SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 199/2015-41
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov PetraBrňáka a Milana Ľalíka (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Fiačanom, PhD.,Advokátska kancelária FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., M. Pišúta 936/16, LiptovskýMikuláš, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctvazaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivýsúdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 274/2013z 12. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu zaručené čl. 46. ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 Cdo 274/2013 z 12. decembra 2014 p o r u š e n é b o l o.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 274/2013z 12. decembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. I. ÚS 199/2015-28 z 29. apríla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“)vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu vlastníctva zaručenéhočl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 274/2013 z 12. decembra 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Martin(ďalej len „okresný súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 87/2012 (pôvodnepred vrátením veci dovolacím súdom okresný súd konal pod sp. zn. 5 C 154/06, pozn.)sťažovateľ domáhal voči žalovanej určenia svojho vlastníckeho práva k pozemkom (ďalejlen „sporné nehnuteľnosti“) z titulu ich vydržania. Podľa sťažovateľa v období rokov 1957– 1960 došlo medzi jeho otcom (ďalej len „právny predchodca sťažovateľa“) a právnympredchodcom (otcom) žalovanej k zámene stavebných pozemkov, v dôsledku čoho saprávny predchodca sťažovateľa stal vlastníkom sporných nehnuteľností, pričomo predmetnej zámene bola miestne príslušným bývalým mestským národným výboromspísaná zápisnica, ktorej súčasťou bol geometrický plán situácie podpísaný všetkýmiúčastníkmi dohody o zámene. V dôsledku uvedenej zámeny pozemok patriaci pôvodneprávnemu predchodcovi sťažovateľa nadobudol do vlastníctva právny predchodca žalovaneja v súčasnej dobe ho v dôsledku dedenia aj formálno-právne vlastnia jeho deti a pozemokpôvodne patriaci právnemu predchodcovi žalovanej nadobudol do vlastníctva právnypredchodca sťažovateľa, ktorý mu tento pozemok mal podľa sťažovateľa v roku 1960darovať na účely výstavby rodinného domu. Sťažovateľ na základe stavebného povoleniaz 29. augusta 1960 na sporných nehnuteľnostiach, ktoré jeho právny predchodca (otec)získal zámenou a ktoré mu daroval, postavil rodinný dom, pričom tieto spornénehnuteľnosti tak sťažovateľ, ako aj pred ním jeho právny predchodca nerušene užívali, t. j.bez akýchkoľvek nárokov, či už zo strany žalovanej alebo jej právnych predchodcov, a to aždo roku 2002, kedy v dôsledku ROEP žalovaná zistila, že sporné nehnuteľnosti súformálno-právne v príslušnom katastri zapísané ako vlastníctvo na jej meno.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 154/06 z 12. februára 2008 žalobu sťažovateľanajprv ako nedôvodnú zamietol a na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Žiline(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 174/08 z 10. marca 2009 toto rozhodnutieokresného súdu potvrdil. Na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnymprokurátorom Slovenskej republiky najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 M Cdo 5/2010z 20. apríla 2011 označené rozhodnutie okresného súdu, ako aj krajského súdu z dôvodunezákonnosti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s pokynom dôslednejšiesa zaoberať otázkou dobromyseľnosti sťažovateľa a jeho právneho predchodcupri neformálnom nadobúdaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, najmäs poukazom na zapojenie sa bývalého mestského národného výboru do tohto procesu(strana. 9 a 10 uznesenia, pozn.).
4. Okresný súd ďalším rozsudkom sp. zn. 8 C 87/2012 (pod toto spisovou značkouokresný súd konal po vrátení mu veci z dovolacieho konania, pozn.) z 13. júna 2012 žalobusťažovateľa o určenie vlastníckeho práva opätovne zamietol s odôvodnením, že od rokov1957 – 1960, kedy malo dôjsť k zámene sporných nehnuteľností, do 1. apríla 1964,s účinnosťou od kedy bol v zákone č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník (tzv. strednýObčiansky zákonník) zrušený inštitút vydržania, nemohol právny predchodca sťažovateľak sporným nehnuteľnostiam vydržať vlastnícke právo, pretože do 1. apríla 1964 od zámenynesplnil podmienku 10-ročnej vydržacej doby, následne v období od 1. apríla 1964do 31. marca 1983 právny poriadok inštitút vydržania nepoznal, a napokon od 1. apríla 1983do 31. decembra 1991 mohol podľa právneho poriadku„... občan, ktorý mal pozemky v dobromyseľnej držbe po dobu desiatich rokov vydržať vlastníctvo takéhoto pozemku... len pre štát a občanovi vzniklo právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní vydržaného pozemku...“.
