znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 2/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť V. S., T., zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., Advokátska kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 E 43/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 E 43/95   p o r u š i l právo V. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jeho   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. V. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trenčíne povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia   V.   S.   v sume   14   010   Sk   (slovom   štrnásťtisícdesať   slovenských   korún) advokátke JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K.

4. Okresný súd v Trenčíne   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   14   010   Sk   (slovom   štrnásťtisícdesať   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060494/8180 vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. januára 2004 č. k. I. ÚS 2/04-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. S., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 E 43/95.

Uvedeným   uznesením   ústavný   súd   zároveň   ustanovil   sťažovateľovi   za   právnu zástupkyňu v danom konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplynulo, že sťažovateľ podal v roku 1995 okresnému súdu návrh na výkon rozhodnutia uskutočnením prác a výkonov na základe právoplatného, okresným súdom schváleného zmieru č. k. 8 C 1690/93-55. Konanie o výkon rozhodnutia doteraz   nebolo   právoplatne   skončené   a podľa   tvrdenia   sťažovateľa   dochádza   v ňom   k zbytočným prieťahom, následkom čoho mu vznikla nemajetková ujma vo výške 200 000 Sk, ktorú žiada nahradiť ako primerané finančné zadosťučinenie. Z príloh, ktoré boli priložené k sťažnosti, tiež vyplýva, že sťažovateľ opakovane vyčerpal aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v konaní podal sťažnosti podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že uvedené sťažnosti boli neúčinné, sťažovateľ sa domáha toho, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Okresný súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. E 43/95 porušil základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   2. V. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000,- Sk, ktoré mu je Okresný   súd   v Trenčíne   povinný   vyplatiť   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohoto nálezu.   3. Okresný súd v Trenčíne je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet advokátky JUDr.   D.   T.,   Advokátska   kancelária,   K.   do   jedného   mesiaca   od   nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. T., listom zo 16. februára 2004   sp.   zn.   Spr.   248/2004   a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 2. marca 2004.

Predsedníčka okresného súdu v relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedla, že: „(...) Návrh na výkon rozhodnutia prevedením prác a výkonov uvedením oplotenia do pôvodného stavu bol podaný na tunajší súd 12. 01. 1995 sťažovateľom V. S. Tento návrh bol doručený povinnému na vyjadrenie, ktorý dňa 24. 02. 1995 oznámil, že rozhodnutie, ktoré   bolo   titulom   pre   výkon   (8   C   1690/93-55)   rešpektoval,   svoju   povinnosť   z tohto rozhodnutia splnil. Z toho dôvodu boli účastníci predvolaní na informatívny výsluch dňa 11. 04. 1995. Z úradného záznamu sudkyne vyplýva, že povinný považoval návrh za bezdôvodný nakoľko všetky práce podľa rozhodnutia súdu vykonal. Oprávnený – sťažovateľ V. S. sa tohto výsluchu nezúčastnil. K realizácii prác povinným sa nevyjadril.

Dňa 15. 12. 1995 bol oprávnený vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, nakoľko podaním   návrhu   si   oprávnený   svoju   poplatkovú   povinnosť   nesplnil.   K zaplateniu   tohto poplatku   došlo   12.   01.   1995.   Dňa   30.   04.   1995   oprávnený   oznámil   súdu,   ktoré   práce povinný vykonal.   Tvrdil,   že povinný   nevykonal   montáž pletiva rovnakého typu ako   mal predtým, nenatrel pletivo pôvodnou farbou.

V roku 1996 odišla zákonná sudkyňa JUDr. F. zo súdu a spis bol pridelený JUDr. K., ktorá následne na to odišla na materskú dovolenku. JUDr. Z., ktorá ju zastupovala (a následne   jej   bol   spis   pridelený)   predvolala   opätovne   oboch   účastníkov   na   výsluch   na 25. 06. 1997. Pri tomto výsluchu oprávnený doznal, že práce boli povinným prevedené, ale trval   na   tom,   že   povinný   nepoužil   pôvodné   pletivo   z Drôtovne   Hlohovec,   nenatrel   ho pôvodnou farbou (čo však nebolo v exekučnom titule uvedené). Povinný tvrdil, že použité pletivo rozmerovo, kvalitou a modulom zodpovedá pôvodnému pletivu a považoval svoju povinnosť uloženú mu súdnym rozhodnutím za splnenú.

