajského súdu sa opätovne ako rozhodnutie okresného súdu zameriava len na postavenie jediného veriteľa – V., a. s. v tomto konaní a opomína postavenie ostatných veriteľov, ktorým je takto odobratá ochrana ich vlastníckeho práva, ako aj ich právo na spravodlivý proces. Správne   krajský   súd   vo   svojom   odôvodnení   uviedol,   že   jednou   zo   zásad konkurzného,   ako   aj   reštrukturalizačného   konania   je,   aby   žiaden   z   účastníkov   nebol nespravodlivo   poškodený   alebo   nedovolene   zvýhodnený   a   aby   bolo   dosiahnuté   rýchle, hospodárne   a   čo   najvyššie   uspokojenie   veriteľov. Neuviedol   však,   že   plán   deklaroval uspokojenie všetkých veriteľov na 100 %, teda aj veriteľa V., a. s., teda schválením takéhoto plánu   by   sa   dosiahlo   spravodlivé   rozhodnutie   voči   všetkým   veriteľom. Schválenie reštrukturalizačného plánu v rozsahu, v akom ho predložil správca, by bolo spravodlivé aj voči veriteľovi V., a. s., pretože predpokladalo uspokojenie všetkých pohľadávok.

Porušeniu   práva   účastníka   na   spravodlivý   proces   nasvedčuje   aj   vyslovenie nespokojnosti   viacerých   veriteľov, ktorí   sa   pripojili   k   odvolaniu   podanému   správcom dlžníka   voči   rozhodnutiu   Okresného   súdu   v Žiline   a   vysloveniu   podpory reštrukturalizačného plánu i napriek neexistencii hlasovacieho práva jediného veriteľa V., a. s. Krajský súd svojim rozhodnutím povýšil obchodný záujem tohto veriteľa nad záujmy všetkých ostatných veriteľov, ktorí v dôsledku rozhodnutia krajského súdu sa dostanú do konkurzného konania a nebudú uspokojené ich pohľadávky.

Tvrdenie veriteľa V., a. s., že sa popretím svojich pohľadávok cítil diskriminovaný voči ostatným veriteľom, nakoľko plán predpokladá zánik ručenia a zabezpečovacích práv dlžníka, nie je dôvodné, nakoľko tento plán predpokladá uspokojenie pohľadávok všetkých veriteľov, teda splnením záväzku dlžníka dôjde aj k zániku zabezpečovacích práv k týmto pohľadávkam. Veriteľ, ktorý si zabezpečil svoju pohľadávku zabezpečovacími inštitútmi, splnením   záväzku   dlžníka   dosiahne   uspokojenie   svojich   pohľadávok   a   zabezpečovacie inštitúty budú v prípade splnenia záväzku irelevantné.“

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosti, ktoré predchádzali podaniu sťažnosti: „V., a. s. vyhlásil dlžníkovi predčasnú splatnosť úveru z administratívnych dôvodov, dlžník si svoje finančné záväzky v tom čase riadne plnil.

- V., a. s. v mesiaci november 2009 zastavil financovanie výstavby polyfunkčného objektu E. v Ž., pričom neustále sľuboval všetkým dodávateľom a poddodávateľom stavby, že budú ich dodávky a práce financované a faktúry riadne uhrádzané.

- V., a. s. voči dlžníkovi a ostatným veriteľom vyústilo dňa 31. 3. 2010 k vydaniu oznámenia o vydala o vyhlásení   predčasnej splatnosti úveru, následne dňa 15. 4. 2010 k vyhláseniu výkonu záložného práva a dňa 23. 4. 2010 k oznámeniu o vyhlásení dražby na majetok dlžníka. Dokonca V., a. s. už mal v máji 2010 etablovanú spoločnosť, ktorá mala majetok dlžníka - budovu E. v Ž. vydražiť.

- Takéto nezvyčajne rýchle konanie zo strany veriteľa V., a. s. možno považovať za konanie účelové v snahe zmocniť sa majetku dlžníka.

-...V., a. s. v čase pred podaním návrhu na povolenie reštrukturalizácie vydieral I. M. a ponúkal mu finančné výhody vo forme úplatku za to, aby dlžník nepodal návrh na konkurz alebo reštrukturalizáciu....Na dôkaz tohto tvrdenia... predkladáme ústavnému súdu dve Dohody o spoločnom postupe, ktoré vypracoval a predložil veriteľ V., a. s. pánovi M.,  ...   v   ktorej   ponúkol   finančnú   odmenu   za   nepodanie   návrhu   na   konkurz   alebo reštrukturalizáciu vo výške 150.000 Eur a   mailom zo dňa 27. 4. 2010 odmenu zvýšil na sumu 500.000 Eur.“

Ďalej sťažovateľ uviedol: «Domnievame   sa,   že   súd,   aj   keď   na   úkor   ostatných   veriteľov,   poskytol   svojim rozhodnutím   neprimerané   vysokú   ochranu   veriteľovi   V.,   a.   s.   Považujeme   za   potrebné poukázať   na   podiel   tohto   veriteľa   k   celkovému   objemu   pohľadávok,   ktorý   bol   58%. Vzhľadom na to, že súd v napadnutom uznesení neuviedol, aký spoločný záujem veriteľov bol ohrozený, javí sa tento podiel neadekvátny voči podielu ostatných veriteľov vo výške 42%, čo nie je zanedbateľná minorita, a naviac takýto postup krajského súdu je v rozpore so starou právnou zásadou „ochrany slabšieho“, ktorá v súčasnosti v modernom vývoji práva, hlavne v súvislosti s vytváraním ekonomicky veľkých, mnohokrát trh ovládajúcich nadnárodných   spoločností   tak,   ako   sa   to   nielen   fakticky,   ale   aj   právne   (diktatúra   vôle silnejšieho)   prejavilo.   Z   popísaného   konania   veriteľa   V.,   a.   s.,   ktorého všeobecné súdy neprimerane   chránili,   možno   konštatovať,   že   dlžník   sa   do   úpadku   dostal   úmyselným   a podvodným konaním tohto veriteľa.

Pokiaľ odvolací súd aj definuje pojem „spoločný záujem veriteľov“ ako nadradený záujem   všetkých   veriteľov   nad   záujmy   jednotlivých,   pričom   meradlom   je   hľadisko spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku, zrejme svoje rozhodnutie neoprel o túto definíciu pojmu, pretože svojim rozhodnutím nadradil záujem jediného   veriteľa   V.,   a.   s.   voči   ostatným   veriteľom.   Krajský   súd   takýmto   rozhodnutím porušil právo veriteľa na rovnaké postavenie účastníkov v reštrukturalizačnom konaní. Úlohou   súdu   je   objektívne   posúdiť   všetky   súvislosti,   ktoré   ho   viedli   k   takémuto rozhodnutiu. Podľa názoru sťažovateľa, ktorý sa zúčastnil všetkých schôdzi veriteľa, počas priebehu reštrukturalizácie chýbala aktívna účasť súdu pri zisťovaní všetkých skutočností, ktoré viedli nielen dlžníka k podaniu návrhu na povolenie reštrukturalizácie, ale aj záujmy ostatných veriteľov, a nezamerať sa len na jediného veriteľa, aj keď mal nadpolovičnú väčšinu prihlásených pohľadávok (58 %). Dlžník v reštrukturalizačnom pláne sa zaviazal splniť svoje záväzky na 100 %, a preto konanie zo strany veriteľa V., a. s. sa javí ako obštrukčné a opäť s úmyslom ovládnuť dlžníka. Súd je povinný pri svojom rozhodovaní zisťovať záujmy aj ostatných veriteľov, ktorí s reštrukturalizačným plánom vyslovili súhlas, nakoľko mali záujem na uspokojení všetkých pohľadávok,   vrátane všetkých pohľadávok veriteľa V., a. s...

Absenciu nestrannosti a nezávislosti súdov (prvostupňového,   ako aj odvolacieho) odôvodňujeme tým, že súd svoje rozhodnutie oprel o skutočnosti, o ktorých nemohol mať vedomosti (záujem   veriteľa   V.,   a.   s.   o   ovládnutí   dlžníka,   zvýšenie   základného   imania dlžníka), Čo vzbudzuje pochybnosti sťažovateľa o nezainteresovanosti súdu k veci a nedáva veriteľovi   záruku   spravodlivého   rozhodovania. Práve   veriteľ   I.   M.   bol   ovplyvňovaný veriteľom V., a. s. a v reštrukturalizačnom konaní tieto skutočnosti neuviedol a ani ich neoznámil súdu, aby reštrukturalizácia bez prieťahov prebehla s výsledkom uspokojenia všetkých   veriteľov,   nielen   jedného,   aj   keď   majoritného   veriteľa. Takýmto   konaním všeobecných   súdov   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie vyplývajúce z ústavy ako aj z dohovoru.

Záverom   poukazujeme   aj   na   to,   že   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   súd podrobne   analyzuje   všetky   argumenty   veriteľa   V.,   a.   s.   pre   zamietnutie   plánu,   avšak nezaoberal   sa   žiadnou   argumentáciou   správcu   alebo   ostatných   veriteľov   pre   jeho schválenie,   v   dôsledku   čoho   je rozhodnutie   krajského   súdu   pre   nedostatok   dôvodov nepreskúmateľné, a tým aj protiústavné, lebo zasahuje do ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.»

14. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby   vyslovil   porušenie   ním   označených   práv,   uznesenie   krajského   súdu   v spojení s rozhodnutím   okresného súdu   zrušil   a vec vrátil na ďalšie konanie (reštrukturalizačné). Žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 311,22 €.

15. Sťažovateľ J. F. je veriteľom dlžníka a osobou, ktorá podala návrh na povolenie reštrukturalizácie. V sťažnosti uviedol, že ,,pre dlžníka vykonával ako subdodávateľ práce na   výstavbe   polyfunkčného   domu   E.   v Ž.,   pričom   V.,   a.s.   ubezpečovala   všetkých dodávateľov, ktorí vykonávali práce na výstavbe domu, že im budú pravidelne uhrádzané faktúry,   avšak   sľub   nedodržala,   a v novembri   2009   bezdôvodne   zastavila   financovanie stavby“. Tým   sa   sťažovateľ   dostal   do   platobnej   neschopnosti,   a preto   podal   návrh   na povolenie reštrukturalizácie, keďže mal záujem na uspokojení svojej pohľadávky. Pokiaľ ide   o zásah   do   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru,   tento   videl   sťažovateľ obdobných smeroch ako sťažovateľ I. M., čomu zodpovedalo totožné odôvodnenie aj petit jeho sťažnosti.

16.   Sťažovateľ   E.   H.   je   veriteľom   dlžníka,   ktorý   pohľadávku   prihlásenú   do reštrukturalizácie nadobudol od iného veriteľa dlžníka (spoločnosti S., s. r. o.) a vstup do reštrukturalizačného konania mu bol povolený uznesením okresného súdu. Zároveň je však jediným   spoločníkom   a konateľom   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   ktorá   si prihlásila   do reštrukturalizácie pohľadávku vzniknutú z titulu dodávky stavebného materiálu na stavbu budovy E. v Ž.. Uviedol, že «konanie veriteľa V., a. s. považoval za neprimerané, keď ako najväčší   veriteľ   zneužil   svoje   postavenie   a vyhlásil dlžníkovi   predčasnú splatnosť   úveru v čase, keď bola budova E. v Ž. už skolaudovaná a tým aj spôsobilá na predaj bytových alebo   nebytových   priestorov...   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   aj   na   nepoctivý úmysel veriteľa V., a. s., ktorý posielal veriteľom písomne,,Vyhlásenie o úmysle“ z 19. mája 2010, ktorým informoval veriteľov o tom, že V., a. s. je spoločníkom spoločnosti A., s. r. o., ktorá má záujem o odpredaj polyfunkčného objektu E. v Ž. prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Čiže jediným záujmom veriteľa V., a. s. bolo presadiť svoj individuálny záujem o získanie budovy E., pričom uspokojenie ostatných veriteľov ho nezaujímalo.“. V ďalšom odôvodnil   sťažnosť   obdobne   ako   I.   M.   a J.   F.,   čomu   korešpondoval   aj   totožný   petit sťažnosti.

17. Sťažovateľ spoločnosť S., s. r. o., je veriteľom dlžníka, ktorý na základe zmluvy o dielo ako hlavný zhotoviteľ zabezpečoval dodávku polyfunkčného objektu E. v Ž. pre dlžníka, a to na základe subdodávateľských   zmlúv s 55 subdodávateľmi. Takýto spôsob výstavby a financovania bol podľa jeho tvrdení určený V., a. s. (ďalej len „banka“), ktorá poskytla dlžníkovi úver na zabezpečenie výstavby. Rovnako ako veriteľ E. H. poukázal na nepoctivý úmysel banky a v zhode s veriteľom J. F. poukázal na zastavenie financovania stavby bankou v novembri 2009, v dôsledku   čoho sa dostal do pozície dlžníka voči 55 dodávateľom, ktorých faktúry nebol schopný uhrádzať. Porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru videl obdobne ako skôr uvedení veritelia, čomu korešpondoval aj totožný petit sťažnosti.

18.   Sťažovateľ   J.   D.   je   veriteľom   dlžníka,   ktorý   si   v reštrukturalizácii   prihlásil pohľadávku na vrátenie zaplatenej časti kúpnej ceny bytu po odstúpení od zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu v dôsledku jeho neodovzdania v dohodnutej dobe. Podľa jeho názoru je rozhodnutie krajského súdu   voči   nemu nespravodlivé a popierajúce jeho vlastnícke   právo.   Podľa   vlastných   tvrdení   sťažovateľ   má   62   rokov,   je   starobným dôchodcom,   využil   ponuku   na   odkúpenie   bytu   a uzavrel   s dlžníkom   zmluvu   o budúcej zmluve   o prevode   vlastníctva   bytu.   V dôsledku   nespravodlivého   procesného   postupu všeobecných   súdov   nemá   jeho   zdraviu   a veku   zodpovedajúci   byt   a zároveň   ostal   bez finančných   prostriedkov.   Taktiež   poukázal   na   nepoctivý   zámer   banky,   neprimeranú ochranu,   ktorú   jej   všeobecné   súdy   poskytli,   a súlad   schváleného   plánu   so   spoločným záujmom veriteľov. Porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru videl obdobne ako skôr uvedení veritelia, čomu korešpondoval aj totožný petit sťažnosti.

19. Sťažovateľ M. K. je veriteľom dlžníka, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil pohľadávku na vrátenie zaplatenej časti kúpnej ceny bytu po odstúpení od zmluvy o budúcej zmluve   o prevode   vlastníctva   bytu   v dôsledku   neuzavretia   realizačnej   kúpnej   zmluvy v dohodnutej   dobe.   Sťažovateľ   zásah   do   označených   práv   garantovaných   ústavou a dohovorom odôvodnil takto:

«Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   interpretácia   právne   neurčitého   pojmu „spoločný záujem veriteľov“ obsiahnutého v § 154 ods. 1 písm. d) ZKR krajským súdom a okresným súdom je natoľko arbitrárna, že je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná,   pričom   zároveň   má   za   následok   porušenie   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa špecifikovaných nižšie.

Predovšetkým, podľa nejasne a nejednoznačne vyloženého termínu „spoločný záujem veriteľov“ sa možno len domnievať, že spoločným záujmom veriteľov je primárne záujem majoritnej väčšiny veriteľov, v tomto prípade však záujem jediného najväčšieho veriteľa... Záujem V., a. s., ktorý je súdmi spomedzi všetkých veriteľov favorizovaný (a to i v porovnaní s veriteľmi, ktorých pohľadávky neboli zo žiadneho zákonného dôvodu popreté) je záujmom rýdzo individuálnym...

Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že pod spoločným záujmom veriteľov je potrebné rozumieť ich čo najvyššie uspokojenie, ktoré musí byť vždy vyššie, ako v prípade iného spoločného uspokojovania všetkých veriteľov. Ide o objektívne kritérium, ktoré sa musí aj objektívne posudzovať....

Všeobecné súdy prejavom svojvôle pri aplikácii § 154 ods. 1 písm. d) ZKR, ktorému chýba   zmysluplné   odôvodnenie,   porušili   princíp   právnej   istoty   a   to   z vyššie   uvedených dôvodov, ako aj z dôvodu, že v napádaných uzneseniach úplne ignorovali skutočnosť, že plán   bol   jednohlasne   schválený   všetkými   veriteľskými   orgánmi   v   reštrukturalizácii  ... Veritelia   tak   po   schválení   plánu   veriteľským   výborom,   ako   aj   schvaľovacou   schôdzou prejavom vôle 100 % hlasujúcich veriteľov tak s ohľadom na dôveru v pozitívne právo a princíp právnej istoty museli predpokladať potvrdenie plánu zo strany okresného súdu. Jednohlasné schválenie plánu tak veriteľským výborom, ako aj schvaľovacou schôdzou však všeobecné   súdy   absolútne   nebrali   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   do   úvahy,   úplne   sa pritom stotožniac s domnienkou spôsobu hlasovania V., a. s. ako veriteľa, ktorému z dôvodu spornosti a popretia zabezpečenia pohľadávok ZKR nepriznáva hlasovacie práva.... Podľa názoru sťažovateľa uznesením o zamietnutí plánu a rozhodnutím odvolacieho súdu všeobecné súdy svojou interpretáciou aplikovateľných právnych noriem zasiahli do ústavného práva vlastniť majetok, spočívajúci v zásahu do veriteľských práv sťažovateľa ako nezabezpečeného veriteľa...

Odvolací súd správne uvádza, že pod pojmom „spoločný záujem veriteľov", ktorý je uvedený v § 154 ods. 1 písm. d) ZKR sa rozumie nadradený záujem všetkých veriteľov nad záujmami jednotlivých. Preto nie je možné súhlasiť s názorom, že hypotetický nesúhlas veriteľa V., a. s. je takou skutočnosťou, ktorá zapríčinila, že reštrukturalizačný plán je v rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov....

Plán taktiež rešpektuje právny záujem veriteľa – V., a. s. na uspokojení pohľadávok voči Dlžníkovi zo zálohu a to prednostne pred inými veriteľmi a na základe individuálneho princípu uspokojovania zabezpečených veriteľov (za predpokladu, ak by bolo zabezpečenie a poradie zabezpečenia   pohľadávok veriteľa V.,   a.   s. zistené v incidenčnom konaní na Súde)...

