znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 2/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. spol. s r. o., B., zastúpenej A. a spol., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 81/2011 z 2. júna 2011 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R. spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.   spol.   s   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej A. a spol., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 81/2011 z 2. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľka sťažnosť doplnila podaním doručeným ústavnému súdu 19. októbra 2011.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že:«Okresný súd v Brezne... rozhodol o žalobe... navrhovateľa... tak, že sťažovateľku zaviazal na zaplatenie peňažnej čiastky 43.337,98 EUR s prísl. a na náhradu trov konania. Krajský súd v Banskej Bystrici... rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal...

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej práva na prístup k súdu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   v spojení s čl.   6 ods.   1 Dohovoru ako i k porušeniu   práva   na   kontradiktórne   súdne   konanie   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasne namietame porušenie práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Sťažovateľka v odvolacom konaní podala odvolanie, ku ktorému sa písomne vyjadril žalobca...

V   odvolacom   konaní   nebolo   nariadené   odvolacie   pojednávanie,   a   odvolací   súd vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľky ani nedoručil sťažovateľke na vyjadrenie. Bolo jej teda znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol žalobca v odvolacom konaní.   Postupom   odvolacieho   súdu   bola   sťažovateľka   ukrátená   na   svojich   procesných právach, a tým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V uvedenom postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie čl. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to porušením práva na kontradiktórne súdne konanie...

V uvedenom postupe vidíme aj porušenie práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže protistrana disponovala svojím vyjadrením, ktorým sťažovateľka nedisponovala (citované Rozhodnutie Hudáková a ostatní proti Slovensku, bod 30). Porušenie ústavného princípu rovnosti vidíme aj v tom, že časť vykonaných dôkazov, ktoré svedčili v prospech sťažovateľky opomenul alebo ich vyhodnotil zjavne arbitrárnym spôsobom (napr. výpoveď svedka R. K. ako i svedka Ľ. H.). Zásada voľného hodnotenia dôkazov totiž neznamená, že súd bude konať na základe ľubovôle a bez relevantného zdôvodnenia odmietne, resp. opomenie časť vykonaných dôkazov m. m. I. ÚS 154/08).

V   uvedených   súvislostiach   poukazujeme,   že   odvolací   súd   vo   veci   nenariadil   ani odvolacie pojednávanie, pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo do   úvahy.   V   tejto   časti   je   jeho   úvaha   odvolacieho   súdu   (ohľadom   nenariadenia pojednávania) zjavne neodôvodnená...

Len tieto skutočnosti postačujú na to, aby ústavný súd mohol uzavrieť, že takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie ako i k   porušeniu   princípu   rovností   zbraní,   a   to   bez   ohľadu   na   to,   či   žalobca   vo   svojom vyjadrení uplatňoval novú právnu argumentáciu, t. j. či sa v danom prípade jednalo o tzv. prekvapivé rozhodnutie. Na tomto mieste sa žiada poznamenať, že odvolací súd svojim postupom, ktorým nezaslal sťažovateľke na vyjadrenie stanovisko žalobcu k jej odvolaniu neporušil len právo sťažovateľky na kontradiktórne súdne konanie, ale odňal sťažovateľke ako   účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom,   a   to   vydaním   tzv.   prekvapivého rozhodnutia.

Judikatúra   Najvyššieho   súdu   SR   sa   ustálila   v   tom,   že   „vydanie   prekvapivého rozhodnutia“ je potrebné kvalifikovať ako procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom...

Odvolací súd totiž svoje rozhodnutie založil na právnej argumentácií, ktorá bola z pohľadu doterajšieho priebehu konania prekvapivá...

