znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 20/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Č. – A., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. F. T., ktorou namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 NcC/18/2010 z 30. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Č. – A. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 24. novembra 2010 doručená sťažnosť Ing. Š. Č. – A. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl. 48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC/18/2010 z 30. septembra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ sa   v konaní   vedenom   na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 Ro/166/2010 domáhal zaplatenia peňažnej pohľadávky v sume 2 044,92 € spolu s príslušenstvom voči P. Ch. Krajský   súd   po   predložení   veci   na   rozhodnutie   o vylúčení   sudcov   okresného   súdu podpredsedníčkou   súdu   rozhodol   napadnutým   rozhodnutím   o vylúčení   všetkých   sudcov okresného   súdu   prerokovávajúcich   podľa   rozvrhu   práce   súdne   agendy   Ro   a   C z rozhodovania   vo   veci   sťažovateľa   z dôvodu   ich   zaujatosti   proti   nemu   v dôsledku   ich negatívneho   subjektívneho   vzťahu   k jeho   osobe.   Krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí vychádzal „Z vyjadrenia JUD. T. S., ktorej bola vec pôvodne pridelená na prejednanie a rozhodnutie..., že osobne pozná brata žalobcu Ing. M. Č., ktorý bol jej spolužiakom na strednej   škole   a aj   v súčasnosti   sú   v priateľskom   vzťahu.   Naviac   žalobca   podal   trestné oznámenie súvisiace s vecou vedenou na Okresnom súde... pod sp. zn. 13 C 155/2004 z toho dôvodu,   že v nej   došlo k vykradnutiu listín a manipulácii so spisom a vystavil tak aj ju podozreniu z tohto konania“, pričom dôvodom vylúčenia ostatných sudcov okresného súdu mala byť skutočnosť, že „... sa cítia byť zaujatí, keďže žalobca Ing. Š. Č. v konaní vedenom na Okresnom súde... pod sp. zn. 9 C 141/2004 tvrdil, že došlo k vykradnutiu 13 listín zo spisu a následnej manipulácii s ním a z uvedeného dôvodu podal trestné oznámenie, čím sú všetci zamestnanci Okresného súdu... vystavení podozreniu z uvedeného konania“.

3. Voči argumentácii krajského súdu v napadnutom rozhodnutí „Z vyjadrení sudcov Okresného súdu... vyplýva, že sú tu okolnosti (ich negatívny subjektívny vzťah k žalobcovi), pre ktoré vznikajú pochybnosti o ich objektívnom a nestrannom konaní a rozhodovaní vo veci... sú vylúčení z prejednania a rozhodnutia veci sp.zn.   11Ro 166/2010.“.   Sťažovateľ dôvodil   neopodstatnenosťou   tohto   názoru   krajského   súdu,   keď   uviedol,   že „S   takýmto postupom žalovaného nemôžem súhlasiť a som toho názoru, že krajský súd... nezákonne postupoval,   keď   horeuvedených   sudcov   vylúčil   z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci, lebo   na   to   neboli   splnené   podmienky.   Týmto   postupom   mi   KS   Košice   odňal   právo   na zákonného sudcu Okresného súdu... Žalovaný sa dôsledne neriadil... platnými právnymi predpismi   a konal   v rozpore   s nimi,   čím   vydal   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne rozhodnutie z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo malo zároveň za následok porušenie mojich základných práv a slobôd.“.

4. Na základe svojej   argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   Ing.   Š.   Č.-A.   na   zákonného   sudcu   podľa   článku   48   ods.   1 ústavy..., čl. 38 ods. 1 Listiny... uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 09. 2010 pod sp. zn. 8 NcC/18/2010 boli porušené.

2. Zrušuje uznesenie krajského súdu... zo dňa 30. 09. 2010 pod sp. zn. 8 NcC/18/2010 v celom rozsahu...

3.   Krajský   súd...   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania...   v sume 149,23, €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   – ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie   základných   práv   a   slobôd   (IV.   ÚS   23/05).   Judikatúra   ústavného   súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného   súdu   preto   nemožno   akceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia   o   spravodlivé   súdne konanie   príslušným   všeobecným   súdom   v   danej   veci   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

7. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená, musia im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konania a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m. III. ÚS   33/04,   IV. ÚS 163/05,   II.   ÚS   307/06,   II.   ÚS   155/08).   Aj   z   ďalšej   judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

8.   V naznačených   súvislostiach   ústavný   súd   dodáva,   že   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa, ktorý bol týmto postupom a uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

9. Sťažovateľ v sťažnosti napádal porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 38 ods. 1 listiny, k porušeniu ktorého malo dôjsť   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   rozhodol   o vylúčení   sudcov okresného súdu z dôvodu „... okolností (... negatívny subjektívny vzťah k žalobcovi), pre ktoré   vznikajú   pochybnosti   o ich   objektívnom   a nestrannom   konaní   a rozhodovaní   vo veci..., keď tomuto názoru krajského súdu oponoval svojím tvrdením, že „...Myslím si, že o profesionálny   prístup   sudcov   OS   Michalovce   v danej   veci   nešlo,   keď   sa   dali   vylúčiť v uvedenej veci len preto, že som sa staral o svoje práva a poukázal na stratu listín zo súdneho spisu.“.

10. Ak je sťažovateľ toho názoru, že v jeho veci pôvodne konajúci sudca/sudcovia nemali byť vylúčení z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované jeho procesné   práva   pri   rozhodovaní   krajského   súdu   v napadnutom   rozhodnutí,   bude   mať možnosť   svoje   výhrady   uplatniť   pri   využití   prostriedkov   právnej   ochrany,   ktoré   mu Občiansky súdny   poriadok   priznáva voči   meritórnemu   rozhodnutiu. Ide   jednak o právo na riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej.

11. V súvislosti s už citovaným čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd zvýrazňuje, že rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že sťažovateľ   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, IV. ÚS 115/07).

12. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu sťažovateľom   označeným   základným   právam   na   podklade   ich   možného   porušenia z dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd preto rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   prax   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

13. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011