znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 200/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., V., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. K., K., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   priznaných   v   čl.   20   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 4 C/61/2008 zo   14.   mája   2009   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   2   Co/214/2009 z 22. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 23. apríla 2010 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   20   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   namietaného   porušenia   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C/61/2008 zo 14. mája 2009 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co/214/2009 z 22. decembra 2009.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „... podal na Okresný súd... žalobu o zapretie vlastníckeho práva, konanie vedené pod sp. zn. 8 C/35/2007. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. 8 C/35/2007, zo dňa 28. 5. 2007 kde žalobu zamietol z dôvodu, že, pokiaľ by aj   vyhovel   tejto   negatórnej   určovacej   žalobe,   nedošlo   by   ku   žiadnej   zmene   v postavení sťažovateľa   ako   navrhovateľa,   pričom   zároveň   naviac   poučil   sťažovateľa,   že   žiadaný výsledok je možné dosiahnuť len pozitívnou žalobou o určenie vlastníckeho práva. Sťažovateľ   po   právoplatnosti   uvedeného   rozsudku   teda   podal   na   súd   žalobu   o určenie   vlastníckeho   práva,   konanie   bolo   vedené   pod   č.   4   C/61/2008,   kde   toto   bolo Uznesením 4 C/61/2008 zo dňa 14. 5. 2009 zastavené z dôvodu rei iudicatae, keď súd vzhliadol,   že   v konaní   o   zapretie   vlastníckeho   práva   sa   vykonali   rovnaké   dôkazy   (bez akéhokoľvek bližšieho označenia, ktoré má na mysli) ako v konaní o negatórnej žalobe... Na   odvolanie   sťažovateľa   Krajský   súd...   rozhodnutím   2   Co/214/2009   potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, kde toto odôvodnil tým, že z obsahu obidvoch súdnych spisov   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   určenia,   že   je   podielovým   spoluvlastníkom nehnuteľností, pričom v konaní 8 C/35/2007 ešte popieral vlastníctvo odporcov, kde táto časť   petitu   len   dopĺňala   hlavnú   určovaciu   žalobu   (str.   4   odsek   druhý   napadnutého rozhodnutia KS).“.

3. Sťažovateľ označil skutočnosti odôvodňujúce podanie sťažnosti takto:„... bola mu odňatá možnosť domáhať sa nápravy a určenia (prinavrátenia) jeho vlastníckeho   práva   postupom   súdu...,   keďže   mu   údajne   o   jeho   práve   rozhodoval   súd v konaní 8 C/35/2007, nakoľko pokiaľ skutočne by súd mohol naraz konať o tom, či tu právo je aj nie je (pri tejto interpretácii nie je možné použiť paragrafové znenie zákona § 80 písm. c) OSP, že súd rozhoduje o tom, či tu právo je alebo nie je,) avšak potom súd vo svojom rozhodnutí zreteľne uviedol, že preto zamieta žalobu o zapretie vlastníckeho práva, lebo by nedošlo   k   zmene   právneho   postavenia   žalobcu.   Je   logické,   že   pokiaľ   by   rozhodoval   aj o kladnom   určení   jeho   vlastníckeho   práva,   potom   by   jednoznačne   došlo   ku   zmene v postavení sťažovateľa, nakoľko by dosiahol stav vlastníctva...

- bola mu odňatá možnosť uplatniť svoje právo na súde, kde po zamietnutí jeho žaloby o zapretie vlastníckeho práva odporcov mu už súd nedovolil konať o kladnom určení jeho   vlastníckeho   práva   a   teda   zhojiť   bezprávny   stav   zavedený   nesprávnym   postupom súdu... Postupom súdov... takto nie len, že došlo k protizákonnému odňatiu vlastníckeho práva, ale následne aj k zabráneniu prístupu na ochranu práva na súd a na spravodlivé súdne konanie.“

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„... ústavné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu..., v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/214/2009 a jeho uznesením z 22. 12. 2009 a postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/62/2008 (správne malo byť sp. zn. 4 C/61/2008, pozn.) a jeho uznesením z 14. 5. 2009 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu... z 22. 12. 2009 sp. zn. 2 Co/214/2009 zrušuje a vracia vec Krajskému súdu na ďalšie konanie.

Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2.500,-€. Priznáva sťažovateľovi trovy konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti,   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

6. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu okresného súdu sp.   zn.   4   C/61/2008   z   15.   mája   2009   podal   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným uznesením okresného súdu.

7. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co/ 214/2009 z 22. decembra 2009, z obsahu sťažnosti a k nej pripojenej prílohy vyplýva, že v danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodal dovolanie proti namietanému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že   v   sťažnosti   tvrdený   dôvod   („zabráneniu   prístupu   na   ochranu   práva   na   súd   a   na spravodlivé   súdne   konanie“)   je   dovolacím   dôvodom   podľa   §   237   písm.   f)   zákona č. 99/1963 Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj „OSP“).   Podľa   uvedenej   právnej   normy   dovolanie   je   tiež   prípustné   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

8. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorej (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 61/03 – pozri právna databáza ASPI, judikatúra k § 239 OSP) „Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti   nedostatkom   podmienky   konania   netrpí.“   Podobne   v   rozsudku   sp.   zn. 4 Cdo 70/93 (pozri právna databáza ASPI, judikatúra k zákonu č. 71/1992 Zb.) najvyšší súd uviedol:   „Okolnosť,   že   odvolací   súd   nesprávne   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   navrhovateľom   (žalobcom) z podaného   návrhu,   ktorý   bol   zo   zákona   osobne   oslobodený   od   jeho   platenia,   treba považovať za dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., lebo ňou odňal tomuto účastníkovi konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.] a bránil mu v realizácii procesného   práva   domáhať   sa   ochrany   práva   na   súde,   ktoré   bolo   porušené   alebo ohrozené.“. K podobným záverom dospel tiež ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 328/09 z 28. októbra 2009.

8. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd,   naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a   účinných   prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je oprávnený   poskytovať   ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

9. Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto   základných   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Keďže   proti   uzneseniu odvolacieho súdu bolo možné zo sťažovateľom tvrdeného dôvodu podať dovolanie [§ 237 písm. f) OSP], právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   čím   bola   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu. Z uvedených dôvodov bola preto aj táto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde uznesením odmietnutá ako neprípustná.

10. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010