znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 199/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   A.   K.,   K.,   správkyne   úpadcu   Ing.   Ľ.   B.,   K., zastúpenej advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 31 K 74/2011 z 9. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   A.   K.,   správkyne   úpadcu   Ing.   Ľ.   B., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. A. K. (ďalej len „sťažovateľka“), správkyne úpadcu Ing. Ľ. B. (ďalej len „úpadca“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   31   K 74/2011 z 9. septembra 2012.

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 31 K 74/2011   z 5.   januára   2012   bolo   začaté   konkurzné   konanie   proti   úpadcovi a uznesením   okresného   súdu   z 27.   marca   2012   bola   sťažovateľka   ustanovená   úpadcovi za predbežného správcu. Okresný súd vyhlásil uznesením sp. zn. 31 K 74/2011 z 9. mája 2012 konkurz na majetok úpadcu, konkurz bol uznaný za malý a sťažovateľka bola týmto uznesením   ustanovená   za   správkyňu   podstaty   úpadcu.   Sťažovateľka   uviedla, že ako ustanovená   správkyňa   po   vyhlásení   konkurzu   vykonala   všetky   potrebné   úkony na zistenie   a zabezpečenie   majetku   úpadcu,   ako   aj   súpis   jeho   majetku   a zoznam pohľadávok.   O všetkých   vykonaných   úkonoch   informovala   súd   v štyroch   správach. Sťažovateľka podaním z 18. septembra 2012 požiadala okresný súd o priznanie paušálnej odmeny   za výkon   funkcie   správcu   do   konania   schôdze   veriteľov.   S poukazom   na   §   12 ods. 2 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len „vyhláška   č. 665/2005   Z.   z.“),   sťažovateľka požiadala, aby jej bola priznaná paušálna odmena vo výške 6 638,78 €, pretože podľa jej zistení je úpadca podnikateľom. O návrhu   sťažovateľky   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   31   K 74/2011 z 9. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Okresný súd posudzoval úpadcu ako fyzickú osobu – nepodnikateľa, preto priznal sťažovateľke paušálnu odmenu vo výške 796,66 € pozostávajúcej zo sumy 663,88 € + DPH, ktorej je sťažovateľka platiteľom.

3. Sťažovateľka   pri   zisťovaní   majetku   úpadcu   zistila,   že   úpadca   je   vedený v živnostenskom   registri,   hoci   má   od   5.   januára   2012   pozastavený   výkon   živnosti. Sťažovateľka tiež zistila, že úpadca má v Rakúsku evidovanú živnosť, ktorej predmetom je opatrovanie   osôb.   Na   základe   týchto   skutočností   dospela   sťažovateľka   k záveru, že úpadca je podnikateľom, a preto požiadala, aby jej bola priznaná paušálna odmena podľa § 12 ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 665/2005 Z. z., t. j. podľa ustanovenia, ktoré upravuje výšku   paušálnej   odmeny   v prípade   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   fyzickej   osoby   – podnikateľa alebo právnickej osoby. Okresný súd v napadnutom uznesení vyjadril názor, že rozhodujúcim   kritériom   určenia   výšky   paušálnej   odmeny   správcu   je   skutočnosť, že konkurz   bol   vyhlásený   na   majetok   fyzickej   osoby   –   nepodnikateľa.   Okresný   súd poukázal   aj   na   vyjadrenie   sťažovateľky   ešte   ako   predbežnej   správkyne,   ktorá   navrhla v prípade   úpadcu   otvoriť   malý   konkurz.   Preto   ani   zistenie   sťažovateľky   v priebehu konkurzného konania, že úpadca je podnikateľ, nemohlo mať vplyv na zvýšenie paušálne odmeny sťažovateľky.

4. Sťažovateľka s týmto názorom okresného súdu nesúhlasí, podľa nej je „... úplne irelevantné, či úpadca vykonáva podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky alebo iného ktoréhokoľvek členského štátu únie. Podľa primárneho práva únie, ktoré má prednosť aj pred zákonmi Slovenskej republiky má úpadca štatút podnikateľa.“.

Okresným   súdom   vyjadrený   názor,   podľa   ktorého   je   rozhodujúcou   skutočnosťou pre určenie   paušálnej   odmeny   fakt,   že   konkurz   bol   vyhlásený   na   fyzickú   osobu   – nepodnikateľa, považuje sťažovateľka za prejav prílišného formalizmu.

