znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 200/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť R. H., bytom H., t. č. vo väzbe L., vo veci namietaného porušenia   práv   zaručených   v čl. 5   ods.   3   a   4   a v čl.   6   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 9/2006 a jeho rozhodnutím sp. zn. 6 Tos 9/2006 zo 16. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2006 doručená   sťažnosť   R.   H.,   bytom   H.,   t. č.   vo   väzbe   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   práv   zaručených   v   čl. 5   ods.   3   a   4   a v čl.   6   ods.   1   a 2   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 9/2006 a jeho rozhodnutím sp. zn. 6 Tos 9/2006 zo 16. februára 2006.

Sťažovateľ zaslal predmetnú sťažnosť ku konaniu vedenému na ústavnom súde pod sp.   zn.   Rvp   464/06,   pri   ktorom   boli   jeho   predošlé   podania   doručené   ústavnému   súdu 20. marca 2006 a 31. marca 2006 odložené podľa § 23a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   z dôvodu,   že   nešlo   o návrhy   na   začatie   konania.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť ústavný súd posudzoval podanie doručené ústavnému súdu 9. mája 2006 ako samostatnú   sťažnosť,   pritom   pri   rozhodovaní   o   nej   vychádzal   z príloh   doručených ústavnému súdu spolu s predošlými podaniami.

Sťažovateľ   sťažnosť   pôvodne   adresoval   Európskemu   súdu   pre   ľudské   práva v Štrasburgu, čo odôvodnil takto: „V zmysle čl. 127/1 Ú – SR podávam sťažnosť voči KS – Trnava a ktorú prikladám prepísanú na PC podľa RP – ES, keďže RP – ÚS – SR mi nie je známi,   pričom   v zmysle   pravidla   prednosti   najpriaznivejšej   právnej   normy   namietam porušenia Dohovoru v Protokole č. 11.“

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   Okresného   súdu v Trnave (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 58/05 zo 4. marca 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 20/05 z 29. marca 2005 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. c) vtedy účinného zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s účinnosťou od 2. marca 2005, pričom väzba aj v súčasnosti trvá. Obžaloba na sťažovateľa bola podaná na okresnom súde 22. decembra 2005, a to pre trestný čin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ 22. decembra 2005 požiadal   o prepustenie   z väzby   a zároveň   k žiadosti   priložil   písomnosť   označenú   ako doplnenie   žiadosti   o prijatie   záruky   napísanú   J.   V.,   ktorú   okresný   súd   považoval za ponúknutie prevzatia záruky za obvineného. Uznesením okresného súdu č. k. 30 T 21/05-467   z 24.   januára   2006   bola   jeho   žiadosť   zamietnutá,   pretože   naďalej   existujú   dôvody väzby, ktoré boli dané aj pri jeho vzatí do väzby. Okresný súd taktiež nepovažoval za možné prijať záruku za sťažovateľa ponúknutú J. V., keďže nebolo preukázané, že by tento bol   dôveryhodnou   osobou   schopnou   priaznivo   ovplyvňovať   správanie   sťažovateľa,   ako aj preto,   že   takúto   záruku   nepovažoval   za   dostatočnú.   Proti   tomuto   uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 9/2006 zo 16. februára 2006 jeho sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu zamietol s odôvodnením, že dôvod väzby u sťažovateľa naďalej trvá, a rovnako sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu ohľadne vo veci, resp. neprijatia ponúknutej záruky J. V. za obvineného.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «(...)Ako obvinený namietam porušenie týchto práv, ktoré zaručuje Dohovor v znení Protokolu č. 11

Článok 5 ods. 3 v kombinácii z ods. 4 – Dohovoru. Čl. 6 ods. 2 v kombinácii z ods. 1 – Dohovoru. (...) Konštrukcia   dôvodov   väzby   v TP   –   SR   vyžaduje   už   pri   počiatočnom   pozbavení slobody kumuláciu dôvodného podozrenia z niektorým z dôvodov väzby uvedených v § 67 TP – SR z. č. 141/1961 Z. z., v danom prípade, vzhľadom na okolnosti prípadu, išlo o jednu z alternatív   uvedených   v   §   67   ods.   1c   TP   –   SR,   teda   išlo   o prípad   keď   hrozila   obava z dokončenia   tr.   činu,   ktorému   bolo   treba   zabrániť   pozbavením   slobody   vzhľadom   na vyjadrenie poškodeného.

