znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 20/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   toho   času   vo   väzbe,   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 4 CoE/108/2009 z 25. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. novembra   2009   doručená   sťažnosť   M.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE/108/2009 z 25. septembra 2009.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ   je účastníkom   exekučného   konania v procesnom   postavení   povinného   vo   veci   vedenej   na   návrh   oprávneného   Mesta   S. o vymoženie sumy 16,60 € s príslušenstvom na Okresnom súde Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 Er 823/2004. Okresný súd uznesením z 3. augusta 2009 zamietol žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdneho poplatku za konanie o námietkach v danom   exekučnom   konaní.   Toto   uznesenie   napadol   odvolaním   sťažovateľ.   O jeho odvolaní rozhodol krajský súd tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd uznesením č. k. 4 CoE/108/2009-51 z 25. septembra 2009 (ktorým rozhodol o jeho odvolaní) porušil ním označené práva, keď sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom okresného súdu, ktorý zamietol jeho žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv krajským súdom, zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 CoE/108/2009 z 25. septembra 2009,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   000   €   a trovy   konania.   Súčasne požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach;   súdy   preskúmavajú   aj zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Podľa   čl.   154c   ods.   1   ústavy medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom   pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

6.   Z   ústavného   vymedzenia   postavenia   a   kompetencií   všeobecných   súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov v rámci občiansko/obchodnoprávnych vecí patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

7. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

8.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

9. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľa uznesením   č.   k.   4   CoE/108/2009-51   z 25.   septembra   2009   sú   zlučiteľné   s označenými článkami ústavy, dohovoru, resp. dodatkového protokolu.

10. Krajský súd v odvolacom konaní označeným uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého   stupňa.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najskôr   stručne   oboznámil   skutkové zistenia   a právne   závery   súdu   prvého   stupňa   „... súd   prvého   stupňa   zamietol   žiadosť povinného   o   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   za   konanie   o námietkach   v   danom exekučnom konaní. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že u navrhovateľa neboli zistené zákonné   podmienky   pre   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Vychádzal   zo   zistenia,   že navrhovateľ toho času sa nachádza vo väzbe..., nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti ani motorového   vozidla.   Žije   s matkou   a   s dvoma   súrodencami   v 3-izbovom   byte.   Je   však spoločníkom v S. s. r. o., na ktorú spoločnosť sú zaevidované tri osobné motorové vozidlá - BMW, AUDI, JEEP CHEROKE, ktoré sa na trhu predávajú za nemalé sumy. Právne svoje rozhodnutie   odôvodnil   ust.   §   138   ods.   1   O.   s.   p.“.   V ďalšom   oboznámil   obsah sťažovateľovho   odvolania,   «v ktorom   uviedol,   že obchodná spoločnosť   nevlastní žiaden reálny majetok, je zadĺžená a ako taká je predmetom rôznych trestných konaní a exekúcií. Namietal,   že   súd   neprihliadol   na   fakt,   že   vo   vzťahu   k   firme   nemá   žiadne   reálne   a naplniteľné práva, nie je konateľ a akékoľvek jeho postavenie v danej firme je spoločenskou zmluvou a opatreniami konateľa   J.   D.   „ošetrené“ tak,   aby nijakým   spôsobom   nemohol práva spoločníka reálne uplatňovať. Poukázal na zlé vzťahy s J. D., na jeho trestné stíhanie. Pokiaľ sa jedná o motorové vozidlá spomínané v napadnutom uznesení, tieto sú predmetom trestných konaní,   nakoľko ich mal J. D. predať a neprepísať.   Taktiež namietal, že súd prvého   stupňa   nevzal   do   úvahy,   že   je   v kolúznej   väzbe   a   spĺňa   preto   podmienky   pre oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Ďalej   namietal,   že   súd   informáciu,   uvedenú v odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   nezískal   procesným   postupom,   nakoľko   sa   jedná o doslovný prepis z iného rozhodnutia.». Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd tým, že „... dospel k záveru, že odvolanie povinného nie je dôvodné... Odvolací súd s prihliadnutím na majetkové a osobné pomery povinného v zhode s názorom súdu prvého stupňa má za to, že   v   danej   veci   nie   sú   splnené   podmienky   pre   oslobodenie   povinného   od   súdnych poplatkov... Z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu v iných veciach povinného je zrejmé, že povinný a ďalšie dve osoby sú spoločníkmi obchodnej spoločnosti S. s. r. o.... Uvedená spoločnosť je držiteľom troch osobných motorových vozidiel vyššej triedy - BMW, AUDI, JEEP CHEROKE. Uvedené zistenia sú aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným podkladom   na   záver,   že   povinný   nespĺňa   predpoklady   pre   oslobodenie   od   súdnych poplatkov... Okolnosť, že povinný vo vzťahu k majetku spoločnosti, ktorej je spoločníkom, ako   to   uviedol   vo   svojom   odvolaní,   nemôže   vykonávať   svoje   práva,   nie   je   zákonom predpokladaným   dôvodom,   aby   súd   mohol   jeho   návrhu   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Nebola dôvodná ani námietka povinného týkajúca sa získania informácii o jeho majetku súdom z iného rozhodnutia, nakoľko odvolaciemu súdu sú skutočnosti o majetku povinného známe z iných konaní prebiehajúcich na odvolacom súde, ktoré skutočnosti si aj pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd osvojil.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“.

11. Vo vzťahu k predmetu sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľova žiadosť   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   bola   podrobená   dvojinštančnej   súdnej kontrole.

12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napádaného uznesenia krajského súdu sp.   zn.   4 CoE/108/2009   z 25.   septembra   2009   (tiež   s   prihliadnutím   na obsah   uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Er 823/2004 z 3. augusta 2009, ktoré bolo v odvolacom konaní preskúmavané) dospel k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a   námietok. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa   spochybňovali   závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

13. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05), a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

14. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu na pokojné užívanie majetku postupom krajského súdu v už označenom odvolacom konaní. Porušenie označeného práva však v sťažnosti náležite nekonkretizoval.

15.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj majetok.

16. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy   (resp.   čl.   1   dodatkového   protokolu),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   (resp.   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu)   by   bolo   možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl.   50   ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu) možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v   spojení   s   namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   na   základe výkladu a uplatňovania zákonov.

17. Vychádzajú z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského   súdu,   ako   aj   dôvody   uvádzané   sťažovateľom   v   sťažnosti   neobsahujú   také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani práva sťažovateľa podľa čl. 1 dodatkového protokolu (resp. základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy).

18.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde), teda tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

19. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia krajského súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania. Taktiež nebolo   dôvodné   zaoberať   sa   sťažovateľovou   žiadosťou   o ustanovenie   mu   právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010