znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 200/03-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa   a Daniela   Švábyho na   neverejnom   zasadnutí   21. januára 2004 predbežne prerokoval prijatú sťažnosť G. J., bytom N., zastúpenej advokátom Mgr. M. K.,   Advokátska   kancelária, N.,   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. P 244/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. P 244/95   p o r u š i l právo G. J. na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. P 244/95   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. G. J. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Nitra povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia G. J. v sume 10 030 Sk (slovom desaťtisíctridsať slovenských korún) advokátovi Mgr. M. K., N.

5. Okresný súd Nitra   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   10   030   Sk   (slovom   desaťtisíctridsať   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 200/03-17 z 12. novembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť G. J., bytom N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. P 244/95.

Vyššie   citovaným   uznesením   ústavný   súd   vyhovel   aj   žiadosti   sťažovateľky a ustanovil jej za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta Mgr. M. K. N.

Tak okresný súd vo svojom vyjadrení zo 7. januára 2004 doručenom ústavnému súdu 15.   januára   2004,   ako   aj   právny   zástupca   sťažovateľky   v doplňujúcom   vyjadrení z 22. decembra 2003 doručenom ústavnému súdu 31. decembra 2003 vyslovili súhlas s tým, aby   v zmysle   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania v tejto veci. Keďže podľa názoru ústavného súdu nebolo možné od ústneho pojednávania   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci,   ústavný   súd   vec   posúdil   na   základe písomných dôkazov obsiahnutých v jeho spise.

Zo sťažnosti   sťažovateľky   doručenej   ústavnému   súdu   14.   augusta   2003   a z jej doplnenia podaného právnym zástupcom doručeného ústavnému súdu 31. decembra 2003 vyplývajú nasledovné podstatné skutočnosti.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. P 244/95. Ďalej požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 202 600 Sk, ktorá zodpovedá dosiaľ aktuálnemu výživnému.

Zo   sťažnosti   a z doplňujúceho   podania   vyplýva,   že   ešte   5.   februára   1997   podala okresnému súdu návrh na určenie výživného pre maloleté deti D., M. a L. voči ich otcovi D. J. (ďalej len „otec“ alebo „odporca“). Rozsudkom z 9. januára 1998 bol otec zaviazaný na platenie výživného, avšak proti rozsudku sa odvolal. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   tento   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   26.   marca   1999.   Následné pojednávanie   v júli   1999   bolo   zamerané   na   zisťovanie   sociálnych,   majetkových a príjmových   pomerov   otca   vrátane   otázky,   prečo   je   dlhodobo   nezamestnaný,   hoci   má ukončené stredné odborné vzdelanie. Ďalšie pojednávania sa potom uskutočňovali vždy v rozmedzí dvoch mesiacov, naposledy 3. februára 2000. Ďalšie pojednávanie malo byť 11. apríla 2000, ale vzhľadom na námietku zaujatosti podanú otcom sa nekonalo. Uznesenie krajského súdu z 31. januára 2001 sťažovateľka prevzala 27. marca 2001. V reakcii na to sťažovateľka vyjadrením z 5. apríla 2001 požiadala okresný súd, aby určil otcovi platenie výživného bez ďalších prieťahov, pričom zároveň požiadala aj o preverenie jeho vkladov ako   aj   nehnuteľností   v obci   Vavrišovo.   Na   ďalšom   pojednávaní   28.   júna   2002   sa   vec ukončila rozsudkom, ktorým sa platenie výživného otcovi neurčilo. Sťažovateľka rozsudok prevzala v septembri 2001 a podala proti nemu odvolanie. V priebehu roku 2002 sa žiadne ďalšie pojednávanie nekonalo, iba v decembri 2002 jej bolo doručené uznesenie krajského súdu, ktorým bol aj tento rozsudok zrušený a vec znova vrátená okresnému súdu. Ďalšie pojednávanie   sa   konalo   28.   februára   2003,   pričom   sa   znova   zisťovali   výška   príjmu, sociálnej podpory a ďalšie majetkové pomery, ako aj ponuky pracovných miest pre otca. Následné   pojednávania sa   konali 11.   apríla   2003,   12.   mája 2003 a 30.   júna 2003,   keď zákonná sudkyňa oznámila, že celú vec preberie iný sudca.

