znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 2/2011-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti P. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 268/1995 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   P.   V.   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 268/1995 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 268/1995 konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť P. V. trovy právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho advokátky JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2010 doručená sťažnosť P. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   268/1995   a   postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Co 321/2001, sp. zn. 9 Co 217/2004 a sp. zn. 9 Co 474/2006.

Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti   postupu   okresného   súdu   a   krajského   súdu. Okresný   súd   sťažovateľ   označuje   ako   porušovateľa   v   prvom   rade   a   krajský   súd   ako porušovateľa v druhom rade.

Z obsahu sťažovateľovho podania a jeho príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou   v   roku   1995   okresnému   súdu   domáhal   zaplatenia   poistného   plnenia   v sume 785 711 Sk. Vec je vedená pod sp. zn. 19 C 474/2006. Podľa sťažovateľa okresný súd vo veci konal plynulo až do vynesenia rozsudku 2. decembra 1998.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Voči rozsudku sa odvolal odporca a navrhovateľ po doručení rozhodnutia podal návrh na opravu rozhodnutia, pretože... rozhodnutie nebolo vykonateľné. Porušovateľ v prvom rade opravu vykonal dňa 28. 04. 1999... pretože aj toto opravné   uznesenie   bolo   chybné,   musel   sa   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne domáhať ďalšej opravy.“

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd ani po dvoch rokoch opravné uznesenie nevydal, a preto právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala o zriadenie nápravy podpredsedu okresného súdu listom z 27. februára 2001.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza: „Po   pol   roku   vydal   porušovateľ   v   prvom   rade   ďalší rozsudok, ktorým doplnil svoj rozsudok zo dňa 02. 12. 1998 a doplňujúce uznesenie zo dňa 28. 04. 1999.

Porušovateľ v druhom rade po odvolaní odporcu napadnutý rozsudok porušovateľa v prvom rade v časti napadnutej istiny 30 976,- Sk zmenil tak, že odporcu zaviazal na uhradenie sumy 6 507,- Sk a vo zvyšnej časti, t. j. v sume 24 469,- Sk, zamietol.“

Sťažovateľ rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 321/2001 z 20. februára 2002 napadol dovolaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý tento rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ uvádza: „Porušovateľ v druhom rade rozsudok Najvyššieho súdu doručil sťažovateľovi až po jeho výzve takmer štyri mesiace po tom ako ho obdržal z Najvyššieho súdu.“

Krajský súd o veci rozhodol opätovne rozsudkom sp. zn. 9 Co 217/2004 z 20. januára 2005, ktorý sťažovateľ opätovne napadol dovolaním. O dovolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 Cdo 127/2005-117 z 24. augusta 2006, ktorým rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 217/2004 z 20. januára 2004 opäť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva: «...   sťažovateľ   zistil,   že   porušovateľ   v   prvom   rade sťažovateľovi ani po siedmich rokoch po vydaní prvostupňového rozsudku nevrátil súdny poplatok napriek tomu, že v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 02. 12. 1998 právoplatný, preto listom zo dňa 16. 05. 2005 vyzval porušovateľa v prvom rade na vrátenie súdneho   poplatku   vo   výške   26   812,-   Sk.   Tento   mu   bol   následne   sedem   rokov   po právoplatnosti rozhodnutia a takmer 10 rokov po jeho zaplatení konečne vrátený.

Ďalšie viac ako dva roky trvalo porušovateľovi v druhom rade, pokiaľ vo veci vytýčil pojednávanie a rozhodol a v podstate na pokyn Najvyššieho súdu vyhovel návrhu nielen v celom rozsahu, ale z nepochopiteľných dôvodov dokonca priznal sumu vyššiu ako bola celkovo žalovaná suma. Porušovateľ v druhom rade totiž rozsudkom zo dňa 16. 10. 2008 sp. zn. 9 Co 474/06-133 zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 25 376,- Sk (hoci predmetom sporu bola už len suma 24 469,- Sk), čo by bolo možné považovať za sčítaciu chybu, ale len vtedy, pokiaľ by porušovateľ v druhom rade v tomto rozsudku nerozhodol tak, že vo zvyšnej časti rozsudok zmeňuje a že návrh zamieta. Žiadna zvyšná časť však neexistovala.

Pretože v rozhodnutí porušovateľa v druhom rade z 20. 01. 2005 č. k. 9 Co 217/04 bolo rozhodnuté o uplatnených úrokoch z omeškania a o náhrade trov tak, že vec bola vrátená porušovateľovi v prvom rade, porušovateľ v druhom rade v rozhodnutí zo dňa 16. 10.   2008   o   týchto   nárokoch   nerozhodoval,   pretože   o   nich   mal   rozhodnúť   najprv porušovateľ v prvom rade.