Podľa okresného súdu sporné nehnuteľnosti neboli ani predmetom dedeniapo právnom predchodcovi sťažovateľa a dedičské rozhodnutia ani neboli formulované tak,žeby mal sťažovateľ univerzálne zdediť všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok svojhoprávneho predchodcu, a teda ani na základe týchto rozhodnutí nemohol byť podľaokresného súdu sťažovateľ dobromyseľný v tom, že mu sporné nehnuteľnosti patria, pričomobranné tvrdenie sťažovateľa, že mu jeho právny predchodca (otec) sporné nehnuteľnostidaroval neformálnou ústnou darovacou zmluvou, považoval okresný súd za nedôvodné,poukazujúc na stavebné povolenie z 29. augusta 1960, z ktorého malo byť sťažovateľovizrejmé, že stavia na pozemku svojho právneho predchodcu, pretože v ňom malo byťuvedené, že„... na to, aby sa stal vlastníkom pozemku, musí dôjsť k uzavretiu riadnej zmluvy o prevode vlastníctva medzi ním a jeho otcom...“, z čoho mal mať podľa okresného súdu sťažovateľ vedomosť, že na prevod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam musí mať uzavretú písomnú zmluvu, k čomu však nedošlo, a teda kvôli tejto vedomosti nemožno vstup sťažovateľa do držby sporných nehnuteľností považovať za dobromyseľný. Okresný súd tak uzavrel, že sťažovateľ bol „... len detentorom sporného pozemku, užíval ho na základe súhlasu svojho otca, avšak nie v dobrej viere, že mu pozemok vlastnícky patrí. Žalobca sa teda nestal dobromyseľným držiteľom sporného pozemku ani v roku 1960 (darovanie vo forme ústnej zmluvy), ani v roku 1987 (dedičské konanie po svojom otcovi) a ani na základe iného titulu, z ktorého by mohol odvodzovať vstup do dobromyseľnej držby po roku 1992.“.
5. Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd rozsudkom sp. zn.5 Co 318/2012 z 26. februára 2013 potvrdil označený rozsudok okresného súdu ako vecnesprávny, pričom zdôraznil, že dôvodom neúspechu sťažovateľa v konaní o jeho žalobe jenesplnenie jednej z elementárnych podmienok vydržania vlastníckeho práva, a to je„dobromyseľnosť“ držby, pretože sťažovateľ mal mať už od roku 1960 vedomosť o tom, že„... stavia na pozemku svojho otca a na to, aby sa stal vlastníkom pozemku, musí dôjsť k uzavretiu riadnej zmluvy o prevode vlastníctva medzi ním a jeho otcom“.
6. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesenímsp. zn. 6 Cdo 274/2013 z 12. decembra 2014 odmietol pre jeho neprípustnosť z dôvoduabsencie dôvodu jeho prípustnosti podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej ajOSP“) (v danom prípade išlo o potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu bez pripusteniamožnosti dovolania kvôli posúdeniu otázky zásadného právneho významu, pozn.), ako ajz dôvodu nezistenia žiadneho z procesných dôvodov zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 OSPzakladajúcich prípustnosť dovolania aj v prípadoch, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska§ 238 OSP neprípustné. Vzhľadom na zistenú neprípustnosť dovolania sťažovateľa najvyššísúd rozhodnutie krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutia okresného súduvecne nepreskúmaval.
