znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 20/06-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti I., spol. s r. o. – v likvidácii, so sídlom B, právne zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 50/98 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Cb   50/98 p o r u š i l základné   právo   spoločnosti   I.,   spol.   s r.   o.   –   v   likvidácii,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 50/98 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Spoločnosti   I.,   spol.   s r.   o.   –   v   likvidácii, p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Spoločnosti I., spol. s r. o. – v likvidácii, p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 753 Sk (slovom deväťtisíc sedemstopäťdesiattri slovenských korún), ktorú je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. S. J., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 18. januára 2006 č. k. I. ÚS 20/06-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti I., spol. s r. o. – v likvidácii (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 50/98.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   konanie   o zaplatenie   200 000 Sk s príslušenstvom v súčasnosti vedené na okresnom súde pod sp. zn. 14 Cb 50/98 sa začalo 26.   marca   1998   podaním   návrhu   sťažovateľky   na   Okresnom   súde   v Piešťanoch   proti odporcovi L., výskumný ústav, š. p., L. (ďalej len „odporca v 1. rade“), a neskôr aj proti odporcovi L., a. s., B. (ďalej len „odporca v 2. rade“). Vec bola následne z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená okresnému súdu. Podľa sťažovateľky okresný súd koná v jej veci so zbytočnými prieťahmi, čím sa predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Sťažovateľ svoje právo na rozhodnutie vo veci uplatňuje už od 26. 3. 1998, kedy podal návrh na začatie konania. Konanie doposiaľ trvá viac ako 7 rokov a 6 mesiacov. Sťažovateľ   využil   právne   prostriedky   nápravy   priznané   mu   podľa   §   62   a nasl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Sťažovateľ namieta porušenie   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ktoré   mu   garantujú   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. (...)

Predmetom konania pred Okresným súdom Trnava je žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáha uhradenia pohľadávky, ktorá mu vznikla na základe zmluvy o dielo s odporcom. Tento záväzok odporca uznal čo do výšky aj dôvodu. Toto konanie aj napriek potrebe znaleckého posúdenia skutočností dôležitých pre rozhodnutie, nie je možné považovať za fakticky zložité. (...)

Mám za to, že vec nie je právne zložitá, pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy   v predmetnej   veci   je   dostatočne   zrejmé   a nevyžaduje   si   osobitne   zložitú   právnu analýzu.

V súhrne možno správanie sťažovateľa hodnotiť ako také, ktoré neprispelo žiadnym spôsobom k predĺženiu celkovej doterajšej doby konania. Ako vyplýva z popisu skutkového stavu veci uvedeného vyššie, sťažovateľ v spolupráci so svojím právnym zástupcom splnil všetky pokyny súdu. (...)

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   –   z analýzy   dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že súd neorganizoval svoju prácu tak, aby bolo možné vo veci   rozhodnúť   v čo   najkratšom   čase.   Sťažovateľ   považuje   za   potrebné   poukázať   na skutočnosť, že len samotné postúpenie spisu odvolaciemu súdu, trvalo Okresnému súdu v Trnave   takmer   jeden   rok   a súd   vo   veci   opäť   začal   konať   až   na   základe   sťažnosti sťažovateľa. Po tom, čo Krajský súd vrátil vec Okresnému súdu na ďalšie konanie, ten sa opäť správa pasívne a viac ako tri roky vo veci nenariadil pojednávanie. (...)

Domnievam   sa,   že   v tomto   prípade   súd   nepostupoval   tak,   aby   bolo   konanie   čo najskôr ukončené rozhodnutím a tak odstránený stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa sťažovateľka obrátila na súd. Práca súdu nebola preukázateľne organizovaná tak, aby bola vec rozhodnutá bez zbytočných prieťahov. (...)

Vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku konania Okresného súdu Trnava v právnej veci sťažovateľa, ktorá je na ňom vedená pod sp. zn. 14 Cb 50/98, konkrétne na okolnosti prípadu, najmä neefektívny prístup Okresného súdu, s prihliadnutím na skutočnosť, že vec ani   k dnešnému   dňu   nie   je   v štádiu,   v ktorom   by   bolo   možné   predpokladať   jej   skoré právoplatné   skončenie,   považuje   sťažovateľ   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde za odôvodnené. Sťažovateľ preto navrhuje, aby mu Ústavný súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v takej výške, ktorou by aspoň   čiastočne   kompenzoval   škodu,   ktorú   štát   sťažovateľovi   spôsobil   porušením   jeho ústavného   práva   na   rozhodnutie   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Vychádzajúc z uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 100.000,- Sk.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   I.,   spol.   s.   r.   o.   –   v likvidácii   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   bolo   porušené   postupom Okresného súdu v Trnave v konaní so sp. zn. 14 Cb 50/98.

2.   Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   v Trnave,   aby   v konaní so sp. zn. 14 Cb 50/98   konal   bez   zbytočných   prieťahov   v súlade   s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

3.   Ústavný   súd   priznáva   I.,   spol.   s.   r.   o.   –   v likvidácii   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk. Okresnému súdu v Trnave ukladá povinnosť vyplatiť sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100.000,-   Sk   a uhradiť   trovy   právneho zastúpenia na účet Kancelárie Ústavného súdu SR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Podľa § 31a zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a Kancelárii súdu SR ukladá povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa – JUDr. S. J., (...).“

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predsedníčka JUDr. H. G. listom sp. zn. Spr 356/06 z 26. apríla 2006 a právny zástupca sťažovateľky listom z 9. mája 2006.

2.1   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   popisu   v konaní vykonaných procesných úkonov uviedla:

„Vo veci vznikli prieťahy od polovice r. 2003 do apríla 2006 z dôvodu konania vo veľkom množstve vecí prejednávaných v oddelení Mgr. A. T.

V predmetnej veci súhlasíme s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti (...).“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol:

„Okresný súd uznal prieťahy v období od polovice roka 2003 do apríla 2006. Som toho názoru, že okrem toho za prieťahy možno bez akýchkoľvek pochybností považovať obdobie   medzi   20.   4.   2000   a 25.   5.   2001,   teda   v období   počas,   ktorého   okresný   súd postupoval   spis   na   Krajský   súd   v Trnave.   Je   neprípustné,   aby   okresnému   súdu   trval jednoduchý administratívny úkon vyše jedného roka. Takýto postup svedčí o zlej organizácii práce na súde alebo o tom, že zákonný sudca sa ani nedozvedel o podanom odvolaní. Inak si len ťažko možno vysvetliť vzniknuté prieťahy spojené s odovzdaním spisu.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   trvám   na   podanej   ústavnej   sťažnosti v plnom rozsahu. (...) súhlasím s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.“

2.3   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14 Cb 50/98:

- 27. marec 1998 – Okresnému súdu Piešťany bol doručený návrh sťažovateľky na vydanie platobného rozkazu   o zaplatenie 200 000   Sk s príslušenstvom   proti   odporcovi   v 1.   rade (pridelená sp. zn. 8 Rob 320/98);

- 20. apríl 1998 – spis bol podľa § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) postúpený okresnému súdu (pridelená sp. zn. 7 Rob 449/98);

- 23.   apríl   1998   –   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   na   zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh;

- 13. máj 1998 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok;

- 20. máj 1998 – okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz;

- 1. jún 1998 – okresnému súdu bol doručený odpor odporcu v 1. rade proti platobnému rozkazu s odôvodnením, že sporná faktúra po transformácii odporcu v 1. rade prešla na základe   delimitačného   protokolu   na odporcu   v 2.   rade,   preto   odporca   v 1.   rade navrhol zámenu účastníka na strane odporcu;

- 3. jún 1998 – spis bol prevedený do registra Cb (sp. zn. 14 Cb 50/98);

- 10. august 1998 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. október 1998 a vyzval odporcu v 1. rade na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor a zároveň okresný súd doručoval návrh sťažovateľky a odpor odporcu v 1. rade odporcovi v 2. rade;

