znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 20/04-38

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 12. mája 2004 prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti VESEC GROUP, s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 147/01 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo obchodnej spoločnosti VESEC GROUP, s. r. o., B., na prerokovanie jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Prievidza   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16   C   147/01 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2003 doručená sťažnosť (na výzvu ústavného súdu doplnené podaním z 24. januára 2004) obchodnej spoločnosti VESEC GROUP, s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní o návrhu na určenie platnosti právnych úkonov vedenom pod sp. zn. 16 C 147/01.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   20/04-15   zo   4.   februára   2004   prijal   podľa § 25 ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   147/01 na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   Prievidza,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   vyjadrením sp. zn. Spr 337/2004   z 9.   februára   2004   a   sťažovateľka,   zastúpená   svojím   právnym zástupcom, stanoviskom z 8. apríla 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu   okresného súdu sp. zn. 16 C 147/01 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   návrh   19.   októbra   2001   (proti   odporcovi Ing. E. Č., B., správca konkurznej podstaty úpadcu VESEC, s. r. o., P.) na určenie platnosti právnych úkonov.

Po vyjadrení odporcu (31. októbra 2001) okresný súd 4. decembra 2001 určil termín pojednávania   na   9.   január   2002   a súčasne   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku (zaplatený v kolkoch 11. decembra 2001).

Na pojednávaní konanom 9. januára 2002 za prítomnosti sťažovateľky, jej právneho zástupcu   a právneho   zástupcu   odporcu,   boli   vykonané   výsluchy   účastníkov   k predmetu sporu   a pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   ďalšieho   dokazovania navrhnutého účastníkmi.

Právny zástupca sťažovateľky 16. januára 2002 písomne navrhol vypočuť ako svedka Ing. L. D., štatutárneho zástupcu spoločnosti VESEC, s. r. o.

Okresný súd 25. februára 2002 požiadal Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   o oznámenie   termínov   zverejnenia   uznesenia   konkurzného   súdu   v Obchodnom vestníku a na jeho vývesnej tabuli.

Okresný súd 11. apríla 2002 urgoval vyššie požadované na krajskom súde.Krajský súd 10. mája 2002 oznámil okresnému súdu, že požadované údaje mu už oznámil 2. apríla 2002 a konkurzný spis sp. zn. 9 K 319/00 je na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „GP SR“).

Podľa   úradného   záznamu   z 28.   júna   2002   bolo   na   krajskom   súde   zistené, že konkurzný spis je ešte stále na GP SR.

Okresný súd 11. júla 2002 opätovne žiadal krajský súd o oznámenie požadovaných údajov a o doručenie uznesení o vyhlásení konkurzu s doložkou právoplatnosti (predmetné údaje a dokumenty sa na žiadnom oddelení okresného súdu nenachádzali).

Krajský súd požadované údaje a dokumenty predložil okresnému súdu 26. septembra 2002.

Opatrením   predsedníčky   okresného   súdu   z 27.   decembra   2002   bola   z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonnej sudkyne (od 23. septembra 2002) a jej nástupu na materskú dovolenku vec pridelená náhodným výberom inému sudcovi (Mgr. Š.).

Po   návrate   z materskej   dovolenky   bola   vec   od   4.   septembra   2003   opätovne vybavovaná zákonnou sudkyňou JUDr. J. S.

Okresný súd 8. decembra 2003 predvolal účastníkov na pojednávanie s termínom 12. január   2004.   Súčasne   si   vyžiadal   aktuálny   výpis   z obchodného   registra   vedeného Okresným   súdom   Trenčín   týkajúci   sa   spoločnosti   VESEC,   s.   r.   o.   (výpis   predložený 29. decembra 2003).

Dňa 22. decembra 2003 boli poštou vrátené ako nedoručené predvolania (v odbernej lehote neprevzaté) na pojednávanie pre sťažovateľku a odporcu.

Sťažovateľka 8. januára 2004 doplnila dôkazy o ďalší písomný materiál.Dňa 9. januára 2004 bol daný pokyn pre súdnu kanceláriu, aby telegraficky oznámila účastníkom zmenu termínu pojednávania z 12. januára 2004 na 15. január 2004.

Sťažovateľka 12. januára 2004 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní (kolízia termínov u jej právneho zástupcu).

Podľa úradného záznamu zo 14. januára 2004 bola na krajskom súde zistená aktuálna adresa odporcu.

Pre   neprítomnosť   účastníkov   bolo   pojednávanie   stanovené   na   15.   január   2004 odročené na 2. február 2004.

Na pojednávaní konanom 2. februára 2004 za prítomnosti sťažovateľky a právnych zástupcov   účastníkov   boli   oznámené výsledky   vykonaného dokazovania   a bol   vypočutý svedok Ing. L. D. (konateľ spoločnosti VESEC, s. r. o.). Právny zástupca sťažovateľky žiadal poskytnúť lehotu na podanie návrhu na rozšírenie žaloby o neplatnosť ďalšej zmluvy uzatvorenej   odporcom   so   spoločnosťou   YAZAKI   DEBNAR   SLOVAKIA,   s.   r.   o.,   P. 12. apríla 2001. Odporca žiadal rozšírený návrh vylúčiť na samostatné konanie.