7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 274/2013 z 12. decembra 2014 z dôvodu ním tvrdenejnedostatočnosti odôvodnenia, pričom argumentuje tým, že najvyšší súd sa podľa jehonázoru dostatočne nevysporiadal s nedostatočným a nezrozumiteľným odôvodnenímrozsudku krajského súdu vo vzťahu k jeho námietke, že do držby sporných nehnuteľnostívstúpil dobromyseľne súc v presvedčení, že mu tieto sporné nehnuteľnosti patria na základeústneho darovania od jeho právneho predchodcu, o formalizovanej podobe (rozumejdarovania) ktorého v podobe potreby písomnej darovacej zmluvy nemal a ani nemohol maťso zreteľom na všetky okolnosti veci vedomosť. Podľa sťažovateľa uvedený nedostatokodôvodnenia krajského súdu mal najvyšší súd zohľadniť ako dôvod prípustnosti dovolaniapodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosťkonať pred súdom).
8. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«Opätovne ide zo strany konajúcich súdov o extrémne nelogické a svojvoľné závery, ktoré nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch. Zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva, že by sťažovateľ mal mať vedomosť o „riadnej“ zmluve a že by táto mala mať „písomnú“ formu.... Aj táto skutočnosť zakladala prípustnosť dovolania. Takýto názor súdu prvého stupňa je pritom v absolútnom rozpore so zmyslom a účelom inštitútu vydržania ako jedného zo zákonných dôvodov nadobudnutia vlastníckeho práva.
Prvostupňový súd sa dostatočne nevysporiadal s dôkazmi preukazujúcimi tvrdenia sťažovateľa vzťahujúce sa k splneniu všetkých podmienok vydržania a za zásadné pre zamietnutie jeho návrhu považoval jedinú skutočnosť a to, že sťažovateľom tvrdená (a preukázaná) darovacia zmluva, ktorá je právnym dôvodom uchopenia držby predmetného pozemku sťažovateľom nebola spísaná v zákonnom požadovanej forme. Pritom táto skutočnosť nie je objektívne spôsobilá vyvolať ani len najmenšie pochybnosti o dobromyseľnosti sťažovateľa. Civilnoprávny inštitút vydržania by nemal žiaden právny význam, ak by sa od držiteľov za každých okolností vyžadovalo naplnenie dikcie všeobecne záväzných právnych predpisov týkajúcej sa každej jednotlivej náležitosti toho-ktorého právneho úkonu. Práve naopak je zmyslom inštitútu vydržania ako osobitného originárneho (a nie derivatívneho - odvodeného) spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva poskytnúť držiteľovi zákonnú možnosť transformácie dlhotrvajúceho vzťahu oprávnenej držby na vlastnícke právo práve vtedy, ak ho na základe toho právneho dôvodu, ktorým došlo k uchopeniu držby, nenadobudol....
Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí....
Podľa názoru sťažovateľa nie je zákonné také rozhodnutie súdu, ktorého výrok je založený na absencii takých „podmienok“ držby, ktoré zákon nepozná, neupravuje a na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním ich nevyžaduje. Týmto nezákonným postupom súdu navyše dochádza k absolútnemu popretiu podstaty inštitútu vydržania tak, ako ho upravuje slovenský právny poriadok....
Zo všetkých týchto okolností nevyplýva, že sťažovateľ pozemok len fakticky zabral a teda že bol len nedobromyseľným detentorom. Ak sťažovateľ vedel o vykonaných zámenách medzi právnymi predchodcami účastníkov (o ktorých i súd konštatoval, že sú spôsobilým nadobúdacím titulom pre oprávnenosť držby ⬛⬛⬛⬛ ) bez toho, aby bola vyhotovená písomná zmluva, nemožno od neho očakávať vedomosť o potrebe písomnej darovacej zmluvy. U právneho predchodcu sťažovateľa súd takúto neformálnosť zámeny uznal a u sťažovateľa, za tých istých podmienok, túto okolnosť neuznal.....
Z týchto dôvodov bol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu arbitrárny a nepreskúmateľný. Tým, že dovolací súd dovolanie nepripustil a s dovolacími dôvodmi sa konkrétne nevysporiadal, má také isté vady aj jeho rozhodnutie.»
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 274/2013 zo dňa 12.12.2014, právoplatným a vykonateľným dňom 3.2.2015, bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje... uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 274/2013 zo dňa 12.12.2014, a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, resp. Krajskému súdu v Žiline na nové konanie a rozhodnutie.“
10. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:za najvyšší súd jeho predsedníčka listom č. k. KP 3/2015-43, Cpj 28/2015 z 27. júla 2015a k vhodnosti ústneho pojednávania právny zástupca sťažovateľa listom z 10. júla 2015.
