znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 2/08-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Milana Ľalíka   prerokoval   sťažnosť   Obce   S.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   F.,   T.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Obdo 26/2004 zo 16. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Obce S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   b o l o   p o r u š e n é   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. mája 2006 sp. zn. 1 Obdo 26/2004.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   26/2004   zo 16. mája 2006   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť Obci S. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. F. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením sp. zn.   I. ÚS 2/08   zo   17.   januára   2008   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Obce   S.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 26/2004 zo 16. mája 2006.

2. Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec vyplýva, že Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 12. decembra 2003 pod sp. zn. 5 Cb 213/97 zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 699 399,33 Sk istiny s príslušenstvom. V prevyšujúcej časti nárok žalobcu vylúčil na samostatné konanie s tým, že o trovách rozhodne v konečnom rozhodnutí. Na základe odvolania Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 30. marca 2004 sp. zn. 2 Cob 22/04 potvrdil   prvostupňový   rozsudok.   Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   rozsudkom   zo

16. mája 2006 sp. zn. 1 Obdo 26/04 zamietol s tým, že sťažovateľka nepreukázala písomnú zmenu zmluvy o dielo v čl. 7 - cena predmetu plnenia a platobné podmienky (zmluva o dielo predpokladala, že dodatky k nej, ktoré ju menia, sa uzatvoria písomne. Na ústne dodatky   preto   nebolo   možné   prihliadať,   pozn.)   -   a   neuniesla   ani   dôkazné   bremeno,   že výkopové práce občanmi obce mali znížiť cenu diela.

Podľa názoru sťažovateľky „NS SR Bratislava ako dovolací súd k... našim odvolacím a dovolacím námietkam nezaujal správne právne stanovisko... KS Košice zaujal právny názor záväzný pre prvostupňový súd, že pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu sú relevantné   len   písomné   dohody   uzatvorené   medzi   žalobcom   a   žalovaným   po   uzavretí obchodnej zmluvy zo dňa 18. 11. 1994 a nemajú právny význam ústne dohody uzavreté medzi účastníkmi ani vo vzťahu medzi nami a žalobcom a žalobcom so subdodávateľom... S týmto právnym záverom Krajského súdu v Košiciach... sme nesúhlasili. V konaní bolo preukázané   z   obchodnej   zmluvy...   a   článku   11   všeobecné   dojednania   10.   3,   že   pre účastníkov konania akékoľvek ujednania podmieňujúce alebo doplňujúce túto zmluvu sú záväzné pre zmluvné strany len vtedy, ak budú potvrdené dodatkom k tejto zmluve. Takto písomne uzavretá zmluva medzi účastníkmi neobsahuje výhradu písomnej formy dodatku k platnosti dohodnutej zmeny tak, ako sa to uvádza v § 212 ods. 2 Obch. zák., ale obsahuje len klauzulu,... ak budú potvrdené dodatkom k tejto zmluve. Dodatok k zmluve mohol byť teda   nielen   písomný,   ale   aj   ústny   alebo   konkludentný.  ...   Nestotožňujeme   sa   preto   so záverom všetkých súdov konajúcich vo veci, že... zmena zmluvy musela byť iba písomným dodatkom a že sme povinní zaplatiť žalobcovi cenu diela bez ohľadu na naše námietky počas celého konania.... V konaní sa preukázalo, že zmluvu o dielo sme nielen písomnými, ale   aj   ústnymi   dodatkami   menili   a   jednotlivé   konania   z   našej   strany,   ale   aj   zo   strany žalobcu viedli v konečnom dôsledku k zmene zmluvy a k zmene ceny diela. NS SR Bratislava ako   dovolací   súd   sa   však   stotožnil   s   právnym   názorom   KS   Košice   a   podľa   nás   aj nesprávnym právnym výkladom § 272 ods. 2 Obch. zák.... NS SR v zamietajúcom rozsudku zo dňa 16. 5. 2006... iba konštatoval, že sme neuniesli dôkazné bremeno. My ako žalovaní a účastník konania sme navrhovali vypočuť... svedkov a súd nám odňal možnosť takýto dôkaz vykonať a realizovať na pojednávaní, prípadne obhliadke....