Sťažovateľka dodáva, že syn D. medzičasom úspešne ukončil vysokoškolské štúdium a má nastúpiť na výkon civilnej služby. Maloletý M. študuje v poslednom ročníku gymnázia a maloletá L. po ukončení základnej školy od septembra pokračuje v štúdiu na strednom odbornom učilišti. Sťažovateľka samotná je zamestnaná v Jednote SD Nitra ako referentka so základným platom 6 550 Sk a mesačnými prémiami cca 1 500 Sk, čo spolu s prídavkami na deti nekryje všetky výdavky. Otec deťom nijako neprispieva, ale plateniu výživného sa snaží vyhnúť, resp. toto oddialiť. Výživné nemôže sťažovateľka požadovať ani od štátu, lebo nebolo určené súdom.

Podľa právneho názoru sťažovateľky postup okresného súdu od začiatku sprevádzala nedostatočná príprava na pojednávanie, čoho dôkazom boli viacnásobné odročovania pre neprítomnosť odporcu a pre nedostatočné zabezpečenie potrebných dôkazov. Sťažovateľka je už šiesty rok v stave právnej neistoty a nemôže následkom postupu a konania okresného súdu zabezpečiť všestranný duševný a telesný rozvoj svojich maloletých detí. Pritom jej mesačný príjem je nízky, neumožňuje, aby sama výživu detí zabezpečila. Postup okresného súdu nevykazuje znaky plynulého a najmä efektívneho konania smerujúceho ku konečnému právoplatnému   rozhodnutiu.   Vzhľadom   na   všetky   okolnosti   vrátane   významu   predmetu sporu,   ako   aj   na   rozsah   a intenzitu,   akou   nečinnosť   okresného   súdu   na   sťažovateľku doliehala,   požadované   finančné   zadosťučinenie   je   primerané   a môže   aspoň   čiastočne nahradiť deťom sťažovateľky to, o čo prichádzali a boli ukrátené v období rokov 1997 až 2003 v dôsledku neschopnosti okresného súdu za šesť rokov vec právoplatne ukončiť.

Z vyjadrenia okresného súdu k prijateľnosti sťažnosti z 22. októbra 2003 doručeného ústavnému súdu 27. októbra 2003 a z vyjadrenia okresného súdu v merite veci zo 7. januára 2004   doručeného   ústavnému súdu   15.   januára 2004 vyplýva predovšetkým   chronológia úkonov účastníkov konania a okresného súdu vo veci sp. zn. P 244/95. Táto je podrobne uvedená v časti II nižšie.

Podľa názoru okresného súdu aj z obsahu spisu sp. zn. P 244/95 v rozsahu 286 strán vyplýva, že bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, dvakrát bolo rozhodnuté v merite veci, pričom   oba   rozsudky   boli   v odvolacom   konaní   zrušené   a vrátené   na   ďalšie   konanie s pokynom   doplniť   dokazovanie.   Napriek   dĺžke   konania   ovplyvnenej   trojnásobným predkladaním spisu odvolaciemu súdu a prístupom účastníkov konania prednášajúcich na každom pojednávaní nové skutočnosti možno konštatovať, že okresný súd konal plynule a bez zbytočných prieťahov. Z chronológie postupu okresného súdu je zrejmé, že jednotlivé úkony nasledovali po sebe v krátkych časových intervaloch zväčša od jedného do troch mesiacov, nikdy však nie dlhších ako štyri – päť mesiacov. V dôsledku odvolania bol spis predložený odvolaciemu súdu dvakrát, pričom v prvom prípade sa vrátil po jednom roku a v druhom   prípade   po   štyroch   mesiacoch   -   z dôvodu   námietky   zaujatosti   bol   spis predložený odvolaciemu súdu 6. júna 2000, bez rozhodnutia bol z krajského súdu vrátený 18.   júla   2000   a opätovne   mu   bol   predložený   4.   novembra   2000   a po   jeho   rozhodnutí 31. januára 2001 bol okresnému súdu opäť vrátený 5. marca 2001. Z tohto dôvodu okresný súd nemohol konať celkom osem mesiacov.

