znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 200/07-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. Č., L., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na ochranu súkromia podľa čl. 46 ods. 1 a 2   a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 10 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Martin pod sp. zn. 9 C 153/01 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 8 Co 400/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. Č.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2007 doručená sťažnosť Ing. V. Č., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na ochranu súkromia podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 10 ods. 1   a 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy v konaní vedenom Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 153/01 a Krajským súdom   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   8   Co   400/2006.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. júla 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 153/01-148 z 8. júna 2006 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi ako žalobcovi náhradu škody vo výške 841   Sk,   pričom   nárok   sťažovateľa   v prevyšujúcej   časti   do   požadovanej   celkovej   sumy 3 952 Sk okresný súd zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Rozsudkom krajského súdu č. k.   8 Co 400/2006-185 z 27. februára 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru sťažovateľa jeho vec nebola všeobecnými súdmi spravodlivo posúdená a vykonané dôkazy neboli správne vyhodnotené. Svoju úlohu zohrali aj   prieťahy   v konaní,   ktoré   umožnili   žalovanému   a svedkovi   Murínovi   prispôsobiť výpovede daným okolnostiam. Žalovaný sa teraz sťažovateľovi do očí vysmieva s tvrdením, že na čo sú mu zákony, keď treba mať päste. Dôkazy boli vo veci hodnotené jednostranne, výlučne   v prospech   žalovaného.   Sťažovateľ   sa   totiž   v skutočnosti   bránil   voči provokujúcemu   žalovanému,   ktorý   násilne   vnikol   do   jeho   obydlia   proti   jeho   vôli   ako vlastníka   a fyzicky   ho   napadol.   Na odvolacom   pojednávaní   krajského   súdu   27. februára 2007   predsedníčka   senátu   neumožnila   sťažovateľovi   riadne   hovoriť   k veci,   stále   ho zastavovala, hoci žalovaný sa mohol vyjadrovať aj vulgárnejšie, sťažovateľovi tykať, jemu bolo všetko tolerované. Pokiaľ všeobecné súdy ustálili spoluvinu sťažovateľa na vzniku škody, založili tento záver na výpovedi jediného svedka, ktorý však v priebehu konania svoje výpovede v podstatných otázkach menil. Rozpory v jeho výpovediach však neboli odstránené.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 9 C 153/01 a krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 400/2006. Žiada ďalej vysloviť, že rozsudky boli vydané na základe nespoľahlivého zistenia skutkového stavu veci, v dôsledku čoho sú protizákonné   a nespravodlivé,   pričom   neoprávnene   zasiahli   do   súkromného   a rodinného života, ako aj postavenia sťažovateľa.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 400/2006-185 z 27. februára 2007 vyplýva, že   ním   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   9   C   153/01-148   z 8.   júna   2006 v napadnutej časti, pričom žalovanému nebola náhrada trov odvolacieho konania priznaná. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ požadoval ako náhradu škody zaplatenie čiastky 3 952 Sk. Ku škode malo dôjsť tak, že 26. júna 1999 mal žalovaný neoprávnene vniknúť na pozemok sťažovateľa a po výzve, aby pozemok opustil, mal sťažovateľa fyzicky napadnúť tým,   že   ho   zovretou   päsťou   udrel   do   oblasti   tváre.   Útok   mal   zopakovať,   čím   mal sťažovateľovi poškodiť okuliare v hodnote 1 682 Sk, omietku rodinného domu v hodnote 400 Sk a okrasné stromčeky v hodnote 370 Sk. Sťažovateľ požadoval napokon aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 500 Sk za to, že v dôsledku útoku sa nemohol zúčastniť na občianskej výpomoci Ing. J. Žalovaný sa bránil, že celý konflikt vyvolal sťažovateľ, pretože ho ťahal z rebríka dole a rozlial mu farbu. Z tohto dôvodu by mal vzniknutú škodu znášať podľa názoru žalovaného sťažovateľ výlučne sám. Z dokazovania bolo preukázané, že vo veci   bolo   vedené   priestupkové   konanie   voči   žalovanému   pre   narušenie   občianskeho spolunažívania a pre priestupok proti majetku. Priestupkové konanie malo byť skončené rozhodnutím   z 25.   mája   2000,   ktoré   malo   nadobudnúť   právoplatnosť   toho   istého   dňa a ktorým malo byť konanie voči žalovanému zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku mu nebolo preukázané. Avšak vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu bolo podané odvolanie, v skutočnosti   rozhodnutie   nenadobudlo   právoplatnosť.   Odvolací   orgán   z dôvodu   zániku zodpovednosti   za   priestupok   pre   preklúziu   napokon   konanie   zastavil.   Preto   treba konštatovať, že sťažovateľ právom vyčítal v odvolaní záver okresného súdu, podľa ktorého spáchanie   skutku   nebolo   žalovanému   preukázané.   Podľa   názoru   krajského   súdu z vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   26.   júna   1999   došlo   k incidentu   na   pozemku sťažovateľa, pri ktorom ho žalovaný napadol a udrel dvakrát do oblasti tváre, čím došlo k poškodeniu   okuliarov,   ktoré   sťažovateľ   každodenne   používa.   Táto   skutočnosť   nebola medzi   účastníkmi   sporná.   Vzhľadom   na   obranu   žalovaného,   ktorý   sa   bránil   tým,   že sťažovateľa udrel až potom, ako ho vyprovokoval tým, že ho stiahol z rebríka a rozlial mu farbu, resp. ho kopol, bolo potrebné zaoberať sa aj otázkou možnej spoluúčasti sťažovateľa na vzniku škody. V tomto smere bolo potrebné vychádzať z výpovede svedka M., ktorý potvrdil   výpoveď   žalovaného,   podľa   ktorej   to   bol   práve   sťažovateľ,   ktorý   potýčku   so žalovaným vyvolal. Z výpovede svedkyne Č. zase vyplýva, že ako manželka sťažovateľa dala žalovanému súhlas na vstup na ich pozemok za účelom vykonania natieračských prác, avšak len v priebehu týždňa. V čase konfliktu bola sobota, a preto žalovaný nemal súhlas vykonávať   v uvedenom   čase   natieračské   práce   z pozemku   sťažovateľa.   Z výpovede svedkyne H. vyplýva len to, že videla, ako žalovaný napadol sťažovateľa a udrel ho do tváre. Z potvrdenia pracovníka optiky bolo preukázané, že poškodené okuliare sťažovateľa nebolo   možné   opraviť.   Okresný   súd   až   na   konštatovanie   o zastavení   priestupkového konania z dôvodu nepreukázania spáchania skutku žalovanému zistil skutkový stav veci úplne   a správne   a vyvodil   aj   správny   právny   záver.   Na   základe   výpovedí   samotných účastníkov, ako aj svedkov je možné nepochybne vyvodiť záver o tom, že ku škode na strane sťažovateľa došlo aj v dôsledku jeho zavinenia. Sťažovateľ mal vzniknutú situáciu riešiť inak, a to aj za predpokladu, ak sa žalovaný nachádzal na jeho pozemku, z ktorého vykonával   natieračské   práce.   Predovšetkým   mal   žalovaného   vyzvať   na   dobrovoľné opustenie pozemku a po neuposlúchnutí výzvy mal privolať políciu a čakať na jej príchod, a nie celú záležitosť riešiť svojpomocou tým, že začal žalovaného ťahať z rebríka dole, resp. mu vyliať farbu. Je potrebné si uvedomiť, že sťažovateľovi vykonávaním prác žalovaným nehrozila bezprostredne žiadna škoda, a preto svojpomoc nebola namieste. Okresný súd rozhodol správne, keď prihliadol aj na spoluzavinenie sťažovateľa. Čo sa týka výšky škody, bolo nesporne preukázané len to, že sťažovateľovi bola spôsobená škoda na okuliaroch vo výške 1 682 Sk. Iná škoda preukázaná nebola. Inak povedané, sťažovateľ vznik ďalšej škody   hodnoverne   nepreukázal.   Preto   okresný   súd   správne   žalobu   v prevyšujúcej   časti zamietol.

3. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie 15. júna 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti   konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 9 C 153/01, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného   článku   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd ako súd odvolací. Tým je vylúčená zároveň právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 400/2006.

Námietky   sťažovateľa   možno   zhrnúť   do   dvoch   častí.   Jednak   namieta   porušenie svojich procesných práv v odvolacom konaní tým, že nemal možnosť sa nerušene vyjadriť na   odvolacom   pojednávaní,   a jednak   nesprávne   hodnotenie   vykonaného   dokazovania a z toho vyplývajúce nesprávne skutkové a právne závery všeobecných súdov.

V súvislosti   s namietaným porušením   procesných   práv   sťažovateľa na odvolacom pojednávaní krajského súdu treba uviesť, že podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku   je   prípustné   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   bola postupom súdu   účastníkovi   konania odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa   zistenia ústavného   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   a tým   je   v tejto   časti   sťažnosti   vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ďalšia námietka sťažovateľa, podľa ktorej všeobecné súdy vykonané dokazovanie nesprávne   vyhodnotili   a dospeli   tým   k nesprávnym   skutkovým   a právnym   záverom,   je zjavne neopodstatnená.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu možno vyvodiť, že krajský súd vykonané dokazovanie   dôsledne   vyhodnotil   a dostatočným   spôsobom   vysvetlil,   ako   dospel   ku skutkovým záverom, ktoré tvorili podklad pre konečné právne posúdenie veci. V žiadnom prípade preto rozsudok nejaví známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Preto ani neprichádza do úvahy, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Napokon treba uviesť,   že   nemôže   byť   úlohou   ústavného   súdu   znovu   hodnotiť,   resp.   prehodnotiť dokazovanie, ktoré ústavný súd sám nevykonal.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007