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   všeobecné   súdy   svojím   právne   nekonzistentným spôsobom   nahrádzajú   vôľu   zákonodarcu   a   snažia   sa   bezprecedentným   spôsobom konvalidovať stav, ktorý ex lege nastal po popretí pohľadávok (resp. ich zabezpečenia) správcom a tým, že prihliadaním na názor jedného protežovaného veriteľa (hoci s legálne popretým   hlasovacím   právom)   navodzujú   situáciu,   ako   keby   k   popretiu   ani   nedošlo. Porušovatelia   tak   zjavne   spochybňujú   oprávnenie   správcu   (za   ktoré   nesie   plnú zodpovednosť,   a   to   tak   civilnoprávnu   ako   aj   trestnoprávnu)   preskúmavať   prihlásené pohľadávky....

Povýšením   záujmu   jediného   veriteľa   nad   záujmy   všetkých   ostatných   veriteľov s následkami   konkurzu   dôjde   k   priamemu   popretiu   samotnej   uvedenej   podstaty reštrukturalizácie, ako je definovaná vo vyššie uvedenom citovanom ustanovení ZKR, a teda k stavu, ktorý by bol v rozpore s podstatou a zmyslom ZKR, ako aj s právom na spravodlivý proces...

Priama   súvislosť   medzi   konaním   súdov   a   namietaným   porušením   práva   vlastniť majetok (subsidiárne práva na rovnaké zaobchádzanie a princíp proporcionality) spočíva v skutočnosti,   že   v   dôsledku   napádaných   rozhodnutí   všeobecných   súdov   sťažovateľ a rovnako aj ostatní veritelia sú ukrátení na svojich majetkových právach, ktoré predstavujú pohľadávky   veriteľov   voči   Dlžníkovi   a   ich   šancu   na   uspokojenie   vo   vyššej   miere (deklarovanej   a   náležite   odôvodnenej   v   Pláne   ako   uspokojenie   zabezpečených   aj nezabezpečených   veriteľov   v   rozsahu   100   %   ich   zistených   pohľadávok)   ako   v   prípade vyhlásenia konkurzu....

Kritéria použité odvolacím súdom tak nemajú podľa názoru Sťažovateľa základný význam   pre   ochranu   zákonnosti   a   len   s   výhradami   môžu   byť   považované   za   súladné s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Svojvoľnou aplikáciou § 154 ods. 1 písm. d) ZKR, ktorej chyba zmysluplné zdôvodnenie, dochádza k zásahu do práv účastníka konania na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru...

Sťažovateľ poukazuje na porušenie rovnosti účastníkov konania, teda preukázateľné povýšenie záujmov jedného - jediného veriteľa V., a. s. nad záujmy ostatných veriteľov, hoci tento veriteľ vôbec nemal hlasovacie práva počas reštrukturalizácie.

V konečnom dôsledku, potvrdzujú to aj odôvodnenia uznesení všeobecných súdov, ktoré   nielen   že   sú   obsahovo   orientované   na   akési   hájenie   záujmov   V.,   a.   s.   (najmä Uznesenie o zamietnutí plánu), ale ako také povýšili údajný záujem tohto veriteľa - a to výlučne „iný záujem veriteľa“ nad záujmy všetkých ostatných veriteľov tým, že jeho jediný záujem definovali, ako „spoločný záujem veriteľov.»

20. V petite sťažnosti (v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie) sťažovateľ M. K. navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv uznesením krajského súdu a toto zrušil. Žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 987,50 €, pri určení výšky ktorej vychádzal z toho, že ,,predmet konania pred ústavným súdom je oceniteľný   peniazmi,   a toto   ocenenie   je   definované   výškou   prihlásených a reštrukturalizačným správcom zistených pohľadávok sťažovateľa, ktorých uspokojenie na 100% predpokladal plán“.

21. Sťažovateľ Mgr. B. S. je veriteľom dlžníka, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil pohľadávku na vrátenie zaplateného preddavku kúpnej ceny po odstúpení od dvoch zmlúv o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru. Sťažovateľ, zastúpený rovnakým právnym zástupcom ako M. K., odôvodnil zásah do označených práv totožným spôsobom,   ako   je už   uvedené   (bod   19.   odôvodnenia   tohto   nálezu),   a v rozsahu   prijatia sťažnosti na ďalšie konanie formuloval aj rovnaký petit sťažnosti.

22. Sťažovateľ spoločnosť S., k. s., bol uznesením okresného súdu č. k. 1 R 1/2010-1205   z 31.   mája   2010,   ktorým   bola   povolená   reštrukturalizácia   dlžníka,   ustanovený   za správcu dlžníka. Dôvody aj petit sťažnosti sťažovateľa (v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie) korešpondujú so sťažnosťou M. K. a Mgr. B. S.. Sťažovateľ spoločnosť S., k. s. po čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie doručil ústavnému súdu 5. októbra 2011 a 12. októbra 2011 dve podania označené ako doplnenie sťažnosti, v ktorých uviedol tieto argumenty   svedčiace   podľa   jeho   názoru   o zásahu   do   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru:

«Základnou   úlohou   ústavného   súdu   v   tomto   konaní   je   posúdenie   konzistentnosti interpretácie zloženého pojmu „spoločný záujem veriteľov“ okresným a krajským súdom s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách,   a   to   vo   vecnej   súvislosti   k   ďalším   ustanoveniam   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii,   na   ktoré   sa   všeobecné   súdy   v   odôvodnení   svojich   rozhodnutí odvolávajú, a to v rozsahu namietaných porušení ústavných práv...

Systematickým výkladom jednotlivých ustanovený ZKR je potrebné dospieť k záveru, že   jediným,   v   zákone   vyjadreným   spoločným   záujmom   veriteľov   v   reštrukturalizačnom konaní je dosiahnutie čo najvyššej miery uspokojenia ich pohľadávok, pritom táto miera uspokojenia   by   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   mala   byť   väčšia   ako   v   prípade vyhlásenia konkurzu. Keďže zákon umožňuje - a v určitých prípadoch vyžaduje - rozdelenie veriteľov do viacerých skupín, vzhľadom na druh ich pohľadávok, požiadavka dosiahnutia spoločného záujmu veriteľov je saturovaná vtedy, keď reštrukturalizačný plán predpokladá väčší   rozsah   uspokojenia   veriteľov   v   porovnaní   s   konkurzom,   vo   všetkých   skupinách hlasujúcich   o   reštrukturalizačnom   pláne.   Táto   požiadavka   musí   byť   súčasne   splnená u každého veriteľa, nech by už bol zaradený do ktorejkoľvek skupiny.

Reštrukturalizačný plán bude vtedy a len vtedy v rozpore so spoločným záujmom veriteľov, ak v pláne navrhnutý rozsah uspokojenia nie je väčší ako v prípade, ak by bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz.

Okresný súd Žilina videl podstatný rozpor schváleného reštrukturalizačného pianu so spoločným záujmom veriteľov v tom, že rozhodujúce ekonomické rozhodnutie urobila menšina   veriteľov,   ktorej záujmy sú protichodné   od záujmov   väčšinového   veriteľa.   Súd nemôže svojim rozhodnutím založiť existenciu spoločného záujmu veriteľov, keď je zrejmé, že tento neexistuje, či niečo proti vôli veriteľa za jeho záujem prehlásiť.

Podobne   aj   krajský   súd   dôvodil,   že zásadné   ekonomické   rozhodnutie   obsiahnuté v reštrukturalizačnom pláne, ktoré sa týka aj pohľadávky majoritného veriteľa V. vykonali minoritní veritelia, ktorí mali na schválení reštrukturalizačného plánu opačný záujem ako majoritný veriteľ. Je preto treba súhlasiť s názorom okresného súdu, že nie je prípustné ani spravodlivé, aby bol reštrukturalizačný plán v prejednávanej veci schválený napriek vôli väčšiny   menšinou.   Nesúhlas   väčšinového   veriteľa   V.   je   takou   skutočnosťou,   ktorá zapríčinila,   že reštrukturalizačný   plán je v   podstatnom   rozpore   so   spoločným záujmom všetkých veriteľov.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s takouto interpretáciou pojmu spoločný záujem veriteľov všeobecnými súdmi, a to predovšetkým s tvrdením, že záujem nezabezpečených veriteľov je protichodný so záujmom zabezpečeného veriteľa. Ako už sťažovateľ uviedol vyššie, jediným objektívnym kritériom spoločného záujmu veriteľov, ktorý je vymedzený v ZKR, je miera uspokojenia ich pohľadávok. Ak ktorýkoľvek z veriteľov v konaní prezentoval svoj záujem byť   uspokojený   vo   väčšom   rozsahu   ako   v   prípade   konkurzu,   nie   je   tento   jeho   záujem v nesúlade   s   akoukoľvek   obsahovo   totožnou   požiadavkou   ktoréhokoľvek   iného   veriteľa. Naopak, akýkoľvek v konaní prezentovaný skutočný záujem tohto - ktorého veriteľa nebyť v reštrukturalizácii uspokojovaný alebo byť uspokojovaný v rozsahu menšom ako v prípade konkurzu,   je   v   rozpore   so   spoločným   záujmom   všetkých   veriteľov   a   je   záujmom   čisto individuálnym.   Ako   totiž   už   sťažovateľ   uviedol,   podľa   právneho   názoru   sťažovateľa, spoločný záujem veriteľov je nutné posudzovať objektívne.

Ak krajský súd vykladal pojem inak ako je uvedené vyššie, vykladal ho arbitrárne, pritom   túto   svoju   interpretáciu   právnej   normy   nezaložil   na   racionálne   korektnej argumentácii. Nie je ústavne akceptovateľný taký výklad pojmu spoločný záujem veriteľov, ktorý   v   ňom   vidí   záujem   majority   veriteľov,   resp.   individuálny   (subjektívny)   záujem najväčšieho   veriteľa,   ktorého   pohľadávka   predstavuje   nadpolovičnú   hodnotu   všetkých prihlásených pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd...