Aj keď realizácia výkopových prác nebola podchytená v písomnej forme, minimálne bola v konkludentnej forme, spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti konaním výkopových prác   občanmi.   Rešpektovaním   realizácie   výkopových   prác   zodpovednými   pracovníkmi žalobcu a subdodávateľa J. N. s vedomím žalobcu došlo k zmene zmluvy o dielo.“.

Sťažovateľka ďalej v tejto súvislosti poukázala na „... rozsudok NS SR pod sp. zn. 4 Obo 95/00 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2001, ktorý je možné aplikovať na tento   prípad“,   pričom   „podľa   nášho   názoru   v   súčasnej   dobe   existujú...   dva   rozdielne rozsudky NS SR Bratislava týkajúce sa podobnej veci...“.

Na základe uvedeného žiadala vydať tento nález: 1./ Základné práva Obce S. podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1,   čl.   36   ods.   1Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 16. 5. 2006 pod sp. zn. 1 Obdo 26/2004... porušené boli.

2./ Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 16. 5. 2006 pod sp. zn. 1 Obdo 26/2004 v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súdu SR Bratislava na ďalšie konanie.

3./ Najvyšší súd SR Bratislava je povinný zaplatiť Obci S. trovy konania...“.

3. K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyjadril predseda najvyššieho súdu podaním č. KP 8/08-30 zo 14. apríla 2008 a k jeho stanovisku zaujala postoj sťažovateľka v podaní z 24. apríla 2008.

3.1 Predseda najvyššieho súdu inter cetera uviedol, že „... z rozhodnutia dovolacieho senátu   Najvyššieho   súdu...   nevyplýva,   že   by   sa   pri   hodnotení   správnosti   rozhodnutia odvolacieho súdu dopustil logickej nesprávnosti alebo, že by pri podriadení skutkového zistenia   pod   príslušné   zákonné   ustanovení   postupoval   z   ústavného   hľadiska   zjavne nesprávne alebo neodôvodnene.... Z rozhodnutia odvolacieho i dovolacieho súdu vyplýva, že výsledok sporu závisel na posúdení otázky, či medzi účastníkmi došlo k platným zmenám zmluvy   o   dielo,   ktorou   sa   mal   zmeniť   predmet   plnenia   (jeho   rozsah),   čo   v   konečnom dôsledku   malo   vplyv   na   cenu   diela,   ktorú   mala   žalovaná   (sťažovateľka)   zaplatiť. Rozhodnutie súdu prvého stupňa i súdu odvolacieho vychádzalo z toho, že medzi účastníkmi uzavretú zmluvu o dielo bolo možné meniť len dodatkami, ktoré mali písomnú formu, čo sa nestalo, preto bola zmluva platná a pre účastníkov záväzná v pôvodnom znení. Jadrom sťažnosti je výčitka, že odvolací súd pri posudzovaní platnosti dodatkov k zmluve vychádzal z   nesprávneho   výkladu   §   272   ods.   2   Obch.   zák.   a   dovolací   súd   na   nato   nereagoval a nezaujal stanovisko. Podľa sťažovateľa § 272 ods. 2 Obch. zák. na rozdiel od Obč. zák. (§ 40 ods. 2) pre platnosť zmien, ak to nebolo výslovne v zmluve dohodnuté, nevyžaduje, aby sa zmeny zmluvy robili iba písomnou formou. S jeho názorom súhlasím a vychádza z neho vo svojom rozhodnutí aj dovolací súd. V rozsudku uvádza, že písomnú formu musia mať dodatky písomnej zmluvy len ak to bolo v zmluve dohodnuté. Podľa názoru dovolacieho súdu táto podmienka bola medzi účastníkmi dohodnutá, čo vyvodil z obsahu článku 9 - Zmena záväzku (bod 9.2) a v spojení s článkom 11 - Všeobecné ujednania. K rovnakému záveru dospel už aj odvolací súd, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Vo svojom rozhodnutí   pritom   tiež   poukazuje   na   §   272   ods.   2   Obch.   zák.   Je   pravdou,   že   súčasne neprimerane poukazuje tiež na § 40 ods. 2 Obč. zák. Obchodný zákonník má skutočne komplexnú úpravu formy právnych úkonov a preto na obchodné vzťahy § 40 ods. 2 nemôže použiť. Odvolací súd však, rovnako ako dovolací súd nutnosť písomnej formy dodatkov zmluvy vyvodzuje zároveň aj z obsahu zmluvy.... Rozhodnutie dovolacieho senátu vychádza, zo správneho výkladu § 272 ods. 2 Obch. zák. (rovnakého ako sťažovateľka) a rozhodne nie je   výsledkom   svojvoľného,   či   neospravedlniteľného   alebo   neudržateľného   výkladu príslušných   ustanovení   zákona.   Z   uvedeného   dôvodu   navrhujem   sťažnosť   ako neodôvodnenú zamietnuť.“.

