znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 2/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., B., H. G., B., a Z. H., B., zastúpených advokátom JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a základných   práv   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 40/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S., H. G. a Z. H. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2008   doručená   sťažnosť   V.   S.,   B.,   H.   G.,   B.,   a Z.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. P. S., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 46 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 40/04.

Sťažovateľky   svoju   sťažnosť   doplnili   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 29. septembra 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že k namietanému porušeniu   označených   práv malo podľa sťažovateliek   dôjsť   nečinnosťou,   resp.   zbytočnými   prieťahmi v postupe   okresného   súdu v trestnom konaní vedenom proti obžalovanému R. Š.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   uviedli: „Dňa   9.   11.   2002   vodič   motorového vozidla R. Š. spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zahynuli 3 osoby a 1 osoba bola ťažko zranená.

Menovaný   vodič   sa   dopustil   trestného   činu   tým,   že   -   viedol   motorové vozidlo neprimeranou rýchlosťou (povolená 60 km/h, zistená súdnym znalcom 85,6 km/h), - neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky, dostal šmyk a prešiel do protismeru, kde sa čelne zrazil s motorovým vozidlom zn. Škoda Forman (taxík), v ktorom sa okrem vodičky viezli 3 osoby, - jazdil pod vplyvom alkoholu - namerané 0,96 promile alkoholu v krvi, - snažil sa podplatiť svedka nehody aby krivo vypovedal.

Dňa 1. 7. 2004 bola na Okresný súd Bratislava V. doručená obžaloba pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 3 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky § 201 písm. d) Trestného zákona.

Podaním žaloby sa začalo na Okresnom súde Bratislava V. konanie pod spisovou značkou 4 T 40/04 a bol vytýčený termín hlavného pojednávania na 22. 9. 2004.

Hlavné pojednávanie sa nekonalo pre neúčasť obžalovaného. Okresný súd Bratislava V. na neverejnom zasadnutí Uznesením 4 T 40/04 zo dňa 26.   1. 2005   trestné   stíhanie   prerušil.   Do   dnešného   dňa   nebolo   vytýčené   hlavné pojednávanie...

V priložených prílohách sťažovateľky preukazujú vyčerpanie zákonných možností, ktoré spočívajú jedine podaním sťažností v súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z.

Pri takomto konaní Okresného súdu Bratislava V. vo veci, nie je predpoklad na zákonné práva poškodených sťažovateliek...

V tomto   prípade   je   predpoklad,   že   právna   neistota   bude   ešte   dlho   pretrvávať a ovplyvňovať nedôstojné postavenie sťažovateliek.“

V namietanom trestnom konaní majú sťažovateľky postavenie poškodených (V. S. ako   matka   usmrteného, H.   G.   ako   matka   ďalšieho   usmrteného a Z.   H.   ako   snúbenica usmrteného R. S. a priama účastníčka nehody).

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol takto:„1. Právo sťažovateliek na súdnu a inú právnu ochranu dané čl. 46 v plnom rozsahu a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru pred Okresným súdom Bratislava V vedenej pod spisovou značkou 4 T 40/04, bolo porušené.

2. Sťažovateľkám... sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 1,5 mil. Sk, predstavujúce   náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch   za   porušenie základného   práva   prerokovať   vec   v primeranej   lehote   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   v spojení   s jej   doplnením   namietali   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a porušenie svojho základného práva „na súdnu a inú právnu ochranu dané čl. 46 v plnom rozsahu“ postupom (nečinnosťou) okresného súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 40/04, v ktorom majú postavenie poškodených.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že trestné konanie pred okresným súdom začalo   podaním   obžaloby   1.   júla   2004.   Prvé   hlavné   pojednávanie   nariadené   na 22. september 2004 sa neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito z dôvodu ospravedlnenej neúčasti obžalovaného pre jeho práceneschopnosť.

Okresný   súd   následne   zisťoval   závažnosť   zdravotného   stavu   obžalovaného a v nadväznosti na to jeho spôsobilosť zúčastniť sa hlavného pojednávania vo veci.

V   lekárskych   správach,   vyjadreniach   ošetrujúcich   lekárov   a   znaleckom   posudku z odboru zdravotníctva (klinickej onkológie), ktorého vypracovanie nariadil okresný súd, bol   vyslovený   jednoznačný   záver,   že   obžalovaný   trpí   ťažkou   chorobou   –   závažným onkologickým ochorením, a nie je spôsobilý vzhľadom na svoj zlý zdravotný stav zúčastniť sa hlavného pojednávania.

Na základe takto zisteného zdravotného stavu obžalovaného okresný súd ustálil, že sú   naplnené   dôvody   pre   prerušenie   trestného   konania   z dôvodu   podľa   §   231   ods.   1 Trestného poriadku v spojení s § 224 ods. 1 a § 173 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t. j. z dôvodu,   že obžalovaný trpí   ťažkou   chorobou, pre   ktorú   nie je spôsobilý   sa   zúčastniť súdneho konania a hlavného pojednávania vo veci, a preto svojím uznesením z 26. januára 2005 právoplatne prerušil trestné stíhanie obžalovaného.

