znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 2/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., P., zastúpenej advokátom JUDr. I. G., P., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   a jeho   uznesením   č.   k. 12 C 93/04-33 zo 6. mája 2005 a postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením č. k. 4 Co 146/05-40 z 30. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2005 telefaxom doručená a 28. septembra 2005 poštovou prepravou doplnená sťažnosť J. P., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej aj „okresný súd“) a jeho uznesením č. k. 12 C 93/04-33 zo 6. mája 2005 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 4 Co 146/05-40 z 30. júna 2005.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Návrhom zo dňa 11. 6. 2004 som sa domáhala vysporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. 1885 obec K., kat. územie K., a to rodinného domu súpisné č. 47 postaveného na pozemku parc. č. 108, 109.

V   priebehu   konania   mi   bolo   uznesením   Okresného   súdu   v   Prievidzi   zo   dňa 06. 05. 2005 oznámené, že žalovaná ad 3) M. H., (...) zomrela v roku 2004. Zároveň ako dedičia v 1. skupine podľa Občianskeho zákonníka do úvahy pripadajú J. H., V. H. a A. K. V zmysle ustanovení § 107 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, súd konanie prerušil. Proti uzneseniu o prerušení konania som podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Krajský súd v Trenčíne rozhodol uznesením zo dňa 30. 6. 2005 tak, že potvrdil napadnuté uznesenie Okresného súdu v Prievidzi.

Mám za to, že bol to najmä krajský súd, ktorý sa mal s mojimi námietkami riadne vysporiadať a rozhodnutie o prerušení konania zrušiť. (...)

V zmysle § 107 Občianskeho súdneho poriadku konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr.

Súd nemá priamo zákonom stanovenú povinnosť vždy prerušiť konanie, ak účastník konania umrie, ale mal by skúmať, či povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo. Súdy túto skutočnosť neskúmali a len sa vo svojich odôvodneniach uznesenia o prerušení konania obmedzili na konštatovanie, že nie je zatiaľ zrejmé či, resp. v akých podieloch budú dedičia dediť a citovali ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku o prerušení konania. V tomto   prípade   mám   za   to,   že   povaha   veci   pripúšťa,   aby   sa   pokračovalo   v   konaní. V každom prípade sú rozhodnutia súdov nepreskúmateľné nakoľko neobsahujú odôvodnenie všetkých právne relevantných skutočností a teda sú arbitrárne.

V tejto súvislosti poukazujem predovšetkým na svoj už teraz vysoký vek a snahu dať si svoje majetkové záležitosti do poriadku. Keďže žalovaná nebola v minulosti ochotná vyriešiť náš spor mimosúdne, zmierlivou cestou, je tu veľké nebezpečenstvo aj zo strany jej dedičov zo zbytočného predlžovania dedičského konania a tým následne nebezpečenstvo prieťahov, v dôsledku čoho by som sa vydania konečného rozhodnutia už nemusela dožiť. Ďalej chcem upozorniť aj na vyšší vek ostatných účastníkov, pričom konanie by mohlo byť pri   danom   postupe   súdu   viackrát   prerušené,   čo   ešte   viac   zvyšuje   spomínané nebezpečenstvo.

Taktiež možno poukázať najmä na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 9/2000.

„Vo   svojom   vyjadrení   z   23.   februára   2000   Okresný   súd   Stará   Ľubovňa   vyjadril názor, že ustanovenie § 107 OSP nebráni pokračovať v konaní s právnymi nástupcami žalovaných. Ukončiť vec rozhodnutím však možno len po právoplatnom ukončení konania o dedičstve.“

S týmto názorom všeobecného súdu Ústavný súd vyjadril svoj súhlas. Poukazujem aj na právne názory uvedené v odbornej tlači: Procesní nástupnictví v civilním soudním řízení (PPP. 94, 9: 1), kde sa uvádza dokonca možnosť stanoviť ešte neznámym dedičom opatrovníka.

„V   prípade,   ak   zomrie   účastník   konania - fyzická   osoba,   stávajú   sa   procesnými nástupcami v konaní jej dedičia (obdobne to samozrejme platí, aj keď súd vydá rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho v zmysle § 198 O. s. p.).

Platné dedičské právo stojí na zásade, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa – „delačný princíp“. Pretože v tejto dobe nie je spravidla okruh dedičov známy, súd konanie preruší. Ak je tu však nebezpečenstvo prieťahov a zbytočného predlžovania konania, môže súd neznámym dedičom ustanoviť opatrovníka a v konaní pokračovať s opatrovníkom až do doby, než budú dedičia zistení.“

Súd v každom prípade musí zvažovať práva budúceho dediča na ochranu svojich práv   a   možnosť   zúčastniť   sa   konania,   ako   i   mojich   práv   na   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva. Nakoľko okruh oprávnených dedičov je v tomto prípade známy a dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, môžu byť účastníkmi konania zatiaľ všetci potencionálni dedičia. Tiež to bude jeden z dôvodov, pre ktoré budú mať dedičia záujem skôr skončiť dedičské konanie, nakoľko tí, ktorí nebudú chcieť nehnuteľnosť nadobudnúť, nebudú chcieť v konaní vystupovať.

Konanie   pred   Okresným   súdom   v   Prievidzi   začalo   návrhom   podaným   dňa 11. 6. 2004.   (...)   právna   istota   pre   účastníka   konania   nastáva   až   právoplatnosťou rozhodnutia súdu. Teda mám za to, že v konaní postupom súdu dochádza k porušovaniu aj môjho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd môže riadne konať a pripraviť tak podklady pre rozhodnutie hneď po vydaní dedičského rozhodnutia.