Súd prvého stupňa totiž svoj právny názor založil práve na nemožnosti plnenia podľa ustanovenia   §   575   ods.   1   a   2   Občianskeho   zákonníka.   Oproti   tomu   odvolací   súd „prekvapivo“ založil svoje rozhodnutie na aplikácií ustanovenia § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka,   a   to bez toho,   aby umožnil   náležité účastníkom   konania   predostrieť   právnu argumentáciu k aplikovateľnosti danej právnej normy.   Odvolací súd sa pritom neriadil ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p., ktoré mu ukladalo pred vydaním odvolacieho rozsudku založenom na aplikácii inej právnej normy (než z ktorej vychádzal súd prvého stupňa) vyzvať účastníkov, aby sa k aplikácií tejto novej právnej normy vyjadril. Takýmto postup súd odňal účastníkovi právo konať pred súdom, a tým porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1   Ústavy   SR...   Z   tohto   pohľadu   zostáva   napríklad   absolútne   neodôvodnený   výrok o úrokoch z omeškania, kedy odvolací súd neuviedol, ktorý právny predpis (t. j. Občiansky zákonník   alebo   Obchodný   zákonník)   v   danej   veci   aplikoval.   V   uvedených   súvislostiach poukazujeme na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. č. 5 Cdo 322/2009 z 27. 10. 2010... „Pokiaľ   odvolací   súd   nevyzval   účastníka   konania   v   zmysle   §   213   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“ Takýto postup súdu popieral aj dvojinštančnosť civilného súdneho konania, keďže v okolnostiach prípadu sa ako primerané javilo kasačné rozhodnutie. Prekvapivý je aj právny názor odvolacieho súdu, ktorým   na   námietku   sťažovateľky   uplatnenú   v   odvolacom   konaní   (týkajúcu   sa   výšky bezdôvodného obohatenia) reagoval nasledovne: „v konaní na súde prvého stupňa výška žalobcovho   nároku   žalovaným   namietaná   nebola,   pričom   obaja   účastníci   konania   boli súdom   opakovane   poučovaní   o   povinnosti   označiť,   resp.   predložiť   všetky   skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončí, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 OSP).“ K tejto   právnej   argumentácií   sa   sťažovateľka   vôbec   nemohla   vyjadriť,   a   nemohla   tak napríklad   uviesť   aj   to,   že   bola   v   procesnej   pozícií   žalovanej   strany,   a   teda   dôkaznú povinnosť ako i povinnosť tvrdenia má v danej veci primárne žalobca. Odvolací súd sa vôbec nezaoberal tým, či výsledky dokazovania poskytujú spoľahlivý základ pre určenie výšky   bezdôvodného   obohatenia   poskytované   žalobcom.   Prekvapivé   sú   aj   úvahy odvolacieho súdu, ktoré (bez náležitého bližšieho odôvodnenia) „vyčítajú“ sťažovateľke, že nevyužila možnosť uzavretia zmluvy prostredníctvom súdu.

Takýmto postupom došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   keďže   „prekvapivé“   rozhodnutie   vždy   zasahuje   do   práva   účastníkov   na spravodlivé súdne konanie.»

Podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu nie je náležite odôvodnený, čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako i čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom v sťažnosti ďalej uvádza:

„Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) dospel k záveru, že je namieste aplikovať ustanovenie § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého záväzok uzavrieť budúcu zmluvu alebo doplniť chýbajúci obsah zmluvy tiež zaniká, ak okolnosti, z ktorých strany vychádzali pri vzniku tohto záväzku, sa do tej miery zmenili, že nemožno od zaviazanej strany požadovať, aby zmluvu uzavrela. K zániku však dochádza, len keď zaviazaná strana túto zmenu okolností oznámila bez zbytočného odkladu oprávnenej strane.Podľa   stanoviska   odbornej   literatúry   pre   aplikáciu   ustanovenia   §   292   ods.   5 Obchodného zákonníka je potrebné splnenie troch kumulatívnych podmienok:

1/ Existencia nových skutočností, 2/ Závažnosť týchto skutočností, 3/ Včasné oznámenie týchto skutočností. Vo   veci   nie   je   sporná   existencia   prvej   podmienky   (rozhodnej   pre   aplikáciu ustanovenia § 292 ods. 5 ObchZ), t. j. že po uzavretí zmluvy o budúcej zmluvy nastali nové skutočnosti, ktoré odôvodnili nemožnosť plnenia vtom rozsahu v akom ustanovoval zmluva budúcej zmluve (t. j. dispozičný premiestnenie apartmánového domu dôsledkom výsledkov geologického prieskumu)... Sporné medzi stranami je to, či táto nová skutočnosť je tak, závažná, že nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať uzavretie budúcej kúpnej zmluvy. Otázkou závažnosti tejto novej skutočnosti sa však odvolací súd vôbec nezaoberal a tak svoje rozhodnutie zaťažil zjavnou arbitrárnosťou.

