znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 2/05-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   Bc.   T.   H.,   bytom   D.   S.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., ktorou v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 2 Tpo 176/04 namieta porušenie

a) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu,

b) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd nedoručením vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby,

c) čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia Krajského súdu v Žiline   sp.   zn.   2   Tpo   176/04   z 25.   augusta   2004   v súvislosti   s právom   na   zákonného a nezaujatého sudcu,

d) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tpo   176/04 p o r u š i l práva Bc. T. H., uvedené v

a) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu,

b) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 1, 2   a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj čl.   8   ods.   1,   2 a 5 Listiny   základných   práv a slobôd   arbitrárnosťou   a nepreskúmateľnosťou   uznesenia   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 2 Tpo 176/04 z 25. augusta 2004 v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu,

c) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

2. Bc. T. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Krajský   súd   v Žiline p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Bc. T. H. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 22 561 Sk (slovom   dvadsaťdvatisícpäťstošesťdesiatjeden slovenských   korún),   ktorú   je   Krajský   súd v Žiline p o v i n n ý   vyplatiť jeho právnemu zástupcovi advokátovi Mgr. R. T., PhD., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Bc. T. H. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 2/05-24 z 13. januára 2005 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Bc. T. H., bytom   D.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   Mgr. R.   T.,   PhD., Advokátska kancelária, B., ktorou v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Tpo 176/04 namieta porušenie

a) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   čl. 17   ods.   2   a 5   a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu,

b) čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 listiny nedoručením vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby,

c) čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 8 ods.   1,   2   a 5   listiny   arbitrárnosťou   a   nepreskúmateľnosťou   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 2 Tpo 176/04 z 25. augusta 2004 v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu,

d) čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 listiny v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 26. marca 2005, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 28. februára 2005 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a z doplňujúceho podania z 20. decembra 2004 vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 10. júna 2004 bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin nedovolenej   výroby   a držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu   a prekurzora a obchodovania s nimi v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 187 ods. 1 písm. a), b), c ) d) a ods. 4 Trestného zákona. Dňa 9. júna 2004 o 20.30 h bol sťažovateľ ako podozrivý zadržaný. Dňa 11. júna 2004 o 14.40 h prokurátor Krajskej prokuratúry Žilina (ďalej len „krajská   prokuratúra“)   podal   okresnému   súdu   návrh   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby. Uznesením okresného súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 12. júna 2004 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba sa   mu začína 9.   júna 2004   o 20.30   h. Žiadosťou   zo   14.   júla 2004 požiadal   sťažovateľ prostredníctvom   svojho   obhajcu   o prepustenie   z väzby.   Uznesením   okresného   súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 26. júla 2004 bola žiadosť zamietnutá. Uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 29. júla 2004. Sťažovateľ podal proti uzneseniu prostredníctvom svojho obhajcu 2. augusta 2004 sťažnosť. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 176/04 z 25.   augusta   2004   bola sťažnosť proti   uzneseniu   okresného súdu   sp.   zn. 29 Tp   96/04 z 26. júla 2004 zamietnutá. Uznesenie bolo obhajcovi doručené 7. októbra 2004. Napokon uznesením prokurátora krajskej prokuratúry č. k. Kv 22/04-225 z 26. novembra 2004 bol sťažovateľ prepustený z väzby.

V súvislosti s námietkou porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 listiny porušením práva na zákonného a nezaujatého sudcu poukazuje sťažovateľ na to, že ten istý sudca, ktorý ho vzal uznesením sp. zn. 29 Tp 96/04 z 12. júna 2004 do väzby, rozhodol pod rovnakou spisovou značkou 26. júla 2004 aj o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. To znamená, že osoba sudcu, ktorý mal rozhodnúť o jeho žiadosti, nebola vybratá náhodným výberom, nešlo teda o zákonného sudcu.   Okrem   toho,   hoci   sudcu   považoval   za   zaujatého,   čo   namietol   v sťažnosti   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 26. júla 2004, o tejto jeho námietke dosiaľ nikto nerozhodol.

V súvislosti s námietkou porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj   čl.   8   ods.   2   a 5   listiny   nedoručením   vyjadrenia   prokurátora   k žiadosti   o prepustenie z väzby sťažovateľ vytýka, že len z uznesenia okresného súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 26. júna 2004 sa dozvedel, že prokurátor podal k jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. júla 2004 vyjadrenie,   ktoré   mu   nebolo   doručené.   Preto   nemal   možnosť   ešte   pred   rozhodnutím okresného súdu naň prípadne reagovať, čím bol porušený princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní. Toto pochybenie nenapravil ani krajský súd, hoci to v sťažnosti namietal.

V súvislosti   s námietkou   porušenia   čl.   5   ods.   1   písm.   c),   ods.   3   a 4   dohovoru, čl. 17 ods.   1,   2   a 5   ústavy,   ako   aj   čl.   8   ods.   1,   2   a 5   listiny   arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 176/04 z 25. augusta 2004 sťažovateľ namieta absenciu odôvodnenia vo vzťahu k námietke, že nerozhodoval zákonný sudca, a vo vzťahu k námietke zaujatosti sudcu okresného súdu.