Podľa   názoru   okresného   súdu   je   potrebné   vziať   do   úvahy   i prístup   samotných účastníkov konania, ktorí na každom pojednávaní uvádzali nové skutočnosti, ktoré bolo potrebné potom preukazovať. Treba prihliadnuť tiež na objektívne okolnosti spočívajúce v nevyhnutných personálnych zmenách, následkom ktorých túto vec prejednávali celkom traja zákonní sudcovia. Pritom vždy, keď dochádzalo k presunu alebo prerozdeleniu agendy, preberali noví zákonní sudcovia naraz desiatky pre nich celkom nových spisov. Napokon okresný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   od   roku   1997   je   v počte   sudcov   sústavne poddimenzovaný.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je sťažnosť podľa neho nedôvodná, avšak rozhodnutie ponecháva „na úvahe ústavného súdu“, ktorý by mal zohľadniť všetky uvedené skutočnosti.

II.

Z vyjadrenia okresného súdu z 22. októbra 2003 k prijateľnosti sťažnosti, ktoré bolo ústavnému   súdu   doručené   27.   októbra   2003,   a zo   zistení   ústavného   súdu   zo   spisu sp. zn. P 244/95 vyplýva nasledovná chronológia konania v predmetnej veci.  

Návrh bol podaný 14. februára 1997 a pridelený zákonnému sudcovi JUDr. Ď. Prvé pojednávanie bolo vytýčené   23.   februára 1997   na 14.   marec 1997 a bolo odročené pre neprítomnosť otca. Ďalšie pojednávanie sa   konalo 24. júla 1997,   keď došlo k výsluchu sťažovateľky,   a potom   4.   augusta   1997,   keď   súd   vypočul   syna   účastníkov   konania. Pojednávanie určené na 14. august 1997 sa muselo pre neprítomnosť otca odročiť, keďže doručenie   predvolania   vykázané   nebolo.   Dňa   11.   septembra   1997   bol   určený   termín pojednávania na 17. október 1997, keď došlo k výsluchu otca a pojednávanie bolo odročené na 7. november 1997 za účelom doplnenia dokazovania. Na pojednávaní 7. novembra 1997 boli   obaja   účastníci   opäť   vypočutí   k vykonaným   dôkazom,   pričom   pojednávanie   bolo odročené na 9. január 1998. Na pojednávaní 9. január 1998 bol vynesený rozsudok, ktorý sa expedoval 23. januára 1998.

Proti rozsudku podal otec 12. marca 1998 odvolanie a spis bol predložený krajskému súdu 30. marca 1998. Krajský súd uznesením č. k. 7 Co 212/98-88 z 30. októbra 1998 rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom spis došiel okresnému súdu 26. marca 1999. Keďže   sudca   JUDr.   Ď.   medzičasom   prestal   vykonávať   funkciu   sudcu,   spis   bol pridelený   na   ďalšie   konanie   sudkyni   Mgr.   M.   Úpravou   z 30.   marca   1999   sa   nariadilo doručenie   uznesenia   krajského   súdu   účastníkom   a 3.   júna   1999   bol   určený   termín pojednávania   na   29.   júl   1999.   Pojednávanie   však   muselo   byť   pre   neprítomnosť   otca, u ktorého   doručenie   predvolania vykázané nebolo,   odročené.   Napriek tomu   sa   nariadilo doplnenie   dokazovania   v zmysle   pokynu   odvolacieho   súdu.   Na   ďalšom   pojednávaní 21. septembra   1999   boli   opätovne   účastníci   vypočutí,   pričom   uviedli   ďalšie   nové skutočnosti   a pojednávanie bolo odročené na 25.   november   1999.   Zároveň   sa   vyžiadali ďalšie dôkazy týkajúce sa majetkových pomerov účastníkov. Pojednávanie 25. novembra 1999 muselo byť odročené, lebo nedošlo k prešetreniu pomerov v rodine otca, a rovnako aj ďalšie pojednávanie 3. februára 2000 muselo byť odročené na 11. apríl 2000, lebo otec nepredložil požadované doklady.

Otec   31.   marca   2000   podal   námietku   zaujatosti   sudkyne   Mgr.   M.   a preto   sa pojednávanie 11. apríla 2000 nekonalo. Sudkyňa sa k námietke zaujatosti vyjadrila 10. mája 2000 a 6. júna 2000 bol spis predložený krajskému súdu. Spis sa z krajského súdu vrátil 18. júla 2000 bez rozhodnutia s tým, aby sa sudkyňa podrobnejšie vyjadrila k vznesenej námietke. To sa stalo 21. septembra 2000 a spis bol krajskému súdu znova predložený 4. novembra 2000. Krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti uznesením č. k. 5 Nc 46/00-138 z 31. januára 2001 tak, že sudkyňa nie je vylúčená, a spis sa vrátil okresnému súdu 5. marca 2001.