Pokiaľ   sa   jedná   o   splnenie   druhej   podmienky   (t.   j.   závažnosť   týchto   nových skutočností),   tak   podľa   záverov   odbornej   literatúry   sa   musí   jednať   o   tak   závažné skutočnosti, že keby o nich druhá zmluvná strana vedela v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluvy, tak takúto zmluvu by neuzavrela. Dispozičné premiestnenie apartmanového domu (vyvolané jednak redukciou apartmánových domov ako i geologickým prieskumom), kde sa mal byt tvoriaci predmet budúcej kúpnej zmluvy nachádzať, nemožno považovať za tak závažnú okolnosť, ktorá by mala za následok zánik záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu, berúc na zreteľ aj to, že žalobca ako budúci kupujúci nikdy nebol na mieste, kde sa mal predmetný   apartmánový   byt   nachádzať...   Sťažovateľka   pritom   žalobcovi   ponúkla porovnateľný byť... pričom žalobca nikdy neuviedol žiaden konkrétny dôvod, ktorým by aspoň čiastočne odôvodňoval jeho negatívny postoj k tomuto „náhradnému bytu“,   t.   j. výslovne   neuviedol,   či   dispozičné   posunutie   apartmánového   domu   je   pre   neho nevyhovujúce.   Máme   preto   za   to,   že   žalobca   konal   v   rozpore   so   zásadou   poctivého obchodného   styku   (§   265   Obchodného   zákonníka),   keďže   jeho   nesúhlas   s   dispozičnou zmenou   bytu   nebol   motivovaný   zníženou   kvalitou   alebo   inak   vymienenými   vlastnosťami sporného   bytu,   ale   práve   tým,   že   dôsledkom   ekonomickej   krízy   došlo   k   zníženiu   cien nehnuteľností a z tohto dôvodu nebolo pre neho „výhodné“ byť viazaný zmluvou, ktorú uzatváral v čase, keď boli ceny nehnuteľností vyššie. Tomuto korešpondoval aj jeho postoj, keď prijatie náhradného bytu podmieňoval len výrazným znížením kúpnej ceny... Postoj odvolacieho   súdu,   ktorý   svoje   rozhodnutie   založil   na   bezpodmienečnom   dodržiavaní zmluvných dojednaní obsiahnutých v zmluve o budúcej zmluvy bez náležitého zohľadnenia všetkých   okolností,   ktoré   sa   v   priebehu   realizácie   developerského   projektu   vyskytli,   je neprimerané prísny a formalistický, a v konečnom dôsledku aj zjavne arbitrárny.

Odvolací súd taktiež v odôvodnení neuviedol, na základe akých skutočností dospel k názoru, že dôsledkom aplikácie ustanovenia § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka, má sťažovateľka zaplatiť žalobcovi žalovanú čiastku. Dôsledkom aplikácie ustanovenia § 292 ods.   5   Obchodného zákonníka totiž   nie   je zrušenie   zmluvy   o   budúcej   zmluvy,   ktoré by odôvodňovalo   vznik   nároku   na   bezdôvodné   obohatenie   (§   457   ods.   2   Občianskeho zákonníka, správne   má   byť   §   451,   pozn.),   ale   len   zánik   záväzku   povinnej   osoby   (t.   j. žalobcu) uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu. V zmysle zmluvy o budúcej kúpnej zmluve boli obidve strany (t. j. nielen žalobca, ale aj sťažovateľka) zaviazané na uzavretie budúcej kúpnej zmluvy a žalobca doposiaľ od budúcej kúpnej zmluvy neodstúpil. Z tohto pohľadu sú úvahy odvolacieho súdu zjavne neodôvodnené.

Takéto   odôvodnenie   je   nielen   nepostačujúce   a   veľmi   všeobecné,   ale   aj   vnútorne rozporuplné a nelogické.

Na základe týchto skutočností máme preto, že odôvodnenie súdov nižších inštancií nebolo   dostatočné,   vnútorne rozporuplné,   nevysporiadalo sa s podstatnými   argumentmi sťažovateľky, nespĺňalo kritéria, ktoré na neho kládla judikatúra Najvyššieho súdu SR ako i Ústavného súdu SR, a preto možno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie ako celok nebolo zákonné a spravodlivé, a preto je a z ústavného hľadiska neudržateľné...

Sťažovateľka   namieta   aj   porušenia   práva   vlastniť   majetok   a   právo   na   pokojné užívanie majetku, ktoré súvisí s právom na prístup k súdu, nakoľko sťažovateľka mala právo na pokojné užívanie svojho majetku, ktoré jej však bolo odopreté postupom všeobecného súdu. Porušenie vidíme vtom, že vydaním napadnutého rozsudku bola sťažovateľka povinná zaplatiť   žalovanú   čiastku   (ako   i   náhradu   trov   konania)   žalobcovi.   Všeobecný   súd   tým zasiahol   do   jej   práva   na   pokojné   užívanie   majetku,   pričom   porušenie   tohto   práva nesledovalo žiaden legitímny cieľ a bolo prejavom svojvôle a arbitrárnosti.“

V   doplnení   sťažnosti,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu   19.   októbra   2011, sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že «V   ústavnej   sťažnosti...   namietali   „prekvapivosť“ napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu...   aj   ohľadom   výšky   priznaného   bezdôvodného obohatenia...

rozsudok... nemôže z ústavnoprávneho hľadiska obstáť, keďže zo spisu nevyplývajú také dôkazy, že žalobca zaplatil sťažovateľke čiastku v takom rozsahu, v akom sa domáha žalobným návrhom.

