znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 20/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho   prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   D.   V.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. D., DrSc., B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 23/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 23/98 p o r u š i l právo JUDr. D. V., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava IV   p r i k a z u j e,   aby vo veci žaloby JUDr. D. V. o ochranu osobnosti konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. D. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. D. V.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 000 Sk (slovom   dvanásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   IV   povinný vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   D.,   DrSc.,   B.,   č.   účtu   0190857178/0900,   vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s., Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením z 13. marca 2002   sp.   zn.   I.   ÚS   20/02   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť JUDr. D. V., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. D., DrSc., a ním poverenou advokátkou JUDr. E. Cs., obaja so sídlom B.,   v ktorej sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 23/98.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   podala   miestne   nepríslušnému Okresnému súdu Bratislava II žalobný návrh na ochranu osobnosti. Okresný súd Bratislava II podľa tvrdenia sťažovateľky „vec postúpil 12. 12. 1997 miestne príslušnému Okresnému súdu   Bratislava   IV“, pričom   podľa   názoru   sťažovateľky „žaloba   bola   tomuto   súdu doručená 15. decembra 1997“. K porušeniu základného práva sťažovateľky nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy malo dôjsť tým, že: „Okresný súd Bratislava IV žalobu pridelil sudkyni JUDr. T. P., ktorá podľa rozvrhu prác na Okresnom súde   Bratislava   IV   nebola   zákonnou   sudkyňou   v pridelenej   veci.“ V doplnení   svojej sťažnosti z 26. júla 2002 sťažovateľka dodala, že: „Zákonným sudcom sa mal stať sudca Okresného súdu Bratislava IV určený podľa rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava IV pre rok 1997.   Namiesto toho   Okresný súd Bratislava IV pridelil žalobu D. V.   podľa rozvrhu práce pre rok 1998.“

Z predmetnej   sťažnosti   a jej   doplnení   ďalej   vyplýva,   že   k porušeniu   základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy dochádza tým, že Okresný súd Bratislava IV od doručenia žaloby sťažovateľky nenakladá s ňou tak, ako je povinný postupovať podľa Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Podľa   sťažovateľky   Okresný   súd Bratislava IV vo veci sp. zn. 9 C 23/98 mal zákonom ustanovenú povinnosť urobiť prvý úkon do 15. januára 1998. O merite veci v súlade so zákonom mal rozhodnúť najneskôr 15. decembra 1998. Okresný súd Bratislava IV podľa sťažovateľky ani jednu zo zákonných lehôt nedodržal a jeho úkony   vo veci   sp.   zn. 9 C 23/98 predstavujú „zmes oneskorenej činnosti, nesprávnej činnosti a nečinnosti“, a to všetko má za následok porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.   Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla a listinami zdokumentovala, že ohľadom predmetnej veci vyčerpala aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v predmetnom konaní podala opakovane sťažnosti podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd   jej sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a po jej prerokovaní o sťažnosti takto rozhodol:

„1. Právo JUDr. D. V. nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi priznané čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Okresným súdom Bratislava IV vo veci 9 C 23/98 porušené bolo.

2. Právo JUDr. D. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Okresným súdom Bratislava IV vo veci 9 C 23/98 porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   IV,   aby   vo   veci   9   C   23/98   upustil   od   ďalšieho porušovania práva JUDr. D. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a aby o jej žalobe rozhodol do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva   JUDr.   D.   V.   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadril Okresný súd Bratislava IV listom z 28. mája 2002 č. Spr. 3280/02.

Okresný   súd   Bratislava   IV   vo   svojom   stanovisku   zrekapituloval   podstatné skutočnosti týkajúce sa konania vedeného pred ním pod sp. zn. 9 C 23/98.