Podľa názoru sťažovateľa postavenie subjektívneho postoja len jedného popretého veriteľa   k   reštrukturalizácii   na   roveň   hlasovacím   právam   zistených   veriteľov,   porušuje princíp   rovnosti   účastníkom   konania   a   neodôvodneným   spôsobom   zvýhodňuje   jedného veriteľa pred ostatnými. Takýmto výkladom jednotlivých ustanovení ZKR sa popiera význam a   právne   účinky   popretia   pohľadávok   správcom,   zodpovednosť   správcu   za   popretie pohľadávok, účinky hlasovania o reštrukturalizačnom pláne atď. Základné východisko pre výnimočné použitie tak extenzívneho výkladu ustanovení ZKR, aký bol použitý okresným a krajským súdom, naplnené nebolo, keďže neboli presvedčivo vyvrátené všetky argumenty proti jeho použitiu.

Sťažovateľ v tomto smere zdôrazňuje, že pri jasnej a zrozumiteľnej právnej norme poskytujúcej jednoznačné pravidlo správania, nie je žiadúce, aby výklad orgánu aplikácie práva presahoval jeho doslovný význam alebo bol s ním v rozpore. Všeobecnému súdu neprináleží svojou interpretačnou a aplikačnou činnosťou odstraňovať domnelé axiologické (hodnotové) medzery v práve.»

III.

Vyjadrenie krajského súdu a vedľajšieho účastníka konania

23.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   veci   listom   z 30.   júna   2011   vyjadril prostredníctvom svojho podpredsedu krajský súd. Vo vyjadrení k sťažnosti I. M. smerujúcej proti jeho uzneseniu uviedol, že sťažovateľ nepreukázal porušenie tých ústavných práv, ktorých   sa   v   ústavnej   sťažnosti   dovoláva.   Pokiaľ   ide   o   právo   sťažovateľa   na   rovnaké postavenie účastníkov konania,   uviedol,   že rovnosť účastníkov je zachovaná len u tých procesných práv, ktoré vyplývajú z Občianskeho súdneho poriadku pre civilné konanie ako také, a nie tých práv, ktoré sa odvíjajú od výšky pohľadávok. Rovnako podľa krajského súdu nie je zdôvodnené porušenie vlastníckeho práva sťažovateľa,   pretože v prípade úpadku dlžníka právna úprava   konkurzného   práva predpokladá pomerné   uspokojenie   veriteľov, pričom všeobecný súd má právo úvahy, čo sa týka toho, či prijatý plán je v spoločnom záujme veriteľov. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje jeho podpredseda za dostatočne zdôvodnené, a preto podľa jeho názoru nemožno hovoriť o jeho arbitrárnosti. V ďalšom podpredseda   odkázal   na   stanovisko   predsedníčky   príslušného   senátu,   ktorý   o veci rozhodoval.   Táto   po   uvedení   genézy   reštrukturalizácie   −   od   podania   návrhu   až   po napadnuté uznesenie krajského súdu − zotrvala na dôvodoch uznesenia a zvýraznila, že lepšie postavenie V., a. s., nezaložili konajúce všeobecné súdy, ale toto vyplynulo z riadne uzavretých   zmlúv   o záložnom   práve   a z výšky   pohľadávky,   ktorá   mu   poskytnutím   úveru vznikla a ktorú ani správca nenamietal. Na záver vyjadrenia uviedla:

,,Pojem spoločný záujem všetkých veriteľov na schválení reštrukturalizačného plánu nie je v ZKR presne definovaný, preto ho tak okresný, ako aj krajský súd vyložil v súlade s cieľom a účelom ZKR, pričom vychádzal nielen z prejavenej vôle 63 veriteľov, ale vzal do úvahy aj prejavenú vôľu majoritného veriteľa, ktorý napriek tomu, že mu zákon neumožnil hlasovať, s reštrukturalizáciou nesúhlasil a svoj nesúhlas nemal ako vyjadriť. Správcom vypracovaný   a   minoritnými   veriteľmi   schválený   reštrukturalizačný   plán,   ktorý   zbavil sťažovateľa ručenia a dlžníka zabezpečovacích práv nemohli súdy považovať za taký, ktorý by   zabezpečoval   rovnoprávne   postavenie   všetkých   účastníkov   reštrukturalizačného konania...

Krajský súd je toho právneho názoru, že konaním dlžníka a následne aj správcu, ktorým nedošlo k popretiu pohľadávky majoritného veriteľa, ale len jeho zabezpečovacieho práva   tak,   ako   to   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   bol   podľa   právneho   názoru odvolacieho   súdu   sledovaný   cieľ,   a   to   v   súlade   s   platnou   právnou   úpravou,   zabrániť majoritnému   veriteľovi   hlasovať   proti   schváleniu   reštrukturalizačného   plánu,   pritom hlasovanie   o   reštrukturalizačnom   pláne   je   kľúčovým   aktom   celej   snahy   o   využitie sanačného princípu v reštrukturalizačnom konaní. Hlasovanie minoritných veriteľov však nedosiahlo   ani   polovicu   menovitej   hodnoty   pohľadávok.   Je   len   na   škodu   veci,   že   pre krátkosť lehôt stanovených v ZKR nebolo možné vyčkať so schválením reštrukturalizačného plánu do vtedy, kým nebude rozhodnuté o incidenčných žalobách, ktoré podal na konkurzný súd majoritný veriteľ, a v ktorých by bolo právoplatne rozhodnuté o tom, či záložné právo vzniklo platne alebo nie. Na základe takýchto právoplatných rozhodnutí by bol vyriešený základný problém, a to, či majoritnému veriteľovi patrí hlasovacie právo a v akom rozsahu, čo by jedine zaručovalo rovnosť všetkých účastníkov konania pri hlasovaní o schvaľovaní reštrukturalizačného plánu.

Krajský súd trvá na tom, že v prejednávanej veci rozhodol rovnako ako aj okresný súd, nezávisle a nestranne na základe riadne zisteného skutkového stavu, pričom vychádzal výlučne z listín, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu a svoje skutkové zistenia právne zdôvodnil s poukazom na konkrétne ustanovenia ZKR.“

Na   základe   uvedeného   predsedníčka   senátu   odmietla   zásah   do   označených   práv sťažovateľa a navrhla, aby ústavný súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

24.   Po   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie   a spojení   vecí   bolo   ústavnému   súdu 24. júna 2011 k sťažnosti I. M. doručené podanie banky označené ako „Oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do   konania“. Vo svojom vyjadrení sa banka nesúhlasne vyjadrila k sťažnosti,   popísala   priebeh   reštrukturalizácie   (a   úkony   jej   predchádzajúce),   tvrdenú neochotu správcu spolupracovať s ňou na príprave plánu a diskriminačný charakter plánu, ktorý je podľa nej bezdôvodne výhodný pre sťažovateľa I. M. V závere banka zvýraznila: ,,Uspokojenie   veriteľov,   resp.   jeho   miera,   nie   je   jediným   skutočným   záujmom   veriteľov v reštrukturalizácii. Opačný prístup otvára priestor pre účelové zneužívanie nedokonalej právnej úpravy reštrukturalizácie zo strany dlžníkov a správcov. Veritelia preto majú okrem uspokojenia svojich pohľadávok záujem aj na riadnom a spravodlivom procese, na ktorý majú právo podľa článku 46 odsek 1 a 47 odsek 3 ústavy, na riadnej a transparentnej reštrukturalizácii, na rovnakom prístupe zo strany dlžníka a správcu, ktorý nebude žiadneho z nich diskriminovať.   Všetky tieto záujmy predstavujú spoločný záujem vlastný všetkým veriteľom,   a   tento   spoločný   záujem   nebol   v   tejto   reštrukturalizácii   naplnený.   Veritelia nemajú právny záujem na netransparentnej reštrukturalizácii poškodzujúcej jedného z nich, aj keby im dlžník sľúbil úplné uspokojenie. Takýto výlučný záujem nehľadiaci na právo by bol v rozpore s dobrými mravmi, duchom zákona, spravodlivosťou a právom ako takým, preto nemôže požívať právnu ochranu.“

25. Oznámenie o vstupe do konania ako vedľajší účastník banka podala s odvolaním sa vlastný   právny   záujem   na   výsledku   konania   pred   ústavným   súdom   a na   §   31a   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a   §   93   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku. Aj napriek tomu, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde je vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku lex specialis, pričom v zmysle uvedeného   sa   banke   podľa   žiadneho   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   nepriznáva postavenie   vedľajšieho   účastníka   (m.   m.   II.   ÚS   91/08,   II.   ÚS   122/05),   ústavný   súd nepochybuje o tom, že môže mať právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným súdom. Preto jej aplikujúc ústavne konformný výklad zákona (m. m. I. ÚS 363/08) priznal postavenie   vedľajšieho   účastníka   konania   a na   jej   vyjadrenie   k sťažnosti   pri   svojom rozhodovaní   prihliadal.   Je   však   potrebné   zvýrazniť,   že   inštitút   vedľajšieho   účastníctva v konaní   pred   ústavným   súdom   zaisťuje   len   pomoc   v konaní,   keď   vedľajší   účastník vystupuje   na   strane   všeobecného   súdu   a podporuje   jeho   obranu   proti   napadnutému rozhodnutiu (I. ÚS 223/09). Vzhľadom na uvedené ústavný súd žiadosť banky zo 6. júla 2010 o priznanie postavenia dotknutej osoby posúdil ako bezpredmetnú.