V súvislosti s námietkou porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 listiny porušením práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby vo vzťahu ku konaniu vedenému na krajskom súde pod sp. zn. 2 Tpo 176/04 jeho toho názoru, že rozhodovací proces nebol urýchlený.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 2 Tpo 176/04 porušenie:

a) čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 listiny v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu,

b) čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 listiny nedoručením vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby,

c) čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 176/04 z 25. augusta 2004 v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu,

d) čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 listiny v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 26. júla 2004 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 176/04 z 25. augusta 2004, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 12. júna 2004.

Napokon   požaduje   priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu z 28. februára 2005 doručeného ústavnému súdu 3. marca 2005 vyplýva, že predseda krajského súdu odkazuje na pripojené stanovisko predsedníčky senátu krajského súdu, s ktorým sa stotožňuje.

Z vyjadrenia predsedníčky senátu krajského súdu z 28. februára 2005 vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 26. júla 2004, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, bola krajskému súdu predložená 5. augusta 2004. Pritom zároveň nebol pripojený vyšetrovací spis, lebo ten tvoril v tom čase prílohu   iného   spisu   vedeného   na   okresnom   súde.   Z tohto   dôvodu   pôvodný   termín neverejného zasadnutia na krajskom súde určený na 18. august 2004 musel byť odročený na 25. august 2004. Vyšetrovací spis bol krajskému súdu predložený až 19. augusta 2004. Po vypracovaní   písomného   vyhotovenia   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   176/04 z 25. augusta 2004 bolo uznesenie spolu so spisovým materiálom zaslané okresnému súdu. Krajský   súd   mohol   o sťažnosti   sťažovateľa   reálne   rozhodovať   až   po   zabezpečení vyšetrovacieho spisu, pretože bolo jeho povinnosťou preskúmať nielen správnosť všetkých výrokov   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu,   proti   ktorým   mohol   sťažovateľ   podať sťažnosť, ale aj konanie predchádzajúce tomuto uzneseniu.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej o ďalšom trvaní väzby nerozhodol zákonný   sudca,   keďže   k   prideleniu   jeho   žiadosti   nedošlo   v súlade   so   zákonom,   senát krajského   súdu   pri   posudzovaní   tejto   otázky   mohol   vychádzať   len   z rozvrhu   práce okresného   súdu   na   rok   2004   a zaužívanej   praxe.   Rozvrh   nepočíta   s konaním   o žiadosti o prepustenie z väzby. Preto sa zdá, že takáto žiadosť má byť prideľovaná elektronickou poštou,   avšak   o tejto   žiadosti   tak   ako   aj   v ostatných   obdobných   veciach   sa   koná v pôvodnom spise Tp, v ktorom už bol osobitným spôsobom určený zákonný sudca. Podľa názoru senátu krajského súdu nevzniká nový spis a pôvodný sudca, ktorý rozhodol o vzatí sťažovateľa   do   väzby,   je   zákonným   sudcom   aj   pre   rozhodovanie   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby. Rovnakého názoru je aj predseda okresného súdu, ktorého stanovisko bolo tiež zabezpečené.

V súvislosti s námietkou zaujatosti sudcu okresného súdu bolo potrebné vychádzať z ustanovenia   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   o žiadosti   o prepustenie z väzby sa musí neodkladne rozhodnúť. Pretože išlo o neodkladný úkon, krajský súd musel o sťažnosti   sťažovateľa bezodkladne rozhodnúť napriek tomu, že sudca okresného súdu nepostupoval podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o námietku nedoručenia vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby,   je   treba   uviesť,   že   okresný   súd   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   29   Tp   96/04 z 26. júla   2004   uviedol   úplné   znenie   vyjadrenia   prokurátora   z 22.   júla   2004.   Preto sťažovateľovi nebránila žiadna skutočnosť, aby v odôvodnení svojej sťažnosti reagoval aj na argumenty prokurátora. Rovnako obhajca sťažovateľa mohol nazretím do spisu zistiť potrebné   skutočnosti   týkajúce   sa   vyjadrenia   prokurátora.   Trestný   poriadok   neukladá krajskému súdu povinnosť doručiť sťažovateľovi vyjadrenie prokurátora.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   nedošlo   zo   strany   krajského   súdu k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Z repliky sťažovateľa z 26. marca 2005 doručenej ústavnému súdu 31. marca 2005 vyplýva, že sťažovateľ nepovažuje námietky krajského súdu za dôvodné.