K námietke porušenia základného práva na zákonného sudcu uviedol, že návrh vo veci samej bol Okresnému súdu Bratislava IV doručený 19. januára 1998, bol zapísaný do oddelenia 9 C a spis bol pridelený sudkyni JUDr. T. P., ktorá bola podľa rozvrhu práce na rok 1998 poverená vybavovaním agendy ochrany osobnosti. Na základe uvedeného dospel k záveru, že právo sťažovateľky na zákonného sudcu porušené nebolo.

Naopak,   k námietke   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov uviedol, že v predmetnej veci sú prieťahy v konaní, najmä z príčin objektívnych   súvisiacich   s práceneschopnosťou   zákonnej sudkyne   (v dňoch   od 23.   mája 2001 do 6. júla 2001 a od 16. apríla do 5. mája 2002). Plynulosť konania je negatívne ovplyvňovaná aj vysokým nápadom vecí a nedostatočným obsadením sudcovských funkcií a navrhol, aby: „sťažnosť JUDr. V. bola kvalifikovaná ako nedôvodná“.

K stanovisku Okresného súdu Bratislava IV sa vyjadrila sťažovateľka, ktorá zotrvala na svojich námietkach porušenia označených základných práv.

Dňa 8. októbra 2002 poveril JUDr. J. D., Dr.Sc., zastupovaním v tejto veci JUDr. E. Cs., B., ktorá 12. mája 2003 uplatnila nárok sťažovateľky na trovy právneho zastúpenia.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd ku dňu vydania tohto nálezu zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 9 C 23/98:

Dňa 1. decembra 1997 podala sťažovateľka žalobu o ochranu osobnosti na Okresný súd Bratislava II proti trom žalovaným.

Dňa 12. decembra 1997 sudkyňa Okresného súdu Bratislava II upravila kanceláriu tohto súdu, aby bol spis z dôvodu miestnej nepríslušnosti postúpený miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava IV (č. l. 6) s pokynom: „oznám odporcovi 1, 2, a 3, že z dôvodu miestnej nepríslušnosti som vec dňa 12. decembra 1997 odstúpila na Okresný súd Bratislava IV s tým, že po vrátení doručeniek spis na adresu   hore.“ Prípis číslo: 21 C 263/97 zo 17. decembra   1997   bol   doručený   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   17.   decembra   1997, z prijímacej   pečiatky   Okresného   súdu   Bratislava   IV   však   vyplýva,   že   k prípisu   nebol pripojený aj spis. Z doručeniek pritom ústavný súd zistil, že Okresný súd Bratislava II mal vykázané kompletné doručenie prípisu až v mesiaci január 1998.

Dňa   19.   januára   1998   bol   uvedený   prípis   opätovne   doručený   Okresnému   súdu Bratislava IV (č. l. 7), pričom z prijímacej pečiatky Okresného súdu Bratislava IV vyplýva, že k prípisu bol pripojený aj predmetný spis. Z registra oddelenia 9 C Okresného súdu Bratislava IV vyplýva, že vec bola zapísaná do registra 19. januára 1998.

Dňa   25.   februára   1998   sťažovateľka   požiadala   o zaslanie   poštovej   poukážky   za účelom zaplatenia súdneho poplatku.

Dňa 28. apríla 1998 Okresný súd Bratislava IV vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý aj zaplatila. Napriek tomu Okresný súd Bratislava IV uznesením z 24. júla 1998 konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil, uvedené uznesenie však bolo na základe odvolania sťažovateľky uznesením z 21. januára 1999 zrušené vzhľadom na to, že odvolací dôvod sťažovateľky, že súdny poplatok zaplatila, bol dôvodný.

Dňa 11. mája 1999 bol vydaný pokyn na zaslanie žaloby odporcom s výzvou na vyjadrenie.

Dňa 20. októbra 1999 sa konalo v poradí prvé pojednávanie vo veci, ktoré bolo pre ospravedlnenie právnej zástupkyne žalobcu v 3. rade odročené na 8. december 1999.Dňa 8. decembra 1999 sa konalo v poradí druhé pojednávanie vo veci, kde prítomní predniesli svoje návrhy. Pojednávanie bolo odročené na 23. február 2000.