3.2 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na stanovisko najvyššieho súdu poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia.

4. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd prerokoval túto vec na neverejnom   zasadnutí,   pretože   najvyšší   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   č.   KP   8/08-30   zo 14. apríla 2008 aj sťažovateľka v podaní z 24. apríla 2008 vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania.

II.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením zo 17. januára 2008 I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Peter Brňák a Lajos Mészáros (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Peter Brňák (predseda senátu), Marianna   Mochnáčová   (sudkyňa)   a Milan   Ľalík   (sudca).   Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho práva podľa odseku 1 boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. l listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne.

Z čl. 9 bodu 9.2 obchodnej zmluvy z 18. novembra 1994 vyplýva, že „k návrhom dodatkov k tejto zmluve sa strany zaväzujú vyjadriť písomne v lehote 14 dní od odoslania dodatku   druhej   strane.“.   Z   čl.   11   bodu   10.3   zmluvy   vyplýva,   že „akékoľvek   ujednania podmieňujúce alebo doplňujúce túto zmluvu zaväzujú zmluvné strany len vtedy, ak budú potvrdené dodatkom k tejto zmluve.“.

Podľa § 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) tento upravuje postup súdu   a účastníkov v občianskom   súdnom   konaní tak,   aby bola zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 114/08 a mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľky   predovšetkým   zobral   do úvahy, že táto namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