Táto obava však časom zanikla a to vzatím poškodeného do väzby a tým zanikli aj podmienky   väzby.   Žiadny   právny   systém   štátu   neumožňuje   držať   v detencii   osobu   len s odkazom na to, že je náchylná k páchaniu tr. činnosti, bez uvedenia relevantných dôvodov, ktoré   by   prevažovali   verejným   záujmom   nad   zásadou   rešpektovania   osobnej   slobody nehľadiac   na   prezumpciu   neviny.   Porušenie   týchto   podmienok   je   porušením   Dohovoru vzhľadom na odkaz na vnútroštátne právo v čl. 5 Dohovoru. Ak sa v priebehu väzobného stíhania zmení alebo oslabí základ detencie, obvinený musí byť prepustený, pretože väzbu nemožno chápať ako trestnú sankciu, ktorá nahrádza trest za tr. čin(y) pre ktoré je obvinený stíhaný.   V uznesení   KS   –   SR   č.   k.   6   Tos/9/2006   obsahovo   absentujú   relevantné a presvedčivé dôvody, ktoré by mohli odôvodniť ďalšie trvanie väzby tak, aby neprišlo ku konštatovaniu, že tým bol porušený čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

(...) KS – SR mal pri svojom skúmaní o nutnej podmienke oprávnenosti väzby skúmať aj to či daná počiatočná obava trvá reálne tak, ako bola založená a s prihliadnutím na celkový   vývoj   počas   šetrenia   mohol   zistiť   aj   vzhľadom   na   prezumpciu   neviny,   že   dané základy   pri   počiatočnom   akte   pozbavenia   slobody   za   účelom   prevencie   sú   už   značne otrasené. Súd má navyše úradnú povinnosť v určitých intervaloch konať periodickú úradnú kontrolu   zákonnosti   väzby,   pri   ktorej   mohol   a mal   zistiť,   že   obava   vzťahujúca   sa k poškodenému zanikla,   v tom mu nič   nebránilo,   po   tomto   zistení   ma   mal   prepustiť   na slobodu.   Mal   rozhodovať   ako   súd,   nezávisle   od   OS   –   SR   č.   k.   30   T   21/05,   od   strán a nestranne.   KS   –   SR   uvedeným   rozhodnutím   vykonal   aj   zásah   do   záruky   os.   slobody obvineného v zmysle čl. 5 Dohovoru a to tým, že ma ja naďalej ponechal vo väzbe, ktorá už nie je relevantne odôvodnená. (...)

KS – SR č. k. 6 Tos/9/2006 vo svojom odôvodnení uvádza: „Obžalovaný je stíhaný pre závažnú tr. činnosť a aj podľa názoru odvolacieho súdu dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1c u obžalovaného trvajú naďalej, nakoľko tento už bol v minulosti súdne trestaný pre obdobnú tr. činnosť, teda má sklony k páchaniu tr. činnosti (...)“