Návrh   na   začatie   konania   bol   podaný   dňa   11.   6.   2004,   doteraz   dokazovanie nepokročilo a ak bude konanie prerušené ani nepokročí. (...)

Postupom súdu, došlo k porušeniu môjho základného práva garantovaného Ústavou Slovenskej   republiky   v   čl.   46   ods.   1   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   čl.   48   ods.   2 základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a   v   čl.   6   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd právo   na   to,   aby   moja   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom nakoľko sa mi postupom Krajského súdu v Trenčíne a postupom Okresného súdu v Prievidzi znemožňuje konať pred súdom a uplatniť svoje práva. (...)

Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie Krajského súdu v Trenčíne,   uznesenie   Okresného   súdu   v   Prievidzi   a   zaviazal   súdy   konať   vo   veci   bez prieťahov.

Finančné zadosťučinenie priznať nežiadam, nakoľko základom sťažnosti je ústavné posúdenie prerušenia konania.

Navrhujem aby súd mi priznal náklady konania a to trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci. (...)

Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nasledovný nález:

1. Základné práva J. P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Prievidzi   pod   sp.   zn. 12 C 93/2004 a Krajskom súde v Trenčíne sp. zn. 4 Co 146/05-40 z 30. júla 2005 porušené bolo.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 146/05-40 z 30. júna 2005 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Okresný   súd   v   Prievidzi   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   sú   povinné   spoločne   a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia J. P. advokátovi JUDr. I. G. vo výške 5.302 Sk (...) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného   súdu   Prievidza   a jeho   uznesením   č.   k.   12   C   93/04-33   zo   6.   mája   2005 a postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením č. k. 4 Co 146/05-40 z 30. júna 2005.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka napadla postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho   postup   a rozhodnutie   preskúmal   v dôsledku   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti prerušenia konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti prerušenia konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   označených   práv   sťažovateľky   (mutatis mutandis   IV.   ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom uznesení č. k. 4 Co 146/05-40, týkajúcim sa otázky prípustnosti prerušenia konania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: „Smrť   občana   je   právnou   skutočnosťou,   ktorou   zákon   spája   vznik občianskoprávnych vzťahov dedičských. Dedičia nadobúdajú dedičstvo smrťou poručiteľa; tým však ešte nie sú bez ďalšieho určené konkrétne veci ani podiely, ktoré jednotliví dedičia z dedičstva nadobúdajú. Riešenie týchto právnych vzťahov, ktoré vznikli v dôsledku smrti poručiteľa, patrí do právomoci súdu.

Konanie o dedičstve po poručiteľke M. H. vedené na Okresnom súde v Prievidzi pod sp.   zn.   14   D   898/2004   nebolo   v čase   rozhodovania   súdu   prvého   stupňa   o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva ešte skončené. Z oznámenia Notárskeho úradu JUDr. E. V. zo dňa 8. 11. 2004 vyplýva, že zákonní dedičia v prvej skupine sú J. H., V. H. a A. K. Keďže doposiaľ ešte nedošlo na Okresnom súde v Prievidzi k vyporiadaniu ohľadne nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, niet dokladov pre konštatovanie, že účastníci sú spoluvlastníci   týchto   nehnuteľností;   niet   preto   ani   podkladu   pre   uplatnenie   návrhu   pre zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva.   Kým   sa   konanie   o dedičstve právoplatne   neskončí   takým   spôsobom,   že   sa   potvrdí   nadobudnutie   vecí   z dedičstva viacerým dedičom do podielového spoluvlastníctva zostáva otvorená otázka, či ku vzniku spoluvlastníctva v tejto veci vôbec dôjde. V konaní o dedičstve môže totiž dôjsť napr. aj k takému   vyporiadaniu,   že   vec   pripadne   do   výlučného   vlastníctva   iba   jedného   dediča. Vyporiadanie medzi dedičmi má spätnú pôsobnosť a jeho účinky nastávajú už ku dňu smrti poručiteľa, avšak kým nie je isté, že v dôsledku dedenia vzniklo podielové spoluvlastníctvo veci, súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď konanie v danej veci v zmysle § 107 ods. 3 O. s. p. prerušil až do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn. 14 D 898/2004. Námietky navrhovateľky uvádzané v odvolaní preto neboli dôvodné, nakoľko nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 9/2000 sa vzťahuje na konanie predmetom ktorého bola ochrana vlastníckeho práva a nie zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva“.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu o prípustnosti prerušenia konania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd na zásadné námietky sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľky považovať za neodôvodnené a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť. Krajský súd   sa   okrem   iného   náležite   vysporiadal   aj   s argumentáciou   sťažovateľky   týkajúcou   sa nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 9/00.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú „pánom   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

3. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľka,   ktorá   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpená   advokátom,   teda kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jej práva na súdnu ochranu. Sťažovateľke súdy neodopreli spravodlivosť, ibaže jej návrhu na pokračovanie konania v danom prípade nevyhoveli. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I.   ÚS   8/96).   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

4. Z obsahu sťažnosti vyplýva aj tvrdenie sťažovateľky, že prerušením napadnutého konania dochádza postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 93/04 k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   veci   v primeranej   lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 107 Občianskeho súdneho poriadku (ku ktorému došlo podľa horeuvedeného zistenia ústavného súdu v danom prípade ústavne relevantným spôsobom) možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov,   a tým   aj   k naplneniu   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Preto   ústavný   súd   nečinnosť okresného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky   jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II.ÚS. 3/03, I. ÚS 65/03).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikoval   ako porušenie   základného   práva   sťažovateľky   garantovaného čl.   48   ods.   2 ústavy   a jej   práva   garantovaného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   ústavný   súd   rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006