- 14. august 1998 – okresnému súdu bola doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky o zaslanie podaného odporu;

- 14. september 1998 – okresnému súdu bola doručená opätovná žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky o zaslanie podaného odporu;

- 20.   október   1998   –   právny   zástupca   sťažovateľky   sa   vyjadril   k odporu,   a   požiadal o vykonanie potrebných zistení okresným súdom v súvislosti s delimitáciou spornej faktúry na odporcu v 2. rade a v prípade preukázania, že odporca v 1. rade nie je povinný spornú faktúru uhradiť, navrhol, aby súd pripustil vystúpenie odporcu v 1. rade z konania a aby na jeho miesto vstúpil odporca v 2. rade;

- 23. október 1998 – na pojednávaní právny zástupca sťažovateľky uviedol, že do 14 dní rozšíri návrh o ďalšieho účastníka na strane odporcu - odporcu v 2. rade, následne bolo pojednávanie   odročené   na   neurčito;   odporca   v 2.   rade   vrátil   okresnému   súdu   poštovou zásielkou jemu zaslané písomnosti (predvolanie, uznesenie – výzva na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor) z dôvodu, že návrh sťažovateľky smeruje proti neexistujúcemu podniku   (odporcovi   v 1.   rade),   preto   navrhuje,   aby   súd   návrh   zamietol   pre   nesplnenie zákonných povinností sťažovateľa;

- 21.   január   1999   –   okresný   súd   žiadal   právneho   zástupcu   sťažovateľky   pod   hrozbou poriadkovej pokuty o zaslanie vyjadrenia v zmysle pokynov z 23. októbra 1998 v lehote 15 dní;

- 8. marec 1999 – okresnému súdu bol doručený návrh právneho zástupcu sťažovateľky na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania – odporcu v 2. rade;

- 29. marec 1999 – okresný súd uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. mája 1999, pripustil pristúpenie odporcu v 2. rade ako účastníka konania na strane odporcu;

- 13. máj 1999 – okresný súd nariadil pojednávanie na 17. september 1999;

- 17. september 1999 –pojednávanie bolo po vypočutí zástupcov sťažovateľky a odporcu v 2.   rade   odročené   na   neurčito   z dôvodu   potreby   vypočutia   svedka   a vyžiadania   spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 21 Cb 28/94;

- 7. október 1999 – okresný súd nariadil pojednávanie na 19. január 2000;

- 19.   január   2000   –   na   pojednávaní   po   tom,   ako   boli   vypočutí   právni   zástupcovia sťažovateľky   a odporcu   v 2.   rade   a svedkyňa,   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým konanie ohľadne odporcu v 1. rade zastavil a voči odporcovi v 2. rade návrh zamietol;

- 26. apríl 2000 – okresnému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej bol návrh voči odporcovi v 2. rade zamietnutý;

- 27. apríl 2000 – okresnému súdu bola vrátená odporcom v 1. rade neprevzatá poštová zásielka – rozsudok;

- 7. november 2000 – okresný súd doručoval odvolanie sťažovateľky odporcom, zároveň odporcovi v 1. rade doručoval rozsudok cestou Obvodného oddelenia Policajného zboru v L. (ďalej len „obvodné oddelenie“);

- 1.   december   2000   –   obvodné   oddelenie   oznámilo   okresnému   súdu,   že   rozsudok   sa odporcovi v 1. rade nepodarilo doručiť, pretože na uvedenej adrese už nesídli a nové sídlo sa nepodarilo zistiť;

- 1. marec 2001 – okresný súd ustanovil odporcovi v 1. rade opatrovníka;

- 26. marec 2001 – okresný súd doručil opatrovníkovi odporcu v 1. rade návrh, rozsudok a odvolanie sťažovateľky proti rozsudku;

- 28. máj 2001 – Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) bol predložený spis na rozhodnutie o odvolaní;