Napriek tomu, že od posledného rozhodnutia uplynuli celé dva roky, porušovateľ v prvom rade doposiaľ o uplatnených úrokoch z omeškania ani o trovách nerozhodol a to aj napriek tomu, že sťažovateľ po viacerých výzvach podal aj sťažnosť do rúk jeho predsedu na prieťahy v konaní, na ktoré reagoval predseda porušovateľa v druhom rade ešte 14. 12. 2009 tak, že najprv predĺžil lehotu na vybavenie sťažnosti a potom ďalším listom zo dňa 17. 12.   2009  ,,uznal,   že   došlo   k   prieťahom   v konaní“   a   súčasne   uviedol,   že   išlo o „objektívny prieťah“, pričom uviedol aj to, že subjektívne zavinenie zákonného sudcu, vyššieho súdneho úradníka ani zamestnancov súdu zistené nebolo. V odpovedi podpredseda porušovateľa v prvom rade uviedol aj to, že vyzval zákonného sudcu a vyššieho súdneho úradníka na prijatie neodkladných opatrení na odstránenie vzniknutého stavu s tým, že vybavenie veci bude priebežne sledovať tak, aby k zbytočným prieťahom zo strany súdu nedochádzalo.

Pretože   od   odpovedí   na   sťažnosť   na   prieťahy   uplynul   ďalší   rok   a   porušovateľ v prvom rade o úrokoch z omeškania a o trovách konania doposiaľ nielenže nerozhodol, ale vo veci ani len nevytýčil termín pojednávania, sťažovateľ je presvedčený, že po 15 rokoch od   podania   takejto   aj   pre   neho   pomerne   jednoduchej   žaloby   je   postup   a   nečinnosť porušovateľov   nielen   postupom,   ktorý   bez   akýchkoľvek   pochybnosti   vyvoláva   prieťahy v konaní,   aleje   aj   postupom   nepochopiteľným,   ktorý   sťažovateľ   vníma   ako   dokazovanie nadradenosti   súdov,   ktoré   takýmto   spôsobom   sťažovateľovi   strpčujú   život   tým,   že   jeho konanie stále nieje ukončené...

Sťažovateľ má za to, že porušovateľ neustále vyvoláva prieťahy v konaní a svojou nečinnosťou   tak   bráni   reálnemu   uplatneniu   práv   sťažovateľa.   Sťažovateľ   sa   pokúšal dosiahnuť nápravy podaním sťažnosti na prieťahy v konaní ako aj jej prešetrením, ale stále nedošlo k tomu, aby porušovateľ vo veci rozhodol. Konaním resp. nekonaním porušovateľa, tak dochádza aj popretiu samotného účelu občianskeho súdneho konania, ktoré má byť zárukou zákonnosti a má slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. Preto má každý právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené. Sťažovateľ sa takejto ochrany snažil domôcť podaním návrhu v roku 1995, pričom dnes v koncom roka 2010 je výsledok v nedohľadne, nakoľko porušovateľ neurobil žiadne úkony k tomu, aby sa ukončilo súdne konanie a to napriek tomu, že v tomto čase už ide len o rozhodnutie v časti úrokov z omeškania a trovách konania, pričom od samého počiatku nešlo o vec právne ani skutkovo   zložitú   a   platí   tu   stabilná   právna   úprava.   Preto   nieje   dôvod,   pre   ktorý   by porušovateľ nemohol za takmer 15 rokov ukončiť konanie.

Porušovateľ   svojím   konaním   resp.   nekonaním popiera   samotný   účel občianskeho súdneho konania výslovne zakotvený v § 1 OSP, v zmysle ktorého OSP upravuje nielen postup účastníkov konania, ale aj súdu tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a tak nedošlo k odopretiu spravodlivosti, pričom § 6 OSP ukladá súdu povinnosť zabezpečiť nielen účinnú ochranu práv účastníkov, ale mu ukladá aj povinnosť urobiť tak rýchlo, teda bez prieťahov. Tým, že porušovateľ vo veci nekoná, ochrana práv sťažovateľa nieje porušená len tým, že porušovateľ nekoná rýchlo a účinne, tak ako mu to ukladá OSP, ale marí sťažovateľovi s finančnými prostriedkami, ktoré   sú   predmetom   uplatnenia   nakladať,   čo   nesporne   má   za   následok   i   čiastočné zmenšenie jeho majetku aj možného zisku. Sťažovateľ má vážne pochybnosti aj o tom, že nebyť samotného odporcu, ktorý po podaní žaloby prevažnú časť žalovanej istiny uhradil dobrovoľne, či by vôbec vzhľadom na postup súdov bol v predmetnom spore úspešný a preto aj jeho dôvera v spravodlivé rozhodovanie súdov je na celý život vážnym spôsobom naštrbená.