Uznesenie krajského súdu bolo účastníkom doručené a 30. apríla 2001 bol určený termín   pojednávania   na   29.   máj   2001.   Na   tomto   pojednávaní   boli   účastníci   dopočutí, vyžiadali   sa   ešte   niektoré   ďalšie   dôkazy   a na pojednávaní 28.   júna 2001   bol   vynesený rozsudok. Z dôvodu čerpania dovolenky požiadala sudkyňa o predĺženie lehoty na napísanie rozhodnutia, jej žiadosti bolo vyhovené, a preto bol rozsudok expedovaný až 28. augusta 2001.   Proti   rozsudku   podala   sťažovateľka   2.   októbra   2001   odvolanie,   pričom   spis   bol krajskému súdu predložený 30. októbra 2001.

Krajský súd 6. februára 2002 spis vrátil ako predčasne predložený s pokynom, aby bola vypočutá sťažovateľka a aby sa zistilo, kde sa v čase prvého a druhého doručovania zásielky zdržiavala, a to kvôli posúdeniu včasnosti podania odvolania. Sťažovateľka bola vypočutá 4. apríla 2002, 9. apríla 2002 bolo vydané opravné uznesenie, keďže v rozsudku bol   uvedený   nesprávny   dátum   jeho   vydania.   Po   nadobudnutí   právoplatnosti   opravného uznesenia, teda po 18. júni 2002, bol spis 17. júla 2002 znova predložený krajskému súdu. Uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 279/02-194 z 31. júla 2002 bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Spis došiel okresnému súdu 9. októbra 2002.

Úpravou   z 23.   októbra   2002   sa   nariadilo   doručenie   uznesenia   krajského   súdu a následne 16. januára 2003 bol určený termín pojednávania na 28. február 2003 spolu s nariadením   ďalšieho   potrebného   dokazovania   v zmysle   uznesenia   krajského   súdu. Pojednávanie 28. februára 2003 po výsluchu účastníkov bolo odročené na 11. apríl 2003, lebo bolo potrebné pripojiť dedičské a katastrálne spisy, urobiť dopyt na okresný úrad práce a prešetriť pomery v rodine otca. Na pojednávaní 11. apríla 2003 účastníci uvádzali ďalšie skutočnosti ohľadne majetkových pomerov a preto bolo pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania   odročené   na   12.   máj   2003.   Keďže   neboli   k dispozícii   všetky   požadované správy, pojednávanie 12. mája 2003 bolo odročené na 30. jún 2003, pričom sa urgovalo zaslanie   požadovaných   správ.   Posledná   správa   došla   14.   júla   2003.   V dôsledku   zmeny rozvrhu práce 28. júla 2003 bola vec pridelená sudkyni Mgr. D., ktorá prevzala celý senát 11 PaNc.

Podľa   dodatočného   zistenia   ústavného   súdu   od   28.   júla   2003,   odkedy   bola   vec pridelená   sudkyni   JUDr.   D.,   táto   spis   študuje   a dosiaľ   nijaký   úkon   vo   veci   neurobila, nenariadila žiadne pojednávanie a vec nie je k 15. januáru 2004 ukončená.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,... môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

2. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

2.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom   konania   na   okresnom   súde vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   P   244/95   je rozhodovanie o výživnom pre maloleté deti, a to so spätnou platnosťou.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom a z obsahu spisu došiel k záveru, že predmetná vec je síce po skutkovej stránke pomerne náročná, avšak ani táto okolnosť neospravedlňuje doterajší veľmi zdĺhavý priebeh konania.

2.2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   v preskúmavanej   veci,   je   potrebné prisvedčiť okresnému súdu, že v priebehu konania rovnako sťažovateľka, ako aj odporca prednášali nové skutočnosti, ale táto okolnosť je prirodzená vzhľadom na to, že spor dlho trvá   a že   preto   dochádza   k zmenám   v osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch účastníkov konania. Preto nemožno túto skutočnosť hodnotiť v neprospech sťažovateľky a ospravedlniť ňou doterajšiu dĺžku konania.

