znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 20/00

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte 3. mája 2000 na neverejnom zasadnutí predbežne   prerokoval   podnet   J.   G.,   bytom   S.,   na   začatie   konania   vo   veci   porušenia základných práv upravených v čl. 13 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Okresného   súdu   vo   Zvolene   sp.   zn.   8   C   141/96-46   z 2.   októbra   1997 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 2467/97 z 29. januára 1998 a takto

  r o z h o d o l :

Podnet J. G. na začatie konania o d m i e t a   ako zjavne neopodstatený.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo   28. marca 2000 doručené podanie J. G., bytom S. (ďalej len „navrhovateľ“), označené ako „Návrh na konanie“, v ktorom sa podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   domáhal určenia   správnosti   a spravodlivosti   rozsudku   Okresného súdu   vo Zvolene sp. zn. 8 C 141/96-46 (ktorý navrhovateľ zrejme omylom označil ako rozsudok sp. zn. 8 C 146/96-46) z 2. októbra 1997 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 2467/97 z 29. januára 1998.

Navrhovateľ konkrétne namietal, že „uvedenými rozsudkami mi bola určená povinnosť vykurovať byt žalobcu p. T. K. – čiže poskytovať službu, avšak nebola určená povinnosť   úhrady   za   poskytovanú   službu“.   Tieto   rozsudky   navrhovateľ   považuje   za „jednostranné, nespravodlivé, ba až otrokárske“ a žiada ústavný súd, aby „vo veci konal a rozhodol, či uvedené rozsudky sú v súlade s čl. 13 ods. 1, čl. 18 ods. 1 Ústavy SR, ako aj inými právnymi predpismi, vrátane medzinárodných práv“. Na odôvodnenie svojich tvrdení navrhovateľ nepredložil žiadne dôkazy.

  II.

V rámci   zisťovania   skutkového   stavu   pre   účely   predbežného   prerokovania podnetu   si   ústavný   súd   vyžiadal   z Okresného   súdu   vo   Zvolene   podaním   napadnuté rozsudky.   Z ich   obsahu   zistil,   že   menované   súdy   označenými   rozsudkami   určili navrhovateľovi ako prenajímateľovi bytu povinnosť zabezpečiť vykurovanie dvojizbového bytu   nájomníka   a poskytovať   mu   riadne   služby   spojené   s nájmom   bytu,   predovšetkým dodávku studenej vody do splachovacieho WC nachádzajúceho sa mimo bytu.

Súdy zdôvodnili svoje rozhodnutie skutočnosťou, že sa prenajímateľ pri kúpe obytného domu zmluvne zaviazal prevziať od predávajúceho na seba bremeno prenájmu bytu pre v ňom už bývajúceho nájomníka, a tiež tým, že v dome je inštalované etážové kúrenie,   ktorého   kotolňa   je   v pivnici   prenajímateľa,   a nájomca   je,   vzhľadom   na takéto technické riešenie vykurovania domu, nesporne odkázaný na služby prenajímateľa. Prívod studenej   vody   do   WC   nájomníka   je   cez   centrálny   uzáver,   ktorý   sa   nachádza   v garáži prenajímateľa, teda aj v tomto prípade je nájomník odkázaný na jeho službu.

Rozhodnutie súdov sa opiera o ustanovenie § 680 ods. 2 a § 687 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Formu úhrady nákladov spojených   s užívaním   bytu   odporučil   odvolací   súd   (v   odôvodnení   rozsudku)   vyriešiť v rámci administratívneho konania.

  III.

Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv (čl. 130 ods. 3 ústavy). Ustanovenie § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktoré sa týka návrhu na začatie konania, platí aj pre podanie podnetu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd   príslušný,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predmetného podnetu konštatoval, že ide o zjavne neopodstatnený podnet.

Jednou z podmienok, ktorú ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní, totiž je, či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnený   podnet.   Podľa   doterajšej   judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

V predmetnej veci sa navrhovateľ dožadoval vynesenia rozhodnutia, ktorým bude   vyslovené,   že   všeobecné   súdy   napadnutými   rozsudkami   porušili   základné   práva uvedené v čl. 13 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy „Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd“.

Všeobecné súdy však nemohli označenými rozsudkami porušiť čl. 13 ústavy, pretože z nich jednoznačne vyplýva, že povinnosti boli navrhovateľovi uložené na základe zákona, a to na základe ustanovení § 680 ods. 2 a § 687 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy „Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby“.   Podľa   odseku   2   písm.   d)   cit.   ustanovenia   ústavy   sa   ustanovenie   odseku 1 nevzťahuje na konanie uložené zákonom na ochranu... práv iných.

Podľa ustanovenia § 687 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Prenajímateľ je povinný odovzdať nájomníkovi byt v stave spôsobilom na riadne užívanie a zabezpečiť nájomníkovi plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu“.

Uloženie povinnosti vyplývajúcej zo všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý nespadá   do   rámca   ohraničeného   čl.   18   ods.   2   ústavy   (výnimky   zo   základného   práva ustanoveného   v odseku   1   citovanej   právnej   normy),   nemožno   považovať za   porušenie zákazu nútených prác upraveného v čl. 18 ods. 1 ústavy.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nie   je   ani   možné   úspešne   sa   domáhať samostatnej ochrany základného práva upraveného v čl. 13 ods. 1 ústavy, ako to už vyplýva z jeho   systémového   zaradenia   pod   všeobecné   ustanovenia   prvého   oddielu   druhej   hlavy ústavy, pre jeho všeobecnosť, ale len v spojitosti s ďalšími základnými právami a slobodami upravenými v druhom až siedmom oddiele druhej hlavy ústavy.

Pokiaľ navrhovateľ vytýka napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov, že nimi nebola určená povinnosť úhrady za poskytovanú službu, ústavný súd poznamenáva (ostatne je to konštatované aj v   odôvodnení rozsudkov všeobecných súdov), že náhrady nákladov spojených s užívaním bytu sa navrhovateľ môže domáhať v rámci samostatného konania pred všeobecnými súdmi.

Zjavná   neopodstatnenosť   podnetu   (návrhu   na   začatie   konania)   v danom   prípade spočíva   v domáhaní sa   ochrany   základného   práva   (upraveného   v čl.   13   ods.   1   ústavy), ktorého   porušenie   nebolo   spôsobené   rozhodovaním   všeobecných   súdov   (včítane všeobecného charakteru uplatňovaného práva), ako aj základného práva (upraveného v čl. 18 ods. 1 ústavy), k porušeniu ktorého nemohlo dôjsť uložením povinnosti vyplývajúcej zo všeobecne   záväzného   predpisu   (Občiansky   zákonník)   navrhovateľovi   na   to   určeným štátnym   orgánom   –   všeobecným   súdom.   Medzi   tvrdeným   porušením   základných   práv a namietanými rozsudkami všeobecných súdov nevidí ústavný súd žiadnu súvislosť.

Nakoľko prijatiu podnetu na konanie pred ústavným súdom bránila v tomto prípade prekážka   jeho   zjavnej   neopodstatnenosti,   ústavný   súd   ho   na   predbežnom   prerokovaní z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.