znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 20/03-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., ktorou namietal porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 99/02, 5 Sž 117/02 z 28. októbra 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 15. januára 2003 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „ústavný   súd“)   17.   januára   2003   označeným   ako   „Sťažnosť   proti   porušovaniu základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“ sa M. S., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., domáha vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Sž   99/02,   5   Sž   117/02 z 28. októbra 2002 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 99/02, 5 Sž 117/02 z 28. októbra 2002 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   pracoviska   Košice   (ďalej   len „daňové   riaditeľstvo“),   č. VI/2500/676/2781/2002   z 22.   mája   2002,   ako   aj   rozhodnutia daňového riaditeľstva č. VI/2500/824/3368/2002 z 28. júna 2002.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   tak   urobil   bez   toho,   aby   napadnuté rozhodnutia daňového riaditeľstva podrobil náležitému preskúmaniu z hľadiska ich súladu so zákonom v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie o žalobách sťažovateľa. Nezaoberal sa a v odôvodnení rozhodnutia sa zákonu zodpovedajúcim spôsobom nevysporiadal s otázkami majúcimi bezprostredný   vplyv na ich zákonnosť.   Týmto postupom   najvyšší súd porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na bližšie odôvodnenie sťažnosti sťažovateľ uviedol, že za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroka   1996   si   uplatnil   nárok   na   odpočet   dane   z pridanej   hodnoty   pri   prijatých zdaniteľných plneniach v sume 384 015 Sk. Následne sa uňho vykonala daňová kontrola zameraná na roky 1996 a 1997. Keďže sťažovateľ ku tejto kontrole nepredložil správcovi dane daňové doklady za IV. štvrťrok 1996 z dôvodu ich odcudzenia spolu s jeho osobným motorovým   vozidlom,   Daňový   úrad   Košice   I   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   dodatočným platobným   výmerom   č.   695/211/117378/200/Gef/Oá   z 12.   decembra   2000   vyrubil sťažovateľovi daň vo výške 384 015 Sk. Daňový úrad platobným výmerom na zvýšenie dane   č.   695/211/117379/2000/Gef/Oá   z 12.   decembra   2000   zároveň   sťažovateľovi   určil zvýšenie danie za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroka 1996 v sume 192 008 Sk. Za bližšie neobjasnených okolností daňový úrad našiel časť účtovných dokladov, ktoré sťažovateľ predložil   v priebehu   daňovej   kontroly,   a na   tomto   základe   daňový   úrad   rozhodnutiami č. 695/2202/97709/2001/Oá zo 7. septembra 2001 a č. 695/2201/62455/2002/Ruš z 8. apríla 2002   nariadil   obnovu   konania,   a to   iba   v súvislosti   s čiastkovými   podnikateľskými aktivitami sťažovateľa v oblasti autoškoly a prenájmu nebytových priestorov. Daňový úrad sa v obnovenom konaní odmietol zaoberať účtovnými dokladmi, ktoré boli sťažovateľovi pôvodne   spolu   s osobným   motorovým   vozidlom   odcudzené   a neskôr   nájdené a sťažovateľovi   vrátené   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   s odstupom   niekoľkých mesiacov   od   začatia   daňovej   kontroly,   a to   s odôvodnením,   že   obnova   konania   bola povolená   len   v rozsahu   činnosti   autoškoly   a prenájmu   nebytových   priestorov,   pričom sťažovateľom dodatočne predložené doklady sa týkali jeho stavebnej činnosti. Sťažovateľ namietal, že daňový úrad nesprávne aplikoval právnu normu, keď rozsah povolenej obnovy konania vymedzil nielen podľa druhu kontrolovanej dane a zdaňovacieho obdobia, ako to zákon pripúšťa, ale i podľa druhu sťažovateľom vykonávaných činností. Takéto vymedzenie predmetu obnovy konania považuje sťažovateľ za protizákonné. Daňová povinnosť sa musí prešetrovať a zisťovať za dané časové obdobie komplexne. Najvyšší súd sa sústredil iba na skutočnosť,   že   sťažovateľ   v zákonnej   lehote   nepodal   sám   žiadosť   o obnovu   konania. Daňový úrad nezisťoval čo najúplnejšie všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane,   lebo   vo   svojich   záveroch   vychádzal   z výsledkov   daňovej   kontroly   vykonanej v pôvodnom konaní, teda nové skutočnosti (dodatočne na daňovom úrade nájdené doklady) už neboli ani osobitne, ale ani spoločne s dokladmi už kontrolovanými podrobené daňovej kontrole. V konečnom dôsledku preto východiskom pre rozhodnutia daňového úradu, ale aj daňového   riaditeľstva   neboli   zistenia   zabezpečené   zákonom   ustanoveným   postupom. Navyše, sťažovateľovi bolo odňaté právo vyjadriť sa k zisteniam, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia   daňových   orgánov.   