- 22. marec 2002 – krajskému súdu bola doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky o nariadenie pojednávania;

- 25. marec 2002 – krajský súd nariadil termín pojednávania na 30. apríl 2002;

- 30. apríl 2002 – na krajskom súde sa uskutočnilo pojednávanie v neprítomnosti odporcov a po vypočutí právneho zástupcu sťažovateľky a konateľa sťažovateľky krajský súd prijal uznesenie sp. zn. 21 Cob 126/01, ktorým rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie;

- 17. júl 2002 – okresnému súdu bolo doručené uznesenie krajského súdu;

- 30.   október   2002   –   okresnému   súdu   bola   doručená   urgencia   právneho zástupcu sťažovateľky, ktorou žiadal okresný súd o zaslanie rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 21 Cob 126/01 z 30. apríla 2002;

- 21.   február   2003   –   okresný   súd   doručoval   rozhodnutie   krajského   súdu   účastníkom konania;

- 25. apríl 2003 – okresný súd vyzval odporcu v 2. rade o predloženie písomných materiálov súvisiacich s prejednávanou vecou;

- 10. apríl 2006 – okresný súd nariadil pojednávanie na 7. jún 2006 a znova vyzval odporcu v 2. rade na predloženie písomných materiálov súvisiacich s prejednávanou vecou;

- 7. jún 2006 – nariadené pojednávanie okresného súdu bolo odročené na 30. jún 2006, z dôvodu nepredloženia písomných dokladov odporcom.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 50/98 došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľky.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd nezistil v doterajšom priebehu konania žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti posudzovanej veci,   ktorá   by   mohla   negatívne   ovplyvniť,   resp.   odôvodniť   doterajší   priebeh   a dĺžku konania.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sťažovateľka prispela k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom, a ktoré by   mali   byť   osobitne   zohľadnené   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   nečinný,   resp.   nepreukázal   vo veci relevantnú procesnú činnosť v období:

- od 27. apríla 2000 do 7. novembra 2000, t. j. viac ako 6 mesiacov;

- od 17. júla 2002 do 21. februára 2003, t. j. viac ako 7 mesiacov;

- od 25. apríla 2003 do 10. apríla 2006, t. j. takmer 3 roky.

Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas viac ako   štyroch   rokov   súd   nevykonával   vo   veci   úkony,   ktoré   mali smerovať k odstráneniu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v predmetnej   veci   počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02).

Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci a ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. V súvislosti s obranným tvrdením   predsedníčky   okresného   súdu,   že   k vzniknutým   prieťahom   došlo „z   dôvodu konania   vo veľkom množstve   vecí   prejednávaných   v oddelení   Mgr.   A.   T.“, ústavný súd pripomína, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote. Z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   nevyplýva   prijatie   účinných   opatrení. Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   problémy   s vybavovaním   veľkého   množstva   agendy, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníkov konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci účastníka, ktorý sa naň obrátil (I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, ktoré odôvodnila celkovou doterajšou dĺžkou konania okresného súdu, najmä neefektívnym   prístupom   okresného   súdu,   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   vec   ani k dnešnému   dňu   nie   je   v štádiu,   v ktorom   by   bolo   možné   predpokladať   jej   skoré právoplatné skončenie.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na okolnosti uvedené v bodoch 1 až 3 III. časti nálezu, najmä na dlhodobú neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu a na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom, považuje za primerané v sume 70 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   si   uplatnila   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom   v   sume 9 753 Sk, ktoré jej vznikli v dôsledku zastúpenia advokátom, a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 vo výške 5 302 Sk a za jeden úkon uskutočnený v roku 2006 v sume 2 894 Sk, celkovo vo výške 8 196 Sk zvýšenej o DPH, t. j. o 1 557 Sk, pretože právny   zástupca   sťažovateľky   je   platiteľom   DPH,   o čom   predložil   aj   osvedčenie o registrácii pre DPH.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   vo   výške   uplatneného   nároku, t. j. 9 753 Sk, tak ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006