26. Banka doručila ústavnému súdu 12. júla 2011 ďalšie podanie označené ako „Návrh na zrušenie   dočasného   opatrenia“,   ktoré   doplnila   podaním   zo   7.   augusta   2011   a ktorým navrhla, aby ústavný súd zrušil uznesenie o odložení vykonateľnosti uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu z 11. mája 2011 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po posúdení obsahu tohto podania však ústavný súd nezistil, že by odpadli dôvody, pre ktoré bola vykonateľnosť uvedených uznesení všeobecných súdov odložená (formulované   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   I.   ÚS   200/2011   z   9.   júna   2011),   a preto návrhu na zrušenie dočasného opatrenia nevyhovel. Banka následne 15. novembra 2011 a 18.   novembra   2011   doručila   ústavnému   súdu   vo   viacerých   vyhotoveniach   (avšak obsahovo takmer zhodné) dve podania. Prvým požadovala priznať postavenie vedľajšieho účastníka konania aj v konaniach o sťažnostiach ostatných sťažovateľov, druhým podaním ako jeho prílohu predložila znalecký posudok, ktorý na požiadanie správcu v konkurznom konaní dlžníka vyhotovila znalkyňa v odbore ekonómie a manažmentu, odvetví účtovníctva a daňovníctva.

IV.

Východiská rozhodnutia ústavného súdu

27. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, boli splnené   podmienky   na   upustenie   od   ústneho   pojednávania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a sťažnosti boli prerokované a rozhodnuté na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

28. Po   podrobnom   posúdení   sťažností,   uznesenia   krajského   súdu   v spojení   s uznesením okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu, ako aj uznesením okresného súdu z 11. mája 2011 a vyjadrení k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru,   že   sťažnosti   sťažovateľov   (s   výnimkou   správcu)   sú   v podstatných   častiach dôvodné.

29. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je   povinný   chrániť   dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo bezozvyšku platí aj pri interpretácii právnych noriem z oblasti konkurzu a reštrukturalizácie (porovnaj ĎURICA,   M.: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Bratislava: EUROKODEX 2010, s. 6).

30. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

31. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej   republike   rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj z vnútornej   štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva   oddiely, kde   prvý   upravuje ústavné súdnictvo   a druhý   všeobecné   súdnictvo).   Pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia zákonov. Sú to   teda   všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

32.   Podstata   sťažnostných   námietok   všetkých   sťažovateľov   vo   vzťahu   k uzneseniu krajského   súdu   (potvrdzujúceho   zamietnutie   plánu) spočíva   v tvrdenom   nespravodlivom zvýhodnení   jedného   veriteľa   (banky)   na   úkor   všetkých   ostatných   veriteľov   –   osobitne sťažovateľov, medzi ktorými sú tak predseda predstavenstva dlžníka, ďalej subdodávatelia stavby E.   v Ž., ako aj osoby, ktoré odstúpili od zmlúv o budúcich zmluvách o prevode vlastníctva bytov či nebytových priestorov.

33. Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi aj vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je ZKR, ktorý v rámci tretej časti nazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje v jej   ôsmej   hlave   aj   ingerenciu   všeobecných   súdov   v procese   reštrukturalizácie   formou potvrdenia   plánu   súdom   (§   153   ZKR)   alebo   zamietnutia   plánu   súdom   v zákonom ustanovených prípadoch [§ 154 ods. 1 písm. a) až d) ZKR]. Kým uznesenie o potvrdení plánu   súdom   obsahuje   aj   rozhodnutie   o skončení   reštrukturalizácie,   dôsledkom právoplatného   uznesenia   o   zamietnutí   plánu   je,   že   súd   jedným   uznesením zastaví reštrukturalizačné konanie dlžníka, začne konkurzné konanie voči dlžníkovi a vyhlási na jeho majetok konkurz (§ 154 ods. 3 ZKR). Aj z dôvodu závažnosti dôsledkov zamietnutia plánu súdom ZKR počíta v tomto prípade s dvojinštančným konaním, keď proti uzneseniu okresného   súdu   pripúšťa   právo   podať   odvolanie.   Okruh   subjektov   oprávnených   podať odvolanie je však výrazne limitovaný a patrí medzi nich len predkladateľ plánu (v prípade veriteľského   návrhu   na   povolenie   reštrukturalizácie   je   ním   podľa   §   133   ods.   2   ZKR správca).

34.   Opierajúc   sa   o citované   ustanovenia   ZKR   rozhodoval   vo   veci   povolenej reštrukturalizácie dlžníka aj krajský súd, keď mu bolo predložené na rozhodnutie odvolanie správcu proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka. Správca   v odvolaní   navrhol,   aby   krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdí a skončí reštrukturalizáciu, prípadne aby rozhodol inak   (zrušujúcim   výrokom).   V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   po rekapitulácii dôvodov uznesenia okresného súdu, podstatného obsahu odvolania správcu, a vyjadrení   k nemu   (tak   súhlasiacich,   ako   aj   nesúhlasiacich)   na   vlastné   odôvodnenie potvrdzujúceho uznesenia v podstatnom uviedol:

,,Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne vec právne posúdil, keď postupoval v súlade s § 154 ods. 1 písm. d) ZKR a reštrukturalizačný plán pre nesplnenie   zákonnej   podmienky   spočívajúcej v tom,   že   reštrukturalizačný   plán bol v podstatnom rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov zamietol. Odvolací súd sa v celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   je   vecne správne a ktoré vychádza zo správne zisteného skutkového stavu.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, a to najmä s prihliadnutím na dôvody   uvádzané   správcom   dlžníka   ako   predkladateľom   reštrukturalizačného   plánu v odvolaní, ako aj s prihliadnutím k tomu, že odvolací sud skúma dôvodnosť odvolania len v rozsahu   argumentov   týkajúcich   sa   existencie   zákonných   dôvodov   na   zamietnutie reštrukturalizačného plánu uvádza ďalšie dôvody...

Inštitút reštrukturalizácie kladie dôraz na samostatné aktívne kroky dlžníka a na preferenciu   dohody   dlžníka so všetkými   veriteľmi o spôsobe   riešenia   úpadku   za predpokladu, že dlžník spĺňa ekonomické predpoklady pre povolenie reštrukturalizácie.... Východiskom pre voľbu medzi konkurzom a reštrukturalizáciou je ekonomické porovnanie hodnoty   očakávaných   príjmov zo speňaženia   aktív   dlžníka a hodnoty   revitalizovaného podniku   dlžníka   alebo   jeho   životaschopnej   časti   za   predpokladu   pokračovania   jeho prevádzkovej činnosti...

Je treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci je dlžník developerskou spoločnosťou, ktorej podnikanie by sa v súčasnosti sústreďovalo tak, ako to vyplýva z reštrukturalizačného plánu   už   len   na   odpredaj   nehnuteľností   a   na   nájom   obchodných   priestorov,   fitnes a parkovacích   miest.   S   prihliadnutím   na   súčasný   ekonomický   a   hospodársky   stav spoločnosti, kedy oživenie ekonomiky spojené s realitným trhom a kúpou nehnuteľností, vrátane prenájmu obchodných a športových priestorov, ako aj parkovacích miest napreduje len minimálne, pričom už ani počas výstavby bytov nebol o ich kúpu enormný záujem, nedáva   lehota   4   rokov   na   odpredaj   nehnuteľností   za   správcom   špecifikovanú   sumu, dostatočnú záruku na to, aby sa účel reštrukturalizácie reálne dosiahol...

Jedna zo zásad konkurzného, ako aj reštrukturalizačného konania je, aby žiaden z účastníkov   nebol   nespravodlivo   poškodený   alebo   nedovolene   zvýhodnený   a   aby   bolo dosiahnuté rýchle, hospodárne a čo najvyššie uspokojenie veriteľov. Ďalšou zásadou je zásada rovnosti možnosti veriteľov rovnakého alebo obdobného postavenia, ktorá vychádza z toho, že nie je možné poskytnúť rovnaké práva veriteľom s nerovnakým postavením, ktoré sa v konkurznom konaní, ako aj reštrukturalizačnom konaní prejavuje najmä pri veriteľoch zabezpečených a nezabezpečených...

V tejto súvislosti je nutné uviesť, že v prejednávanej veci tak, ako to okresný súd správne zistil, došlo u 58 % - neho väčšinového zabezpečeného veriteľa V., ktorý si do reštrukturalizačného   konania   prihlásil   pohľadávku   z   úverových   zmlúv   uzavretých   s dlžníkom, zabezpečenú záložným právom k popretiu záložného práva správcom, v dôsledku čoho sa zásadným spôsobom zmenilo jeho postavenie, a to najmä s prihliadnutím k tomu, že nemohol z tohto titulu hlasovať a ovplyvniť tak prijatie, resp. neprijatie plánu...