KS – SR svojím odôvodnením porušil pravidlo o zaobchádzaní z obvineným, ktoré musia   súdy   rešpektovať.   Toto   pravidlo   obsahuje   zákaz   pre   súdy   vyjadrovať   pred   jeho právoplatným odsúdením akékoľvek presvedčenie akoukoľvek formou, že obv. je vinný. (...) KS – SR č. k. Tos/9/2006 sa nezaoberal písomnými dôvodmi v sťažnosti, ktorú som podal voči uzneseniu OS – SR č. k. 30 T 21/05, ale zbavil sa svojej právomoci tým, že vo svojom odôvodnení len citoval rozsiahle pasáže súdu prvého stupňa. Súd sa nemôže zbaviť svojich   povinností   a právomoci   rozhodovať   len   preto,   že   považuje   za   správne   predošlé rozhodnutie   súdu   nižšieho   stupňa   a nemôže   byť,   ani   viazaní   rozhodnutiami   predošlých senátov súdu toho istého stupňa. Zásady a požiadavky čl. 6 ods 1 Dohovoru sú garanciou nie ilúziou a teóriou. (...)»

Podľa názoru sťažovateľa v skutočnosti neexistovali dôvody na jeho ponechanie vo väzbe, pretože pominuli dôvody preventívnej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie základných práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 a v čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozhodnutím krajského súdu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie bez toho, aby uviedol jeho výšku a toto zdôvodnil.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku (v súlade s konaním ustanoveným zákonom v prípade zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní), musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...).

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach sťažovateľov predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavnoprocesné princípy takého pozbavenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, II. ÚS 183/02).

1. Sťažovateľ namietal porušenie práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 3 a ods. 4 dohovoru tým, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým   bola jeho žiadosť   o prepustenie z väzby na slobodu   zamietnutá, neprihliadol   na zánik   dôvodu,   pre   ktorý   bol   vzatý   do   väzby.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   väzobným dôvodom bola obava, že čin, o ktorý sa pokúsil na osobe poškodeného, aj dokoná, čomu bolo potrebné zabrániť pozbavením osobnej slobody sťažovateľa. Avšak po tom, ako bol poškodený v inej trestnej veci vzatý do väzby, podľa názoru sťažovateľa zanikol dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku voči jeho osobe, preto mal byť krajským súdom prepustený na slobodu. Krajský súd však túto skutočnosť neskúmal. Podľa slov sťažovateľa v uznesení krajského súdu absentujú relevantné a presvedčivé dôvody, ktoré by mohli odôvodniť ďalšie trvanie väzby.

Sťažovateľ rovnako namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   tým,   že   krajský   súd   sa   vo   svojom rozhodnutí   nezaoberal   písomnými   dôvodmi   v sťažnosti,   ktorú   podal   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 30 T 21/05, ale vo svojom odôvodnení len citoval rozsiahle pasáže súdu prvého stupňa.

Je potrebné uviesť, že ústavný súd je oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd   rešpektoval   možnosť   uplatniť   právo   na   prepustenie   z   väzby,   či   o   každej   žiadosti o prepustenie   rozhodol   a či   jeho rozhodnutie   vychádzalo zo   skutkových   dôvodov,   ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu   trestného   stíhania   obvineného,   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   možné vstupovať   do   jeho   právomoci   preskúmaním   jeho   myšlienkových   úvah   a   hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody   uvalením   a   ďalším   trvaním   väzby.   Takisto   platí,   že   ak   všeobecný   súd   dôjde k záveru, že prepustením   obvineného na slobodu   by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom. Také oprávnenie prislúcha len funkčne príslušnému nadriadenému súdu, ku ktorému má obvinený neobmedzený prístup prostredníctvom možnosti podať sťažnosť proti každému rozhodnutiu o väzbe, ktoré bolo vydané na základe jeho žiadosti o prepustenie z väzby (II. ÚS 76/02).

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   treba považovať za jeden celok a tak ich skúmať.

Z uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   30   T   21/05   z   24.   januára   2006   vyplýva,   že okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol s tým, že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trvajú, čo odôvodnil v podstate nasledovne:

«Obvinený R. H. bol vzatý do väzby z dôvodov § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. na základe tej skutočnosti, že v minulosti bol súdne trestaný pre násilnú trestnú činnosť, skutku, pre ktorý je trestne stíhaný, sa mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a taktiež kvôli obave, že by obvinený opakovane napadol svedka – poškodeného J., keď obvinený svedka – poškodeného verbálne aj fyzicky napadol a pri úteku z miesta činu na poškodeného kričal, „že to bola len výstraha, že sa ešte uvidíme“.