Oprávnený dňa 20. 08. 1997 požiadal súd, aby mohol práce vykonať niekým iným na trovy   povinného.   Následne   na   to   sudkyňa   zisťovala   dopytom   na   poisťovňu,   či   nebola oprávnenému z titulu poistnej udalosti vyplatená škoda, robila dopyt na jej rozsah, nakoľko v priebehu konania o výkon rozhodnutia došlo k poškodeniu oplotenia dopravnou nehodou. Dňa 10. 08. 2000 uznesením pod č. k. E 43/95-55 bol návrh oprávneného – sťažovateľa zamietnutý z dôvodu, že povinný dobrovoľne splnil, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu. Proti tomuto rozhodnutiu sa povinný odvolal dňa 31. 08. 2000.

Uznesením zo   dňa   30.   11.   2001   pod   č.   k.   5 Co   19/01-63 odvolací   súd predtým uvedené   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zrušil   s odôvodnením,   že   je   potrebné   vo   veci vykonať ohliadku na mieste samom, určiť znalca, ktorý posúdi, či povinnosť uložená súdom bola splnená a v akom rozsahu.

V roku 2002 vybavovala agendu „E“ podľa rozvrhu práce JUDr. J., ktorá vo veci nekonala z dôvodu nadmernej zaťaženosti. V roku 2003 bol spis pridelený Mgr. K., ktorá nariadila vo veci znalecké dokazovanie a nariadila vykonanie ohliadky na mieste samom. Na základe takto vykonaného dokazovania dňa 29. 01. 2004 vo veci rozhodla tak, že návrh oprávneného   ako   bezdôvodný   zamietla   z dôvodu,   že   povinný   si   svoju   povinnosť   splnil v súlade s exekučným titulom. (...)

V súvislosti s prieťahmi v predmetnom konaní si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že   od   územnosprávnej   reorganizácie   súdu   v roku   1996   je   tunajší   súd   personálne poddimenzovaný. V rokoch 1997 – 2000 mal každý sudca okolo 1 000 spisov. V roku 2000 na   tunajšom   súde   pracovalo   iba   13   z 23   sudcov.   Traja   sudcovia   za   tejto   situácie   boli napriek   výslovnému   nesúhlasu   predsedníčky   súdu   a celého   kolektívu   preložení   na   stáž odvolacieho súdu. Počet spisov pripadajúcich na každého sudcu bol od 800 do 1 000 vecí. Vzhľadom   na   tento   stav   nebolo   možné   prijať   žiadne   účinné   opatrenia   na   zabránenie prieťahov, pretože v kompetencii predsedu súdu nie je zabezpečiť dostatočný počet sudcov alebo zabrániť ich preloženiu na iný súd. Pri uvedených počtoch vecí pripadajúcich na jedného sudcu nie je možné konať plynulo a rýchle vo všetkých sporoch, najmä za situácie, že okrem zostatkov z predchádzajúcich období prišlo každému sudcovi do jeho oddelenia 60 – 70 nových vecí. Ani toho času nie je súd personálne dobudovaný. Štyri sudcovské miesta, na ktoré bol vyhlásený konkurz už v januári minulého roku (2003), nie sú stále obsadené. Napriek tomu došlo k preloženiu ďalších dvoch sudcov na krajský súd, a to bez ich plnej náhrady.

Výška priznania finančného zadosťučinenia sťažovateľovi by mala zodpovedať aj tej skutočnosti,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   výkonu   rozhodnutia   napriek   tomu,   že   povinný realizoval súdne rozhodnutie, ktoré bolo titulom pre výkon, ešte pred podaním tohto návrhu, čo vyplýva z rozhodnutia súdu prvého stupňa a zo znaleckého posudku v predmetnej veci“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedla, že:

„Ako   z obsahu   vyjadrenia   vyplýva,   Okresný   súd   v Trenčíne   zhodnotil   sťažnosť sťažovateľa   ako dôvodnú.   Vzniknuté   prieťahy v konaní   v danej   právnej   veci zdôvodňuje personálnou poddimenzovanosťou súdu, kedy nebolo možné prijať žiadne účinné opatrenia na zabránenie ich vzniku.

