znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 2/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s. r. o.,   Brečtanová   1, Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Bugala   –   Ďurček,   s. r. o.,   Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 2/2013 z 24. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s. r. o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sž 2/2013 z 24. septembra 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že v správnom konaní vedenom Radou pre vysielanie   a   retransmisiu   (ďalej   len   „Rada“)   bola   sťažovateľke   rozhodnutím Rady č. RP/035/2013 z 9. apríla 2013 uložená pokuta 5 000 € pre porušenie ustanovenia § 36   ods. 2   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a   o   zmene   zákona č. 195/2000   Z. z.   o   telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o vysielaní a retransmisii“), ktoré malo spočívať v tom, že sťažovateľka „na programovej službe JOJ Plus v dňoch 09.09.2012; 16.09.2012; 23.09.2012; 30.09.2012; 14.10.2012, odvysielala reklamné šoty v časovom rozsahu dlhšom ako povolených 12 minút počas jednej hodiny vysielania“.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   Rady   sa   sťažovateľka   odvolala.   O   jej   odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozhodnutie Rady.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd svojím rozsudkom porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v podstatnej časti svojej argumentácie uvádza:

«Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší   súd   považoval   nevykonanie   dôkazu,   resp.   absenciu   vyhotovenia   zápisnice o vykonaní   dôkazu   zo   strany   Rady   (absencia   riadneho   zistenia   skutkového   stavu   veci a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu, ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady.

Sťažovateľka namieta, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom a nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu....

Rada vo svojom Oznámení o začatí správneho konania zo dňa 14.12.2013, ako aj v napadnutom   rozhodnutí   uviedla,   že   podkladmi   (dôkazmi)   pre   vydanie   napadnutého rozhodnutia sú:

... záznam z vysielania programu Dobrý, zlý a čudný; Copak je to za vojaka; šerif Ned Blessing; Pomstiteľ; James Bond: Thundeerball; Zúčtovanie; a

... prepis/popis skutkového stavu... Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala výlučne len skutočnosť, že Rada   nevykonala   vyššie   špecifikované   dôkazy   vôbec,   resp.   nevykonala   ich   v   súlade   so Správnym   poriadkom,   hoci   z   rozhodnutia   Rady   vyplýva,   že   je   postavené   výlučne   na skutočnostiach,   ktoré   bolo   možné   zistiť   výlučne   len   na   základe   vykonania   uvedených dôkazov zákonným spôsobom...

Najvyšší   súd   v   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   tento   odvolací   dôvod   sťažovateľky nepovažoval za dôvodný,   avšak   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   uviedol   závery,   ktoré naznačujú, že nesprávne a neúplné „pochopil“ rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky... Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo- zvukového   záznamu   (resp.   ak   Rada   uvádza,   že   sa   „oboznámila   s   podkladmi   pre rozhodnutie“)   je   potom   nevyhnutné,   aby   z   obsahu   správneho   spisu   bolo   možné   učiniť spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli zvukovo-obrazový záznam.

Vykonanie   takéhoto   dôkazu   je   možné   preukázať   výlučne   len   formou   zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.

Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo-zvukový záznam), tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardný spôsobom, akým členovia Rady   môžu   získať   priame   a   nesprostredkované   povedomie   o   skutočnom   obsahu odvysielaného   spotu.   Takýto   dôkazný   prostriedok   (ohliadku)   nie   je   možné   nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným....

Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali....

V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia Rady   vo   forme   vzhliadnutia   obrazovo-zvukových   záznamov,   mala   o   vykonaní   takýchto dôkazov   spísať   zápisnicu   s   náležitosťami   podľa   §   22   ods.   2   a   3   Správneho   poriadku. Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu ani   prepis   uvedený   v   odôvodnení   rozhodnutia   Rady,   nakoľko   tieto   nemajú   charakter   a obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.

V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu (vzhliadnutí   obrazovo-zvukového   záznamu)   a   v   odôvodnení   rozhodnutia   Rady   Rada opakovane   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sa   so   záznamami   oboznámila,   ide   o   podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť rozhodnutia Rady.

V   konaní   o   správnom   delikte,   ktorého   skutková   podstata   spočíva   v   porušení povinnosti   pri   vysielaní   programu,   je   obrazovo-zvukový   záznam   posudzovanej   časti vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí byť vykonaní riadnym procesným spôsobom....