Práve naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca zaplatil sťažovateľke menšiu čiastku. Za situácie, kedy sťažovateľka (v procesnej pozície žalovanej) namietala dôvodnosť   celého   nároku,   by   bolo   nespravodlivé   a   z   ústavnoprávneho   hľadiska   aj neudržateľné, aby sa dôkazné bremeno prenášalo na sťažovateľku; toto dôkazné bremeno totiž v plnom rozsahu zaťažovalo žalobcu. K týmto okolnostiam sa nemohla sťažovateľka vyjadriť   dôsledkom   vydania   „prekvapivého“   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici.».

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľky R. spol. s r. o. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, spis. zn. 43 Cob 81/2011 zo dňa 02. 06. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, spis. zn. 43 Cob 81/2011 zo dňa 02. 06. 2011 a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľke R. spol. s r. o. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu A. a spol., s. r. o.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala,   že   rozsudkom   krajského   súdu   a   jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 81/2011 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv a iných práv malo dôjsť tým, že krajský   súd   jej   nedoručil   vyjadrenie   žalobcu   k odvolaniu,   a   tiež   tým,   že   vydal   tzv. „prekvapivé“ rozhodnutie.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   opakovane   argumentuje,   že   krajský   súd   tým,   že   jej nedoručil   vyjadrenie   žalobcu   k odvolaniu,   odňal   jej   možnosť   konať   pred   súdom. Sťažovateľka taktiež tvrdí, že krajský súd vydal tzv. prekvapivé rozhodnutie, a tým jej odňal možnosť   konať   pred   súdom.   Sťažovateľka   na   podporu   svojich   tvrdení   cituje   rôzne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Zároveň poukazuje na judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 130/03, IV. ÚS 31/03), z ktorej vyplýva,   že   závažné   procesné   pochybenia   všeobecných   súdov   sú   dôvodom   podania odvolania, ako aj dovolania, a tiež to, že sú to všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych   prostriedkov   nápravy   dostupných   sťažovateľovi   môžu   a   musia   poskytovať ochranu základným procesným právam účastníkom súdneho konania.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

Podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   dovolanie   je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   f)   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V danom prípade teda bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku krajského súdu   dovolanie.   Zo   sťažnosti   jasne   vyplýva,   že   sťažovateľka   si   uvedomovala,   že   proti uzneseniu   krajského   súdu   je   prípustné   dovolanie,   pričom   poukázala   aj   na   judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je nástrojom,   ktorý   môže   využiť   na   ochranu   svojich   základných   práv.   Napriek   svojim tvrdeniam, že jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, však dovolanie nepodala.

Keďže dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP možno považovať za účinný prostriedok nápravy   tvrdeného   porušenia   sťažovateľkiných   práv   už   uvedeným   spôsobom   zo   strany krajského súdu, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K porušeniu citovaných základných a iných práv malo podľa sťažovateľky dôjsť tiež tým,   že   časť   vykonaných   dôkazov   krajský   súd   opomenul,   resp.   ich   vyhodnotil   zjavne arbitrárnym spôsobom.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd už vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že odvolací súd v odôvodnení neuviedol, na základe akých skutočností dospel k názoru, že podľa § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka má zaplatiť žalobcovi   žalovanú   čiastku,   keďže   dôsledkom   aplikácie   tohto   nie   je   zrušenie   zmluvy o budúcej zmluve, ktoré by odôvodňovalo vznik nároku na bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods.   2   Občianskeho   zákonníka),   ale   len   zánik   záväzku   povinnej   osoby   (t. j.   žalobcu) uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu, pričom v zmysle zmluvy o budúcej kúpnej zmluve boli obidve   strany (t. j. nielen žalobca, ale aj sťažovateľka) zaviazané na uzavretie budúcej kúpnej zmluvy a žalobca dosiaľ od budúcej kúpnej zmluvy neodstúpil. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na nasledujúcu časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu:

„Podľa § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka, záväzok uzavrieť budúcu zmluvu alebo doplniť chýbajúci obsah zmluvy tiež zaniká, ak okolnosti, z ktorých strany zrejme vychádzali pri vzniku tohto záväzku, sa do tej miery zmenili, že nemožno od zaviazanej strany rozumne požadovať, aby zmluvu uzavrela. K zániku však dochádza, len keď zaviazaná strana túto zmenu okolností oznámila bez zbytočného odkladu oprávnenej strane...

Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že na základe zániku záväzku   zo   zmluvy   o   budúcej   zmluve   došlo   na   strane   žalovaného   k   bezdôvodnému obohateniu podľa § 457 ods. 2 Občianskeho zákonníka (správne má byť § 451, pozn.) nakoľko si zadržal plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, keď žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia zaviazal, vrátane úrokov z omeškania.“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd svoj právny   názor   na   povinnosť   sťažovateľky   zaplatiť   žalovanú   sumu   dostatočne,   jasne a zreteľne   odôvodnil.   Tvrdenie   sťažovateľky,   že   zánik   záväzku   žalovaného   uzatvoriť budúcu kúpnu nie je možné posudzovať podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ako právny dôvod, ktorý odpadol, pozn.) a požadovať od žalobcu napriek skutočnosti, že mu zanikol   záväzok   uzatvoriť   budúcu   kúpnu   zmluvu,   aby   od   zmluvy   o budúcej   zmluve odstúpil, je podľa názoru ústavného súdu neopodstatnené. Napokon ústavný súd poukazuje aj na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 42/2001, z ktorého tiež vyplýva rovnaký záver.

Sťažovateľka taktiež namieta arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku   krajského súdu v časti týkajúcej sa splnenia podmienok na zánik záväzku žalobcu na uzavretie budúcej zmluvy v zmysle § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka. Táto časť sťažnosti sťažovateľky je v podstate polemikou s výkladom ustanovení Obchodného zákonníka s právnymi závermi Okresného   súdu   Brezno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a   krajského   súdu.   V   sťažnosti sťažovateľka opakuje a rozvádza námietky, ktoré uplatnila už v odvolaní, resp. v konaní pred okresným súdom. Takto poňatá sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ústavnosti.

Ústavný súd navyše poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu:

„Po   zhodnotení   skutočností,   zistených   z predloženého spisu,   dospel odvolací súd k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   v   tejto   veci   dostatočne   zistil   skutkový   stav   a   zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď žalobcovi priznal v konám uplatnený nárok titulom bezdôvodného obohatenia.

Zmluvu   o   budúcej   zmluve   o   prevode   vlastníckeho   práva   k   bytu   č.   68   uzavreli účastníci konania, žalobca ako budúci predávajúci a žalovaný ako budúci nadobúdateľ s poukazom na ust. § 289 a nasl. Obchodného zákonníka, rovnako sa v článku 12 zmluvy dohodli,   že   ich   zmluvný   vzťah   založený   touto   zmluvou   sa   spravuje   ustanoveniami Obchodného zákonníka; dohodli sa tiež, že zmluvu možno meniť alebo dopĺňať výlučne iba v   písomnej   forme,   očíslovanými   dodatkami   odsúhlasenými   oboma   zmluvnými   stranami. Prílohami   zmluvy   boli   Schématický   plán   a   umiestnenie   predmetu   budúceho   prevodu, Schématický   plán   a   umiestnenie   parkovacieho   státia,   Popis   štandardného   stavebného vybavenia   domu   a   predmetu   budúceho   prevodu,   Splátkový   kalendár   a   Kópia   listu vlastníctva.   Predmet   budúceho   prevodu   bol   špecifikovaný   v   článku   III.,   kde   bol   byt označený   v   bode   3.1   písm.   a/   ako:   byt   o   predbežnej   výmere   57,15   m2 s   balkónom nachádzajúci sa na 2. nadzemnom podlaží Domu VIII. podľa prílohy č. 1 označený ako byt č. 68, typ 2.A 4 s tým, že schématický plán a umiestnenie predmetu budúceho prevodu tvorí prílohu   č.   1   a   prílohu   č.   2   zmluvy,   popis   štandardného   prevedenia   domu   a   predmetu budúceho prevodu prílohu č. 3 zmluvy (bod 3.2).

