znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 200/09-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21. októbra 2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Milana   Ľalíka a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť Ing. M. J., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. E. H., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 320/1997 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 320/1997 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing.   M.   J. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   6   000   €   (slovom šesťtisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Ing.   M.   J. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v   sume   292,38   €   (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. H. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. V ostatnej časti sťažnosti Ing. M. J. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. M. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 320/1997.

2. Sťažovateľka   uviedla,   že   5.   marca   1997   ako   navrhovateľka   uplatnila   nárok na vydanie   hnuteľných   vecí   v   jej   vlastníctve,   ktoré   jej   odporcovia   odmietli   dobrovoľne vydať,   a   že   do   podania   ústavnej   sťažnosti   nebolo   vo   veci   meritórne   rozhodnuté, a to aj napriek sťažnosti adresovanej ešte v roku 2000 predsedovi okresného súdu.

3. Sťažovateľka porušenie základného práva na prerokovanie veci v primeranej dobe videla   vo   viacerých   časových   úsekoch,   keď   okresný   súd   vôbec   nekonal,   alebo   konal neefektívne,   a   v   celkovej   dobe   doterajšieho   konania,   počas   ktorej   je,   pokiaľ   ide o jej hnuteľné   veci,   s   ktorým   nemôže   plnohodnotne   disponovať   ako   ich   vlastníčka, neustále v stave právnej neistoty. Navrhla preto vydať nález, ktorým sa vysloví porušenie uvedeného základného práva, ktorého porušenie v konaní pred okresným súdom namieta, tomuto   súdu   prikázať   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   zároveň   ho   zaviazať   zaplatiť jej primerané zadosťučinenie v sume 8 000 € a trovy konania v sume 292,38 € v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. Podpredseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   z   24.   septembra   2009   uviedol, že v konaní sa po 16. októbri 2006 priebežne a plynulo koná, takže podľa neho nedochádza k namietanému   porušovaniu   v   sťažnosti   uvedeného   práva.   Nečinnosť   okresného   súdu v období od 30. apríla 1997 do 9. novembra 2000 a od 22. novembra 2000 do 16. októbra 2006 bola spôsobená nedostatkom sudcov na tomto súde.

5. Ústavný súd následne po súhlase účastníkov s upustením od ústneho pojednávania pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení ústavou zaručeného práva sťažovateľky a dospel k záveru, že sťažnosť je v tomto smere dôvodná.

6. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 320/1997 ústavný súd zistil, že okresný súd síce 22. septembra 2009 meritórne rozhodol, ale na tento termín nepredvolal účastníkov (omylom ich predvolal na 29. september 2009, pozn.), takže vydal „zmätočný“ rozsudok, ktorý bude predmetom odvolacieho konania podľa vyjadrenia sťažovateľky z 28. septembra 2009, čím sa opäť zbytočne oddiali právoplatné skončenie veci.

7. Občianske   súdne   konanie,   ktoré   na   prvom   stupni   trvá   už   vyše   12   rokov v nerozhodnutom stave, nutne nastoľuje otázku, či toto konanie je vedené bez zbytočných prieťahov   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ako   vyplýva   z   judikatúry   ústavného   súdu, nemožno   primeranosť   dĺžky   civilného,   ale   aj   trestného,   či   iného   konania   vyjadriť numericky,   v   zmysle   určenia   lehoty   jej   trvania,   ktorú   je   vždy   potrebné   považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy. Primeranosť dĺžky civilného konania   je   potrebné   skúmať   a   preverovať   v   každom   prípade   jednotlivo   vo   svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých   možno   posudzovať   primeranosť   dĺžky   konania   s   prihliadnutím   na   konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť,   závažnosť,   rozsiahlosť   či   obťažnosť   dokazovania,   ďalej   o   spôsob   správania účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, nález ústavného súdu z 29. apríla 2009 sp. zn. I. ÚS 257/08 či nález sp. zn. I. ÚS 413/08). Pri zvážení   už   uvedených   kritérií   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   sporná   záležitosť sťažovateľky nebola v primeranej lehote prerokovaná a najmä právoplatne skončená.

8. Charakter prerokovávanej veci neodôvodňoval nutnosť konať o sťažovateľkinej žalobe o vydanie hnuteľných vecí po dobu dlhšiu ako je všeobecne obvyklé (4 – 5 rokov v obidvoch   stupňoch),   pretože   zložitosť   tohto   prípadu   neprekračuje   rámec   podobných civilných vecí. Taktiež proces dokazovania v danej veci nevykazoval rysy výnimočnosti spôsobujúcej potrebu viesť civilné konanie po dobu dlhšiu ako je obvyklé. Preto nemožno tolerovať,   aby   zatiaľ   len   v   jednom   štádiu   konania   (pred   okresným   súdom)   bola   dĺžka konania vyše 12 rokov, a to bez ohľadu na celkový rozsah nevybavenej súdnej agendy na okresnom súde zapríčinenej nižším či nedostatočným počtom sudcov.

9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania je ústavný súd toho názoru, že okresný súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka namietala. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povolenej   hranice“,   najmä   po   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   adresovanej   predsedovi okresného súdu sťažovateľkou.

Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd... tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

O   prieťahoch   v   súdnom   konaní   možno   hovoriť   vtedy,   ak   súd   vôbec   nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež rýchlej ochrany práv alebo záujmov účastníkov konania.

10. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným nekonaním   príslušného   súdu   (sudcu),   ale   aj   takou   jeho   neefektívnou   činnosťou,   ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

11. Ďalej   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľky   v   priebehu   konania a na základe   vyžiadaného   spisu   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľka   vôbec   neprispela k predĺženiu konania.

12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu prípadných   osobitných   okolností,   ktoré   mohli   spôsobiť   prieťahy   v   konaní,   a   uzavrel, že ani k týmto v konaní nedošlo, resp. zo spisu okresného súdu nevyplývajú. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, čo bolo pre sťažovateľku v hre. V jej prípade išlo o ochranu vlastníckeho práva k hnuteľnostiam formou ich vydania, ktoré zadržiavajú tretie osoby (odporcovia). Preto právom žiadala o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty k spochybnenému vlastníckemu právu.

13. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo (nečinnosťou súdu), prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

14. Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o   tom,   že   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   náhradou   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Vzhľadom na okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 6 000 € zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľky   za   ujmu,   ktorú   zatiaľ   utrpela,   s   prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku   konania a povahu   veci.   Riadil   sa   pritom   najmä   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (porov.   Keszeli   v.   Slovenská   republika   ap.),   ale   aj   úvahou,   že   cieľom   primeraného finančného   zadosťučinenia je len zmiernenie   nemajetkovej   ujmy, teda   určitá   satisfakcia za dlhotrvajúci   stav   právnej   neistoty   týkajúci   sa   výsledku   súdneho   sporu   zapríčineného výlučne súdom.

15. Vzhľadom na to, že okresný súd už vo veci rozhodol (aj keď neprávoplatne), neprichádza   do   úvahy   požiadavka   sťažovateľky   prikázať   mu   ďalej   konať   vo   veci bez zbytočných prieťahov. Preto tejto časti sťažnosti ústavný súd nevyhovel.

16. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. E. H. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich priznal v požadovanej sume 292,38 € za úkony právnej pomoci, ktorú zaplatí okresný súd na účet JUDr. E. H. do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009