10.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení tiež uviedla:„Z uvedeného je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu v súvislosti s odôvodňovaním prípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa, nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V danom prípade nemohli byť porušené sťažovateľom označené základné práva vyplývajúce z Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel; súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“
10.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústnehopojednávania uviedol:
„V tejto právnej veci sťažovateľ... oznamuje, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sas ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv(I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
12. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. V súvislosti so sťažovateľom napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavnýsúd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom radepripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Interpretácia zákonných a podzákonných právnych noriem, ktorá nešetrí základnépráva v čo najvyššej miere, pri súčasnom dodržaní účelu aplikovaných právnych noriem,alebo interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, potomznamená porušenie základného práva či slobody.
14. V tomto prípade ústavný súd považuje najskôr za nevyhnutné zhodnotiťsťažovateľom uplatnenú námietku, či postupom najvyššieho súdu (resp. spôsobomodôvodnenia jeho napadnutého uznesenia) nedošlo k zásahu do sťažovateľovho právana spravodlivý proces. Zo zásady subsidiarity ústavnej sťažnosti a minimalizácie zásahovdo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov totiž vyplýva, že pokiaľ ústavný súd zistí, ženapadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bol odmietnutý mimoriadny opravnýprostriedok, a podľa tvrdenia sťažovateľa tak došlo k odopreniu prístupu na súd,z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí, otvorí sa jeho zrušením procesný priestor na vydanienového rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sa dovolaním sťažovateľa bude zaoberať vecne(meritórne).
15. Ústavný súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1ústavy či podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je porušené, pokiaľ je komukoľvek upretá možnosťdomáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. pokiaľ súd odmieta konaťa rozhodovať o podanom návrhu alebo pokiaľ zostáva v konaní bez zákonného dôvodunečinný. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov však môže ústavný súd zasahovaťderogačným spôsobom [vedomý si svojej zdržanlivosti vyplývajúcej z jeho úlohy ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie bežnej zákonnosti] iba vtedy, pokiaľ právne záveryvšeobecných súdov sú v príkrom nesúlade so skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnejmožnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú, alebo pokiaľ porušenie niektorej právnejnormy v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpores princípmi spravodlivosti, zakladá porušenie základného práva alebo slobody.
16. S ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci ústavný súd považuje za nutnénajskôr pripomenúť, že z ústavného poriadku Slovenskej republiky a ani z judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva (porov. napr. rozsudok zo 17. 1. 1970 vo veci Delcourtc. Belgicko, sťažnosť č. 2689/65) nevyplýva nárok na podanie dovolania či inéhomimoriadneho opravného prostriedku. Pokiaľ by preto mimoriadne opravné prostriedkyneboli pripustené vôbec, zrejme by taká právna úprava aj z pohľadu ústavnoprávnehoobstála. Na druhej strane, ak sú mimoriadne opravne prostriedky právnym poriadkompripustené, nemôže sa rozhodovanie o nich ocitnúť mimo ústavný rámec ochranyzákladných práv jednotlivca, to znamená predovšetkým práva na spravodlivý proces (pozrinález sp. zn. I. ÚS 164/2014, I. ÚS 186/08).
17. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane konštatuje zásadu, že medzi základnéprincípy právneho štátu patria požiadavky na predvídateľnosť, zrozumiteľnosť, bezspornosťči právnu istotu individuálnych právnych aktov, osobitne súdnych rozhodnutí, medzi ktorépatrí aj rozhodnutie dovolacieho súdu o vybavení dovolania. Uvedené sa vzťahuje tiežna rozhodovanie najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania, keď tento súd musí v uznesenío odmietnutí dovolania reagovať nielen na otázky, ktoré vymedzil dovolateľ v dovolaní, aleaj otázky, ktoré preň vyplývajú priamo z právnej normy. Pokiaľ najvyšší súd tietopodmienky nesplní a svoje uznesenie odôvodní nedostatočným spôsobom, zasiahnedo základného práva dovolateľa na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľ aj výslovne namieta.