V   zmysle   citovaného §   289 ods.   1 Obchodného zákonníka   mohli zmluvné   strany v zmluve o budúcej zmluve predmet plnenia budúcej zmluvy určiť rôznym spôsobom pokiaľ ide   o   označenia   identifikáciu   bytu,   vlastníctvo   ku   ktorému   malo   byť   budúcou   zmluvou prevedené na žalobcu. Zákon vyžaduje len, aby predmet plnenia budúcej zmluvy bol určený aspoň všeobecným spôsobom, teda tak, aby spĺňal požiadavky určitosti právneho úkonu (v závislosti na tom, akú budúcu zmluvu sa strany dohodli uzavrieť), čo je aj nevyhnutným predpokladom   pre   uplatňovanie   práva   zo   zmluvy   o   budúcej   zmluve.   Ak   nedôjde k dobrovoľnému   uzavretiu   zmluvy,   oprávnená   strana   si   môže   vynucovať   jej   uzavretie, a preto je potrebné určiť obsah budúcej zmluvy v takom rozsahu, v akom ho bude jedna alebo obidve zmluvné strany chcieť mať určený.

Zmluvné strany sa teda v zmluve o budúcej zmluve mohli dohodnúť aj na menej presnom určení predmetu zmluvy o budúcej zmluve a určiť napríklad rozsah bytu v m2 a jeho   umiestnenie   na   podlaží   v   niektorom   z   Apartmánových   domov   T.   v   zmysle schématického plánu, ktorý bol prílohou zmluvy. Pokiaľ však zmluvné strany určili predmet tak, ako je to uvedené v zmluve o budúcej zmluve, je potrebné z tohto vymedzenia predmetu zmluvy vychádzaj aj pri hodnotení ďalších úkonov účastníkov konania po uzavretí zmluvy o budúcej zmluve.

V zmluve o budúcej zmluve, uzavretej v tomto prípade účastníkmi konania (žalovaný za budúceho prevádzajúceho ju podpísal v B. dňa 04. 02. 2008, a žalobca za budúceho nadobúdateľa v L. dňa 18. 01. 2008) prevzali záväzky na uzavretie budúcej zmluvy obidve strany a stanovili si konkrétne podmienky ďalšieho postupu v súvislosti s uzavretím budúcej zmluvy. Žalovaný ako budúci prevádzajúci sa zaviazal, že do 30 pracovných dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia o povolení užívania domu podá žiadosť o určenie súpisného čísla a orientačného čísla, a do 30 pracovných dní odo dňa určenia   súpisného   a   orientačného   čísla   zašle   žalobcovi   výzvu   k uzatvoreniu   zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Obe zmluvné strany sa zaviazali uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníckeho práva do 15 pracovných dní odo dňa, ku ktorému žalovaný zašle žalobcovi uvedenú výzvu s tým, že žalovaný je povinný uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníckeho práva iba v tom prípade, ak je kúpna cena zaplatená podľa dohody v zmluve.

Žalovaný listom zo dňa 17. 06. 2009 vyzval žalobcu na zaplatenie druhej splátky kúpnej ceny do 20 dní od doručenia výzvy a zároveň mu oznámil, že z dôvodu celosvetovej krízy   bol   realizačný   projekt   zredukovaný   o   jednu   budovu   Apartmánového   domu   T., vzhľadom   k   čomu   došlo   k   predisponovaniu   a   prečíslovaniu   niektorých   bytov,   predložil žalobcovi   týmto   listom   dodatok   č.   1   k zmluve   o   budúcej   zmluve   a   požiadal   ho   o   jeho podpísanie   s   tým,   že   byty   boli   predisponované   do   apartmánového   domu   s   najlepšou pozíciou, t. j. Apartmánový dom T. IV.. Ďalším listom zo dňa 21. 07. 2009 žalovaný oznámil žalobcovi, že blok VIII. nebude postavený z dôvodu, že zo statického hľadiska sa jedná o pozemok   so   slabým   podložím,   na   ktorom   je   možné   postaviť   maximálne   2-poschodovú budovu, preto blok VIII. premiestnil žalovaný na miesto bloku IV.. Znovu vyzval žalobcu na podpis dodatku k zmluve o budúcej zmluve a k listu ako prílohu pripojil obrázok, z ktorého je   zrejmé   zmena   polohy   apartmánových   domov   oproti   stavu   v   čase   podpisu   zmluvy   o budúcej zmluve.

Žalobca listom zo dňa 31. 07. 2009 oznámil žalovanému okrem iného tiež, že zmluvu považuje za zamknutú a požiadal ho o vrátenie zaplatenej zálohy do 10 dní.