Sťažovateľ nesporne utrpel ujmu aj tým, že s finančnými prostriedkami, ktoré mu boli priznané postupne v priebehu 15 rokov od udalosti, resp. od vzniku škody a začatia súdneho sporu   (posledné   finančné   prostriedky   vymohol   voči   odporcovi   v   exekučnom   konaní v septembri roku 2010) po celý čas nemohol nakladať, pričom aj ich samotná hodnota sa vplyvom inflácie za 15 rokov podstatne znížila.

Konaním porušovateľa došlo aj k porušeniu práva sťažovateľa domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), nakoľko nekonanie a predlžovanie súdneho   konania   jednoznačne   vyhovuje   odporcovi   čím   porušovateľ   prestáva   byť nestranným, pretože sa takto dostáva „na stranu“ jedného z účastníkov súdneho konania. Porušenie nezávislosti a nestrannosti súdu vidí sťažovateľ i v tom, že sa porušovateľ tým, že nekoná podľa poradia došlých návrhov na začatie konania na súd, týmto postupom nielen zavádza sťažovateľa, postupuje nie nestranne, ale domnievam sa, že práve týmto postupom súd „trestá“ sťažovateľa za to, že si dovolil domáhať sa svojich nárokov i formou podaných sťažností a mimoriadnych opravných prostriedkov.

Sťažovateľ   požaduje   i   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10 000,-   €   ktorého   sa domáha v dôsledku porušenia povinnosti porušovateľa konať bez zbytočných prieťahov, pričom tento svoj nárok – nemajetkovú ujmu je zo strany porušovateľa dôvodná, nakoľko konanie   resp.   nekonanie   porušovateľa   v   ňom   vyvoláva   pocit   krivdy,   právnej   neistoty, nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov a popierania jeho základných práv a slobôd, ako aj ohrozenie vymožiteľnosti jeho pohľadávky v budúcnosti a cíti sa súdmi opakovane klamaný a zavádzaný, nehovoriac o tom, že uplatnil nároky z poistenia zo zmluvy, ktorú mal riadne uzatvorenú a poistné riadne uhrádzal.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v   predmetnej   veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Porušovateľ v prvom rade – Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 268/1995 a porušovateľ v druhom rade – Krajský súd Bratislava v konaniach sp. zn. 12 Co 321/01, 9 Co 217/04 a 9 Co 474/06 porušili základné právo sťažovateľa:

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

-   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

2.   Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume   10 000,-   €, ktoré   sú   porušovatelia   povinní   vyplatiť   spoločne   a   nerozdielne   do   1   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Porušovateľ v prvom rade je povinný vo veci sp. zn. 19 C 268/1995 urýchlene konať a rozhodnúť.

4. Súčasne sú porušovatelia v prvom a druhom rade povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 303,31 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods.   1   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   činí   sumu   120,23   €   –   2   úkony   á   120,23   €   –   príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, + 2 x režijný paušál á 7,21 € + 19 % DPH v sume 48,43 €) k rukám   advokátky   JUDr.   Evy   Borovskej   a   to   do   15   dní   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ   podal   30.   septembra   2009   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na prieťahy   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   268/1995.   Podpredseda   okresného   súdu sťažnosť uznal za opodstatnenú.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   268/1995   a   postupom   krajského   súdu   v   konaniach vedených pod sp. zn. 12 Co 321/2001, sp. zn. 9 Co 217/2004 a sp. zn. 9 Co 474/2006, uložil okresnému súdu vo veci konať a rozhodnúť, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy konania v sume 303,31 €.

Pre   overenie   dôvodnosti   tvrdenia   sťažovateľa   si   ústavný   súd   vyžiadal   aj   spis okresného súdu sp. zn. 19 C 268/1995.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 268/1995, prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. I. ÚS 2/2011-21 z 27. januára 2011. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.

Predsedníčka   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   reagovala   podaním z 9. februára   2011,   v   ktorom   zhrnula   chronológiu   konania   okresného   súdu   a   v   závere uviedla: „S   poukazom   na   jednotlivé   úkony   vykonané   v   predmetnom   konaní   musím konštatovať, že v období od 24. 05. 1999 do 9. 07. 1999, od 20. 09. 2001 do 28. 05. 2002, od 24. 11. 2003 do 08. 02. 2005, od 13. 06. 2005 do 14. 09. 2006, od 16. 10. 2006 do 25. 11. 2008, sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave alebo na Najvyššom súde Slovenskej republiky, z dôvodu podaných opravných prostriedkov.

Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej   veci   za   objektívny   prieťah.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky, že bolo porušené právo sťažovateľa na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   aby   bolo   vzaté   do   úvahy,   že   zákonná sudkyňa   subjektívnym   konaním   nezavinila   vznik   prieťahov   v   konaní.“ Z   podania predsedníčky   okresného   súdu   zároveň   vyplýva,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v liste doručenom ústavnému súdu 3. marca 2011 prostredníctvom svojej advokátky uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 27. januára 2011 I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od 1.   marca   2011   I.   senát   ústavného   súdu   tvoria   sudcovia   Peter   Brňák   (predseda   senátu), Marianna   Mochnáčová   (sudkyňa)   a   Milan   Ľalík   (sudca).   Z   uvedeného   dôvodu   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   ESĽP   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj na predmet   sporu (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa. Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na nevyhnutnosť nariadenia znaleckého dokazovania možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá nie je zložitá.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj k   porušeniu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľ   prispel   k   zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z   dosiaľ   vykonaných   úkonov   okresného   súdu   vyplýva,   že   v   konaní   sa   vyskytla nesústredená činnosť, opakované obdobia krátkodobej nečinnosti a tiež obdobie dlhodobej nečinnosti.

Ako nesústredenú činnosť možno hodnotiť postup okresného súdu pri vyhotovovaní rozsudku sp. zn. 19 C 268/1995 z 2. decembra 1998 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorý musel byť opravovaný opravným uznesením z 28. apríla 1999. Po podaní odvolania proti tomuto rozsudku bol spis okresnému súdu vrátený krajským súdom bez rozhodnutia o odvolaní z dôvodu, že spis bol predložený na rozhodnutie predčasne. Po vrátení spisu z krajského   súdu   9.   júla   1999   vydal   okresný   súdu   dopĺňací   rozsudok   podľa   pokynov krajského súdu   až 21.   augusta   2001.   Obdobie od   9.   júla 1999 do   21.   augusta   2001   je potrebné hodnotiť ako obdobie dlhodobej nečinnosti.

Obdobie krátkodobej nečinnosti sa vyskytlo od 25. mája 2002, keď bol spis vrátený z krajského súdu, do 22. novembra 2002, keď bol rozsudok krajského súdu doručovaný účastníkom konania.

Po   rozhodnutí   krajským   súdom   vo   veci   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   474/2006 zo 16. októbra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu 25. novembra 2008 a daný do archívu. Spis okresného súdu bol daný do archívu napriek tomu, že ešte rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 217/2004-104 z 20. januára 2005 bol rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa trov a úrokov z omeškania zrušený a vrátený na ďalšie konanie. Napriek tomu, že už 19. novembra 2009 na základe doručeného vyúčtovania trov právneho zastúpenia právnou zástupkyňou sťažovateľa mal okresný súd vedomosť o tom, že spis bol do archívu uložený predčasne, vo veci začal konať až 21. júla 2010, keď vydal uznesenie o odmene pre znalca. Postup od 25. novembra 2008 do 21. júla 2010 ústavný súd hodnotí ako obdobie dlhodobej nečinnosti. Následne okresný súd po oznámení z 11. augusta 2011, že znalec zomrel, nebol schopný   napriek   tomu,   že   si   musel   uvedomovať,   že   v   konaní   dochádza   ku neakceptovateľným   prieťahom,   zistiť   ani   ku   dňu   podania   sťažnosti   okruh   dedičov   po zomrelom znalcovi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   268/1995   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže   zároveň   na   žiadosť   osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 268/1995 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 10 000 € z dôvodov, že postup okresného súdu „...v ňom vyvoláva pocit krivdy, právnej neistoty,   nedôveru   v rozhodovaciu   činnosť   súdov   a popierania   jeho   základných   práv a slobôd, ako aj ohrozenie vymožiteľnosti jeho pohľadávky v budúcnosti a cíti sa súdmi opakovane   klamaný   a zavádzaný,   nehovoriac   o tom,   že   uplatnil   nároky   z poistenia   zo zmluvy, ktorú mal riadne uzatvorenú a poistné riadne uhrádzal“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný súd   považoval   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v   sume 3 000 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania,   ktoré   vznikli   v   súvislosti   s   právnym   zastupovaním   sťažovateľa advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   ich   vyčíslil   sumou   303,31   €   spolu   za   dva   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2010 po 120,23 € a 2-krát po 7,21 € za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, táto suma bola zvýšená ešte o 19 % DPH na sumu 48,83 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011