Sťažovateľ predovšetkým opakuje argumenty týkajúce sa toho, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nerozhodoval zákonný sudca, keďže k výberu sudcu nedošlo v rámci elektronickej   podateľne,   teda   náhodným   výberom.   Trvá   aj   na   námietke   nedostatku nezaujatosti   sudcu   okresného   súdu.   Neprijateľné   je   stanovisko   krajského   súdu,   podľa ktorého   pre   neodkladnosť   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   nebolo   možné osobitne sa   zaoberať námietkou   zaujatosti sudcu   okresného súdu.   Právo obvineného na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby neoprávňuje všeobecný súd na to, aby v konaní o preskúmanie zákonnosti väzby porušil iné záruky vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vrátane práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezaujatým sudcom. Aj keby   vrátenie   spisu   okresnému   súdu   z dôvodu   nerozhodnutia   o námietke   zaujatosti s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobilo určité prieťahy, za tieto by nebol zodpovedný krajský   súd.   Vadným   postupom   krajského   súdu   došlo   k definitívnemu   popretiu   práva sťažovateľa na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezaujatým sudcom, keďže 26. novembra 2004 bol prepustený z väzby, a preto neprichádza už do úvahy, aby bola jeho žiadosť znova skúmaná. Znamenalo by to posudzovanie dôvodnosti väzby so spiatočnými účinkami, hoci o väzbe možno rozhodovať len pro futuro (I. ÚS 87/04). Porušenie práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezaujatým sudcom v konaní na 1. stupni nemožno napraviť tým, že v 2. stupni rozhodne nezaujatý súd.   Ide   totiž   o jednu   z najzákladnejších   a principiálnych záruk ochrany pred svojvôľou.

V súvislosti s námietkou nedoručenia vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby   nepostačuje   skutočnosť,   že   obsah   vyjadrenia   bol   v celosti   uvedený   v uznesení okresného súdu. Akceptovaním takejto interpretácie by bol sťažovateľ pozbavený jedného stupňa (1. stupňa) súdneho preskúmania zákonnosti väzby. Neakceptovateľné je aj tvrdenie krajského súdu o tom, že obhajca sťažovateľa mohol obsah vyjadrenia prokurátora zistiť nahliadnutím do spisu. V právnom štáte totiž nie je možné pripustiť, aby porušenie princípu kontradiktórnosti   konania   a rovnosti   zbraní   bolo   odstraňované   a naprávané   zvýšenou aktivitou obhajcu za súčasného zvýšenia nákladov na obhajobu, ktoré by inak obvinený nemusel vynaložiť.

Problémy týkajúce sa pripojenia vyšetrovacieho spisu nie sú spôsobilé ospravedlniť prieťahy,   ku   ktorým   v konaní   na   krajskom   súde   došlo.   Rozhodovanie   o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na krajskom súde nemožno považovať za urýchlené, lebo od predloženia sťažnosti do rozhodnutia uplynulo dvadsať dní a ďalších štyridsať dní trvalo, kým   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu.   Celková   doba   konania   na   krajskom   súde predstavovala šesťdesiat dní a treba ju považovať za neprimerane dlhú.

Sťažovateľ z titulu náhrady trov právneho zastúpenia advokátom požaduje celkom priznať mu úhradu vo výške 41 878,50 Sk, a to za tri úkony právnej služby. Každý úkon žiada zvýšiť na trojnásobok vzhľadom na náročnosť veci, resp. na potrebu použitia cudzieho jazyka, ako aj o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 %. Napokon požaduje aj priznanie režijných paušálov.

II.

Z uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   29   Tp   96/04   z 12.   júna   2004   vyplýva,   že sťažovateľ bol z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku vzatý do väzby s účinnosťou   od   zadržania   9.   júna   2004   o 20.30   h.   O vzatí   do   väzby   rozhodol   sudca JUDr. B.

Zo   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   zo   14.   júla   2004   podanej   jeho obhajcom   a adresovanej   krajskej   prokuratúre   vyplýva,   že   vzatie   sťažovateľa   do   väzby a ďalšie   trvanie   väzby   považuje   sťažovateľ   za   protiprávne   s poukazom   na   čl.   8   ods.   3 listiny,   podľa   ktorého   zadržaná   osoba   musí   byť   najneskôr   do   24   hodín   prepustená   zo zadržania alebo odovzdaná súdu. Táto lehota nebola v prípade sťažovateľa dodržaná.