Dňa 23. februára 2000 sa konalo v poradí tretie pojednávanie vo veci, na ktorom bolo žalovanému   v   3.   rade   krátkou   cestou   doručené   doplnenie   návrhu   sťažovateľkou   zo 14. februára 2000. Pojednávanie bolo odročené na 22. marec 2000.

Dňa   22.   marca   2000   sa   konalo v poradí   štvrté   pojednávanie vo   veci,   ktoré   bolo odročené na 26. apríl 2000.

Dňa 27. marca 2000 Okresný súd Bratislava IV požiadal Fond národného majetku Slovenskej republiky o predloženie kópií zmlúv za účelom vykonania dôkazu, ktoré boli doručené 18. apríla 2000.

Dňa 26. apríla 2000 sa konalo v poradí piate pojednávanie vo veci, na ktorom bola vypočutá svedkyňa JUDr. S. Č. Pojednávanie bolo odročené na 24. máj 2000.

Dňa 24. mája 2000 sa konalo v poradí šieste pojednávanie vo veci, na ktorom bol vypočutý žalovaný v 2. rade. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa   20.   septembra   2000   sťažovateľka   oznámila   súdu   zmenu   adresy   a požiadala o vytýčenie pojednávania.

Dňa 27. septembra 2000 sťažovateľka požiadala o odňatie veci JUDr. T. P., pričom 9.   januára   2001   Okresný   súd   Bratislava   IV   vyzval   sťažovateľku,   či   sa   má   jej   podanie považovať za námietku zaujatosti.

Dňa 26. februára 2001 Okresný súd Bratislava IV požiadal Fond národného majetku Slovenskej republiky o predloženie organizačného poriadku, ktorý bol doručený 16. marca 2001.Dňa   4.   júla   2001   právna   zástupkyňa   žalovaného   v   3.   rade   oznámila   jeho   zánik a zánik svojho oprávnenia na zastupovanie, na základe čoho Okresný súd Bratislava IV vyzval   žalobkyňu   na   vyjadrenie   k tejto   skutočnosti,   ktoré   sťažovateľka   vykonala 17. septembra 2001.

Dňa   2.   novembra   2001   sťažovateľka   doplnila   návrh   tak,   že   označila   ďalšieho žalovaného v 4. rade.

Dňa 12. novembra 2001 sa konalo v poradí siedme pojednávanie vo veci, na ktorom Okresný súd Bratislava IV pripustil vstup žalovaného v 4. rade do konania a pojednávanie odročil na neurčito s tým, že žalovanému v 4. rade bude doručovaný návrh.

Dňa 23. apríla 2002 bol na majetok odporcu v 4. rade vyhlásený konkurz.Dňa 30. apríla 2002 sťažovateľka požiadala o „vylúčenie prerokovania návrhu voči žalovaným v 3. a 4. rade na samostatné konanie“.

Dňa   4.   júla   2002   správca   konkurznej   podstaty   žalovaného   v   4.   rade   oznámil prerušenie konania vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného v 4. rade.Dňa   15.   júla   2002   sa   konalo   v poradí   ôsme   pojednávanie   vo   veci,   na   ktorom sťažovateľka   podala   návrh   na   pripustenie   zmeny   petitu   voči   žalovanému   v   2.   rade. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 23. júla 2002 Okresný súd Bratislava IV zaslal žalovanému v 2. rade návrh na pripustenie zmeny petitu s výzvou na vyjadrenie. Vyjadrenie žalovaného v 2. rade bolo Okresnému súdu Bratislava IV doručené 8. augusta 2002.

