znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 200/08-134

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. F., T., zastúpenej advokátkou JUDr. I. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva, aby sa jej vec prerokovala verejne, v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 2 ods. 2 Listiny   základných   práv   a slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 So 70/2006 z 25. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. F.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2007 faxom a 10. augusta 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. A. F. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaniami z 10. septembra 2007, 10. októbra 2007 a 26. novembra 2007, ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva, aby sa jej vec prerokovala verejne, v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny, práva podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 2 ods. 2 listiny rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 5 So 70/2006 z 25. apríla 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh, ktoré sú k nej pripojené, vyplýva, že 18. augusta 2005 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie S. (ďalej len „S.“) pod č. 5252203740 z 27. júla 2005 o priznaní predčasného starobného dôchodku sťažovateľky od 1. júna 2005.

Na návrh sťažovateľky o preskúmanie tohto rozhodnutia S. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   rozsudkom   z 25.   apríla 2006   sp.   zn. 34 Sd 54/2005 potvrdil rozhodnutie S.

Sťažovateľka   sa   proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   22.   mája   2006   odvolala, a okrem   iného   uviedla,   že „krajský   súd   sa   nevysporiadal   s   dôvodmi   odvolania, argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa použitia priemerného osobného mzdového bodu pri   výpočte   sumy   dôchodkovej   dávky...“,   ďalej,   že   krajský   súd   „svoje...   rozhodnutie neodôvodnil“,   a poukázala   „na   logické   rozpory   v rozhodnutí“   S.   V podanom   odvolaní sťažovateľka „tvrdila, že krajský súd sa dopustil aj závažných procesných pochybení pri prejednávaní veci, keď neumožnil sťažovateľke na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (...), že krajský súd jej neumožnil realizovať právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (...). Krajský súd, podľa názoru sťažovateľky, v rozpore s OSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie odporkyne, ktorým v dôsledku použitia nesprávnej hodnoty 2,1277 namiesto (...) priemerného osobného mzdového bodu v hodnote 2,7127 nesprávne vypočítala sumu predčasného   starobného   dôchodku   ako   7.771   Sk   namiesto   správnej   hodnoty   9.907   Sk mesačne.“.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 So 70/2006 z 25. apríla 2007 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 34 Sd 54/2005-64 z 25. apríla 2006, pričom podľa názoru sťažovateľky «zásadným spôsobom zmenil odôvodnenie rozsudku (...) tým, že svojvoľne nastolil,,právnu“ otázku,   či   mala   odporkyňa   použiť   pri   výpočte   sumy   dôchodkovej   dávky   hodnotu priemerného   osobného   mzdového   bodu   2,7127   alebo   2,1277.   (...)   Nastolenie   takejto „právnej“ otázky je neospravedlniteľným prejavom svojvôle a ľubovôle súdu a zneužitím práva, pretože skutkové zistenia odporkyne a krajského súdu považoval súd za postačujúce pre svoje rozhodnutie a preto postupoval v rozpore s OSP (...)», ako aj v rozpore s „čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (...) Keďže (...) skutkové zistenie možno považovať za dôkaz, ktorým Najvyšší súd SR de facto vyvracia jeden z dôvodov odvolania   sťažovateľky   týkajúci   sa   skutkového   stavu,   Najvyšší   súd   SR   bol   povinný postupovať podľa príslušných procesných predpisov a v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd bolo jeho povinnosťou poskytnúť sťažovateľke možnosť k tomuto skutkovému zisteniu a ním uskutočnenému dôkazu sa vyjadriť. Takto však Najvyšší súd SR nepostupoval, čím porušil práva sťažovateľky vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy   a   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd.   Túto   skutočnosť   nemožno ospravedlniť nastolením fiktívnej „právnej" otázky, namiesto preskúmavania napadnutého rozhodnutia odporkyne. (...) Rozsudok je, podľa názoru sťažovateľky nepreskúmateľný, lebo chýbajú dôvody potvrdzujúceho rozsudku súdu. (...) Nepreskúmateľný rozsudok nemôže byť zákonný, ústavný, pretože ním súd porušil ľudské práva sťažovateľky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   ktorý   garantuje právo   na   spravodlivé   súdne konanie   a   čl.   46   ods.   1 Ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy, pretože svojím jednostranný postupom súd   porušil   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a   jej   právo   na   to,   aby   súd   pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia postupoval v súlade s ústavou a platnými zákonmi. (...) Zároveň týmto rozsudkom bolo dotknuté základné právo sťažovateľky na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. “ .