Okresný   súd   aj   po   prerušení   trestného   stíhania   naďalej   zisťoval   zdravotný   stav obžalovaného a jeho spôsobilosť zúčastniť sa súdneho konania a hlavného pojednávania vo veci, priebežne si zabezpečoval správy od zdravotníckych zariadení a ošetrujúcich lekárov obžalovaného   a nariadil   niekoľko   znaleckých   dokazovaní   z príslušných   zdravotníckych odvetví.   Z obsahu   stanovísk   zdravotníckych   zariadení,   ošetrujúcich   lekárov   a znalcov vyplývali závery o pretrvávajúcom onkologickom ochorení obžalovaného, nutnosti ďalšieho operatívneho   zákroku,   ako   aj   o pridruženom   psychiatrickom   ochorení   a hospitalizácii obžalovaného na psychiatrickej klinike.

Podľa posledných stanovísk ošetrujúcich lekárov z augusta, resp. októbra roku 2008 dôvody   prerušenia   trestného   stíhania   pominuli,   a preto   okresný   súd   svojím   uznesením z 8. októbra 2008 rozhodol o pokračovaní v trestnom konaní a vo veci nariadil pojednávanie na 20. november 2008.

Účelom,   podstatou   a zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom uvedeného základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka   v jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní veci účastníka (I. ÚS 18/06).

V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   poškodeným   v rámci   trestného   konania   treba považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Akonáhle   poškodený   uplatní   svoj   nárok   na   náhradu   škody   v trestnom   konaní,   je   to prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06).

Skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa povahy veci, či poškodená osoba má, alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu osobu uplatňujúcu si nárok na náhradu škody odkázať na občianskoprávne konanie, keď nie sú dostatočné dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav. Pokiaľ   nebude   vydané   takéto   rozhodnutie,   poškodené   osoby   uplatňujúce   si   nárok   na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konania sú rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005, § 40).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda súčasne základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré   možno   za   určitých   podmienok   považovať   za   konanie   vo   veci   poškodeného (jeho záležitosti).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania pred príslušným orgánom verejnej moci, ku ktorému dôjde na základe zákonom predvídaného dôvodu, resp. ústavne akceptovateľného dôvodu, možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky konania spôsobom predvídaným zákonom, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania,   pričom   činnosť   príslušného   orgánu verejnej   moci   sa   v zásade   obmedzuje   na   zisťovanie   toho,   či   medzičasom   došlo k odstráneniu   prekážky   konania.   Ústavný   súd   preto   nečinnosť   orgánu   verejnej   moci v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, IV. ÚS 162/08).

Ústavný   súd   skúmal   aj   samotnú   dôvodnosť   prerušenia   trestného   stíhania,   ako   aj pretrvávanie   dôvodnosti   tohto   prerušenia   a dospel   k záveru,   že   okresný   súd   dôkladne a priebežne zisťoval zdravotný stav obžalovaného, a tieto zistenia dostatočne odôvodňovali závery okresného súdu o pretrvávaní nespôsobilosti obžalovaného zúčastniť sa konania pred súdom a hlavného pojednávania vzhľadom na jeho zdravotný stav.

Ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu od jeho začatia 1. júla 2004 podaním   obžaloby   až   do   jeho   prerušenia   26.   januára   2005   necharakterizujú   zbytočné prieťahy. V ďalšom období od 26. januára 2005 do 8. októbra 2008 bolo konanie na základe zákonom predvídaného a ústavne akceptovateľného dôvodu prerušené, a tým v čase podania sťažnosti   ústavnému   súdu   sťažovateľkami   18.   augusta   2008   objektívne   nemohlo   dôjsť k prieťahom   v posudzovanom   konaní.   Z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že konanie   sa   nevyznačuje   prieťahmi   ani   v čase   prerokovania   sťažnosti   sťažovateliek   po ukončení   prerušenia   konania   (8.   októbra   2008).   Hlavné   pojednávanie   nariadené   na 20. november   2008   sa   neuskutočnilo   z dôvodov   nedoručenia   spisového   materiálu z ústavného   súdu   a pre   neúčasť   právneho   zástupcu   obžalovaného   (spisový   materiál okresnému   súdu   včas   nedoručila   doručovacia   spoločnosť,   pozn.)   Hlavné   pojednávanie nariadené   na   4.   december   2008   sa   neuskutočnilo   (zdravotné   dôvody   na   strane obžalovaného, pozn.). Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd na 23. január 2009.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tej   časti,   v ktorej   sťažovateľky   namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní,   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdil aj možnosť porušenia čl. 46   ústavy,   a to   vo   všetkých   jeho   odsekoch   v súlade   so   sťažovateľkami   uvedeným návrhom na rozhodnutie ústavného súdu.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup   k súdu,   a tomu   zodpovedajúca   povinnosť   súdu   vo   veci   konať,   pričom   k   jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci sťažovateliek o ich nárokoch na náhradu škody uplatnených v trestnom konaní vedenom proti obžalovanému neodmietol konať, ale konanie zákonným postupom právoplatne prerušil. V dôsledku tohto jeho postupu (zákonnej prekážky konania) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu a inú   právnu   ochranu.   Na   základe   uvedených   skutočností   preto   ústavný   súd   nezistil porušenie   základného   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a odmietol   ich sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že čl. 46 ods. 2 ústavy je na trestné konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 4 T 40/04, v ktorom sa nerozhoduje vo veci sťažovateliek podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo,   zjavne   neaplikovateľný.   Z   toho   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú,   a to   pre   neexistenciu   priamej   súvislosti   medzi namietanými   skutočnosťami   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sťažovateľky namietali (napr. I. ÚS 44/03, IV. ÚS 172/05). Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateliek aj v časti namietajúcej porušenie ich základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a 4 ústavy.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009