Z vyjadrenia   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kv   22/04-80   z 21.   júla 2004   vyplýva, že týmto podaním krajská prokuratúra reaguje na žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Krajská prokuratúra sama žiadosti nevyhovela, a preto ju v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku   predkladá   na rozhodnutie okresnému   súdu.   Podľa   názoru   krajskej   prokuratúry u sťažovateľa   naďalej   trvajú   dôvody   väzby   tak,   ako   boli   ustálené   pri   jej   uvalení.   Zo zabezpečených   dôkazov   je   jednoznačné,   že   sťažovateľ   sa   nezdržiava   v mieste   trvalého bydliska   a s ohľadom   na   hroziacu   výšku   trestu   je   daná   dôvodná   obava   z úteku,   resp. skrývania sa. Charakter trestnej činnosti a skutočnosť, že sťažovateľ je bez trvalého príjmu a že   bol   pre   obdobnú   trestnú   činnosť   v minulosti   už   potrestaný,   zakladá   aj   obavu z pokračovania v trestnej činnosti. V súvislosti s namietaným nedodržaním 24-hodinovej lehoty   zadržania   podľa   listiny   je   krajská   prokuratúra   toho   názoru,   že   tieto   lehoty jednoznačne ustanovuje čl. 17 ústavy a § 76 ods. 4 Trestného poriadku. Ústavný súd, hoci opakovane posudzoval dôvodnosť väzby, nikdy 48-hodinovú lehotu nespochybnil, a preto túto lehotu treba považovať za správnu. Podľa nej 48-hodinová lehota nie je v rozpore ani s dohovorom,   ktorý   lehotu   priamo   nestanovuje,   pričom   z judikatúry   vyplýva,   že   hornou hranicou je 96 hodín.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 26. júla 2004 vyplýva, že žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   zo   14.   júla   2004   bola   zamietnutá.   Uznesenie   vydal JUDr. B. Okresný súd predovšetkým poukazuje na stanovisko krajskej prokuratúry, ktorá sama žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nevyhovela. Podľa krajskej prokuratúry dôvody väzby uvedené v uznesení o vzatí do väzby naďalej pretrvávajú. Zo zabezpečených dôkazov   totiž   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   nezdržiava   v mieste   svojho   trvalého   bydliska a s ohľadom na výšku trestu, ktorý mu hrozí, existuje dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, resp. trestu. Existujú aj konkrétne skutočnosti pre   obavu,   že   sťažovateľ   bude   v trestnej   činnosti   pokračovať.   Nasvedčuje   tomu   najmä charakter trestnej činnosti, skutočnosť, že sťažovateľ je bez trvalého príjmu, ako aj to, že pre obdobnú trestnú činnosť už bol v minulosti potrestaný. Podľa názoru okresného súdu dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku i naďalej trvajú a je dané aj   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu,   za   ktorý   je   sťažovateľ stíhaný. V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa   poukazuje   súd   na   ustanovenie   §   76 ods. 4 Trestného poriadku, ako aj na čl. 17 ods. 3 ústavy, podľa ktorých je lehota zadržania 48-hodinová,   pričom   súd   postupuje   podľa   týchto   vnútroštátnych   právnych   noriem. Odkazuje   aj   na   stanoviská   ústavného   súdu   v rozhodnutiach   sp.   zn.   II.   ÚS   150/02 a II. ÚS 2/02,   v   ktorých   ústavný   súd   túto   lehotu   nespochybnil.   Napokon   táto   lehota   je v súlade aj s dohovorom, lebo z príslušnej judikatúry vyplýva, že hornou hranicou zadržania sú štyri dni, teda 96 hodín.