Dňa 9. decembra 2002 sa konalo v poradí deviate pojednávanie vo veci, na ktorom súd pripustil zmenu petitu a čiastočným rozsudkom rozhodol, že konanie voči žalovanému v 1. rade zastavil, žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol, prejednanie žaloby voči žalovanému v 3. a 4. rade vylúčil na samostatné konanie.

Dňa 27. februára 2003 bol rozsudok   doručený sťažovateľke, ktorá sa voči   nemu podaním zo 14. marca 2003 odvolala.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

K   námietke porušenia základného práva na zákonného sudcu

podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podstata námietky sťažovateľky vo vzťahu k námietke porušenia práva na zákonného sudcu spočíva v tom, že žaloba bola Okresnému súdu Bratislava IV doručená 15. decembra 1997, a preto zákonným sudcom sa mal stať sudca určený rozvrhom práce na rok 1997. Namiesto toho Okresný súd Bratislava IV pridelil žalobu sťažovateľky podľa rozvrhu práce na rok 1998, čím porušil právo sťažovateľky na zákonného sudcu.

Pri vymedzení obsahu práva na zákonného sudcu ako neopomenuteľnej podmienky spravodlivého procesu sa mohol ústavný súd oprieť o svoju doterajšiu judikatúru, právnu doktrínu a súdnu prax iných súdov.  

Zákonným   sudcom   je   sudca,   ktorý   spĺňa   zákonom   ustanovené   predpoklady   pre funkciu sudcu, bol pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, ktorého funkcia nezanikla a ktorý je určený na prejednanie tej-ktorej veci rozvrhom práce súdu, na ktorom ako sudca vykonáva svoju funkciu (napr. I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS/97).

Splnením   týchto   podmienok   sa   garantuje   právo   na   zákonného   sudcu,   ktorého podstata   spočíva   v   ochrane   pred   svojvoľným   či   účelovým   obsadzovaním   súdu   ad hoc, pretože   predstavuje   pre   každého   účastníka   rovnako   cennú   záruku,   že   o jeho   veci   budú rozhodovať súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania   súdnej   agendy   (porovnaj nález Ústavného   súdu   Českej   republiky sp. zn. III. ÚS 232/95).

Z časti II. tohto nálezu vyplýva, že predmetný spis obsahujúci aj samotný žalobný návrh o ochranu osobnosti bol Okresnému súdu Bratislava IV doručený v roku 1998, a nie v roku 1997, ako sa mylne domnieva sťažovateľka. V roku 1997 bolo Okresnému súdu Bratislava   IV   zrejme   omylom   doručené   iba   oznámenie   určené   odporcovi   1,   2,   a 3,   že z dôvodu   miestnej   nepríslušnosti   bola   vec   odstúpená   tomuto   miestne   príslušnému okresnému   súdu.   Sťažovateľka   pre   svoje   tvrdenia   neponúkla   žiadne   dôkazy,   ktoré   by svedčili o opaku. Vec bola preto správne pridelená podľa Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava IV na rok 1998. Je totiž zrejmé, že vec mohla byť na Okresnom súde Bratislava IV pridelená až po doručení žaloby nachádzajúcej sa v spise, pretože až týmto okamihom sa na Okresnom súde Bratislava IV začalo konanie. Nakoniec, až na základe poznania obsahu žaloby   (spisu)   je   možné   zistiť,   čo   je   predmetom   konania   a o akú   vec   z hľadiska kategorizácie podľa rozvrhu práce ide, a až potom možno vykonať pridelenie veci sudcovi určenému podľa rozvrhu práce.

Z   Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava IV na rok 1998 ústavný súd zistil, že prejednávaním žalôb o ochranu osobnosti bola v roku 1998 poverená sudkyňa JUDr. T. P., ktorej bola aj vec pridelená.

Vzhľadom   na   to,   že   rozhodné   skutočnosti   tvrdené   sťažovateľkou,   od   ktorých odvodzovala   porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu,   sa   ukázali   ako neopodstatnené, pričom ústavný súd zistil, že vec bola pridelená a prejednáva ju sudkyňa správne určená rozvrhom práce na rok 1998, ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy porušené nebolo.