2.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   prípadu,   najmä   na   skutočnosť,   že   v predmetnom   konaní,   ktoré   sa   začalo 14. februára 1997 a v ktorom sa dodnes koná bez rozhodnutia vo veci samej, sa rozhoduje o vyživovacej povinnosti k maloletým deťom, čo je povahou veci vyžadujúcou si osobitnú starostlivosť súdu o naplnenie účelu súdneho konania.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk účastníkov konania ústavný súd predovšetkým konštatuje, že od podania návrhu 14.   februára   1997   až   do   podania   námietky   zaujatosti   odporcom   31.   marca   2000   konal okresný súd plynule bez zbytočných prieťahov.

Zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   okresným   súdom   začali   v súvislosti s podanou námietkou. Zákonná sudkyňa sa k námietke zaujatosti vyjadrila 10. mája 2000 a 6. júna 2000 bol   spis predložený krajskému súdu, odkiaľ sa však 18. júna 2000 vrátil s tým,   aby   sa   sudkyňa   podrobnejšie   vyjadrila   k vznesenej   námietke.   K tomu   došlo 21. septembra 2000 a spis bol krajskému súdu znova predložený 4. novembra 2000. Podľa názoru ústavného súdu treba obdobie od 10. mája 2000 do 4. novembra 2000 považovať za zbytočný prieťah v trvaní piatich mesiacov a dvadsiatichpiatich dní.

Ďalšie zbytočné prieťahy vznikli v období od 30. októbra 2001 do 17. júla 2002, teda v rozsahu ôsmich mesiacov a sedemnástich dní. V súvislosti s podaným odvolaním bol spis 30. októbra 2001 predložený krajskému súdu, ktorý ho však 6. februára 2002 vrátil ako predčasne predložený s pokynom vypočuť sťažovateľku v súvislosti s posúdením včasnosti podania odvolania. Tento výsluch sa uskutočnil 4. apríla 2002, 9. apríla 2002 bol opravený nesprávny dátum vydania rozsudku a 17. júla 2002 bol spis znova predložený   krajskému súdu.

Napokon za zbytočné prieťahy treba považovať obdobie od 28. júla 2003 až doteraz, teda v trvaní šiestich mesiacov. V dôsledku zmeny rozvrhu práce bola 28. júla 2003 vec pridelená inej sudkyni a až doteraz žiaden úkon nebol vykonaný. Za prieťahy spôsobené zmenou v osobe zákonného sudcu objektívne zodpovedá okresný súd (mutatis mutandis I. ÚS 137/02).

Celkový   rozsah   zbytočných   prieťahov   ustálený   ústavným   súdom   je   dvadsať mesiacov.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnej poddimenzovanosti a enormnom zaťažení   sudcov   okresného   súdu   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

3.   Sťažovateľka   síce   nežiadala,   aby   ústavný   súd   okrem   konštatovania   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, avšak vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po   uplynutí   takmer   siedmich   rokov   od   podania   návrhu   okresný   súd   ešte   meritórne nerozhodol,   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   v zmysle §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby   nedochádzalo k porušovaniu základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala z dôvodu porušenia označeného základného práva   priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   202   600   Sk   (slovom dvestodvatisícšesťsto slovenských korún). Túto čiastku odvodzovala od výšky výživného, ktorú podľa vlastného názoru mali jej maloleté deti od ich otca dostať.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS   15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva, ako aj na predmet sporu v napadnutom občianskoprávnom súdnom konaní (určenie výživného pre maloleté deti)   uznal   podľa   zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk. Neprihliadol pri tom na výšku výživného, o ktorú maloleté deti mohli prísť, keďže takto koncipovaný nárok by bol odškodnením za majetkovú ujmu.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal ustanovenému právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi Mgr. M. K. odmenu za dva úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a za vypracovanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Pri ustálení výšky odmeny za každý   z úkonov   právnych   služieb   zohľadnil,   že   podľa   oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   roku   2002   bola   priemerná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk, a preto je odmena za jednotlivý úkon 4 270 Sk.   Okrem   toho   prináleží   za   každý   úkon   aj   128   Sk   režijného   paušálu.   Keďže   právny zástupca je podľa predloženého osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty osobou podliehajúcou   dani   z pridanej   hodnoty,   bolo   potrebné   odmenu   zvýšiť   o daň   z pridanej hodnoty vo výške 14 % z daňového základu tvoreného oboma úkonmi a oboma režijnými paušálmi. Celkove preto patrí právnemu zástupcovi odmena vo výške 10 030 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   právneho   zastúpenia   (pozri   bod   4 výrokovej časti tohto rozhodnutia).

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

6.   Vzhľadom   na   ustanovenie   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť deň doručenia rozhodnutia ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2004