Zo   sťažnosti   podanej   obhajcom   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 26. júla 2004 vyplýva, že sťažovateľ namieta predovšetkým procesné vady,   a to   konkrétne   skutočnosť,   o ktorej   sa   dozvedel   z uznesenia,   a to   že   krajská prokuratúra podala vyjadrenie tak k hmotnoprávnym, ako aj k procesnoprávnym aspektom jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pričom sťažovateľovi a jeho obhajcovi toto vyjadrenie nebolo doručené. Tým bol sťažovateľ zbavený možnosti vyjadrenie krajskej prokuratúry komentovať, vyvracať v ňom uvedené argumenty a uvádzať dôkazy a skutočnosti svedčiace proti   ďalšiemu   trvaniu   väzby.   Bol   tým   porušený   princíp   kontradiktórnosti   konania a rovnosti   zbraní.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   viaceré   rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Ďalej sťažovateľ namieta miestnu nepríslušnosť okresného súdu, keďže ku spáchaniu skutku, za ktorý je sťažovateľ stíhaný, malo dôjsť v obvode iného okresného súdu. Taktiež namieta, že o žiadosti nerozhodoval zákonný sudca, lebo sudca JUDr. B., ktorý rozhodoval už o vzatí do väzby, rozhodol teraz pod rovnakou spisovou značkou aj o žiadosti o prepustenie z väzby, čo znamená, že nebol vybratý   náhodným   výberom.   Táto   skutočnosť   vzbudzuje   zároveň   aj   pochybnosti o nestrannosti tohto sudcu. Ďalší dôvod nedostatku nestrannosti sudcu spočíva v tom, že tento sudca si už pri vzatí do väzby mal všimnúť, že došlo k prekročeniu lehoty zadržania podľa čl. 8 ods. 3 dohovoru. Pritom žiadosť o prepustenie z väzby je založená na rovnakom argumente a pokiaľ by jej mal tento sudca vyhovieť, musel by implicitne priznať, že jeho pôvodné rozhodnutie o vzatí do väzby bolo protiprávne, čo nemožno vzhľadom na závažné následky   očakávať.   Z tohto   dôvodu   sťažovateľ   podáva   zároveň   aj   námietku   zaujatosti a nedostatku   nestrannosti   sudcu   JUDr.   B.   Napokon   sťažovateľ   podrobne   opakuje argumentáciu, podľa ktorej došlo k prekročeniu lehoty zadržania.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 176/04 z 25. augusta 2004 vyplýva, že krajský   súd   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   Tp   96/04 z 26. júla 2004 zamietol. Podľa názoru krajského súdu podozrenie zo spáchania trestného činu v zmysle obvinenia je aj v danom štádiu trestného konania dôvodné. Sťažovateľ sa mal trestnej činnosti dopúšťať po dlhšiu dobu, je fajčiarom marihuany, v minulosti bol už pre trestný čin podľa § 187 ods. 1 písm. a), b) a d) Trestného zákona odsúdený a v súčasnosti mu plynie skúšobná doba podmienečného odkladu výkonu trestu. Tieto okolnosti spolu so skutočnosťou,   že   sťažovateľ   je   bez zamestnania   a stáleho   príjmu,   i naďalej   odôvodňujú obavu   z pokračovania   v trestnej   činnosti   obdobného   charakteru.   Keďže   sťažovateľ   je stíhaný pre obzvlášť závažný úmyselný trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby osem rokov, nezdržiava sa na adrese trvalého bydliska, je daná obava z úteku alebo zo skrývania v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu. V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedodržaní kontradiktórnosti   procesu   krajský   súd   poukazuje   na   ustanovenie   § 72   ods.   2   Trestného poriadku,   ktoré   neukladá   prokurátorovi   povinnosť   pri   nevyhovení   žiadosti   obvineného o prepustenie   z väzby   predložiť   svoje   stanovisko   obvinenému.   Jeho   povinnosťou   je   len predložiť žiadosť bez meškania súdu. Neposkytnutím stanoviska k žiadosti nie je porušená kontradiktórnosť procesu, lebo v danom prípade je to práve obvinený, ktorý má vo svojej žiadosti   o prepustenie   z väzby   uviesť   okolnosti,   pre   ktoré   si   myslí,   že   dôvody   väzby pominuli.   Ak   prokurátor   tieto   okolnosti   nepovažuje   za   dôvodné,   predloží   žiadosť   aj s prípadným   svojím   stanoviskom   súdu   na   rozhodnutie,   čím   je   zachovaná   rovnosť   strán v tom, že navrhujúca strana (obvinený) má možnosť predložiť svoje argumenty a druhej strane (prokurátorovi) sa umožní vyjadriť sa k týmto argumentom, pričom až následne súd zvažuje váhu predložených argumentov a protiargumentov. Opačný postup, teda vzájomné predkladanie argumentov a protiargumentov stranami, by bol v rozpore so zásadou rýchleho súdneho   konania,   ktorej   uplatňovanie   je   obzvlášť   dôležité   vo   väzobných   veciach. V súvislosti s námietkou miestnej nespríslušnosti okresného súdu poukazuje krajský súd na skutočnosť, že stíhaného trestného činu sa mal sťažovateľ dopustiť v rámci organizovanej skupiny, a to aj v obvode krajského súdu, a preto okresný súd treba považovať za miestne a vecne   príslušný.   K námietke   prekročenia   lehoty   zadržania   podľa   čl.   8   ods.   3   listiny poukazuje   krajský   súd   na   čl.   17   ods.   3   a 4   ústavy,   ktorý   ustanovuje   pre   odovzdanie zadržanej osoby súdu lehotu 48 hodín. Ústava je ústavným zákonom rovnakej právnej sily ako   listina   a v prípade   rozporu   právnych   noriem   rovnakej   právnej   sily   platí   výkladové pravidlo lex posterior derogat priori. Preto potom platia lehoty vyplývajúce z čl. 17 ods. 3 ústavy a Trestného poriadku.

Zo   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   176/04   vyplýva,   že spis   okresného   súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 došiel krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti 5. augusta 2004. Toho istého dňa bol pridelený senátu 2 Tpo pod sp. zn. 176/04. Písomné vyhotovenie uznesenia sp. zn. 2 Tpo 176/04 z 25. augusta 2004 bolo realizované 27. septembra 2004 a uznesenie spolu so spisom sa expedovalo okresnému súdu 30. septembra 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (...).

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (...)

c) zákonné zatknutie (...) za účelom predvedenia pred príslušný orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu (...).

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (...)

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. (...)K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 listiny v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu a k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia krajského súdu v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu

Sťažovateľ   namieta,   že   hoci   vo   svojej   sťažnosti,   ktorú   podal   proti   uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, namietal jednak to, že o žiadosti nerozhodoval zákonný sudca, ako aj to, že rozhodujúci sudca bol zaujatý, nebolo o týchto námietkach rozhodnuté a ani len v odôvodnení uznesenia krajského súdu nebola o týchto námietkach nijaká zmienka.