Sťažovateľka proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie, ktoré je podľa jej názoru neprípustné, keďže v zmysle § 250s Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v znení platnom od 1. júla 2007 dovolanie vo veciach dôchodkového zabezpečenia nie je prípustné.

V závere   sťažnosti   (jej   doplnenia)   po   podrobnom   uvedení   právnej   argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal „nález:

1. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 25. apríla 2007 pod sp. zn. 5 So 70/2006 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základné   právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala verejne, v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv, základné právo sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a ústavné právo sťažovateľky podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv   a   slobôd,   podľa   ktorého   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v   jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu SR   zo dňa 25.   apríla 2007 sp.   zn.   5   So   70/2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“.

Z obsahu vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 34 Sd 54/2005 ústavný súd zistil, že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   8.   júna   2007 a sťažovateľka   proti   nemu   podala   dovolanie,   ktoré   bolo   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Sdo 49/2007 z 21. augusta 2007 odmietnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy (podobne čl. 2 ods. 2 listiny, pozn.) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   47 ods.   2 a 3 ústavy   (podobne čl. 37 ods.   2 a 3 listiny, pozn.) každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 38 ods. 2 listiny, pozn.) každý má právo, aby sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby sa mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú sťažovateľkou považovať v časti za zjavne neopodstatnenú a v časti ústavný súd nemá právomoc na jej posúdenie.

1.1   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Keďže sťažovateľka namietala porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil,   že   posúdenie   akejkoľvek   skutkovej   a právnej   otázky   všeobecným   súdom   by   sa mohlo   stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

V relevantnej   časti   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol,   že: „predmetom preskúmania v tomto konaní je rozhodnutie odporkyne z 27. júla 2005, č. 525 220 3740, ktorým priznala navrhovateľke predčasný starobný dôchodok od 1. júna 2005 v sume 7.771 Sk mesačne (...) Navrhovateľka sa cíti ukrátená na svojich právach, pričom nezákonnosť rozhodnutia   odporkyne   podľa   nej   spočíva   v   tom,   že   pri   určení   výšky   predčasného starobného dôchodku odporkyňa nepoužila priemerný osobný mzdový bod v hodnote 2,7127 zistený   ako   podiel   úhrnu   osobných   mzdových   bodov   a   rokov   dôchodkového   poistenia v rozhodujúcom období, ale použila hodnotu priemerného osobného bodu 2,1277 určenú podľa § 63 ods. 3 písm. b) zákona, hoci takýto postup podľa navrhovateľky ustanovenie § 68   zákona,   ktoré   upravuje   spôsob   určenia   výšky   predčasného   starobného   dôchodku neumožňuje. Iné skutočnosti rozhodné pre výšku predčasného starobného dôchodku, (napr. obdobie dôchodkového poistenia, aktuálnu dôchodkovú hodnotu, dobu od vzniku nároku na výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   do   dovŕšenia   dôchodkového   veku) navrhovateľka   v   odvolaní   nerobí   spornými   a   ich   prípadným   nesprávnym   ustálením zákonnosť rozhodnutia odporkyne nespochybňuje.

V   danom   prípade   teda   rozhodujúcim   pre   posúdenie   zákonnosti   rozhodnutia odporkyne je vyriešenie právnej otázky, či pri výpočte výšky navrhovateľkou požadovanej dávky mala odporkyňa použiť priemerný osobný mzdový bod v hodnote 2,7127 alebo v hodnote 2,1277.

O predčasný starobný dôchodok navrhovateľka požiadala 1. júna 2005; nepochybne preto bolo potrebné o jej žiadosti rozhodnúť podľa zákona o sociálnom poistení v znení platnom v uvedený deň, ktorý je súčasne aj dňom vzniku nároku na požadovanú dávku a nároku na jej výplatu.