Právny   zástupca   sťažovateľky   9.   februára   2004   predložil   doplnenie   návrhu a listinných dôkazov.

Od 12. do 18. marca 2004 bol súdny spis sp. zn. 16 C 147/01 na ústavnom súde.Okresný   súd   28.   apríla   2004   predvolal   účastníkov   konania   na   pojednávanie stanovené na 20. máj 2004.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2.   V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených základných práv, priznal jej „primeranú náhradu vo výške podľa rozhodnutia ústavného súdu“, zaviazal okresný súd „uhradiť škodu spôsobenú prieťahmi v konaní... vo výške 50 000 Sk“, a priznal jej trovy konania (ktoré bližšie nešpecifikovala).

Sťažovateľka uviedla, že „Od 9. 1. 2002 ku dňu tohto podania...“ (t. j. 17. decembra 2003)   „...   Okresný   súd   v Prievidzi   v predmetnej   právnej   veci   ďalej   nekonal  ...   Dňa 9. 1. 2002   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   avšak   od   9.   1.   2002   vykazujeme   nečinnosť prvostupňového pojednávacieho súdu..., na základe čoho vo veci samej sa neuskutočnilo žiadne konanie, nie sme vyzvaní k žiadnym právnym úkonom a nemáme možnosť vyjadriť sa ku   všetkým   dôkazom,   ktoré   v predmetnej   právnej   veci   sa   v dôsledku   nečinnosti   môžu vyskytnúť“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Okresnému súdu v Prievidzi bolo dostatočne známe, že   zákonná   sudkyňa   bola   najskôr   práceneschopná   od   23  .9.   2002   a následne   čerpala materskú   dovolenku,   pričom   podanie   na   Okresný   súd   v Prievidzi   bolo   podané   dňa 19. 10.2001 a Okresnému súdu v Prievidzi bolo známe, že aj z týchto dôvodov nebude môcť súd riadne konať a následne rozhodnúť a okresný súd neurobil a neprijal žiadne opatrenia, ktorými by zabránil vzniku uvedenej situácie.

Sťažovatelia majú za to, že zabrániť zbytočným prieťahom bolo možné napr. tým, že by bola vec pridelená ďalšiemu sudcovi, keďže okresnému súdu bolo známe, že dlhodobá práceneschopnosť a materská dovolenka nedovolia súdu rozhodnúť vo veci bez prieťahov“.

3.   Predsedníčka   okresného   súdu   v už   vyššie   citovanom   vyjadrení   k sťažnosti vykonala   chronologický   výpočet   jednotlivých   úkonov   súdu   v predmetnom   konaní, z ktorého, ako uviedla vyplýva, že „... vo veci sa vyskytli medzi jednotlivými úkonmi dlhšie časové odstupy z dôvodu dlhodobej PN zákonnej sudkyne JUDr. J. S. Táto bola PN od 2.9. 2002 do 19. 2. 2003, kedy nastúpila materskú dovolenku, z ktorej sa vrátila 2.9.2003. Keď práceneschopnosť zákonnej sudkyne trvala viac ako tri mesiace bola jej vec odňatá a pridelená   na   vybavenie   Mgr.   Š.   Táto   sudkyňa   vo   veci   nekonala   osem   mesiacov,   čo vysvetľujem tým, že v uvedenom období nastúpila ďalšia sudkyňa na materskú dovolenku, druhá bola dočasne pridelená na výkon funkcie na KS v Trenčíne. I veci týchto sudkýň boli prerozdeľované   medzi   ostatných   sudcov   vybavujúcich   občiansko-právnu   agendu.   Dňa 4.9.2004 (zrejme má byť 2003) sa JUDr. S. vrátila z materskej dovolenky, postupne začala vybavovať jej zverenú agendu a vo veci plynule koná.

Z uvedeného preto vyplýva, že časové obdobie od nápadu veci do 27. 12. 2002 a od 4.   9.   2003   nemožno   vyhodnotiť   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní   o porušenie   práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, pretože sa vo veci konalo.

Dobu   ôsmich   mesiacov,   v ktorých   súd   nevykonal   žiaden   úkon   vysvetľujem   vyššie popísanými dôvodmi“.

4. Právny zástupca vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol, že „Vyjadrenie   Okresného   súdu   v Prievidzi,   ktoré   mi   bolo   doručené...   potvrdzuje sťažovateľovu dôvodnosť podania sťažnosti“.

5. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil opakovane názor, podľa ktorého je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (t. j. aj rozhodnutia všeobecných súdov). Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota.

6.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   sťažovateľkin   návrh   na   určenie platnosti   právnych   úkonov   (súvisiacich   so   zmluvou   o prenájme   nebytových   priestorov zo z 15.   januára   2001   uzavretej   medzi   VESEC,   s.   r.   o.,   P.   a obchodnou   spoločnosťou VESEC GROUP, s. r. o., P. a dodatkami č. 1 až 3 k tejto zmluve) a v rámci rozšíreného návrhu   v prípade   jeho   pripustenia   aj   rozhodovanie   o neplatnosti   zmluvy   o nájme nebytových priestorov z 1. apríla 2201 uzatvorenej medzi nájomcom YAZAKI DEBNAR SLOVAKIA, s. r. o., P. a prenajímateľom VESEC, s. r. o. v konkurze, P.

7. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,   správanie   účastníka   konania   a postup   súdu.   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj   na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

7.1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Ako to je vyššie uvedené, predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 147/01 je rozhodovanie o návrhu na určenie platnosti právnych úkonov, resp. neplatnosti   zmluvy   o nájme,   ktoré   podľa   názoru   ústavného   súdu   nepredstavuje   právne zložitú   (z   hľadiska   právnej   úpravy   a jej   aplikácie)   a ani   fakticky   komplikovanú problematiku.

7.2. Pri posudzovaní podľa kritéria „správanie sťažovateľky“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   mohlo   dôjsť   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

7.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom je potrebné uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľky, ale vychádzal   z komplexného   posúdenia   priebehu   predmetného   súdneho   konania s prihliadnutím   na predmet sporu,   jeho právnu úpravu,   ako   aj doterajšiu   celkovú   dĺžku konania.

Ako   to   z vyššie   vykonaného   chronologického   prehľadu   priebehu   konania v predmetnej veci vyplýva (pozri II. časť odôvodnenia), okresný súd vo veci od jej nápadu plynulo   konal   a v súčinnosti   s účastníkmi   konania   zabezpečoval   dôkazný   materiál   na rozhodnutie vo veci samej (vytýčil štyri a doteraz vykonal dve pojednávania, zadovažoval písomné dokumenty a potrebné informácie).

Po onemocnení zákonnej sudkyne (od 23. septembra 2002) a jej nástupe na materskú dovolenku   pridelila   predsedníčka   okresného   súdu   opatrením   z   27.   decembra   2002 predmetnú vec inej sudkyni. Po návrate zákonnej sudkyne (4. septembra 2003) z materskej dovolenky   táto   8.   decembra   2003...   predvolala   účastníkov   konania   na   pojednávanie stanovené na 12. január 2004.

Obdobia   od   23.   septembra   2002   (začiatok   dlhodobej   práceneschopnosti   zákonnej sudkyne   a následný   nástup   na   materskú   dovolenku)   do   27.   decembra   2002,   keď predsedníčka okresného súdu svojím opatrením odňala vec zákonnej sudkyni a pridelila ju náhodným   výberom   na   vybavenie novej   zákonnej   sudkyni   Mgr.   Š.   (t.   j.   obdobie   troch mesiacov),   a od   4.   septembra   2003   (návrat   pôvodnej   zákonnej   sudkyne   z materskej dovolenky) do   8. decembra 2003, keď bolo vytýčené pojednávanie na 12. január 2004 (t. j. obdobie troch mesiacov), možno podľa názoru ústavného súdu považovať za primerané okolnostiam prípadu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   obdobie   od   30.   decembra   2002,   keď   bola   vec pridelená inej sudkyni do návratu zákonnej sudkyne z materskej dovolenky 4. septembra 2003, po odpočítaní cca troch mesiacov, ktoré považuje ústavný súd za primeranú dobu na naštudovanie novopridelených súdnych spisov, jediným významným obdobím nečinnosti okresného   súdu   trvajúcim   približne   päť   mesiacov,   na   ktoré   je   potrebné   prihliadnuť z hľadiska jeho vplyvu na doterajšiu dĺžku konania.

7.4. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní   niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného práva na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 35/01, III. ÚS 168/03).

Ústavný súd konštatujúc doterajší v zásade plynulý priebeh konania, vychádzajúc z vyššie   citovaných   právnych   názorov,   ako   aj   skutočnosti,   že   do   podania   sťažnosti (21. novembra   2003)   trvalo   konanie   dvadsaťpäť   mesiacov,   po   komplexnom   zhodnotení celého priebehu konania s prihliadnutím   na predmet   sporu,   jeho právnu úpravu   a vplyv (dopad) konania na postavenie jeho účastníkov (sťažovateľky), ako aj na skutočnosť, že po návrate   zákonnej   sudkyne   z materskej   dovolenky   sa   vo   veci   plynulo   koná,   nepovažuje označenú   nečinnosť   súdu   v trvaní   piatich   mesiacov   s prihliadnutím   na   priebeh   celého konania za také konanie, ktorým   by bolo porušené základné právo sťažovateľky   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

7.5. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, že sťažovateľkou označené základné právo postupom okresného súdu porušené nebolo.

8. Keďže priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a prikázanie okresnému súdu,   aby   vo   veci   konal,   je   viazané   na   výrok   ústavného   súdu   o namietanom   porušení označeného základného práva (ktoré však v predmetnej veci vyslovené nebolo), ústavný súd sa preto pri svojom rozhodovaní uvedenými návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

9. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Keďže   sťažovateľka   v konaní   neuspela, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej návrhom na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004