V tejto súvislosti   nepostačuje konštatovanie najvyššieho súdu, že nové skutočnosti boli v obnovenom konaní skontrolované a na ich základe bola znížená daňová povinnosť sťažovateľa. Postup daňového úradu, ako aj právne posúdenie veci daňovým riaditeľstvom a najvyšším súdom považuje sťažovateľ za bezprecedentné, zjavne odporujúce   zákonu,   majúce za   priamy   následok   porušenie   práva   sťažovateľa   na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 99/02, 5 Sž 117/02 z 28. októbra 2002 vyplýva, že najvyšší súd žalobu sťažovateľa o preskúmanie vyššie uvádzaných rozhodnutí daňového riaditeľstva zamietol. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ si je sám na vine, že nemohol postupovať podľa § 15 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení neskorších predpisov, keďže dodatočný platobný výmer daňového úradu z 12. decembra 2000 o vyrubení dane z pridanej hodnoty vo výške 384 015 Sk neprevzal a zásielka bola 18. decembra 2000 uložená na pošte, pričom došlo k fikcii doručenia zásielky. Keď potom následne 16. júla 2001 boli na daňovom úrade nájdené účtovné doklady sťažovateľa za IV. štvrťrok 1996 týkajúce sa činnosti autoškoly a prenájmu nebytových priestorov, došlo k nariadeniu obnovy konania, keďže vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré sa v pôvodnom konaní nemohli uplatniť bez zavinenia žalobcu. Ako nové skutočnosti, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia žalobcu, posúdil daňový úrad nájdené doklady týkajúce sa činnosti autoškoly a prenájmu nebytových priestorov. Tieto doklady boli v obnovenom konaní skontrolované a na ich základe bola daňová povinnosť sťažovateľa určená na 326 773 Sk. Keď potom sťažovateľ 5. októbra 2001   predložil   daňovému   úradu   aj   ďalšie   doklady   týkajúce   sa   stavebnej   činnosti a požadoval,   aby   boli   v obnovenom   konaní   zohľadnené,   nebolo   už   možné   na   tieto prihliadnuť,   lebo   tieto   doklady   boli   nájdené   a sťažovateľovi   vrátené   ešte   v roku   2000, pričom   bolo   v jeho   záujme   predložiť   ich   daňovému   úradu   bezodkladne.   Tým,   že   tak neurobil,   zavinil,   že   sa   v konaní   nemohli   uplatniť.   Navyše,   sťažovateľ   nepožiadal   ani o obnovu   konania   v zákonnej   lehote   počítanej   odvtedy,   ako   mu   boli   stratené   doklady vrátené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

„Ústavou garantované právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ústavy nemožno účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v občianskoprávnom   procese. Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu“ (I. ÚS 4/94).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ nie je spokojný so spôsobom, akým najvyšší súd a daňové riaditeľstvo vykladajú   príslušné   zákonné   ustanovenia   týkajúce   sa   rozsahu,   v akom   možno   povoliť obnovu   konania,   a v závislosti   od   toho   je   toho   názoru,   že   jeho   daňová   vec   nebola dostatočným   spôsobom   preskúmaná,   lebo   neboli   vykonané   všetky   dôkazy,   ktoré   podľa neho   vykonané   mali   byť.   Z takto   odôvodnenej   sťažnosti   nemožno   v nijakom   prípade vyvodiť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je vecou správnych orgánov   a všeobecného   súdu   vykladať   zákony   a rovnako   je   vecou   posúdenia   týchto orgánov, v akom rozsahu je potrebné v tej-ktorej veci vykonať dokazovanie. Ústavný súd by nahradzoval činnosť týchto orgánov, pokiaľ by mal ich rozhodnutia z takéhoto pohľadu preskúmavať.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   je   v intenciách   jeho   právomoci   a v nijakom prípade   ho   nemožno   považovať   za   arbitrárny   alebo   za   zjavne   neodôvodnený,   a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2003