Uvedenú   argumentáciu   nemožno   akceptovať   ako   právne   významnú   vo   vzťahu k sťažovateľovi namietanému porušeniu jeho práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom   na   zmarenie   uplatenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Súd   vo   svojom   vyjadrení   k samotnému   priebehu   konania   potvrdil   skutkový   stav opísaný   v sťažnosti,   t.   j.,   že   o návrhu   sťažovateľa   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia uskutočnením prác a výkonov rozhodol po uplynutí viac ako 9 rokov.

Tento stav vyvolal u sťažovateľa dlhodobý stav právnej neistoty, ktorý pretrvával počas celého tohto obdobia, napriek využitiu dostupných právnych prostriedkov nápravy. Predmet namietaného konania pritom nie je právne ani fakticky tak zložitý, aby objektívne podmieňoval dlhšiu dobu na prípravu rozhodnutia vo veci samej. Naviac sťažovateľ ako účastník konania včas reagoval na požiadavky súdu a svojím postupom vytvoril podmienky na   včasné   rozhodnutie   súdu   v konaní.   Napokon   ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení nenamietal skutkovú a právnu zložitosť danej veci.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva - inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. E 43/95:

Dňa 12. januára 1995 - na základe okresným súdom schváleného, právoplatného zmieru z 30. mája 1994 č. k. 8 C 1690/93-55 - podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na výkon   rozhodnutia   uskutočnením   prác   a výkonov   proti   povinnému   J.   P.,   D.   (ďalej   len „povinný“).

Konajúci sudca úpravou zo 7. februára 1995 dal kancelárii okresného súdu pokyn, aby bol návrh na výkon rozhodnutia zaslaný na vyjadrenie povinnému.

Dňa 11. apríla 1995 sa na predvolanie súdu dostavil na okresný súd povinný, ktorý trval   na   tom,   že   všetky   práce   podľa   schváleného   zmieru   vykonal.   Oprávnený   sa   na predvolanie súdu nedostavil, pričom svoju neúčasť ospravedlnil.

Dňa 23. augusta 1995 bol na okresnom súde spísaný s oprávneným úradný záznam, v ktorom uviedol, že povinný síce vykonal opravy plota podľa schváleného zmieru, ale nie dostatočne kvalitne. Oprávnenému bolo dané poučenie, že bude potrebné vykonať ohliadku vykonaných prác, s čím súhlasil.

Dňa 15.   decembra   1995   okresný   súd   vyzval oprávneného   na   zaplatenie súdneho poplatku. Oprávnený tejto výzve vyhovel 12. januára 1996.

Dňa 30. apríla 1996 oprávnený doplnil svoj návrh na výkon rozhodnutia. Dňa 25. júna 1997 sa uskutočnil vo veci výsluch oprávneného a dodatočne aj výsluch povinného.

Dňa 25. júla 1997 okresný súd vyzval sťažovateľa a povinného, aby oznámili súdu, či nedošlo   k dohode   vo   veci.   Sťažovateľ,   ako   aj   povinný   odpovedali   na   výzvu   súdu 20. augusta 1997.  

Dňa 29. decembra 1998 bol sťažovateľ vyzvaný okresným súdom, aby oznámil, či medzičasom nedošlo vo veci k zmenám, ktoré by mali vplyv na nariadenie a uskutočnenie výkonu   rozhodnutia.   Konajúci   sudca   zároveň   vyzval   Slovenskú   poisťovňu,   a.   s.,   aby oznámila súdu, či v súvislosti s predmetným konaním nedošlo k poistnej udalosti. Slovenská poisťovňa,   a.   s.,   odpovedala   na   uvedenú   výzvu   okresného   súdu   28.   januára   1999 a sťažovateľ o jeden deň neskôr.

Dňa 24. septembra 1999 došlo k výsluchu oprávneného. Dňa   1.   októbra   1999   sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   doklady   v zmysle zápisnice z 24. septembra 1999.