18. V súvislosti s uznesením najvyššieho súdu ústavný súd v prvom rade podotýka,že pri podaní dovolania je nevyhnutné odlišovať na jednej strane posúdenie otázkyprípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku ako takého a na strane druhejotázku prípustnosti dôvodov, ktorými je možné tento mimoriadny opravný prostriedokodôvodniť. Procesnú prípustnosť dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázkuprimárnu a až v prípade, že dospeje k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránkeprípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto mimoriadnym opravnýmprostriedkom možno napadnúť, dovolací súd až sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodovodôvodňujúcich dovolanie a následne aj ich opodstatnenosť. Inými slovami, v prípade, žedovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto mimoriadnymopravným poriadkom nemožno napadnúť, t. j. že dovolanie nie je procesne prípustné, totodovolanie dovolací súd odmieta a už neskúma prípustnosť a ani vecnú dôvodnosťdovolacích dôvodov, avšak ak je dovolanie procesne prípustné, ale je vecne nedôvodné,dovolací súd dovolanie neodmieta, ale zamieta.
19. Z napádaného uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd zistil, že dovolaniesťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pričom posudzovalprocesnú prípustnosť dovolania, nie však dôkladne z dôvodov uvedených v § 238 OSP,ale o to dôkladnejšie z pohľadu všeobecných dôvodov zmätočnosti konania uvedenýchv § 237 OSP a špeciálne zo sťažovateľom v dovolaní uvádzaného dôvodu podľa § 237ods. 1 písm. f) OSP, a zistil, že dovolaním sťažovateľa napadnuté rozhodnutie krajskéhosúdu, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu netrpia vnútornourozporuplnosťou odôvodnenia ani jeho neúplnosťou, a preto dospel k presvedčeniu, že imnemožno vyčítať nedostatky, ktoré by v konečnom dôsledku znemožnili sťažovateľoviprávo relevantne konať pred súdmi v rámci jeho plnohodnotnej argumentácie pri využitíriadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov.
20. Podľa sťažovateľa však najvyšší súd nezobral na zreteľ, že rozhodnutie krajskéhosúdu a jemu predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu boli vydané po predchádzajúcomkasačnom rozhodnutí dovolacieho súdu, a teda že mohol dobromyseľne k nim vydržaťvlastnícke právo, keď na druhej strane uverili, že jeho právny predchodca (otec) mohol tieisté sporné nehnuteľnosti dobromyseľne nadobudnúť v rokoch 1957 – 1960 do vlastníctvatiež bez písomnej zmluvy iba na základe ich neformálnej zámeny za iné nehnuteľnosti.
21. V prerokovávanej veci dovolací súd podradil dovolacie námietky sťažovateľasmerujúce výhradne proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nesprávnemuprocesnému postupu súdov (tzv. iná vada konania) obidvoch stupňov pod ustanovenie § 241ods. 2 písm. b) a c) OSP, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,ale vzápätí vylúčil, že by na ne mohlo byť pri posúdení prípustnosti dovolaniakonštruovanej z ustanovenia § 238 ods. 2 OSP prihliadnuté.
22. Ústavný súd sa už výkladom vzťahu medzi § 238 ods. 2 a § 241 ods. 2 písm. b)a c) OSP v minulosti čiastočne zaoberal, a to napr. v náleze č. k. II. ÚS 18/05-51 z 8. júna2005, v ktorom dospel k záveru, že výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvoddovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP,„... bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu dovolacieho súdu nižším súdom“, v zmysle§ 238 ods. 2 OSP nenapĺňa prípustnosť dovolania, nemá oporu v Občianskom súdnomporiadku a ani v judikatúre samotného najvyššieho súdu (sp. zn. 2 Cdo 104/01), a takporušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces v opravnomkonaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
23. Ústavný súd nemá dôvod sa od tohto záveru odchýliť ani v teraz prerokovávanomprípade, lebo názor najvyššieho súdu skutočne vedie k neprípustnemu zúženiu právana prístup k dovolaciemu súdu, pretože z takého výkladu vyplýva, že akýkoľvek prieskumchýb (vád) doterajšieho konania a právneho názoru odvolacieho súdu dovolací súd vykonálen za podmienky, ak„dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať), a že z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 OSP nemožno považovať všeobecné, ale tiež záväzné (§ 243d ods. 1 OSP) pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po vecnej a procesnej stránke (napr. na doplnenie dokazovania pre účely zistenia skutkového stavu a pod.)“.