Pri posudzovaní toho, či nastala taká zmena okolností, že od zaviazanej strany nie je možné   požadovať,   aby   budúcu   zmluvu   uzavrela,   je   potrebné   zohľadniť   všetky   známe okolnosti prípadu. Ako na to správne poukázal aj súd prvého stupňa, žalobca ako cudzinec s pobytom mimo územia SR (ktorý navyše rokoval cez sprostredkovateľa) bol do značnej miery   odkázaný   na   schématický   plán   (príloha   zmluvy   o   budúcej   zmluve),   kde   bolo zakreslené umiestnenie jednotlivých apartmánových domov v okolitom prírodnom prostredí (les,   komunikácie   a   pod.).   Na   základe   takto   prezentovanej   ponuky   si   vybral   byt v konkrétnom   apartmánovom   dome   a   v   zmluve   o   budúcej   zmluve   bol   tento   byt   vyššie uvedeným spôsobom špecifikovaný.

Z   dokazovania   vykonaného   súdom   prvého   stupňa   bolo   nepochybne   zistené,   že apartmánový   dom   č.   VIII.   tak,   ako   bol   zakreslený   a   situovaný   na   schématickom   pláne žalovaný nepostavil a na mieste, kde podľa nákresu mal tento dom stáť, nepostavil ani dom s iným číslom. Napokon aj skutočnosť, že žalovaný zaslal žalobcovi dodatok č. 1 k zmluve o budúcej zmluve, ktorý vychádzal z uskutočnenej zmeny svedčí o tom, že ide o zmenu v dohodnutom   predmete   budúcej   zmluvy.   Skutočnosť,   že   žalobca   neodmietol   ďalšiu komunikáciu   so   žalovaným   s   cieľom   možného   uzavretia   kúpnej   zmluvy   o   prevode k vlastníctvu k niektorému z bytov v apartmánových domoch T. nepreukazuje, že by žalobca bol s navrhovanou zmenou súhlasil. Ako už bolo uvedené, dodatok č. 1 nepodpísal a po jeho obdržaní sa vyjadril tak, že zmluvu považuje za zaniknutú.

Zmluvné strany nemali zmluvou o budúcej zmluve dohodnutú možnú zmenu predmetu budúcej   zmluvy,   ktorá   by   vyplývala   z   objektívnych   podmienok,   vzniknutých   v   priebehu procesu výstavby. Článok XI. bod 11.9 sa na takýto prípad nevzťahuje, dohoda v ňom sa týka administratívnych postupov a dokladov potrebných v súvislosti so stavebným konaním, následkom ktorých vzniká potreba prečíslovania a technických zmien dokumentácie. Táto dohoda   však   neoprávňuje   žalovaného   na   jednostrannú   zmenu   presne   dohodnutého predmetu budúcej zmluvy.

V zmysle citovanej právnej úpravy, ak povinná osoba neuzavrie na výzvu oprávnenej osoby budúcu zmluvu, má oprávnená osoba viacero práv. Môže sa domáhať toho, aby obsah budúcej zmluvy určil súd (alebo osoba dohodnutá v zmluve), môže však namiesto uplatnenia   práva   na   uzavretie   zmluvy   požadovať   aj   náhradu   škody   vzniknutej   tým,   že povinná osoba zmluvu neuzavrela. V prípade, že povinná osoba uzavrieť zmluvu odmietne neoprávnene (napr.   vôbec nereaguje   na výzvu oprávnenej osoby) má   oprávnená osoba právo aj na uplatnenie práva na uzavretie zmluvy súdnou cestou a aj na náhradu škody vzniknutej   tým,   že   zmluva   nie   je   uzavretá   včas.   Vyššie   citované   ustanovenie   §   290   je dispozitívne, zmluvné strany sa môžu dohodnúť aj ináč. V konaní na súde prvého stupňa nebolo zistené, že by žalovaný ako osoba oprávnená si uplatnil voči žalobcovi právo na uzavretie   zmluvy   prostredníctvom   súdu,   žalovaný   v   podstate   len   zadržal   žalobcom poskytnutú zálohu na kúpnu cenu.