Dňa 4. februára 2000 okresný súd požiadal Hraničné oddelenie Policajného zboru Drietoma   a Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v Trenčíne,   dopravný   inšpektorát, o informácie v súvislosti s dopravnou nehodou, v dôsledku ktorej malo dôjsť k poškodeniu aj   časti   oplotenia,   ktoré   je   predmetom   výkonu   rozhodnutia.   Odpoveď   Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne, dopravného inšpektorátu, bola okresnému súdu zaslaná 24. februára 2000 a Hraničného oddelenia Policajného zboru Drietoma 1. marca 2000.Dňa   10.   augusta   2000   okresný   súd   uznesením   č.   k.   E   43/95-55   zamietol   návrh sťažovateľa   na   výkon   rozhodnutia.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   oprávnený   odvolanie 31. augusta 2000.

Dňa   11.   januára   2001   bol   Krajskému   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) doručený spis okresného súdu sp. zn. E 43/95, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa. Krajský   súd   uznesením   z 30.   novembra   2001   č.   k.   5   Co   19/01-63   napadnuté rozhodnutie okresného   súdu   zrušil   a vec mu vrátil   na ďalšie   konanie.   Spis bol   vrátený okresnému súdu 13. februára 2002.

Uvedené   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   po   jeho   doručení účastníkom konania 18. marca 2002.

Konajúca sudkyňa uznesením z 9. decembra 2003 č. k. E 43/95-70 nariadila vo veci znalecké dokazovanie. Znalecký posudok č. 01/2004 bol vypracovaný 23. januára 2004.Na základe uvedeného znaleckého posudku   okresný súd uznesením z 29. januára 2004 č. k. E 43/95-96 návrh sťažovateľa na výkon rozhodnutia opätovne zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ ide   o „právo na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd už rozhodol, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa vzťahuje nielen na konanie prvostupňového súdu, ale aj na konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej na konanie   v správnom   súdnictve,   ako   aj   na   konanie   o výkon   rozhodnutia.   Ústava   a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych veciach totiž nevynímajú súdy z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov v žiadnej veci, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I.   ÚS 54/02, II.   ÚS 32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o výkon rozhodnutia uskutočnením prác a výkonov vedenom pod sp. zn. E 43/95, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako oprávnený, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o výkone rozhodnutia uskutočnením prác a výkonov môže v danej veci predstavovať určitý stupeň   zložitosti   súvisiaci   napr.   s   nevyhnutnosťou   znaleckého   dokazovania.   Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci, ale na vrub dlhodobej nečinnosti okresného súdu v danej veci.

2. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky,   či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že nebolo možné neprihliadnuť na skutočnosť, že napadnuté konanie   o výkon   rozhodnutia   dosiaľ   na   okresnom   súde   trvá   už   viac   než   osem   rokov. Okresný súd bol pritom vo veci opakovane nečinný, konkrétne od 12. januára 1996 do 25. júna   1997   (sedemnásť   mesiacov),   od   20.   augusta   1997   do   24.   septembra   1999 (dvadsaťpäť mesiacov) a od 18. marca 2002 do 9. decembra 2003 (dvadsať mesiacov). Okresný súd teda počas piatich rokov a dvoch mesiacov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ vo veci výkonu rozhodnutia počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Okrem toho ani úkony, ktoré boli vykonané v predmetnej veci mimo uvedených období nečinnosti, neboli vždy efektívne. K uvedeným zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť,   nemôže   byť   na   ťarchu   účastníka   konania   a nemá   povahu   okolností,   ktoré   by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na to, že okresný súd uznesením z 29. januára 2004 č. k. E 43/95-96 o návrhu   sťažovateľa   na   výkon   rozhodnutia   rozhodol,   neprichádzalo   do   úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, ktoré odôvodnil aj tým, že „Tento stav vyvolal u sťažovateľa dlhodobý stav právnej neistoty,   ktorý   pretrvával   počas   celého   tohto   obdobia,   napriek   využitiu   dostupných právnych prostriedkov nápravy“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   na   povahu   veci   považuje   za primerané vo výške 15 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania vo výške 14 010 Sk   z dôvodu   trov   jeho právneho   zastúpenia advokátkou JUDr. D. T., K.

Náhrada sa   priznala za tri   úkony   právnej   služby (prevzatie   a príprava   zastúpenia 9. februára 2004, podanie upresnenia sťažnosti z 20. februára 2004 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 2. marca 2004). Za tri úkony patrí odmena v sume po 4 534 Sk a k tomu trikrát náhrada režijného paušálu po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 14 010 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2004