znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 199/09-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka prerokoval sťažnosť Ľ. P., H., zastúpeného advokátom Mgr. V. P., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 10/2009 z 3. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Základné   práva   Ľ.   P.   podľa   čl.   17   ods.   2   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Tdo 10/2009 z 3. apríla 2009   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2009 doručená a 24. júna 2009 doplnená/zmenená sťažnosť Ľ. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   napadol   postup   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 10/2009 z 3. apríla   2009, ktorým bolo jeho dovolanie ako neprípustné odmietnuté podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh, ako aj zo spisu Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 19/07 vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 19/07 z 24. októbra 2007 uznaný za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon účinného do 1.   januára   2006   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   na   tom   skutkovom   základe,   že   v bližšie určenom čase ako konateľ v mene spoločnosti W., s. r. o., na základe zmluvy o pôžičke vylákal od P. G. 200 000 Sk v hotovosti, pod zámienkou použitia pôžičky na podnikanie s tým, že ich vráti do 18. augusta 2005 s úrokom, pričom peniaze použil na vlastnú   potrebu mimo podnikania   a v   stanovenom   termíne   ani   dosiaľ ich nevrátil a zároveň popiera existenciu takejto pôžičky, čím spôsobil škodu P. G. vo výške najmenej 200 000 Sk. Za uvedený skutok bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody   vo   výmere   jeden   rok, ktorého   výkon   mu   bol   odložený   na   skúšobnú   dobu   v   trvaní   2-rokov.   Zároveň   mu   bol uložený   peňažný   trest   v sume   20   000   Sk.   Pre   prípad,   že   by   peňažný   trest   mohol   byť úmyselne   zmarený,   ustanovil   okresný   súd   sťažovateľovi   náhradný   trest   vo   výmere   2 mesiace. V neposlednom rade bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť poškodenému škodu v sume 200 000 Sk; so zvyškom nároku na náhradu škody bol poškodený odkázaný na občianske súdne konanie. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 To 1/08 z 13. marca 2008 zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a náhrade škody a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody vo výmere jeden   rok, ktorého výkon mu bol odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2-rokov, pričom poškodený bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd   napadnutým   uznesením sp.   zn.   6   Tdo   10/2009   z 3.   apríla   2009   tak,   že   dovolanie sťažovateľa odmietol.

  3. Sťažovateľ po obsiahlej kritike skutkových a právnych záverov jeho trestnú vec posudzujúcich   súdov   (predovšetkým   okresného   a   krajského),   najmä čo   sa   týka   procesu hodnotenia   dôkazov, vo vzťahu   k   namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 10/2009 z 3. apríla 2009 uviedol, že minimálne polovica dovolania pojednáva o nesprávnom právnom posúdení skutku, najmä pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného činu   podvodu…   a   taktiež   nesprávne   právne   posúdenie   záväzkového   vzťahu…   Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu… vychádza z jednoznačne ničím nepodloženej úvahy… a je teda vyústením celého procesu, v ktorom všetky súdy rozhodovali jednoznačne jednostranne v neprospech sťažovateľa bez zohľadnenia čo i len niektorých z jeho argumentov resp. dôkazov svedčiacich v jeho prospech...“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Tdo   10/2009   z 3.   apríla   2009   bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné právo v zmysle čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, toto rozhodnutie zruší a sťažovateľovi prizná finančné zadosťučinenie v sume 6 639 € a trovy konania v sume 245,70 €, ktoré mu vyplatí najvyšší súd.

5. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 199/09-22 zo 14. júla 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti, čo urobil podaním č. KP 8/2009-77 zo 17. septembra 2009, v ktorom v podstatnom uviedol, že dovolací súd nemôže skúmať správnosť   a úplnosť   zisteného   skutku,   ani   ho   meniť,   preto   jeho   postup   pri   odmietnutí dovolania bol správny. Sťažnosť preto navrhol ako nedôvodnú odmietnuť.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Pri porade senátu predložil pôvodne určený sudca spravodajca Milan Ľalík spravodajskú správu pre vyhovenie návrhu sťažovateľa v súvislosti s porušením jeho základných práv garantovaných čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   17   ods.   2   ústavy. S týmto návrhom však nevyslovili súhlas ostatní dvaja členovia senátu, preto rozhodnutím jeho predsedu bol určený za sudcu spravodajcu Peter Brňák, ktorý vypracoval aj tento nález.

II.

  7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 10/2009 z 3. apríla   2009, ktorým bolo jeho dovolanie ako neprípustné odmietnuté podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku.

9. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

10. Vo všeobecnosti platí, že sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je možné vyhovieť, ak namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

11. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov,   pokiaľ tieto súdy   vo   svojej   činnosti   postupujú   v súlade   s právami   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zakotvenými v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy   (čl. 46   až čl. 50 ústavy).   Podobne ústavný súd uviedol (III. ÚS 11/09), že „všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v súlade s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v príslušnom   právnom   konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je Trestný poriadok.“ Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

12. Právo na súdnu ochranu sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia   §   368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

13. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 10/2009 z 3. apríla 2009 sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd... prerokoval dovolanie... a zistil, že nie je dôvodné.