Okrem   uvedeného   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv alebo slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných   práv   alebo slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   103/02). Z uvedeného   vyplýva,   že   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   prislúcha právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   občana je okrem   iného   aj   opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba k dispozícii   vo   vzťahu   k tomu   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Keďže   v danom   prípade   v prebiehajúcom   občianskoprávnom   konaní sťažovateľka v systéme všeobecného súdnictva má k dispozícii účinné právne prostriedky nápravy, a teda na   ochranu   označeného   základného   práva   môže   uplatniť   všetky   námietky,   ktoré   teraz v konaní pred ústavným súdom vo vzťahu k čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie namieta, uplatnila (mutatis mutandis I. ÚS 115/02), predmetná sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť,   ktorá vzhľadom   na princíp   subsidiarity   vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach porušenia označeného základného práva.

K   námietke porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľka založila svoje tvrdenie o porušení jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predovšetkým na ustanovení § 200i OSP, na základe ktorého v čase podania tejto sťažnosti bol súd povinný vo veci ochrany osobnosti konať o veci samej   najneskôr   do   30   dní   od   podania   žaloby   a rozhodnúť   vo   veci   ochrany   osobnosti najneskôr do jedného roka od podania žaloby. K tomu ústavný súd pripomína, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom   na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu   alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či   došlo   alebo nedošlo k porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v týchto   prípadoch   sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto   prípadoch   totiž   postup   dotknutého   štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom (čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00).

Ústavný súd nezistil, že by zložitosť veci alebo správanie sťažovateľky zapríčiňovali prieťahy v konaní.   Je   síce   pravdou,   že podania sťažovateľky   vykazovali nedostatky, na druhej   strane   Okresný   súd   Bratislava   IV   nevyvinul   dostatočné   úsilie   potrebné   na   ich odstránenie a tieto   ani neboli určujúce pre rýchlosť   konania. Preto   ústavný súd   nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné považovať prvé a druhé kritérium za príčinu zbytočných prieťahov v konaní.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, ústavný súd zistil prieťahy v predmetnom konaní od 25. februára 1998 do 20. októbra 1999 a od 24. mája 2000 do 9. januára 2001, t. j. celkom v trvaní dvoch rokov a dvoch mesiacov.

Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že sa nebolo možné stotožniť   s argumentmi   Okresného   súdu   Bratislava   IV   uplatnenými   v jeho   vyjadrení č. Spr. 3280/02 z 28. mája 2002.  

Množstvo   vecí   pridelených   sudcovi   konajúcemu   v tej-ktorej   veci,   nedostatočné personálne obsadenie sudcovských funkcií nie sú dôvodmi ospravedlňujúcimi objektívne existujúce   prieťahy   v konaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (mutatis   mutandis   I.   ÚS   39/00,   I.   ÚS   55/02),   inými   slovami,   otázky   množstva   vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Ústavný súd už tiež vyslovil, že je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní. Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).

Povahu   objektívnych   príčin   možno   priznať   právnym   udalostiam,   ale   uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré   sú   predmetom   jej   úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).

Z týchto dôvodov   ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť Okresného súdu Bratislava   IV   je   porušením   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Keďže   Okresný   súd   Bratislava   IV   už   o časti   žaloby   sťažovateľky   rozsudkom rozhodol, pričom proti rozhodnutiu už bolo podané odvolanie, v konaní o tejto časti bude ďalej   konať odvolací   súd.   Ústavný súd mohol   prikázať Okresnému   súdu   Bratislava   IV konať iba v tej časti, o ktorej Okresným súdom Bratislava IV ešte nebolo rozhodnuté.

Sťažovateľka   uplatnila   aj   návrh,   aby   ústavný   súd   prikázal   Okresnému   súdu Bratislava IV rozhodnúť o jej žalobe do dvoch mesiacov od vyhlásenia nálezu.