Podľa názoru súdu v prípade obvineného R. H. naďalej existujú dôvody väzby, ktoré boli dané aj pri jeho vzatí do väzby, keďže podľa názoru súdu naďalej hrozí obava, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti. Prepustením z väzby na slobodu by mohlo byť zmarené dosiahnutie účelu trestného konania. Dôvody, pre ktoré je potrebné, aby obvinený zostal   vo   väzbe,   sú   dané   jednak   okolnosťami   skutkov,   z ktorých   je   obvinený   a jednak minulosťou obvineného, ktorý bol opakovane súdne trestaný.»

Okresný súd ponuku prevzatia záruky za obvineného neprijal s odôvodnením: „(...) vzhľadom na to, že podľa názoru súdu nie je preukázané, že by J. V. bol dôveryhodnou osobou schopnou priaznivo ovplyvňovať správanie obvineného a taktiež preto, že takúto záruku nepovažuje za dostatočnú.“

V   sťažnosti   z 2.   februára   2006   proti   predmetnému   uzneseniu   okresného   súdu sťažovateľ uvádza:

„Napadnuté   uznesenie   považujem   za   nesprávne   a nezákonné.   Okresný   súd   svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prípade obv. R. H. naďalej existujú dôvody väzby, ktoré boli dané aj pri jeho vzatí do väzby, a hrozí obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Tieto   dôvody   sú   dané   okolnosťami   skutkov,   ktoré   tvoria   predmet   obvinenia,   ako   aj minulosťou obvineného.

Podanou sťažnosťou sa domáham prepustenia obv. H. z väzby na slobodu, pretože som toho názoru, že dôvody väzby pominuli. Vo veci bolo 13. 12. 2005 ukončené prípravné konanie, boli vypočutí svedkovia, obvinený, boli vykonané konfrontácie. Vo väzbe je takmer jeden rok.

Dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. c Tr. por. musia byť vždy odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami,   a to nie len na začiatku konania,   ale počas celého trvania väzby.   Ak   tieto   konkrétne   skutočnosti   zaniknú   a nie   sú   nahradené   inými   relevantnými konkrétnymi skutočnosťami, zanikne aj dôvod na ďalšiu väzbu.

V danom prípade podľa môjho názoru dôvody väzby pominuli, neboli nahradené novými dôvodmi, preto ďalšie ponechanie obv. H. vo väzbe považujem za nezákonné. Z uvedených   dôvodov   žiadam,   aby   bolo   napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu zrušené a obv. R. H. prepustený z väzby na slobodu.“

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Tos   9/2006   zo   16.   februára   2006   sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 30 T 21/05 z 24. januára 2006 zamietol. Podľa názoru krajského súdu rozhodnutie okresného súdu vo všetkých výrokoch zodpovedá stavu veci a zákonu. Dôvod takzvanej preventívnej väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej pretrváva, pretože sťažovateľ už bol v minulosti súdne trestaný pre obdobnú trestnú činnosť, teda má sklony k páchaniu trestnej činnosti. Druhostupňový súd   sa   stotožnil   aj   s rozhodnutím   okresného   súdu   o ponúknutej   písomnej   záruke   za obvineného.

Ako z odôvodnení uznesení všeobecných súdov vyplýva, obava z napadnutia svedka poškodeného je len jednou z viacerých skutkových okolností zakladajúcich dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pri odpadnutí ktorej existujú aj ďalšie dôvodnosť väzby opodstatňujúce skutočnosti. Navyše podľa názoru ústavného súdu, to že poškodený bol vzatý do väzby v inej trestnej veci neznamená, že v nej zotrvá po celú dobu trvania dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej činnosti, prípadne dokonania trestného činu sťažovateľom.