Podľa § 371 ods. 1, písm. i/ Tr. por....   dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Zo znenia vyššie uvedeného ustanovenia Trestného poriadku... z inštitútu dovolania ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   je   zrejmé,   že   trestné   konanie   je   v   zásade dvojinštančné. Najvyšší súd..., ako súd rozhodujúci o mimoriadnom opravnom prostriedku

-   dovolaní,   je   viazaný   skutkovým   stavom,   ako   ho   zistil   súd   prvého   a   druhého   stupňa. Rovnako nie je oprávnený ani posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu.

Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   právoplatným   rozhodnutiam súdu,   ktorý   je   určený   k   náprave   v   zákone   výslovne   uvedených   procesných   a hmotnoprávnych   pochybení,   čo   celkom   zreteľne   vyplýva   z   konštrukcie   jednotlivých dovolacích   dôvodov   podľa § 371 ods. písm. a) až písm. l/ Tr. por., resp. aj z ustanovenia § 374 ods. 3 Tr. por. Tento mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Svedčí tomu aj dikcia ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.... Podľa § 371 ods. 6 Tr. por. dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže   dopĺňať,   upravovať   alebo   meniť   iba   súd   odvolací,   pretože   dovolací   súd   nie   je všeobecnou   treťou   inštanciou,   zameranou   na   preskúmanie   všetkých   rozhodnutí   súdu druhého stupňa. Samotnú správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať už aj z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol   podľa   zásad   ústnosti   a   bezprostrednosti   v konaní   o   dovolaní   sám   vykonávať.   V dôsledku uvedeného iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov nemožno vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Naznačený dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   inom   nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo   veci   samej,   pokiaľ   tieto   chyby   spočívajú   v   právnom   posúdení   skutku   alebo   iných skutočností   podľa noriem hmotného práva.   V   konečnom   dôsledku z toho   vyplýva,   že s poukazom na dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba tzv. právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu, zistenému súdmi nižších súdov. Skutkový stav je v rámci rozhodovania o dovolaní, opierajúcom sa o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., hodnotený len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže ani skúmať ani meniť.

Z   pohľadu   dovolacieho   súdu   treba   predovšetkým   uviesť,   že   obsah   konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne   vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho a jeho podstatou sú námietky správnosti skutkových zistení alebo hodnotenia dôkazov súdmi nižšieho stupňa, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.

V   posudzovanej   veci   je   z   dôvodov   dovolania   zrejmé,   že   obvinený   Ľ.   P.   namieta spôsob,   akým   súdy   prvého   a   druhého   stupňa   vyhodnotili   v   jeho   neprospech   vykonané dôkazy a ako posúdili skutok, ktorého sa dopustil. Skutok tak, ako bol zistený Okresným súdom... aj Krajským súdom... je pre najvyšší súd záväzný a právne posúdenie skutku krajským súdom je potom správne a v súlade so zákonom.

Súdy oboch stupňov vecne správne a argumentačne výstižne poukázali aj na dôvody, ktoré viedli k potrebe posúdiť zistené konanie obvineného... ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,3 Tr. zák. Existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.   i/   Tr.   por.   obvinený...   vidí   zjavne   v   skutkových   zisteniach   prvostupňového   a odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne v dôsledku podľa jeho názoru chybného hodnotenia vykonaných dôkazov.

Z uvedeného v konečnom dôsledku vyplýva, že rozhodnutie napadnuté dovolaním nespočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   skutku   ani   na   inom   nesprávnom hmotnoprávnom   posúdení,   pretože   skutok,   tak   ako   bol   súdmi   oboch   stupňov   zistený, vykazuje znaky už uvedeného trestného činu podvodu podľa § 250 ods.   1,3 Tr.   zák., z ktorého bol obvinený... uznaný za vinného. Preto ním uvádzaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/Tr. por. nie je daný.

Vylákanie peňazí patriace inej osobe, za iným účelom než na aký boli použité a popieraním ich prijatia, je v skutku uvedenom v odsudzujúcom prvostupňovom rozsudku, ktorý odvolací súd svojim rozsudkom nezmenil, a ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd podľa zákona nemôže skúmať ani meniť (časť vety za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. účinného od 1. januára 2006), dostatočne vyjadrený predchádzajúci úmysel uviesť iného do omylu a spôsobiť mu tak škodu. Skutok, ktorého sa dopustil obvinený..., tak v právnom vyjadrení je trestným činom podvodu - jeho hmotnoprávne posúdenie je v súlade so zákonom.

Na   základe   uvedených   skutočností je zrejmé, keďže dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por... v posudzovanej veci nebol daný, najvyšší súd dovolanie obvineného... podľa § 382 písm. c/ Tr. por... odmietol na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci.“

14. Ústavný   súd   v   súvislosti   s   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie   ústavného súdu   nahradiť jeho právny názor   svojím   vlastným. Podľa   názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva taká jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   Trestného poriadku,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu.   Jeho   právne   závery v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne napr. III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06, III. ÚS 198/07). Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označeného základného práva.

