znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 199/2016-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., Panónska cesta 11,Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Dávidom Soukeníkom, SOUKENNÍK ŠTRPKA,̶s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 2 M Obdo 2/2014 z 15. decembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., o d m i e t a pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2016doručená sťažnosť spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., Panónska cesta 11, Bratislava (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Obdo 2/2014z 15. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľka po rozsiahlom opise skutkových okolností prípadu v sťažnosti uviedla,že nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnutémimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálnyprokurátor“) podané na podnet sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava Vč. k. 1 CbZm 18/2011-142 z 21. novembra 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súduv Bratislave č. k. 1 CoZm 4/2012-185 z 11. apríla 2013. Dôvody odmietnutia spočívaliv neprípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bez predošlého využitiaopravného prostriedku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. S touto argumentáciou vyslovilasťažovateľka nesúhlas tvrdiac, že k vyčerpaniu všetkých riadnych a mimoriadnychopravných prostriedkov došlo vrátane návrhu na pripustenie dovolania odvolacímsúdom, čomu však nebolo vyhovené. Sťažovateľka v podstatnom namietala nemožnosťdosiahnuť ochranu práv a oprávnených záujmov žiadnymi inými právnymi prostriedkamipre neprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), keďže konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, a tento dôvod nie je možnésubsumovať pod § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Tak sú splnené výlučne podmienky podaniamimoriadneho dovolania v súlade s § 243f ods. 1 písm. c) OSP.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vyslovil porušenieoznačených práv napadnutým rozhodnutím, zrušil napadnuté rozhodnutie a priznal jejnáhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanieosobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práva slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súdepresne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerýchformálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde).

Ústavný súd konštatuje, že k sťažnosti je pripojené generálne splnomocneniena zastupovanie sťažovateľky advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o.,udelené 25. septembra 2014, ktorým bola uvedená advokátska kancelária splnomocnená„na zastupovanie Spoločnosti v celom rozsahu vo všetkých veciach týkajúcich sa vymáhania všetkých pohľadávok Spoločnosti s príslušenstvom, ktoré má Spoločnosť voči svojím dlžníkom, najmä aby zastupoval Spoločnosť vo všetkých mimosúdnych konaniach, súdnych konaniach, dedičských konaniach a rozhodcovských konaniach súvisiacich s vyššie uvedenou vecou, ako aj v prípadnom exekučnom konaní alebo konkurznom/reštrukturalizačnom konaní súvisiacom s vyššie uvedenou vecou“.Na uvedenom splnomocnení nie je označená žiadna vec, ktorá by bližšie konkretizovalasplnomocnenie, a absentuje aj jeho výslovne udelenie na zastupovanie v konanípred ústavným súdom.

Uvedený nedostatok ústavný súd považoval za absenciu splnomocnenia, pričomtento nedostatok nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúžiinštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd užvo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát jepovinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak súna to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje takénedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľkynezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016