Po zhodnotení uvedených skutočností odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že záväzok žalobcu uzavrieť budúcu zmluvu v tomto prípade zanikol pre podstatnú zmenu okolností, z ktorých účastníci konania vychádzali pri vzniku tohto záväzku, aj keď je potrebné vychádzať aj z ust. § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka. Záver súdu prvého stupňa v tom, že postavením apartmánového domu č. IV. nie je splnený záväzok žalovaného postaviť dom č. VIII., v ktorom mal byť umiestnený byt, prevod vlastníctva, ku ktorému   bol   predmetom   budúcej   zmluvy,   a   preto   záväzok   žalobcu   uzavrieť   budúcu zmluvu zanikol, je podľa odvolacieho súdu správny. List žalobcu zo dňa 31. 07. 2009, ktorým   reagoval   na   výzvu žalovaného zo   dňa   21.   07.   2009   považoval   odvolací súd   za včasné oznámenie zmeny okolností žalovanému v zmysle cit. § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka. Žalovaný predkladal dodatok č. 1 žalobcovi už listom zo dňa 17. 06. 2009, prílohou tohto listu však nebol situačný nákres apartmánových domov, z ktorého je zrejmá navrhovaná   zmena.   Navyše   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   by   za   včasnú   bolo   možné považovať odpoveď žalobcu listom zo dňa 31. 07. 2009 aj na list žalovaného zo dňa 17. 06. 2009. Pokiaľ žalovaný poukazuje na svedecké výpovede, z ktorých má vyplývať, že žalobca bol o zmene informovaný už skôr, vzhľadom na známe okolnosti prípadu, (zmluvné strany s pobytom v rôznych štátoch Európy, písomná korešpondencia, písomná zmluva) na tieto nie je možné prihliadať.“

Z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa otázkou zániku záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu zo strany žalobcu v zmysle § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka podrobne zaoberal. S prihliadnutím na uvedené sa napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   vecne   nejaví   ako   zjavne   neopodstatnené,   svojvoľné   alebo ústavne   neudržateľné,   resp.   spôsobilé   vyvolať   porušenie   sťažovateľkou   označených základných   práv   zaručených   v   ústave   a   práv   zaručených   v   dohovore   a   dodatkovom protokole. Skutočnosť, že okresný súd a krajský súd v svojich rozsudkoch vyslovili právne závery, s ktorými sťažovateľka nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným, a to s poukazom na už uvedenú úlohu ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V doplnení sťažnosti sťažovateľka taktiež poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že jej skutočne zaplatil žalovanú čiastku, pričom podľa jej názoru je z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné, aby sa dôkazné bremeno prenášalo na ňu. Ústavný súd zdôrazňuje, že na túto skutočnosť mala sťažovateľka poukázať v konaní na súde prvého stupňa. Ústavný súd nie je oprávnený zaoberať sa tvrdeniami a skutočnosťami, ktoré   neboli predmetom   posudzovania   v konaní pred všeobecnými súdmi.   Ústavný   súd zároveň cituje z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nasledujúcu časť: „Pokiaľ žalovaný v   odvolaní   namieta   výšku   plnenia,   na   vrátenie   ktorého   bol   zaviazaný,   odvolací   súd upozorňuje,   že   v   konaní   na   súde   prvého   stupňa   výška   žalobcovho   nároku   žalovaným namietaná   nebola,   pričom   obaja   účastníci   konania   boli   súdom   opakovane   poučovaní o povinnosti označiť, resp. predložiť všetky skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia,   ktorým   sa   dokazovanie   končí,   pretože   na   dôkazy   a   skutočnosti   predložené a označené   neskôr   súd   neprihliada   (§   120   ods.   4   OSP).“ Z citovaného   je   zrejmé,   že sťažovateľka výšku žalovanej sumy na súde prvého stupňa nenamietala. Nie je teda pravda, že okresný súd alebo krajský súd prenášali dôkazné bremeno vo vzťahu k výške žalovanej sumy na sťažovateľku, pretože medzi povinnosťou namietať – teda povinnosťou tvrdenia a povinnosťou uniesť dôkazné bremeno je podstatný rozdiel. Ak sťažovateľka už v čase konania pred súdom prvého stupňa vedela, že žalovaná suma je nesprávna, túto skutočnosť mala namietať, a tak postupovať v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje   aj   vlastné   pričinenie   o   ochranu   svojich   práv   vyžadujúc,   aby   aj   sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich   ohrozovaniu   a   poškodzovaniu.   Táto   zásada   teda   predpokladá,   že   sťažovateľ   musí využiť   prostriedky,   ktoré   mu   poskytuje   zákon,   a   následne   vykonať   prípadné   potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. V súlade s touto zásadou mala sťažovateľka namietať aj výšku žalovanej sumy, a to aj napriek skutočnosti, že namietala nedôvodnosť celého   návrhu.   Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   sa   nemohla   k   sume   bezdôvodného obohatenia   vyjadriť   v dôsledku   prekvapivého   rozhodnutia   krajského   súdu,   toto   tvrdenie nemá žiadny reálny základ, keďže k sume bezdôvodného obohatenia sa mohla vyjadriť, ako to vyplýva z uvedeného, kedykoľvek počas prerokúvania veci pred súdom prvého stupňa.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012