Z konania dlžníka a následne aj správcu tak vyplýva, že takýmto postupom, ktorý síce ZKR   z hľadiska   svojej   nedokonalosti   legálne   dovoľuje,   avšak   z hľadiska   rešpektovania zásad   reštrukturalizačného konania,   ako aj   obchodných zvyklostí,   z ktorých vychádzajú obchodné záväzkové vzťahy medzi dlžníkom a zabezpečeným veriteľom je treba usúdiť, že konanie dlžníka, ako aj správcu nebolo konaním v súlade s dobrými mravmi a poctivým obchodným   stykom,   keď   banka   financujúca   celú   podnikateľskú   činnosť   dlžníka,   navyše v postavení zabezpečeného veriteľa nemohla realizovať svoje hlasovacie práva, z tohto uhla pohľadu je preto možné reštrukturalizačný plán považovať vo vzťahu k zabezpečenému veriteľovi – V. za nespravodlivý.

Pojmom spoločný záujem veriteľov sa rozumie nadradený záujem všetkých veriteľov nad   záujmy   jednotlivých.   Meradlo   je   pritom   hľadisko   spravodlivosti   a   výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku. Táto zásada vychádza z toho, že akýmsi priemetom   jednotlivých   partikulárnych   záujmov   veriteľov   je   práve   uvedený   spoločný záujem,   pri   dosiahnutí   ktorého   dochádza   k   akceptovateľnému   uspokojeniu   všetkých jednotlivých   záujmov   prihlásených   veriteľov.   Spoločný   záujem   veriteľov   je   v texte   ZKR používaný ako výkladové pravidlo pre rozhodovanie nielen v činnosti okresného súdu, ale aj správcu a veriteľského výboru...

Majoritný veriteľ má pohľadávku zabezpečenú záložným právom, v dôsledku čoho by mohol   plné   uspokojenie   svojej   pohľadávky   dosiahnuť   aj   mimo   reštrukturalizácie,   a   to v kratšom čase ako štyri roky predpokladané v reštrukturalizačnom pláne. Ak by minoritní veritelia reštrukturalizačný plán neschválili, mohli by ich pohľadávky byť uspokojené len v menšom   rozsahu   než   100   %,   preto   malo   pre   nich   odsúhlasenie   reštrukturalizačného podstatný význam.

Je   tak   treba   zdôrazniť,   že   zásadné   ekonomické   rozhodnutie   obsiahnuté v reštrukturalizačnom pláne,   ktoré sa týka aj pohľadávky majoritného veriteľa vykonali minoritní veritelia, ktorí mali na schválení reštrukturalizačného plánu opačný záujem ako majoritný veriteľ. Je preto treba súhlasiť s názorom okresného súdu, že nie je prípustné ani spravodlivé, aby bol reštrukturalizačný plán v prejednávanej veci schválený napriek vôli väčšiny menšinou...

Nesúhlas   väčšinového   veriteľa   je   takou   skutočnosťou,   ktorá   zapríčinila,   že reštrukturalizačný plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov. Pojem spoločný nie je možné vykladať vo všeobecnosti ako väčšiny čo do počtu veriteľov, ktorí   prehlasujú   menšinu,   ale   vždy   individuálne,   a   to   s   prihliadnutím   ku   všetkým okolnostiam konkrétneho prípadu o to skôr, že posudzovanie hodnoty hlasov jednotlivého veriteľa sa v reštrukturalizačnom konaní odvíja od výšky prihlásenej pohľadávky.... Zákon v § 154 ods. 1 písm. d) ZKR neumožňuje súdu schváliť plán, ktorý nie je v podstatnom súlade so spoločným záujmom všetkých veriteľov. Podstatný rozpor je tak v prejednávanej veci daný tým, že veriteľ väčšiny pohľadávok z hľadiska ich hodnoty jednoznačne vyjadril, že nie je v jeho záujme prijatie plánu v znení, v akom bol predložený na hlasovanie. Potom logicky   nie   je   možné   dospieť   k   záveru,   že   prijatie   plánu   by   bolo   v   spoločnom   záujme všetkých veriteľov.“

V.

Závery ústavného súdu vo vzťahu k sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv uznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu z 11. mája 2011

35. Neplnenie peňažných   záväzkov   dlžníkom   môže   viesť   k uplatňovaniu práva   veriteľa vyplývajúceho z jeho peňažnej pohľadávky rôznymi spôsobmi. Platná právna úprava pozná tak individuálne spôsoby   uplatňovania práv veriteľa (žaloba na súd,   následné exekučné vymáhanie   či   výkon   záložného   práva),   ako   aj   kolektívne,   medzi   ktoré   patria   konkurz a reštrukturalizácia. Tieto sú aplikovateľné v prípade hroziaceho alebo už reálneho úpadku dlžníka,   ktorý   nastal,   a vedú   ku   kolektívnemu   uspokojeniu   jeho   veriteľov   v rámci štruktúrovaného   právneho   procesu.   Napriek   tomu,   že   procesný   rámec   konkurzu a reštrukturalizácie je daný jedným zákonom (ZKR), tieto sa líšia predpokladmi, priebehom, právomocami   správcu   a súdu,   spôsobom   skončenia   a pod.   Tak   pre   konkurz,   ako   aj pre reštrukturalizáciu   sú   však   vlastné   určité   pravidlá,   ktoré   sú   pre   ich   začatie,   priebeh a výsledok určujúce a nezastupiteľné a ktorými je povinný riadiť sa príslušný konkurzný či reštrukturalizačný   súd,   správca   a veriteľský   výbor   (v   širšom   zmysle   aj   všetci   účastníci konania). Tieto pravidlá vymedzuje pod názvom „Základné zásady“ aj prvá časť ZKR.

Podľa § 1 ZKR tento zákon upravuje riešenie úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo postupným uspokojením veriteľov dlžníka   spôsobom   dohodnutým   v   reštrukturalizačnom   pláne; zákon   upravuje aj riešenie hroziaceho úpadku dlžníka a oddlženie fyzickej osoby.

Podľa § 4 ods. 1 a 2 ZKR dlžník je povinný predchádzať úpadku. Ak dlžníkovi hrozí úpadok, je povinný prijať bez zbytočného odkladu vhodné a primerané opatrenia na jeho odvrátenie. Ak je dlžník povinný účtovať podľa osobitného predpisu, je povinný sústavne sledovať vývoj svojej finančnej situácie, ako aj stav svojho majetku a záväzkov tak, aby mohol   včas   zistiť   prípadnú   hrozbu   úpadku   a   prijať   opatrenia,   ktoré   hroziaci   úpadok odvrátia.

Podľa § 5 ZKR ak sa úpadok dlžníka rieši spôsobom ustanoveným týmto zákonom, súd, správca a veriteľský výbor postupujú pri riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahli pre veriteľov   čo   najvyššiu   mieru   uspokojenia   ich   pohľadávok;   dlžník   je   pritom   povinný poskytovať bez zbytočného odkladu všetku súčinnosť, ktorú možno od neho spravodlivo požadovať.

Podľa   §   6   ZKR   veritelia   s   rovnakými   právami   majú   pri   riešení   úpadku   dlžníka rovnaké postavenie; zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné.

36. V rámci reštrukturalizácie dlžníka, o ktorej súdy rozhodovali v tomto prípade, došlo k situácii, že súdy neschválili reštrukturalizačný plán dlžníka aj napriek tomu, že tento bol   schvaľovacou   schôdzou   prijatý   v rámci   všetkých   skupín   vytvorených   pre   zaradenie pohľadávok.   Možnosť   takéhoto   postupu   dáva   príslušnému   reštrukturalizačnému   súdu ustanovenie   §   154   ods.   1   ZKR,   ktorý   umožňuje   zamietnutie   plánu   súdom,   ak   nastane niektorá z uvedených hypotéz:

a)   boli   podstatným   spôsobom   porušené   ustanovenia   ZKR   o   náležitostiach   plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,

b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu,

c)   plán nebol   prijatý   schvaľovacou   schôdzou   alebo dlžníkom;   to   neplatí,   ak súd nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,

d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

37. Okresný súd plán zamietajúce uznesenie a krajský súd potvrdzujúce uznesenie založili   na   svojom   zistení,   že   plán   je   v   podstatnom   rozpore   so   spoločným   záujmom veriteľov   [§   154   ods.   1   písm.   d)   ZKR],   aj   keď obsah   odôvodnenia   týchto   uznesení naznačuje,   že   podľa   ich   názoru   došlo   aj   k   poskytnutiu   osobitných   výhod   niektorému účastníkovi plánu (I. M.). Sťažovatelia v podstate zhodne tvrdia, že tým súdy neprípustne preferovali záujmy banky a neposkytli súdnu ochranu ich pohľadávkam, ktoré by v prípade konkurzu boli uspokojené v podstatne menšom rozsahu ako v reštrukturalizácii, prípadne by neboli uspokojené vôbec. K ostatným výhradám V., a. s., ktoré tento veriteľ prezentoval tak správcovi, ako aj písomne súdu, okresný súd uviedol, že nezistil také podstatné porušenie ustanovení ZKR, ktoré by mali nepriaznivý vplyv na niektorého účastníka, plánu a nezistil ani dôvod na zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 písm. b) a c) ZKR. Odvolací súd sa v celom   rozsahu   (teda   aj   v tomto   smere)   stotožnil   s odôvodnením   uznesenia   okresného súdu. Vychádzajúc z uvedeného aj pre ústavný súd ostalo základom skúmania iba to, či zamietnutím plánu z dôvodu podľa § 154 ods. 1 písm. d) ZKR nemohlo dôjsť k zásahu do označených   práv   sťažovateľov.   Inak   povedané,   ústavný   súd   skúmal,   či   napadnutým potvrdzujúcim uznesením krajský súd poskytol všetkým sťažovateľom spravodlivú súdnu ochranu pri rešpektovaní ich materiálnej rovnosti v reštrukturalizačnom konaní.