Podľa názoru krajského súdu bolo treba sudcu na okresnom súde považovať podľa rozvrhu práce a aj podľa zaužívanej praxe za zákonného sudcu. Vzhľadom na požiadavku rýchlosti konania o väzbe a s tým spojenú neodkladnosť rozhodovania krajský súd nevrátil spis okresnému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcu okresného súdu.

Súdne   konanie   v súvislosti   s rozhodovaním   o zákonnosti   väzby   musí   poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky   uvedené   v odseku   1   nemožno   bez   ďalšieho   uplatniť   aj   v prípade   čl.   5   ods.   4. Z doterajšej   judikatúry   však   vyplýva,   že   určité   základné   procesné   záruky   sa   musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej (de Wilde c. Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto nezákonná; právo   nebyť vo   väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou“ (I. ÚS 100/04).

Z citovaného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ústavy zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu,   že   pozbaviť niekoho   osobnej   slobody   možno   iba   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia   osobnej   slobody,   ktoré   za   splnenia   ustanovených   podmienok   sú   prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Vzhľadom na to, že znenie čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny je totožné so znením čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, vzťahujú sa tieto závery aj na čl. 8 listiny.

O zákonnosti   väzby   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   rozhoduje   súd.   Z organického hľadiska pojem súd tu má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. musí ísť o orgán nezávislý od výkonnej moci a nestranný.

Ak je súd zákonom ustanovený ako inštitucionálny jurisdikčný orgán, nestráca tento charakter,   ak   v jednotlivom   prípade   nie   sú   rešpektované   pravidlá   týkajúce   sa   jeho príslušnosti,   jeho   zloženia,   rozdelenia   vecí   medzi   jednotlivých   sudcov   alebo   procesné pravidlá.   Dohovor   kladie   na   súd   menej   formálnych   podmienok   ako   vnútroštátne zákonodarstvo, pre ktoré nerešpektovanie niektorých pravidiel, napr. o príslušnosti súdu, jeho zložení či o prideľovaní veci, môže znamenať porušenie princípu, že nikto nesmie byť odňatý   jeho   zákonnému   sudcovi.   Dohovor   tento   princíp   výslovne   neobsahuje,   ale   to neznamená, že jeho nerešpektovanie sa nemôže kvalifikovať ako porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to predovšetkým v súvislosti s požiadavkou nestrannosti súdu.

Z dosiaľ   uvedeného   treba   dôjsť   k záveru,   že   právo   na   nestranný   súd   (ktorého súčasťou   môže   byť   aj   právo   na   zákonného   sudcu)   je   obsiahnuté   nielen   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, ale aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže pojem „súd“ tu musí mať rovnaký význam ako   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Z tých   istých   dôvodov   treba   právo   na   zákonného   a na nestranného sudcu považovať aj za súčasť čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny v prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe. Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny sa naproti tomu vzťahuje na konanie vo veci samej.

Podľa názoru ústavného súdu zo zisteného skutkového stavu je nepochybné, že hoci sťažovateľ v riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu namietol tak osobu zákonného sudcu, ako aj nedostatok jeho nestrannosti a nezaujatosti, nebolo o týchto jeho   námietkach   meritórne   rozhodnuté,   ba   dokonca   krajský   súd   sa   v   dôvodoch   svojho uznesenia o týchto námietkach ani len nezmienil.

Nemožno súhlasiť s argumentáciou krajského súdu, ktorý nerozhodnutie o námietke zaujatosti sudcu okresného súdu odôvodňuje s poukazom na neodkladnosť rozhodovania o väzbe. Naopak, treba prisvedčiť sťažovateľovi, že realizácia jedného základného práva (práva na urýchlené preskúmanie dôvodnosti väzby) nemôže ísť na úkor iného základného práva (práva na rozhodnutie zákonným a nestranným sudcom). Všeobecné súdy musia pri skúmaní dôvodnosti väzby postupovať tak, aby obe tieto práva boli dôsledne zachované (čl. 12 ods. 4 ústavy).

Bolo   úlohou   všeobecných   súdov   vyriešiť,   či   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby rozhodoval zákonný sudca a či bol tento sudca nezaujatý a nestranný. Všeobecné súdy túto úlohu nesplnili. Za daného stavu neprichádza do úvahy, aby sa k týmto otázkam meritórne vyjadril ústavný súd, lebo by tým nahrádzal činnosť všeobecného súdu. Ústavný súd môže iba konštatovať, že nerozhodnutím o námietkach sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 listiny. Absencia akéhokoľvek odôvodnenia v uznesení krajského súdu v tomto smere je tak isto porušením čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny. Pritom toto pochybenie už nie je možné napraviť, lebo sťažovateľ bol medzičasom prepustený z väzby a táto skutočnosť bráni tomu, aby bolo znova rozhodované o dôvodnosti jeho väzby za dobu minulú. O väzbe možno totiž rozhodovať iba s účinkami pro futuro (mutatis   mutandis   I.   ÚS   87/04,   I.   ÚS   100/04).   Znamená   to   zároveň,   že   postupom všeobecných súdov, resp. ich nečinnosťou došlo k úplnému popretiu týchto základných práv (bod 1 výroku nálezu).