Z relevantnej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, lebo „... vychádzal zo zistenia, že... žalovaný... neuniesol dôkazné bremeno.... Podľa § 272 Obch. zák.... ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodu strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne. Obchodný zákonník tu má na rozdiel od občianskeho zákonníka odchylnú úpravu týkajúcu sa formy zmeny zmluvy. To znamená, že aj keď bola zmluva uzavretá písomne, je možné ju meniť dohodou strán aj ústne, pokiaľ zmluva neobsahuje výhradu, že môže byť menená len písomne. Zmluva uzavretá účastníkmi však predpokladá, že dodatky k nej, ktoré ju menia sa uzatvoria písomne. Ustanovenie článku 11 - Všeobecné dojednania zmluvy je potrebné vykladať v súvislosti s ostatnými článkami zmluvy a v tomto prípade najmä s článkom 9 - Zmena záväzku, ktorý predpokladá písomný prejav vôle, keď je tam v bode 9. 2 výslovne uvedené, že k návrhom dodatkov k tejto zmluve sa strany zaväzujú vyjadriť písomne v lehote 14-dní od odoslania dodatku druhej strane. Pokiaľ teda žalovaný požadoval časť zmluvne dohodnutých prác vykonať vo vlastnej réžii, bolo potrebné takéto dojednanie upraviť v zmluve alebo v jej dodatku písomne. Treba preto súhlasiť s právnym názorom   odvolacieho   súdu,   ktorý   pri   rozhodovaní   o   nároku   žalobcu   neprihliadol   na skutočnosť,   že   občania   obce   žalovaného   vykonali   zemné   práce,   pretože   takýto   záväzok žalovaného, ktorý by zmenil cenu predmetu plnenia, zmluvne dohodnutý nebol. Žalobca má nárok na zaplatenie ceny diela, ktoré žalovaný na základe doložených zápisníc prevzal, a na zaplatenie ktorého sa v zmluve zaviazal. Dovolací súd neuznal ani obranu žalovaného, že na   dodávku   žalobcu   dodával   piesok.   Žalovaný   žiadnym   právne   relevantným   spôsobom dodávku piesku žalobcovi nepreukázal. Takáto povinnosť mu ani zo zmluvy nevyplývala. Chýba preto právny dôvod na vyúčtovanie a najmä na zaplatenie piesku žalobcom....“.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a citovaných   ústavných,   zákonných   a zmluvných ustanovení   a dojednaní   ústavný   súd   zistil,   že   predmetom   súdneho   konania   pred všeobecnými súdmi bol nárok žalobcu (zhotoviteľa) na zaplatenie sumy 769 057,70 Sk ceny za   vykonané   dielo   –   plynofikáciu   obce   S.,   a to   na   základe   obchodnej   zmluvy z 18. novembra 1994, vrátane jej dodatkov. Žalovaná (sťažovateľka) v súdnom konaní, ale aj   predtým,   namietala   výšku   stanovenej   ceny   diela.   Uvedené   námietky   opierala o predloženú   jej   argumentáciu,   že   časť   stavebných   prác   i vecných   plnení   súvisiacich s predmetom zmluvy realizovala sama, a teda o túto čiastku mala byť celková cena diela znížená. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal tak, že jej nepriznal právny   význam,   lebo   k zmene   uzavretej   obchodnej   zmluvy   v tomto   ohľade   nedošlo v písomnej forme. Vecnú obranu sťažovateľky i samotný nárok žalobcu proti nej posúdil teda   iba   v dôsledku   interpretácie   ustanovenia   §   272   ods.   2   Obchodného   zákonníka v spojitosti s obsahom zmluvy z 18. novembra 1994 (jej čl. 11 bod 10.3 a čl. 9 bod 9.2).

Na   základe   uvedeného   možno   urobiť   záver,   že   najvyšší   súd   hmotnoprávne   vec posúdil   predovšetkým   z formálnoprávnych   hľadísk.   K samotnej   vecnej   stránke,   či   boli sťažovateľkou vykonané práce a poskytnuté vecné plnenia a či sa v ich dôsledku reálne znížila   cena   diela,   ktorá   sa   v priebehu   súdneho   konania   (predovšetkým   pred   okresným súdom) taktiež posudzovala, najvyšší súd uviedol bez ďalšieho, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, resp. že žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázala dodávku piesku, a preto chýba právny dôvod na vyúčtovanie a najmä na zaplatenie piesku žalobcom.

Uvedené   konštatovanie   najvyššieho   súdu,   ktoré   má   rovnako   charakter   právneho záveru   súdu,   je   v súvislosti   s ústavnoprávnym   prieskumom   sťažnosti   sťažovateľky   a jej celkovým   postojom   k výške   požadovaného   nároku   žalobcu   arbitrárne   a neprehľadné a vo svojej   podstate   môže   predstavovať   porušenie   princípu   zákazu   „denegatio   iustitie“, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou všeobecne uznávaných princípov právneho štátu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v okolnostiach danej veci (vzhľadom   na predmet sporu, jeho charakter a správanie účastníkov) bolo potrebné vec posúdiť   aj   z iného   hľadiska,   ako   iba   z   „formálnoprávneho“,   pretože   podstata   obrany sťažovateľky (i samotného sporu) nesmerovala iba k právnemu posúdeniu zmeny zmluvy z 18.   novembra   1994,   a   pre   takéto   posúdenie   (nadrámec   interpretácie   §   272   ods.   2 Obchodného zákonníka) existuje relevantná právna úprava.