Hoci v časti, v ktorej Okresný súd Bratislava IV už o žalobe sťažovateľky rozhodol, je tento   návrh   bezpredmetný,   ústavný   súd   konštatuje,   že   takto   sformulovanému návrhu nemožno vyhovieť ani vo zvyšnej časti, a to z nasledovných dôvodov.

Z už ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sústava všeobecného súdnictva a ústavné súdnictvo sú vo vzájomnom pomere dvoch samostatných, na sebe nezávislých zložiek súdnej moci, pričom ich vzájomný vzťah nie je založený na princípe nadriadenosti a podriadenosti (napr. II. ÚS 21/96). Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a hoci nezávislosť všeobecných súdov je ohraničená rámcom ústavnosti, ústavný súd nemôže zasahovať do činnosti všeobecného súdu v konkrétnej veci takým   spôsobom,   ktorý   by   nahrádzal   činnosť   a najmä   právne   posúdenie   procesných i hmotnoprávnych   otázok všeobecným súdom   v konkrétnej   veci   podľa   zákona. V takom prípade by totiž ústavný súd prelomil princíp nezávislosti sústavy všeobecného súdnictva a prekročil   tak   svoje   právomoci.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže   v konaní o sťažnosti   iba   preskúmať,   či   postup   alebo   rozhodnutie   všeobecného   súdu   je   v súlade s ústavou,   a v prípade,   ak   dospeje   k záveru,   že   nie   je,   môže   rozhodnúť   niektorým   zo zákonom predpokladaných spôsobov podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Jeho výrok sa   však   musí   obmedziť   na   nápravu   protiústavného   stavu   iba   v takom   rozsahu,   ktorý neporuší princíp nezávislosti sústavy všeobecného súdnictva.

Ak   by   ústavný   súd   vyhovel   návrhu   sťažovateľky,   jeho   rozhodnutie   by   nutne implikovalo   právne   posúdenie   procesných   i hmotnoprávnych   otázok   v konkrétnej   veci v tom   zmysle,   že   o veci   je   možné   rozhodnúť   v lehote   dvoch   mesiacov   od   vyhlásenia rozhodnutia.   Avšak   posúdenie   procesných   i hmotnoprávnych   otázok   v konkrétnej   veci v tom zmysle, že o veci je možné rozhodnúť, t. j. že sú splnené podmienky na konanie a rozhodnutie, že neexistujú zákonné prekážky na rozhodnutie a najmä že skutkový stav je objasnený natoľko, že je možné rozhodnúť podľa zákonných ustanovení, je výlučne na posúdení všeobecného súdu a tvorí významný prvok nezávislého postavenia všeobecného súdu. Tento názor nakoniec potvrdzuje už aj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 25/01, ktorým je senát ústavného súdu viazaný.

Sťažovateľka   uplatnila   požiadavku   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 30 000 Sk.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva vrátane významu predmetu sporu pre sťažovateľku a s prihliadnutím na skutočnosť, že bolo opodstatnené očakávanie včasného   odstránenia   jej   právnej   neistoty.   Ústavný   súd tiež   podľa   zásad   spravodlivosti uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, tak ako ho sťažovateľka žiadala priznať.

Napokon, sťažovateľka si uplatnila i trovy právneho zastúpenia.Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, preto náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslených   tarifnou   odmenou   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   sťažovateľke   priznal.   Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky pozostávajú z troch úkonov právnej pomoci, a to z prevzatia a prípravy zastupovania, zo spísania sťažnosti   a jej doplnenia   a zo spísania vyjadrenia k stanovisku   Okresného súdu Bratislava IV. Za tri úkony, ktoré boli vykonané v roku 2002, patrí odmena v sume po 3 900 Sk   a režijný   paušál   ku   každému   úkonu   po   100   Sk,   preto   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 12 000 Sk.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003