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či zákonné dôvody   prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Trestný poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľa   k súdnej   ochrane   v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

  16.   Aj keď úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   spravidla   nie   je   podávať   výklad   zákonov,   resp.   právnych   noriem nachádzajúcich   sa   v zákonoch,   pretože nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, považoval v danom prípade na podporu   svojho   záveru   o ústavnej   akceptovateľnosti   názoru   najvyššieho   súdu,   ktorý dovolací   dôvod podľa   §   371   ods. 1   písm.   i)   Trestného   poriadku   v danej   veci   nezistil, poukázať na skutočnosť,   že z dikcie   uvedeného ustanovenia Trestného poriadku   [§ 371 ods. 1 písm. i)] vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať iba vady právne. Tento záver umocňuje zákonný text § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku za bodkočiarkou „správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“. Skutkový stav je pri rozhodovaní o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t. j. či sú právne kvalifikované   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   hmotného   práva.   Aj   podľa   názoru ústavného súdu najvyšší súd nie je oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať postup nižších   súdov   pri   dokazovaní   a   hodnotení   dôkazov,   ale   vychádza   iba   z   konečných skutkových zistení urobených nižšími súdmi a v nadväznosti na tieto stabilizované skutkové zistenia   posudzuje   správnosť   aplikovaného hmotno-právneho   posúdenia.   Tieto   skutkové zistenia   nemôže zmeniť, a to ani na základe prípadného doplnenia dokazovania, ani v   závislosti   na   inom   hodnotení   v   predchádzajúcom   konaní   uskutočnených   dôkazov. K uvedenému ústavný súd už iba dodáva, že preskúmanie skutkových zistení (ako predmet dokazovania   a jeho   hodnotenia)   v dvojstupňovom   konaní   (prvostupňový   a odvolací   súd, pozn.) je tak isto v súlade s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k dohovoru.

17. Keďže jadrom sťažovateľových tvrdení (tak v dovolacom konaní, ako aj v konaní pred   ústavným   súdom)   boli   námietky   smerujúce   práve   do   oblasti   skutkových   zistení („sťažovateľ žiadnu pôžičku... neobdržal“, „nikto... nevidel... odovzdávanie peňazí“, „JUDr. J....   klamal“,   „p. R. vypovedal... že o... odovzdávaní peňazí... nepočul“, „p. G., keď tento... klamal“, a pod.), ústavný súd v súlade s uvedeným v bode 16 (a tiež odôvodnením namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   –   bod   13)   konštatuje,   že   nezistil   porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj keby sťažovateľ mimo rámca zisťovania skutkového stavu (a jeho hodnotenia nižšími súdmi) namietal iba právne závery, na základe ktorých bol uznaný za vinného z trestného činu podvodu, hoci podľa jeho názoru jemu prisudzovaný skutok nebol trestným činom, naďalej podľa   názoru ústavného   súdu   platia/sú   udržateľné   závery   dovolacieho   súdu   (pozri   bod   13   – „Vylákanie   peňazí   patriace   inej   osobe,   za   iným účelom než na aký boli použité a popieraním ich prijatia,   je   v skutku uvedenom   v odsudzujúcom...   rozsudku...   dostatočne vyjadrený predchádzajúci úmysel uviesť iného do omylu a spôsobiť mu tak škodu. Skutok, ktorého sa dopustil obvinený..., tak v právnom vyjadrení je trestným činom podvodu - jeho hmotnoprávne   posúdenie   je   v   súlade   so   zákonom“),   a teda   ani   v tomto   ohľade   nie   je namietané uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

18. Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   prijaté   o nevyhovení   sťažnosti   v   časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o nevyhovení sťažnosti vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, potom   nemožno   uvažovať   ani   o príčinnej   súvislosti   medzi   dovolacím   uznesením a porušením základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

19. Vychádzajúc   z čl.   124   ústavy,   ktorý   vymedzuje   kľúčovú   ústavnú   funkciu ústavného súdu zabezpečovať ochranu ústavnosti, je jeho prioritnou úlohou v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy všestranne posúdiť a zhodnotiť namietané právoplatné rozhodnutie orgánu   verejnej   moci   z hľadiska   toho,   či   jeho   prípadné   nedostatky   nevykazujú   takú intenzitu, že ide   o rozhodnutie, ktoré nie je z hľadiska požiadaviek na ochranu ústavou garantovaných a chránených hodnôt akceptovateľné a udržateľné. Ak zistenia ústavného súdu v konkrétnej veci takýto záver neumožňujú, tak by uplatnenie právomoci podľa čl. 127 ods.   2   ústavy   vysloviť   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd,   resp.   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy,   ktoré   je organicky spojené so zrušením namietaného rozhodnutia, bolo prejavom jeho nadmerného súdneho   aktivizmu   a ústavne   neprimeranej   ingerencie   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov.

20. Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľom označených základných práv v súvislosti   s namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

21. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto nálezu pripája odlišné stanovisko sudcu JUDr. Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010