V   tejto   súvislosti   nebolo   možné   vyhovieť   návrhu   sťažovateľa   na   vyslovenie porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny v súvislosti s právom na zákonného sudcu.   Ako   to   vyplýva   z úvah   už   vyššie   uvedených,   tieto   ustanovenia   sa   vzťahujú   na konanie vo veci samej, o ktoré v danom prípade nešlo. Pri skúmaní dôvodnosti väzby je právo na zákonného sudcu súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 listiny. Rovnako nebolo možné vyhovieť ani jeho návrhu na vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia   krajského   súdu   v súvislosti   s právom   na   zákonného   a nezaujatého   sudcu. Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru sa vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Keďže v danom prípade ústavný súd neskúmal uznesenie o vzatí do väzby, ale uznesenia týkajúce sa dôvodnosti jej ďalšieho trvania, nebolo možné vysloviť porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru (bod 4 nálezu).

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a čl. 8 ods. 2 listiny v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

Sťažovateľ namieta, že konanie o riadnom opravnom prostriedku na krajskom súde, ktoré trvalo celkom šesťdesiat dní, bolo neprimerane dlhé a nezodpovedalo preto platným zásadám.

Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že skoršiemu rozhodnutiu o sťažnosti bránila skutočnosť,   že nebol okamžite k dispozícii   vyšetrovací   spis,   hoci   bez neho krajský   súd rozhodnúť nemohol.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Zo   skutkového   hľadiska   treba   konštatovať,   že   spis   okresného   súdu   spolu   so sťažnosťou sťažovateľa došiel krajskému súdu 5. augusta 2004. O sťažnosti rozhodol senát krajského   súdu   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2004   a spis   spolu   s písomným vyhotovením uznesenia krajského súdu bol odoslaný späť okresnému súdu 30. septembra 2004. To znamená, že od nápadu veci do rozhodnutia o nej uplynulo dvadsaťjeden dní a ďalších tridsaťpäť dní trvalo písomné vyhotovenie uznesenia a vrátenie spisu okresnému súdu. Preto opravné konanie trvalo celkom päťdesiatšesť dní.

Podľa názoru ústavného súdu uvedenú dobu nemožno považovať za primeranú. Táto doba   v konkrétnom   prípade   nezodpovedá   požiadavke   na   urýchlené   rozhodovanie o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby vo svetle princípov uvedených vyššie. Je tomu tak o to viac, že išlo iba o fázu opravného konania. Táto doba by bola podľa všetkého neprimeraná aj pre celé dvojinštančné konanie. Obrana krajského súdu, ktorý sa odvoláva na to, že istý čas nebol k dispozícii vyšetrovací spis, nie je relevantná. Je vecou náležitej organizácie práce, aby sa čas potrebný na zadováženie vyšetrovacieho spisu vyvážil napr. urýchlením písomného vyhotovenia uznesenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti došlo k namietanému porušeniu uvedeného základného práva (bod 1 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 2 a 5 listiny nedoručením vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby

Sťažovateľ namieta, že o vyjadrení prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie z väzby a o obsahu tohto vyjadrenia sa dozvedel až z uznesenia okresného súdu, lebo toto vyjadrenie jemu, ale ani jeho obhajcovi nebolo okresným súdom doručené. Takýto postup je porušením zásady   kontradiktórnosti   konania   a rovnosti   zbraní,   lebo   prokurátor   bol   v porovnaní   so sťažovateľom zvýhodnený v možnosti ovplyvňovať svojimi argumentmi rozhodnutie súdu. Skutočnosť,   že   sa   o obsahu   vyjadrenia   prokurátora   dozvedel   až   v opravnom   konaní, znamená,   že   bol   uvedeným   spôsobom   znevýhodnený   v prvoinštančnom   konaní a v rovnoprávnom postavení s prokurátorom sa ocitol až v opravnom konaní.

Krajský súd vo svojom uznesení dospel k záveru, že zákon neukladá prokurátorovi povinnosť predložiť svoje stanovisko obvinenému, pričom neposkytnutie stanoviska nie je porušením   kontradiktórnosti   procesu,   lebo   práve   obvinený   má   vo   svojej   žiadosti o prepustenie   z väzby   uviesť   podstatné   okolnosti.   Prokurátor   k tomu   uvedie   svoje stanovisko, a tým je zachovaná rovnosť strán, lebo obe strany sa mohli vyjadriť, pričom súd rozhodol až následne po zvážení argumentov oboch strán. Navyše, vzájomné predkladanie argumentov   a protiargumentov   medzi   stranami   by   bolo   v rozpore   so   zásadou   rýchleho súdneho   konania   vo   väzobných   veciach.   Naproti   tomu   v konaní   pred   ústavným   súdom zaujal krajský súd zásadne odlišné stanovisko, keď tvrdí, že sťažovateľ sa o úplnom obsahu vyjadrenia prokurátora dozvedel z uznesenia okresného súdu, lebo stanovisko prokurátora bolo v uznesení okresného súdu uvedené v celej svojej podstate. Okrem toho poukazuje krajský súd aj na to, že nič nebránilo obhajcovi sťažovateľa nahliadnuť do spisu a takýmto spôsobom zistiť presný obsah vyjadrenia prokurátora.