38. Preto ostali mimo rámca primárnej pozornosti ústavného súdu tie skutočnosti a úkony   (tak   pred,   ako   aj   počas   reštrukturalizácie),   ktoré   sťažovatelia   vytýkali   banke a zároveň banka vytýkala sťažovateľom a ktorými obidve strany poukazovali na nekorektné, nepoctivé či účelové kroky druhej strany. Na strane dlžníka banka zvýrazňovala zvýšenie základného   imania,   s tým   súvisiace   zníženie   hodnoty   zálohu   (akcie),   podanie   žalôb spochybňujúcich   vznik   záložného   práva   banky,   súčinnosť   so   správcom   pri   popretí   jej zabezpečovacích   práv   a ich   poradia,   neodôvodnené   zvýhodnenie   druhého   najväčšieho veriteľa a iné. Naopak, dlžník, resp. predseda predstavenstva dlžníka vo vzťahu k banke zvýrazňoval, že predčasnú splatnosť úverov vyhlásila z administratívnych dôvodov, a nie z dôvodov   neplatenia   úveru,   ktorý   podľa   vlastných   slov   v   tom   čase   riadne   splácal (z vyjadrení sťažovateľov a banky nevyplýva celkom zrejme dôvod tohto postupu, pozn.), že už skôr mala založenú obchodnú spoločnosť, ktorá mala majetok dlžníka vydražiť, a že mu opakovane dala návrh na uzavretie dohody, v zmysle ktorej za nepodanie návrhu na konkurz či reštrukturalizáciu mal byť tento finančne odmenený. Uvedené skutočnosti však museli ostať pozornosti ústavného súdu aj preto, že ústavný súd nie je skutkovým súdom (m.   m.   II.   ÚS   267/04)   a   v zásade   nevykonáva   dokazovanie,   ktorým   by   mohol   či   mal odhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení obidvoch strán. Totožný záver platí, aj pokiaľ ide o skutkové   tvrdenia   banky   v jej   podaniach   doručených   15.   a 18.   novembra   2011   a ňou predložený znalecký posudok.

39.   V reštrukturalizačnom   konaní,   ktoré   je   zložito   štruktúrovaným   právnym procesom, je príslušný všeobecný súd zaťažený povinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa skrýva pod obsahom pojmu spoločný záujem veriteľov [nemožno vylúčiť ani rozdielny obsah   tohto   pojmu   v rôznych   reštrukturalizáciách   rôznych   dlžníkov   v závislosti   od individuálnych či skupinových záujmov jednotlivých (skupín) veriteľov]. Spoločný záujem veriteľov   pri   kolektívnom   (spravidla   postupnom,   resp.   neúplnom)   uspokojení   veriteľov v reštrukturalizácii   prima   facie   nekorešponduje   s individuálnymi   záujmami   jednotlivých veriteľov. Prirodzeným záujmom každého veriteľa, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil pohľadávku (zabezpečenú či nezabezpečenú), je dosiahnuť pokiaľ možno najvyššiu mieru jej uspokojenia. Pohľadávka každého veriteľa má svoj právny dôvod, na základe ktorého tento od dlžníka požaduje, aby plnil korelujúci záväzok, a individuálny veriteľ spravidla nevidí   (nechce   vidieť)   dôvod,   prečo   by   mal   byť   v akomkoľvek   rozsahu   ukrátený pri uspokojení svojej pohľadávky v prospech uspokojenia iného(-ých) veriteľa(-ov) dlžníka. To   je   však   rýdzo   individuálny   (egoistický)   záujem,   ktorý   nezohľadňuje   zmysel   a účel reštrukturalizácie,   ktorej   imanentnou   črtou   je   práve   zabránenie   individuálnemu uplatňovaniu   či   výkonu   práv   jednotlivých   veriteľov   v prospech   ich   kolektívneho uspokojenia.

40.   Krajský   súd   vymedzil   spoločný   záujem   veriteľov   tak,   že   ide   o „nadradený záujem   všetkých   veriteľov   nad   záujmy   jednotlivých.   Meradlo   je   pritom   hľadisko spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku.“ Takémuto pohľadu   na   obsah   tohto   pojmoslovia   v zásade   nemožno   nič   vytknúť.   Aj   podľa   názoru ústavného súdu je totiž ústavne akceptovateľný, pretože nie je v podstatnom rozpore s jeho zmyslom a účelom tak, ako ho možno vyvodiť z celej právnej úpravy reštrukturalizácie. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom je takto determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov. Ďalšie úvahy krajského súdu, podľa ktorých tento spoločný záujem veriteľov v prijatom reštrukturalizačnom pláne absentoval, však už nezodpovedajú tomu, ako samotný krajský súd tento zložený pojem vysvetlil.

41. Nie je sporné, že reštrukturalizácia je šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má likvidačný   charakter,   podmienkou   čo   i len   odporučenia   reštrukturalizácie   správcom   je zachovanie   aspoň   podstatnej   časti   prevádzky   podniku   dlžníka   a predpoklad   väčšieho rozsahu uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm.   c)   a d)   ZKR].   Reštrukturalizácia   chráni   dlžníka   pred   veriteľmi   (nepripúšťajú   sa exekúcie   či   výkon   zabezpečovacích   práv;   §   114   ods.   1   písm.   b)   a   c)   ZKR],   čo   však v konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich pohľadávok ako v prípade konkurzu.

42.   Pokiaľ   krajský   súd   ako   odvolací   súd   potvrdzuje   uznesenie   okresného   súdu o zamietnutí   plánu, robí   tak súc si   vedomý   dôsledkov,   ktoré   sú   s takýmto   rozhodnutím ex lege   spojené   (zastavenie   reštrukturalizačného   konania,   začatie   konkurzného   konania, vyhlásenie konkurzu). Ak krajský súd potvrdzuje uznesenie o zamietnutí plánu a stotožňuje sa   so   záverom   okresného   súdu   o podstatnom   rozpore   plánu   so   spoločným   záujmom veriteľov, je jeho úlohou vyvažovať aj potenciál ich uspokojenia v prípadnom konkurze, ktorý je ex lege dôsledkom právoplatného zamietnutia plánu. Pri zvažovaní potenciálneho uspokojenia veriteľov v konkurze vyhlásenom v dôsledku zastavenia reštrukturalizácie pre zamietnutie plánu nemôže všeobecný súd izolovane prihliadať na záujem jediného veriteľa, a to   ani vtedy,   ak ide   o veriteľa,   u   ktorého   výška   prihlásených   a zistených   pohľadávok z neho   robí   majoritného   veriteľa.   Naopak,   jeho   povinnosťou   je   skúmať   možnosť uspokojenia   všetkých   (aj   minoritných)   veriteľov   v likvidačnom   konkurze.   Túto   jeho povinnosť možno vyvodiť zo základných zásad konkurzu a reštrukturalizácie (§ 5 ZKR), v zmysle ktorých je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok. Akákoľvek preskúmateľná právna úvaha v tomto smere však v napadnutom uznesení krajského súdu absentuje.

43. V súdenom prípade sťažovateľov prijatý plán predpokladal 100 % uspokojenie pohľadávok   banky   v lehote   v ňom   určenej.   Ako   vyplýva   zo   zápisnice   zo   zasadnutia schvaľovacej schôdze z 24. novembra 2010 a z uznesení všeobecných súdov,   za prijatie plánu   hlasovali   všetky   skupiny   veriteľov.   Jedine   banka   prezentovala   na   schvaľovacej schôdzi, ako aj v písomných podaniach stanovisko, že z dôvodu nezapracovania všetkých jej pripomienok do plánu by v žiadnom prípade nepodporila plán, ktorý ju diskriminuje vo vzťahu k ostatným veriteľom tým, že predpokladá zánik ručenia a zabezpečovacích práv. Ako vyplýva zo záverov uznesenia krajského súdu, nesúhlas banky (s 58 % podielom na zistených pohľadávkach) je takou skutočnosťou, ktorá zapríčinila, že reštrukturalizačný plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

44. Takýto záver krajského súdu však nemožno hodnotiť inak ako ústavne nesúladný a neposkytujúci   spravodlivú   súdnu   ochranu   všetkým   účastníkom   reštrukturalizačného konania   (veriteľom)   pri   zachovaní   ich   ústavou   garantovanej   rovnosti   v tomto   konaní. Krajský súd totiž pod zákonný všeobecný pojem spoločný záujem veriteľov subsumoval výlučne   individuálny   záujem   jediného   veriteľa   –   banky.   Tým   nespravodlivo   zvýhodnil jedného   veriteľa,   ktorý   mal   byť   aj   podľa   prijatého   plánu   uspokojený   v celom   rozsahu, a naopak,   neposkytol   spravodlivé   riešenie   úpadku   dlžníka   ostatným   veriteľom,   ktorí   si prihlásili svoje pohľadávky (a tieto boli riadne zistené) a ktoré by v prípade konkurzu neboli uspokojené   vôbec   alebo   v minimálnom   rozsahu.   Ústavný   súd   pritom   už   vo   svojej rozhodovacej   činnosti   zvýraznil požiadavku   na   spravodlivú   rovnováhu pri   poskytovaní ochrany   uplatňovaným   právam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (napr. III. ÚS 72/2010),   ako   aj   povinnosť   súdu   zohľadniť   nespravodlivé   dôsledky   svojho rozhodnutia na účastníkov konania (napr. I. ÚS 26/2010).