24. Právo na dovolanie, resp. mimoriadny opravný prostriedok, nie je ústavnezaručené. V ústave, Listine základných práv a slobôd a medzinárodných zmluvácho ľudských právach a základných slobodách podľa predchádzajúceho čl. 11 (teraz čl. 7ods. 4) ústavy žiadne také procesné oprávnenie zakotvené nie je. Právo na dovolanie akona mimoriadny opravný prostriedok ide teda nad rámec ústavne zaručených procesnýchoprávnení.
25. Na druhej strane však rozhodovanie súdu, či už ide o rozhodovanie o riadnomalebo mimoriadnom opravnom prostriedku, sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámecochrany základných práv jednotlivca. V demokratickom a právnom štáte sú všetky orgányverejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody, úlohou súdov je poskytovaťim ochranu, resp. svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd.
26. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu opakovanepotvrdzuje, že čl. 6 dohovoru síce nenúti zmluvné štáty na vytváranie odvolacích alebodovolacích (kasačných) súdov, avšak pokiaľ tieto jurisdikcie existujú, garancie čl. 6dohovoru musia byť rešpektované hlavne tam, kde zaisťujú účastníkom konania účinnéprávo na prístup k súdom na účely prerokovania ich práv (za všetky porov.napr. rozhodnutie z 19. 12. 1997 vo veci Brualla Gómez de la Torre v. Španielsko,č. 26737/95, § 33 in fine). Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že obmedzenieprístupu na súd nebude zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak nebude sledovaťlegitímny cieľ a ak tu nebude existovať primeraný vzťah proporcionality medzi použitýmiprostriedkami a legitímnym účelom, ktorý má byť dosiahnutý (porov. vec Kreuz v. Poľskoz 19. 6. 2001, č. 28249/95, § 55).
27. Ústavný súd môže teda uzavrieť, že Európsky súd pre ľudské práva sa zreteľnevyslovil k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru pri posudzovaní rozhodovania súdnychčlánkov s podobným postavením, aké má najvyšší súd pri rozhodovaní o civilných (ale ajtrestných) dovolaniach.
28. Z uvedeného je teda nepochybné, že samotná existencia dovolania akomimoriadneho opravného prostriedku nepožíva ústavnoprávnej ochrany, resp. inýmislovami, nie je povinnosťou štátu, aby taký prostriedok ochrany práv do svojho právnehoporiadku zakomponoval. To však nezbavuje súd povinnosti interpretovať a aplikovaťpodmienky pripustenia tohto prostriedku, pokiaľ ho štát vo svojom zákonodarstve vytvoriltak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva na spravodlivý proces. Ak v zákone existujeobmedzenie práva na prístup k súdu v rámci konania o mimoriadnom opravnomprostriedku, je potrebné sledovať, či tieto obmedzenia sú proporcionálne ochranezákladného práva, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétnehoprípadu v rovine výkladu a aplikácie takých obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajúlen rámec obsahu jednoduchého práva, ale práve aj rámec jeho interpretácie a aplikácie.Inými slovami, dovolací súd si musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripusteniadovolania vedomý toho, že účastník konania ním vždy sleduje ochranu svojichsubjektívnych práv bez ohľadu na to, aký iný účel konanie o mimoriadnom opravnomprostriedku sleduje štát (napr. zjednocovanie judikatúry ap.). Tento účel nemôže prevážiťnad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych právcelkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Podmienky pripustenia dovolania podľa § 238ods. 2 OSP preto treba vykladať tak, aby bola naplnená ústavou ustanovená povinnosťsúdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv (a to v prvom rade) aj účel danéhotypu dovolacieho konania, a to v rámci jednotného občianskeho súdneho konaniav organizácii všeobecných súdov, ktorý musí tvoriť celok prístupný účastníkom aždo svojho najvyššieho článku. Ak má tento systém garantovať právo na súdnu ochranu,musí byť telesom funkčným. Preto majú jednotlivé stupne súdnej