5.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Zároveň sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby uložil okresnému súdu povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu. Okresný súd postupoval pri rozhodovaní príliš formálne, v dôsledku čoho nebola sťažovateľke priznaná paušálna odmena v požadovanej výške.

Ústavný   súd   v úvode   uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

9.   Okresný   súd   takto   odôvodnil   napadnuté   uznesenie   vo   vzťahu   k požiadavke na paušálnu odmenu:

«Súd   sa   nestotožnil   s   tvrdením   správcu,   že   paušálnu   odmenu   správcu   za   výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov v konkurze vyhlásenom na majetok fyzickej   osoby   –   nepodnikateľa   respektíve   podnikateľa   legislatíva   Slovenskej   republiky priamo nerieši,   ktorá skutočnosť,   je dôvodom na použitie euro – konformného výkladu a výkladu v intenciách európskeho práva. Vyhláška č. 665/2005 Z. z. vo svojom ustanovení. § 12 jednoznačne stanovuje kritérium pri učení výšky paušálnej odmeny správcu. Kritériom výšky je samotné vyhlásenie konkurzu ma majetok fyzickej osoby – nepodnikateľa alebo „ v iných veciach“, teda u fyzickej osoby – podnikateľa a právnickej osoby, pričom týmto kritériom nie je majetok na ktorý sa vyhlásenie konkurzu vzťahuje. V predmetnej veci bol konkurz vyhlásený na majetok fyzickej osoby – nepodnikateľa a to tak z dôvodu petitu návrhu na vyhlásenie konkurzu, ako aj následne podaného samotného návrhu predbežného správcu na otvorenie malého konkurzu. Z dôvodu, že konkurz bol tunajším súdom vyhlásený na   majetok   fyzickej   osoby   –   nepodnikateľa,   nemá   skutočnosť,   že   úpadca   je   reálne podnikateľom a vyhlásený konkurz sa vzťahuje aj na majetok podnikateľa, vplyv na zvýšenie paušálnej odmeny, tak ako to správca vo svojom návrhu požadoval.

Na   základe   vyššie   uvedeného   v   danom   prípade,   po   preskúmaní   veci,   súd   dospel k záveru, že sú splnené podmienky vyžadované vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami pre   vyplatenie   paušálnej   odmeny   vo   vyššie   uvedenej   výške   správcovi   podstaty,   a   preto rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   toho   uznesenia   a   ustanovenému správcovi podstaty priznal paušálnu odmenu vo výške 663,88 €. Vzhľadom na skutočnosť, že správca je platiteľom DPH, patrí správcovi v zmysle ust. § 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. odmena po započítaní DPH súhrnne vo výške 796,66 €.»

10. Ústavný súd sa   oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu a nezistil   v ňom   sťažovateľkou   vytýkané nedostatky,   tiež   nezistil   taký   výklad   právnych noriem   aplikovaných v danej veci,   ktoré by mohli vyvolať účinky   nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako to namieta sťažovateľka. Okresný súd dal sťažovateľke korektnú odpoveď na jej požiadavku o priznanie paušálnej odmeny vrátane výšky priznanej odmeny. V napadnutom   uznesení   okresný   súd   vyhodnotil   konkrétne   okolnosti   danej   veci, predovšetkým skutočnosť, že konkurz bol vyhlásený na majetok úpadcu ako fyzickej osoby – nepodnikateľa. Úvahy okresného súdu, ktoré boli založené predovšetkým na tomto fakte, sú plne legitímne a ústavne akceptovateľné. Závery, ku ktorým okresný súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, pretože majú oporu v zákone,   resp.   vyhláške   č.   665/2005   Z.   z.,   sú   jasne   a   dostatočne   právne   zdôvodnené. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že by išlo o formalizmus pri výklade ustanovení   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   sťažovateľkinu   vec.   Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny   názor   okresného   súdu   svojím   vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Uvedené nedostatky však z napadnutého uznesenia okresného súdu nevyplývajú.

11. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd   konštatuje,   že   okresný   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   relevantných   právnych   noriem   (vyhláška   č.   665/2005   Z.   z.)   podstatné   pre posúdenie   veci   boli   interpretované   a   aplikované   správne,   a   jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   ústavnoprávne akceptovateľné.

Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

12.   Pretože   sťažnosť   bola   v celom   rozsahu   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho významu   zaoberať   sa   ďalším   návrhmi   sťažovateľky,   pretože   tieto   sú   viazané   na   to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013