Podmienky nároku na predčasný starobný dôchodok sú ustanovené v § 67 zákona a určenie sumy predčasného starobného dôchodku upravuje § 68 zákona, podľa odseku 1, ktorého suma predčasného starobného dôchodku sa určí ako súčin priemerného osobného mzdového   bodu,   obdobia   dôchodkového   poistenia   získaného   ku   dňu   vzniku   nároku   na výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   a   aktuálnej   dôchodkovej   hodnoty   znížený o 0,5 % za každých začatých 30 dni od vzniku nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku do dovŕšenia dôchodkového veku.

Pojmy   dôchodkového   poistenia,   vrátane   pojmov   osobný   mzdový   bod,   priemerný osobný   mzdový   bod,   dôchodková   hodnota   vymedzuje   prvý   diel   tretej   hlavy   prvej   časti zákona o sociálnom poistení (§ 60a nasl. zákona) pre všetky dôchodkové dávky.

V   zmysle   §   63   ods.   1   až   3   zákona   (v   znení   platnom   ku   dňu   vzniku   nároku   na predčasný   starobný   dôchodok)   sa   priemerný   osobný   mzdový   bod   na   určenie   sumy dôchodkovej   dávky   určí   ako   podiel   súčtu   osobných   mzdových   bodov   dosiahnutých v jednotlivých   kalendárnych   rokoch   rozhodujúceho   obdobia   a   obdobia   dôchodkového poistenia   v   rozhodujúcom   období,   pričom   za   hodnotu   priemerného   osobného   bodu prevyšujúcu hodnotu 3 sa neprihliada a v roku 2005 sa priemerný osobný mzdový bod v hodnote   nižšej   ako 1,25 započítava   v celej   výške a   z hodnoty priemerného   osobného mzdového bodu od 1,25 do 3 sa započítava 60 %.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   u   všetkých   poistencov   vo   všetkých   prípadoch   vzniku nároku na výplatu dôchodkovej dávky v roku 2005 sa pri určení sumy dôchodku použil priemerný osobný mzdový bod určený pre rok 2005 práve ustanovením § 63 ods. 3 písm. b) zákona. V súlade so zákonom preto odporkyňa pri určení sumy predčasného starobného dôchodku   použila   priemerný   osobný   mzdový   bod   v   hodnote   2,1277   zistený   postupom zodpovedajúcim cit. zák. ustanoveniu.

Vzhľadom na to, že v danej veci išlo predovšetkým o posúdenie právnej otázky, ako aj s prihliadnutím na to, že v zmysle § 250q ods. 1 druhej vety OSP v konaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, nemožno považovať za opodstatnenú námietku navrhovateľky, že súd nevykonal ňou navrhnuté dokazovanie (napr. výsluch pracovníkov odporkyne   konajúcich   vo   veci),   keď   navyše   skutkové   zistenia   zadovážené   odporkyňou a krajským súdom boli pre rozhodnutie postačujúce. (...)“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a v konečnom dôsledku aj ďalších práv (čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny), ktorých porušenie sa namieta, vyvodzuje sťažovateľka predovšetkým zo spôsobu určenia hodnoty jej priemerného osobného mzdového bodu 2,1277 (namiesto, podľa   sťažovateľky,   správnej   hodnoty   2,7127),   v dôsledku   čoho   bola   sťažovateľke nesprávne   (S.,   krajským   a najvyšším   súdom)   určená   výška   predčasného   starobného dôchodku v sume 7 771 Sk (namiesto, podľa sťažovateľky, správnej sumy 9 907 Sk).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   ďalej   poznamenáva,   že   posúdiť   zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne o určení výšky dôchodku je zásadne príslušný všeobecný (správny) súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor ako prijal v tejto veci najvyšší   súd,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie hodnoty priemerného osobného mzdového bodu sťažovateľky, a tým aj výšky priznaného jej dôchodku zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Keďže sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke posúdenia hodnoty priemerného osobného mzdového bodu nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že   posúdenie   predmetnej   otázky   súvisí   s otázkou   zákonnosti   a jej   riešenie   samo   osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež ďalších práv, ktorých porušenie sa namieta, ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv. Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie   procesných   noriem   upravujúcich   postup   správnych   súdov   v   opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru) výslovne v spojitosti s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (podobne čl. 2 ods. 2   listiny).   V konaní   o sťažnosti   je   ústavný   súd   oprávnený   rozhodovať   o porušení označených   základných   práv   a slobôd,   ale ak dôjde   k odmietnutiu   sťažnosti   z dôvodov, ktoré sú uvedené v tomto rozhodnutí ústavného súdu, znamená to, že o námietke porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy vôbec netreba rozhodovať (II. ÚS 16/05). Podobné závery možno prijať aj vo vzťahu k označenému čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka namieta.

