znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 20/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. J., PhD., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 117/2010 z 20. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. L.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2011 doručená sťažnosť T. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 117/2010 z 20. júla 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2.   Zo   sťažnosti   a z pripojenej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   v poradí druhým   rozsudkom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 3 T 17/2001-2207 z 9. februára 2010 uznaný za vinného pre trestný čin vydierania podľa § 235   ods.   1   a 2   písm.   b)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „Trestný   zákon“)   a v bode   2 z trestného   činu   násilia proti   skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Trestného zákona a odsúdený na úhrnný trest odňatia   slobody   vo výmere   dvoch   rokov   podmienečne.   Proti   označenému   rozsudku okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   najmä   namietal   vyhodnotenie dokazovania a poukazoval na neprimeranú dĺžku trestného konania. O odvolaní sťažovateľa rozhodol sťažnosťou   napadnutým ostatným rozsudkom   krajský súd tak, že zrušil podľa § 258   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a „rozhodujúc podľa § 259 ods. 3 Tr. por. uznal sťažovateľa za vinného z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb...“, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom výkonu tohto trestu na skúšobnú dobu 2 roky.

3. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie došlo rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 To 117/2010 z 20. júla 2011, ktorý „vo výroku rozsudku neoslobodil sťažovateľa spod obžaloby prokurátora za skutok uvedený v bode 4 obžaloby, ale rozhodnutie o tomto bode obžaloby vo výroku svojho rozhodnutia vynechal a vyrovnal sa s ním iba v odôvodnení rozhodnutia, čím Krajský súd... nekonal v intenciách čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   nerozhodol   o vine,   resp.   nevine   sťažovateľa, porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a vystavil ho do právnej neistoty, keďže v konečnom   rozhodnutí   nerozhodol   o celej   obžalobe   prokurátora...   svoje   rozhodnutie náležite   neodôvodnil,   v odôvodnení   sa   vôbec   nevysporiadal   s námietkami   obhajoby, neuviedol,   ktoré   skutočnosti   vzal   za   dokázané,   o ktoré   dôkazy   opieral   svoje   skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, s rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 02. 09. 2010, sp. zn. 3 T 17/2001-2207. Pokiaľ ide o rozsah a skutkové vyhodnotenie vykonaného dokazovania v bodoch 1 a 2 rozsudku, sa stotožnil a v podrobnostiach na neho odkázal, pričom toto rozhodnutie zároveň aj zrušil, a teda svoje rozhodnutie odôvodnil zrušeným, t. j. neexistujúcim rozhodnutím, čím Krajský súd v Žiline nekonal v intenciách čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a vystavil ho do právnej neistoty, keďže svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil...“. Po citovaní ustanovení § 253 a následných zákona č. 141/1961   Zb.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (spôsob   rozhodovania odvolacieho   súdu,   pozn.)   sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že «zo   žiadnej   z vyššie   uvedených možností rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, že je oprávnený nerozhodnúť o celej prejednávanej   veci   a vysporiadať   sa   s obžalobou   len   v „rámci   odôvodnenia   rozsudku“. Takýto   postup   odvolacieho   súdu   nemá   oporu   v objektívnom   práve   a je   dôkazom arbitrárnosti   a nesprávnosti   rozhodovania.   Sťažovateľa   tak   rozhodnutie   vystavuje   do právnej   neistoty   jeho   postavenia,   pretože   o merite   obžaloby   do   dnešného   dňa   nebolo rozhodnuté...   Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   postup   odvolacieho   súdu,   ktorý   sa v odôvodnení rozsudku zásadne nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolací a doplnení odvolania, ako aj s námietkou premlčania.

Odvolací   súd   odkázal   na   odôvodnenie   rozsudku   prvostupňového   súdu   (str.   5 rozsudku   odvolacieho   súdu),   pričom   len   púho   jednou   vetou   uviedol:   „Krajský   súd   sa s týmto rozsudkom, pokiaľ ide o rozsah a skutkové vyhodnotenie vykonaného dokazovania v bodoch 1) a 2), stotožnil a v podrobnostiach naň odkazuje“... Pokiaľ teda odvolací súd odkázal na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, pričom tento rozsudok zároveň zrušil,   neodôvodnil   žiadnym!!!   spôsobom   svoj   rozsudok,   ktorým   sťažovateľa   uznal   za vinného.   Takýto   postup   odvolacieho   súdu   je   ústavne   neudržateľný,   spôsobuje   zásadnú arbitrárnosť   jeho   konania   a rozhodovania,   je   v rozpore   s imanentnými   princípmi materiálneho   právneho   štátu   a neakceptovateľne   zasahuje   do   sťažovateľovho   práva   na spravodlivý súdny proces.». Sťažovateľ tiež uviedol, že «Pokiaľ totiž prokurátor podal na sťažovateľa obžalobu, v ktorej jeho   konanie   identifikoval   ako   štyri   samostatné   skutky,   pričom   v bode   3   obžaloby   bol sťažovateľ   „spod   obžaloby   oslobodený“   len   v odôvodnení,   nemožno   sa   argumentačne stotožniť   s názorom   odvolacieho   súdu   o   „vypustení“   skutku   tvoriaceho   súčasť pokračovacieho trestného činu v odôvodnení.».

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 50 ods. 1, 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1, 2 Európskeho dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 20. 07. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 117/2010 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 02. 09. 2010, sp. zn.: 2 To 117/2010, sa zrušuje a Krajskému súdu... sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 117/2010 znovu konal a rozhodol.

Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

8.   Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   aj   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   117/2010   z 20.   júla 2011,   pričom   podstata   jeho   námietok spočíva v tvrdení o nesprávnom právnom posúdení jeho veci krajským súdom (napr. v tom, že   nerozhodol   o celej   veci),   v   arbitrárnosti   rozhodnutia,   v nesprávnom   posúdení   jeho námietky   premlčania,   v nedostatočnom   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   (pozri   bod   2), ktorých bezprostredným dôsledkom je právoplatné odsúdenie sťažovateľa pre trestný čin „vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb.“. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení veci.

9. Z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť („sťažovateľ zastáva názor, že vyčerpal všetky efektívne   prostriedky   na   ochranu   svojho   práva...   podanie   dovolania   voči   rozsudku odvolacieho   súdu   nie   je...   prípustné...“),   že   sťažovateľ   v   predmetnej   veci   nepodal dovolanie.

10. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

11. Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

12. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

13.   V   danom   prípade   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   založenú   na argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pričom zároveň z obsahu sťažnosti je zrejmé, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu nepodal dovolanie. Za daných okolností považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za predčasne podanú a vo svojich dôsledkoch neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

14.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15. Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj právny názor (m. m. napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu, v okolnostiach danej veci krajského súdu (k tomu porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012