Všeobecné   súdy   doposiaľ   uzavreli   (a   v   odôvodneniach   svojich   rozhodnutí aj výslovne uviedli), že je tu dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol sťažovateľ obvinený, a súčasne zotrvali na úsudku o obave z pokračovania v trestnej činnosti,   ktorý dôsledne uviedli ako dôvod trvania ďalšej väzby opierajúci sa o skutkové okolnosti trestnej veci sťažovateľa, predovšetkým o to, že v minulosti bol súdne trestaný pre násilnú trestnú činnosť, skutku, pre ktorý je trestne stíhaný, sa mal dopustiť v skúšobnej   dobe   podmienečného   odsúdenia   a taktiež   kvôli   obave,   že   by   obvinený opakovane napadol svedka poškodeného.

Tieto   závery   všeobecných   súdov   ústavný   súd   akceptuje   ako   ústavne   konformný postup pri obmedzovaní osobnej slobody sťažovateľa väzbou, ktorý sa realizuje v limitoch čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Z   rozhodnutia krajského súdu   ako druhostupňového vyplýva, že do   odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom o potvrdení uznesenia okresného súdu, a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Vo vzťahu k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6   ods.   1   dohovoru,   aj   z dôvodu,   že   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a v čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru treba uviesť, že podľa názoru ústavného súdu skutkový stav, ktorý sťažovateľ uvádza, nie je v priamej súvislosti s týmto článkom dohovoru.

V súvislosti s väzbou patrí skúmanie dĺžky trvania väzby pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže podľa   tohto ustanovenia každý, kto je zatknutý, má právo byť nielen súdený   v   primeranej   lehote,   ale   aj   byť   prepustený   v   primeranej   lehote   počas   konania (napr. ak   pominuli   dôvody   väzby).   Naproti   tomu   z   ustanovenia   čl.   5   ods.   4   dohovoru v súvislosti so skúmaním dĺžky trvania väzby možno vyvodiť právo na kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v určitých krátkych lehotách. Ide teda o právo periodicky požadovať takúto   kontrolu.   O   porušení   čl.   5   ods.   4   dohovoru   možno   preto   v   súvislosti   s   väzbou spravidla hovoriť vtedy, keď vnútroštátne právo periodickú kontrolu neumožňuje alebo ju umožňuje v neprimerane dlhých lehotách, prípadne keď v konkrétnej veci rozhodujú súdy tak, že je tento princíp porušený (I. ÚS 136/03).

Vychádzajúc z uvedených skutočnosti ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom namietal porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru zakotvujúceho prezumpciu neviny, ktorého sa mal dopustiť krajský súd tým, že vo svojom rozhodnutí uviedol: „Obžalovaný (...) je stíhaný pre závažnú trestnú činnosť a (...) bol (...) vzatý do väzby z dôvodov § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. Aj podľa názoru odvolacieho súdu dôvody väzby v zmysle tohto ustanovenia u obžalovaného trvajú naďalej, nakoľko tento už bol v minulosti súdne trestaný pre obdobnú trestnú činnosť, teda má sklony k páchaniu trestnej činnosti (...)“. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil pravidlo zákazu vyjadrovať pred právoplatným odsúdením, že obvinený je vinný.

Vo   vzťahu   k uvedenému   tvrdeniu   ústavný   súd   pripomína,   že   porušenie   práva priznaného týmto článkom dohovoru nemôže samo osebe nastať rozhodnutím všeobecného súdu, ak tento súd uplatnil svoju právomoc v súlade s ústavou a „zákonom ustanoveným postupom“   (napr.   I. ÚS 44/03).   Keďže   v danom   prípade   tomu   tak   bolo,   krajský   súd uznesením sp. zn. 6 Tos 9/2006 zo 16. februára 2006, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu, neporušil jeho označené právo, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006