1.2 Sťažovateľka v súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 So 70/2006 z 25. apríla 2007 namietala tiež porušenie jej základného práva, aby sa jej vec prerokovala verejne, v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 38 ods. 2 listiny), a v tejto spojitosti aj základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (podobne čl. 37 ods. 3 listiny). V tejto súvislosti predovšetkým poukazovala na skutočnosť, že nebolo nariadené pojednávanie, nebolo jej umožnené zhrnúť výsledky dokazovania a právo záverečnej reči, nebolo jej doručené vyjadrenie odporcu v odvolacom konaní, že bolo komunikované iba s odporcom, z ktorého stanovísk najvyšší súd vychádzal.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   nie   je   taktiež   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napríklad   IV.   ÚS   49/05, II. ÚS 73/05).

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Rozsah sťažovateľkou označených práv, ktorých porušenie   namieta   (pozri   bod   1.2),   ktoré   boli   podrobnejšie   rozvedené   v sťažnosti   (jej doplneniach), zodpovedá obsahu dovolacích dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP.

V tejto súvislosti sťažovateľka namietala, že dovolanie proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu bolo neprípustné „ex lége“ argumentujúc § 250s OSP (účinnom od 1. júla 2007), podľa ktorého dovolanie vo veciach dôchodkového zabezpečenia nie je prípustné. Uvedené sťažovateľka tvrdila napriek tomu, že vo veci podala dovolanie a o tomto bolo dovolacím súdom rozhodnuté.

Podľa § 250s ods. 2 OSP (platného do 30. júna 2007) dovolanie v dôchodkových veciach bolo prípustné. Tento mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) bol pre daný typ súdneho konania vypustený až novelou účinnou od 1. júla 2007 – zákonom č. 273/2007 Z. z., pričom   podľa   prechodných ustanovení - § 372o ods.   4 OSP - konania začaté do 30. júna 2007 sa dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. aj podľa § 250s ods. 2 OSP. Keďže   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   So   70/2006   z   25.   apríla   2007 nadobudol právoplatnosť 8. júna 2007, bolo možné v tejto veci podať dovolanie.

Ústavný   súd   na   potvrdenie   už   uvedených   záverov   poukazuje   na   uznesenie najvyššieho   súdu sp.   zn.   1   Sdo   49/2007   z 21.   augusta   2007,   ktorým   bolo   dovolanie sťažovateľky   odmietnuté,   ale   nie   preto,   že dovolanie   vo   veciach   dôchodkového zabezpečenia nie je podľa § 250s OSP prípustné, ale preto, že dovolací súd inter cetera nezistil   dôvodnosť   (a   tým   aj   prípustnosť)   dovolania   podľa   §   237   OSP.   V odôvodnení rozhodnutia sa dovolací súd zaoberal tiež výhradami sťažovateľky už uvedenými (v bode 1.2).

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný   súd   teda   nemá   právomoc   preskúmavať   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 So 70/2006 z 25. apríla 2007 (v rozsahu námietok uvedených v bode 1.2, pozn.), pretože jeho postup a rozhodnutie v danom   prípade   preskúmal dovolací   súd   a   rozhodol o ňom   uznesením sp.   zn.   1   Sdo   49/2007   z 21.   augusta   2007,   ktoré   však   v petite (v sťažnostnom   návrhu)   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   viazaný,   nie   je   uvedené (preskúmanie tohto uznesenia dovolacieho súdu sťažovateľ nežiada ani v samotnom texte sťažnosti, pozn.).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2008