Najvyšší súd sa v namietanom rozsudku náležitým spôsobom (skutkovo i právne) vysporiadal   iba   s otázkou   ako   v prerokúvanej   veci   (vzhľadom   na   obsah   zmluvy z 18. novembra 1994) interpretovať ustanovenie § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka, tieto právne   závery   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevykazujú   znaky   neodôvodnenosti a arbitrárnosti, avšak k samotnej otázke výšky ceny diela, ktorú sťažovateľka predovšetkým namietala   počas   celého   súdneho   sporu,   sa   najvyšší   súd   vyjadril   iba   tým   spôsobom,   že sťažovateľka   neuniesla   dôkazné   bremeno.   V tomto   smere   boli   pred   nižšími   súdmi produkované   viaceré   dôkazy,   s ktorými   sa   najvyšší   súd   nijako   nevysporiadal,   a podľa názoru ústavného súdu mali skutkový a právny význam nielen vo väzbe na ustanovenie § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka, ale aj v súvislosti s celkovou obranou sťažovateľky v súdnom spore, napr. aj pre závery všeobecných súdov, či je v súlade s obsahovou náplňou inštitútu zmluvy o dielo (§ 536 a nasl. Obchodného zákonníka), obchodnými zvyklosťami (§ 264 Obchodného zákonníka) či zásadou poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka), aby objednávateľ uhradil zhotoviteľovi niečo, čo tento (či jeho subdodávateľ) nevykonal, ale naopak vykonal to objednávateľ (občania obce). Uvedené samozrejmé platí v prípade, ak to tak bolo aj v skutočnosti, s čím sa najvyšší súd – okrem skonštatovania neunesenia   dôkazného   bremena   sťažovateľky   –   nijako   nevysporiadal,   iba   lakonicky poznamenal, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno.

Obchodný zákonník obsahuje tiež ďalšie ustanovenia (napr. § 537 ods. 1, § 538 a § 549), z obsahu ktorých, prípadne v spojitosti s už uvedenými, nepochybne vyplýva, že ani   v obchodnoprávnych   vzťahoch   nemôže   nastať   situácia,   že   objednávateľ   na   základe uzavretej zmluvy o dielo zaplatí zhotoviteľovi niečo, čo v skutočnosti nevykonal (o to viac, ak   to   vykonal   sám   objednávateľ).   Uvedený   názor   samozrejme   platí   za   predpokladu   už viackrát opakovaného, že uvedené práce boli skutočne vykonané a že súvisia s obsahom a rozsahom vykonávaného diela podľa uzavretej zmluvy z 18. novembra 1994, vrátane jej dodatkov.

V súvislosti   so   sťažovateľkou   namietanou   výškou   žalovanej   sumy a „formalistickým“ záverom najvyššieho súdu o nerešpektovaní tejto námietky (z dôvodu neexistencie písomnej zmeny zmluvy z 18. novembra 1994), resp. strohým skonštatovaním neunesenia   dôkazného   bremena   sťažovateľkou   si   ústavný   súd   nemohol   nepovšimnúť skutočnosť,   že   samotný   žalobca   v rámci   konečnej   ceny   diela   zohľadnil   v   prospech sťažovateľky   „drobné   terénne   úpravy,   ktoré   si   občania   obce   vykonali   svojpomocne   po skončení   plynofikácie   obce“,   a tiež   akceptoval   sumu   „95   185,-   Sk   za   práce   vykonané občanmi“   (pozri   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   5   Cb   213/97-613   z 12. decembra 2003). Inými slovami, žalobca v tejto súvislosti neodmietal sťažovateľkou, resp. jej občanmi vykonané práce a ani nenamietal, že tieto neboli v pôvodnej písomnej zmluve dojednané. V tejto súvislosti žalobca ešte v priebehu súdneho konania namietal „rozsah“ prác vykonaných občanmi obce S. uvádzaný sťažovateľkou, resp. znaleckým posudkom. Uvedené možno potom interpretovať tak, že s nimi súhlasil a nesúhlasil iba s ich rozsahom. V neposlednom rade žalobcom (zhotoviteľom diela) poverená stavebná firma J. N. jeho prostredníctvom potvrdila, že občania obce S. uskutočnili výkop rýh a ich zásyp tak, ako to neskôr uviedol v súpise vykonaných prác a dodávok pre žalobcu, a teda aj s nimi (keďže nebolo preukázané iné) stavebná firma J. N. súhlasila.