Ústavný   súd   považuje   v tejto   súvislosti   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   právo účastníkov   konania   na   doručenie   procesných   vyjadrení   ostatných   účastníkov   treba považovať   za   súčasť   práva   na   spravodlivý   proces.   Nedoručenie   vyjadrenia   prokurátora obvinenému   ako   druhej   strane   kontradiktórneho   konania   vytvára   stav   nerovnosti   strán v konaní pred súdom, čo je v rozpore s kontradiktórnosťou konania a so zásadou rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis I. ÚS 100/04).

„Nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde“ (Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. júna 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. mája 1986).

Aplikujúc vyššie uvedené princípy na konkrétny prípad treba dospieť k záveru, že bolo povinnosťou okresného súdu doručiť vyjadrenie prokurátora sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi v trestnom konaní. Bez toho nebol sťažovateľ v konaní o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho   trvania   väzby v rovnoprávnom   postavení   s prokurátorom,   lebo   nemal   možnosť replikovať na   argumenty   prokurátora.   Tento   nedostatok   sa   v podstate   odstránil   tým,   že podstatný   obsah   vyjadrenia   prokurátora   uviedol   okresný   súd   v odôvodnení   svojho uznesenia. Urobil tak, samozrejme, už neskoro, teda vo fáze, keď sťažovateľ už nemal možnosť pred rozhodnutím okresného súdu reagovať na stanovisko prokurátora. Naproti tomu sťažovateľovi vznikla možnosť reagovať na toto stanovisko v opravnom konaní, teda v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Sťažovateľ túto možnosť aj plne využil. Preto treba v konečnom dôsledku dospieť k záveru, že porušenie práva na spravodlivý proces, ku ktorému   došlo   v prvoinštančnom   konaní   pochybením   okresného   súdu,   bolo   napravené v opravnom konaní pred krajským súdom. Vzhľadom na to nebolo možné vyhovieť tejto časti sťažnosti (bod 4 výroku nálezu).

K ostatným výrokom nálezu

Sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 29 Tp   96/04   z   26.   júla   2004   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 2 Tpo 176/04 z 25. augusta 2004 (o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby), ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 12. júna 2004 (o vzatí sťažovateľa do väzby).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   bol   už   medzičasom   prepustený   na   slobodu, neprichádza už do úvahy, aby bolo možné znova rozhodovať o dôvodnosti trvania jeho väzby za dobu minulú, ako to už ústavný súd vyššie uviedol. Preto ústavný súd nepovažoval za potrebné zrušiť uznesenie okresného súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 26. júla 2004 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 176/04 z 25. augusta 2004 (bod 4 výroku nálezu).

Konanie na ústavnom súde sa netýka uznesenia okresného súdu sp. zn. 29 Tp 96/04 z 12. júna 2004, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby. Preto zrušenie tohto uznesenia vôbec neprichádza do úvahy (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ uplatnil aj požiadavku priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04).

Ústavný   súd   považoval   za   oprávnenú   sťažovateľovu   požiadavku   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to do výšky 80 000 Sk. Pritom prihliadol na intenzitu porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny,   ktorá   bola   veľmi   vysoká,   keďže   išlo   o tri   porušenia   základných   práv,   pričom v jednom   prípade   toto   porušenie   prerástlo   až   do   úplného   popretia   práva.   Vychádzajúc zároveň aj zo zásady spravodlivosti dospel ústavný súd k záveru o primeranosti tejto sumy. Prevyšujúca   požiadavka   sťažovateľa   preto   nebola   dôvodná   (bod   2   v spojení   s bodom   4 výroku nálezu).

Napokon   sťažovateľ   požiadal   aj   o priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia advokátom v celkovej výške 41 878,50 Sk.

Ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   prevzatie   a prípravu zastúpenia v sume 4 534 Sk, za spísanie sťažnosti v sume 9 068 Sk (po dvojnásobnom zvýšení z dôvodu mimoriadnej náročnosti veci podľa § 17 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), za vyjadrenie k stanovisku krajského súdu 5 002 Sk (po dvojnásobnom   zvýšení   z rovnakého   dôvodu   podľa   §   13   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie   právnych   služieb).   Ďalej   priznal   3   535   Sk   z titulu   19   %   dane   z pridanej hodnoty, ako aj režijný paušál dvakrát 136 Sk a jedenkrát 150 Sk. Celkove ide o čiastku 22 561 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005