sústavy pri rozhodovanívo veci svoju nezameniteľnú úlohu. V konaní o mimoriadnom opravnom prostriedkuzákonodarca zveril súdom úlohu preskúmať vec po stránke právnej a vo výnimočnýchprípadoch aj po stránke skutkovej (ide o systém revízny). Tomu zodpovedá aj škálaprávnych prostriedkov vrátane kasácie pôvodného rozhodnutia. Ustanovenie § 243d ods. 1OSP má zaistiť, aby súd, ktorému rozhodnutie bolo zrušené a má vo veci ďalej konať,nielenže poznal, prečo dovolací súd považoval jeho rozhodnutie za chybné, ale aj čoho samá pri ďalšom postupe vyvarovať. To je práve zmysel inštitútu viazanosti nižšieho súduprávnym názorom súdu vyššieho. V žiadnom prípade nebráni ustanovenie § 243d ods. 1OSP súdu nižšieho stupňa, aby na základe nových skutočností dospel k rovnakým záverom;vedie ho však záväzne k tomu, aby neopakoval predchádzajúce nedostatky procesnéhoi hmotnoprávneho charakteru. Analogicky v tomto smere nemožno prehliadnuť ani pozíciuústavného súdu, ktorého rozhodnutia sú pre všeobecné súdy záväzné.
29. Ústavný súd, ktorého funkciou je ochrana ústavou zaručených základných právjednotlivca, opakuje, že celkom rešpektuje právomoc najvyššieho súdu zvoliťzodpovedajúci výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ale tak, abytento výklad v prvom rade rešpektoval ochranu základných práv jednotlivca. Tomu potomzodpovedá taký výklad a aplikácia ustanovenia § 238 ods. 2 OSP v otázke prípustnostidovolania, a to aj v súvislosti s § 243d ods. 1 OSP, ktorý v každom prípade umožnímeritórne posúdenie veci z hľadiska stretu odlišných právnych názorov na výklad právneho(hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho) predpisu odvolacieho a dovolacieho súdupri rozhodovaní v tej istej veci po sebe v rámci inštančného postupu, a to pod zorným uhlomnámietky dovolateľa týkajúcej sa kritiky právneho postupu odvolacieho a dovolacieho súdutak, aby bol zrealizovaný ústavný princíp na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktoréhointegrálnou súčasťou, a nie prekážkou, sú aj citované zákonné ustanovenia.
30. Súhrnne povedané, v danej veci najvyšší súd nerešpektoval ani svojupredchádzajúcu judikatúru v tejto veci (rozsudok sp. zn. 6 M Cdo 5/2010), ani nálezovújudikatúru ústavného súdu (II. ÚS 18/05), a to bez toho, že by predložil dodatočneodôvodňujúcu (konkurujúcu) argumentáciu spôsobilú vyložiť, prečo sa od tejto judikatúryodchyľuje. Okrem toho odmietnutím dovolania sťažovateľa pre jeho údajnú neprípustnosťodoprel ústavný súd sťažovateľovi spravodlivosť, čím porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru. Uvedeným záverom ústavný súd samozrejme nijako neprejudikuje akonajvyšší súd o dovolaní sťažovateľa, ktoré bolo z pohľadu ústavného súdu prípustné, vecnerozhodne.
31. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti smerujúcej proti uzneseniunajvyššieho súdu podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyhovela rozhodol, že v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 274/2013z 12. decembra 2014 došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv zaručených čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtorozhodnutia.
32. Súčasne ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3písm. b) zákona o ústavnom súde], tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
33. Ďalšími námietkami sťažovateľa vo vzťahu k ním namietanému porušeniuzákladného práva na ochranu vlastníctva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1dodatkového protokolu v príčinnej súvislosti s napádaným uznesením najvyššieho súdu saústavný súd už nezaoberal, lebo už zhora uvedené a zistené dôvody zakladali nutnosťkasácie uznesenia najvyššieho súdu, preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokutohto rozhodnutia.
34. Ústavný súd nerozhodoval ani o nároku sťažovateľa na úhradu trov konania, pretože jeho právny zástupca si tento nárok neuplatnil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015