Už citované zákonné ustanovenie § 157 ods. 2 OSP treba z hľadiska práva na súdnu ochranu   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   vykladať   a uplatňovať   tak,   že   rozhodnutie všeobecného   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je   založené. K rovnakým záverom dospel   tiež Európsky   súd pre ľudské práva a slobody   v súvislosti s čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), v obsahu ktorého nemožno vidieť zásadne rozdiely s čl. 46 ods. 1 ústavy, keď do práva na spravodlivé prejednanie veci zahrnul tiež právo účastníka súdneho konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež   vo   verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (pozri tiež in Repík, Bohumil. Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. 2002. 152 s.). V neposlednom rade ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ sa teda najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zameral v súvislosti s vecným   posúdením   nároku   žalobcu   (o   výške   žalovanej   sumy,   ktorú   sťažovateľka namietala, pozn.) len na konštatovanie, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, resp. že   žiadnym   právne   relevantným   spôsobom   nepreukázala   dodávku   piesku,   a   to   bez náležitého odôvodnenia, o čo toto skutkové zistenie (najvyšší súd, pozn.) oprel, aké právne úvahy   ho   viedli   k jeho   rozhodnutiu,   nepreskúmal   komplexne   sťažovateľkine   procesné a hmotné   námietky,   postupoval   nedôsledne,   a tým   porušil   právo   sťažovateľky   na spravodlivý a riadny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Ústavný súd sa nevyjadroval k vecnej správnosti alebo nesprávnosti rozsudku vo veci samej,   pričom   zároveň   konštatuje,   že   porušenie   už   uvedených   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku zo strany najvyššieho súdu je zároveň porušením čl. 51 ods. 1 ústavy.

III.

V dôsledku   uvedených   zistení,   východísk   a záverov   ústavného   súdu   treba konštatovať,   že   napadnuté   rozhodnutie   svojimi   účinkami   porušilo   základné   právo sťažovateľky   na   súdnu   ochranu,   ktorého   reálne   uplatnenie,   zabezpečenie   a realizácia vylučujú taký postup a rozhodnutie, ktoré najvyšší súd vyniesol 16. mája 2006 pod sp. zn. 1 Obdo   26/2004.   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   považuje   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu za rozporný s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť o porušení základného práva sťažovateľky tak, ako to je uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie,   v ktorom   je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde]. Viazanosť najvyššieho súdu sa vzťahuje na ústavne súladný   výklad   a použitie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o odôvodnení rozhodnutia, tak ako to je uvedené v II. bode tohto nálezu.

Vzhľadom na závery ústavného súdu o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy (a jeho pendanta čl. 36 ods. 1 listiny) bol potom porušený tiež označený čl. 20 ods. 1 ústavy (a jeho pendant čl. 11 ods. 1 listiny), ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré súviseli s právom na ochranu majetku sťažovateľky (časti žalovanej sumy), ktorého sa zamietavý napadnutý rozsudok najvyššieho súdu tiež týkal.

IV.

Právny zástupca sťažovateľky doručil 6. februára 2008 ústavnému súdu vyčíslenie trov právneho zastúpenia v sume 42 207 Sk, a to za tri právne úkony.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 5 788 Sk. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil odmenu za tri úkony právnej služby, pričom ústavný súd v poradí tretiemu úkonu – podaniu z 5. februára 2008 – nepriznal význam relevantného podania pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľky.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008