45. Samozrejme, platí, že obsah pojmu spravodlivosť je autonómny, a teda rôznymi subjektmi   vnímaný   odlišne.   To   isté   platí   aj   v rozhodovanej   veci,   keď   to,   čo   sa   javí spravodlivé banke (výkon záložného práva na záloh mimo konkurzu či reštrukturalizácie, resp.   plné uspokojenie jej pohľadávok z oddelenej podstaty   zabezpečeného veriteľa),   sa nejaví   spravodlivé   ostatným veriteľom,   ktorých   zistené   pohľadávky   by v tomto   prípade neboli   uspokojené   vôbec,   prípadne   len   v malom   rozsahu.   Nájsť   spravodlivú   rovnováhu medzi oprávnenými záujmami jednotlivých veriteľov v reštrukturalizácii nie je jednoduché. To však neznamená, že všeobecný súd môže na túto úlohu rezignovať a aprobovať riešenie, ktoré   sa   síce   javí   ako   spravodlivé,   avšak   len   vo   vzťahu   k jednému   veriteľovi,   pričom vo vzťahu k ostatným veriteľom (pohľadávok rôznej výšky a rôznych právnych dôvodov) objektívne nevykazuje črty spravodlivého.

46. Ústavný súd má pritom z hľadiska požiadavky na dodržanie zásad spravodlivosti v reštrukturalizácii výhrady aj k meraniu postavenia jednotlivých veriteľov výlučne prizmou výšky nimi prihlásených a zistených pohľadávok. Ak má súd spravodlivo posúdiť otázku naplnenia či nenaplnenia spoločného záujmu veriteľov v reštrukturalizačnom pláne, nemôže celkom   ignorovať   ani   výšku   prihlásenej   pohľadávky   z hľadiska   jej   významu   pre konkrétneho veriteľa. V okolnostiach prípadu totiž aj uspokojenie relatívne bezvýznamnej pohľadávky menšinového veriteľa môže pre neho samotného (a jeho právny či sociálno-ekonomický   status)   znamenať   viac   alebo   toľko,   ako   uspokojenie   pohľadávky(-ok) väčšinového veriteľa. In concreto možno poukázať na veriteľa – sťažovateľa J. D., ktorý podľa   vlastných   tvrdení má   62   rokov,   je   starobným   dôchodcom,   využil   ponuku   na odkúpenie   bytu   a v dôsledku   postupu   súdov,   nemá   ani   byt,   ani   peniaze. Pre   tohto sťažovateľa   môže   znamenať   uspokojenie   jeho   pohľadávky   v reštrukturalizácii   reálne podstatne viac ako pre banku, a to aj pri výraznom nepomere výšky týchto pohľadávok. Ústavnému   súdu   pritom   neprislúcha   verifikovať   pravdivosť   týchto   tvrdení   (nie   je skutkovým   súdom),   poukazuje   na   nich   len   v súvislosti   s posudzovaním   otázky   riešenej všeobecnými súdmi, a to, či reštrukturalizačný plán je, alebo nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

47. Konkurzné a reštrukturalizačné právo nie je spotrebiteľským právom, kde by mal súd chrániť či obhajovať záujem slabšieho účastníka právneho vzťahu. Avšak, ak zmyslom a účelom   reštrukturalizácie   je   kolektívne   uspokojenie   veriteľov   a povinnosťou   všetkých zúčastnených subjektov (vrátane súdov) je postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia miera   uspokojenia   ich   pohľadávok,   nemožno   stotožňovať   spoločný   záujem   veriteľov so záujmom jediného veriteľa (hoci zabezpečeného – i keď sporne), a to ani v prípade, že ide   o banku   úverujúcu   podnikateľskú   činnosť   dlžníka.   Takýto   postup   totiž   opomína základné zásady, na ktorých je v ZKR postavené riešenie úpadku dlžníka.

48. Nositeľom ústavou a dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie nie je len majoritný veriteľ, ale všetci veritelia, ktorí riadne a včas (spôsobom ustanoveným ZKR) prihlásili svoje pohľadávky. Ak krajský súd potvrdil uznesenie   okresného   súdu   o zamietnutí   plánu   pre   jeho   podstatný   rozpor   so   spoločným záujmom veriteľov, pričom tento fakticky stotožnil s individuálnym záujmom väčšinového veriteľa, porušil tak základné právo ostatných veriteľov na (spravodlivú) súdnu ochranu v spojení s ich základným právom na rovnosť účastníkov v súdnom (reštrukturalizačnom) konaní. Ústavný súd preto prvým výrokom tohto nálezu vyslovil porušenie označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu vo vzťahu k veriteľom – sťažovateľom I. M., J. F., E. H., spoločnosti S., s. r. o. a J. D. Vo vzťahu k veriteľom – sťažovateľom M. K. a Mgr. B. S. bolo druhým výrokom nálezu vyslovené len porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže títo sa nedomáhali vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ústavný súd je sťažnosťou viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

49.   Keďže   zákonným   dôsledkom   neústavného   uznesenia   krajského   súdu   bolo následné uznesenie okresného súdu z 11. mája 2011 (medzi uzneseniami ide o vzťah príčiny a následku), výrok o porušení označených práv musel ústavný súd učiniť aj v spojitosti s týmto uznesením. Ústavou predpokladaným dôsledkom vyhovenia sťažnosti je v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd preto tretím výrokom tohto nálezu zrušil uznesenie krajského súdu v spojení s nadväzujúcim uznesením okresného súdu a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom tento opätovne rozhodne o odvolaní   správcu   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 15.   decembra   2010,   ktorým   tento zamietol reštrukturalizačný plán dlžníka.

50. V ďalšom   konaní   bude   krajský súd   viazaný   vysloveným   právnym   názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným, presvedčivým a hlavne spravodlivým (z pohľadu všetkých veriteľov) spôsobom vysporiadať sa s odvolaním správcu proti uzneseniu okresného súdu. Ústavnému súdu totiž pre nedostatok právomoci neprislúcha zaujať konečné stanovisko k nastoleným právnym otázkam súvisiacim s predmetom súdnej ochrany, ktoré spočívajú v rovine podústavného práva.  

51. Pokiaľ ide o sťažnosť spoločnosti S., k. s., tejto ústavný súd vyhovieť nemohol, a to   s ohľadom   na   diametrálne   odlišné   postavenie   tohto   sťažovateľa   ako   správcu v predmetnom   reštrukturalizačnom   konaní.   Správca   síce   môže   byť   účastníkom reštrukturalizačného   konania   v tej   jeho   časti,   kde   sa   má   rozhodovať   o jeho   právach a povinnostiach (§ 119 ods. 3 ZKR), súdy však zamietnutím plánu nemohli zasiahnuť do jeho   pohľadávok   či   právneho   postavenia.   Absentuje   tu   teda   príčinná   súvislosť   medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označenými právami správcu, a preto ústavný súd sťažnosti správcu nevyhovel.

52. Namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré namietali niektorí zo sťažovateľov, sa ústavný súd bližšie nezaoberal, pretože na zrušenie uznesenia krajského   súdu   v spojení   s uznesením   okresného   súdu   z 11.   mája   2011   stačilo   zistenie o porušení práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy. Navyše, krajskému súdu sa po vrátení veci na ďalšie konanie otvára cesta, aby ako primárny   ochranca   týchto   práv   poskytol   ich   ochranu   sťažovateľom   v rámci reštrukturalizačného konania. Ústavný súd už totiž opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

53. K tvrdeniam niektorých sťažovateľov, ktorí v sťažnostiach namietali porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy (princíp právneho štátu), čl. 12 ods. 1 ústavy (princíp rovnosti v právach) a čl. 141 ústavy (nezávislé a nestranné súdnictvo), ústavný súd uvádza, že nejde o základné práva a slobody, ktorých ochrany by sa mohli domáhať v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Obsahovo sú však tieto princípy implikované aj v tých základných právach, ktorých porušenie sťažovatelia namietali (čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a ktoré ústavný súd aj výrokom tohto nálezu vyslovil.  

VI.

Trovy konania

54.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania   úspešných sťažovateľov. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   ústavný   súd   priznal sťažovateľom I. M., J. F., E. H., spoločnosti S., s. r. o., J. D., M. K. a Mgr. B. S. náhradu trov   konania   pred   ústavným súdom   v sume   každému   po   261,82   €   za   2   úkony   právnej pomoci po 123,50 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,41 €, ktoré zaviazal krajský súd ako primárneho porušovateľa označených práv sťažovateľov zaplatiť na účet ich právnych zástupcov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. K vyčísleniu trov konania sťažovateľmi M. K. a Mgr. B. S. možno dodať, že predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd,   ktorá   nie   je   oceniteľná   peniazmi,   a preto   sa   odmena   advokáta   za   jeden   úkon právnej   pomoci   určí   ako   jedna   šestina   výpočtového   základu.   Neúspešný   sťažovateľ spoločnosť S., k. s., náhradu trov konania nepožadoval, a tak o tomto nároku ústavný súd nerozhodoval.   Sumu   priznanej   náhrady   trov   konania   pre   úspešných   sťažovateľov   však ústavný   súd   nezvýšil   o 20   %   daň   z   pridanej   hodnoty,   pretože   sťažovatelia   nepredložili žiaden relevantný dôkaz o registrácii ich právnych zástupcov za platiteľov dane z pridanej hodnoty.

55. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. decembra 2011