S   ohľadom   na   citeľnú   ekonomickú   ujmu,   ktorú   môžu   pokuty   Rady   znamenať,   je potrebné dôsledne dbať na to, aby účastníci konania mali zaručené všetky procesné práva.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o... podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   o   odvolaní   pod   sp.   zn.: 7Sž/2/2013 zo dňa 24.09.2014, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 7Sž/2/2013 zo dňa 24.09.2014 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Najvyšší   súd   označeným   rozhodnutím   potvrdil podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie Rady, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť ústavnú   udržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu   a   nezistil,   že   by   najvyšším   súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky (ktoré tvoria aj jej sťažnostnú argumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:

„Proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   /pozn.   Rady/   podala   navrhovateľka   /pozn. Sťažovateľka/ podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii opravný prostriedok. Namietala,   Že   zistenie   skutkového   stavu,   z   ktorého   vychádzalo   správne   rozhodnutie   je v rozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a v   konaní   odporkyne   bola   zistená   taká   vada,   ktorá   mohla   mať   vplyv   na   zákonnosť napadnutého rozhodnutia. K tomu namietala, že odporkyňa podľa § 34 ods. 2 a § 22 ods. 1 zákona č.   71/1967 Zb;   o   správnom   konaní (správny poriadok)   nevykonala   dôkaz,   a to ohliadku záznamu z vysielania vyššie uvedených programov odvysielaných na televíznej programovej   službe   JOJ   Plus,   lebo   o   vykonaní   tohto   dôkazu   nevyhotovila   zápisnicu. Navrhovateľka preto zastávala názor, že odporkyňa pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore   so   správnym   poriadkom,   čím   nedostatočne   zistila   skutkový   stav   veci,   a   táto procesná vada má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej   republiky   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a   vec   jej   vrátil   na   ďalšie   konanie. Súčasne žiadala náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia....

Z obsahu spisov vyplýva, že skutkový stav vo veci bol zistený riadne....

Dostatočne bolo preukázané, že spôsob ani dĺžku odvysielaných reklamných šotov na televíznej programovej službe JOJ Plus v dňoch 9., 16., 23. a 30. septembra 2012 ako aj dňa 14. októbra 2012 navrhovateľka nenamietala v správnom konaní a ani v podanom opravnom prostriedku. Rovnako nenamietala ani výšku uloženej sankcie....

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že odporkyňa vo výroku preskúmavaného rozhodnutia   presne,   úplne a dostatočne určito,   spôsobom,   ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným opísala porušenia povinnosti navrhovateľky ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii.

Navrhovateľka v opravnom prostriedku namietala len skutočnosť, že skutkový stav veci   nebol   zistený   úplne   a   riadne,   lebo   chýba   zápisnica   o   oboznámení   sa   s   obsahom záznamov vysielania.

Z opravného prostriedku navrhovateľky však súd zistil, že nenamietala pravdivosť skutkových zistení, ktoré odporkyňa uviedla v rozhodnutí a ani vo veci porušenia § 36 ods. 2 zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   navrhovateľka   nemala   námietky.   Podľa   názoru najvyššieho súdu odporkyňa vo výroku rozhodnutia jasne a zrozumiteľne popísala dôkazy, ktoré a stali podkladom pre rozhodnutie (§ 47 ods. 3 správneho poriadku).

Najvyšší súd rovnako ako odporkyňa dospel, k záveru, že námietka navrhovateľky o nespísaní   zápisnice   o   ohliadke   nie   je   vadou,   ktorá   by   mohla   spôsobiť   nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku spôsob zisťovania skutkového stavu ohliadkou je len jedným z možných podkladov pre jeho zistenie. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia najvyšší súd zistil, že rada pred jeho vydaním sa oboznámila so skutkovým stavom, ktorý získala zo všetkých podkladov, ktoré sú uvedené v dôvodovej časti. Vzhľadom na skutočnosť, že skutkový stav o dodržiavaní povinností podľa zákona o vysielaní   a   retransmisii bol   zisťovaný z obrazového a   zvukového   záznamu vysielania, ktorý v rozhodnutí je prepísaný do písomnej formy, odporkyňa postupovala v súlade s § 34 ods. 1 správneho poriadku a dostatočne zistila skutkový stav, potrebný pre rozhodnutia o uložení sankcie za porušenie povinností ustanovených v § 35 ods. 3 a v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zistil, že odporkyňa náležité postupovala v zmysle citovaných zákonných ustanovení, vo veci zistila skutočný stav veci a v správnom konaní požiadala navrhovateľku o súčinnosť, ktorú navrhovatelia nevyužila. Odporkyňa vo veci neporušila zákon spôsobom, ktorý by mal mať za následok zrušenie jej rozhodnutia, preto najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odporkyne z 9. apríla 2013 číslo RP/035/2013 potvrdil ako vecne správne podľa § 250q ods. 2 OSP v spojení s § 219 OSP.“

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka   namieta porušenie základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že v čl. 12 ods. 1 ústavy sú zakotvené základné   princípy   a   postuláty   Slovenskej   republiky,   avšak   nepredstavujú   konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom   v   konaní   podľa   čl.   127   ústavy   domáhať.   Obdobné   platí   aj   vo   vzťahu   k   čl.   1 dohovoru, ktorý vyjadruje záväzok vysokých zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľkou   namietaného   porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015