znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 199/08-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   októbra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti   M.   D.,   P.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J. S., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní sp. zn. 20 C 1125/1996 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní sp. zn. 20 C 1125/1996 p o ru še n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina p r i ka zu j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 1125/1996 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   D. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v in n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina je p o v i n n ý uhradiť M. D. trovy právneho zastúpenia v sume 7   118 Sk   (slovom   sedemtisícstoosemnásť   slovenských   korún)   na účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. J. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2008 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1125/1996.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že k namietanému porušeniu označených práv   malo   dôjsť   nečinnosťou   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 1125/1996,   ktoré   sa   začalo 11.   októbra   1996   na základe   návrhu   na začatie konania.

Sťažovateľ   uviedol,   že   namietanou   nečinnosťou   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 20C 1125/1996,   v ktorom   si   na   základe   návrhu   na   začatie   konania   podaného 11. októbra 1996 v postavení navrhovateľa uplatnil nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia proti odporcovi S., Ž., bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Následne konajúci súd v rokoch 1997 – 2008 uskutočnil len niekoľko procesných úkonov vo veci (nariadenie troch pojednávaní, z toho prvé dve v krátkom časovom slede po sebe ešte v roku 1997 a tretie až po jedenástich rokoch v roku 2008, vydanie uznesenia o zastavení konania bez predchádzajúcej výzvy navrhovateľovi na odstránenie nedostatkov jeho návrhu na začatie konania), čo spôsobovalo neúmerné predlžovanie celkovej dĺžky napadnutého konania.

Napriek   tomu,   že od   podania   návrhu   na   začatie   konania   11.   októbra   1996 až do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 11. februára 2008 uplynulo už viac ako jedenásť rokov,   vec   nebola   právoplatne   skončená (okresný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol na pojednávaní 29. januára 2008, rozsudok zatiaľ nenadobudol právoplatnosť).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že „ku   dnešnému   dňu   je   predmetné občiansko-právne konanie vedené takmer 11 rokov a 4 mesiace, čo podľa môjho názoru nemožno hodnotiť ako konanie uskutočnené bez prieťahov, resp. v primeranej lehote“.

Sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že „s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania   je   nesporné,   že   príslušný   súd   mal   dostatok   možností   a časového   priestoru   na vydanie právne konformného – autoritatívneho rozhodnutia vo veci samej, teda na vydanie konečného   rozsudku,   ktorý   by   zároveň   nadobudol   právoplatnosť.   Keďže   sa   tak v predmetnom konaní nestalo, a to ani z dôvodu zložitosti veci, ani z dôvodov na strane účastníkov   konania,   je   nepochybné,   že   štát   objektívne   zodpovedá   za   prieťahy   v takom konaní“.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v tom,   že   okresný   súd   vo   veci   v dlhšom časovom   úseku,   a   to   od   vykonania   jednoduchých   úkonov   (nariadenie   pojednávania na 23.máj   1997   a   21.augusta   1997)   do   vydania   uznesenia   o zastavení   konania č. k. 20 C 1125/1996-71 z 19.09.2006, t. j. deväť rokov, nevykonal vo veci žiaden úkon.Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   argumentoval,   že   takýmto   zdĺhavým   nekonaním zo strany   dotknutého   justičného   orgánu   „dochádza   k hrubému   porušovaniu   práva na spravodlivý súdny proces, predovšetkým práva na konanie bez zbytočných prieťahov, priznané mi čl.48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote,   garantované   mi   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.“.

Podľa   sťažovateľa   došlo   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhol, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal tento nález:„V   občiansko-právnej   veci   navrhovateľa   M.   D.,   vedenej   pred   Okresným   súdom v Žiline pod sp. zn.: 20C 1125/1996, proti odporcovi S. (...), o zaplatenie 3.600.000,-Sk s prísl.,   bolo   postupom   Okresného   súd   v Žiline   porušené   právo   sťažovateľa   M.   D.,   B., na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote, garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.

Slovenská   republika,   zast.   Okresným   súdom   v Žiline   je   povinná   zaplatiť sťažovateľovi- M. D., finančné zadosťučinenie vo výške 120. 000,- Sk, do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

Slovenská   republika,   zast.   Okresným   súdom   v Žiline   je   povinná   zaplatiť sťažovateľovi- M. D., P., trovy konania a právneho zastúpenia na účet JUDr. J. S., (...) do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   199/08-12 zo 4. júna   2008   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu č. 1 SprS/242/08 z 18. septembra 2008 bolo ústavnému súdu doručené 23. septembra 2008 a je v ňom uvedené:

„Súd vo veci vytýčil pojednávania ešte v roku 1997 a následne vo veci prestal konať. V roku 2006 súd zastavil konanie z dôvodu nesprávneho označenia odporcu. Po zrušení tohto uznesenia Krajským súdom v Žiline bol navrhovateľ vyzvaný na presné označenie účastníkov. Následne okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 29. 1. 2008, ktorým návrh zamietol.

Podľa   vyjadrenia   dotknutej   súdnej   kancelárie   bol   spisový   materiál sp. zn. 20C/1125/1996 dňa 27. 3. 2008 zaslaný Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina.

Z   tohto   dôvodu   spisový   materiál   v súčasnej   dobe   nemám   k dispozícii   a teda   sa nemôžem ani bližšie vyjadriť k podanej sťažnosti. Bližšie vyjadrenie k podanej sťažnosti bude možné ústavnému súdu zaslať až potom, ako sa spis vráti z Krajského súdu v Žiline.“

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s relevantnými   spisovými   podkladmi   (najmä z vyjadrení účastníkov, z obsahu sťažnosti a jej príloh) zistil tento priebeh a stav konania:

Sťažovateľ   podal   11.   októbra   1996   návrh   na   začatie   konania.   V priebehu nasledujúceho obdobia (od   podania návrhu na začatie konania do   podania sťažnosti   na ústavnom súde, t. j. takmer 11 rokov a 4 mesiace) bol priebeh konania takýto:

– Okresným súdom boli na 23. máj 1997 a 21. august 1997 nariadené dva termíny pojednávaní, ktoré sa aj uskutočnili.

– Dňa 3. septembra 1997 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie so znením otázok, ktorými sa mal zaoberať súdny znalec.

–   Dňa   22.   septembra   2006   okresný   súd   doručil   sťažovateľovi   uznesenie č. k. 20 C 1125/1996-71   z   19.   septembra   2006   o zastavení   konania   z dôvodu   existencie prekážky   konania   (nesprávne   označenie   odporcu).   Proti   uvedenému   uzneseniu   podal sťažovateľ 6. októbra 2006 odvolanie.

– Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v nadväznosti na podané odvolanie vydal   uznesenie   o zrušení   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   20   C   1125/1996-71 z 19. septembra 2006 o zastavení konania.

– Dňa 19. novembra 2007 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu č. k. 20 C 1125/1996-71 z 21. marca 2007 s výzvou na presné označenie účastníkov konania a skutkový   popis   uplatneného   nároku.   Sťažovateľ   tejto   výzve   okresného   súdu   vyhovel podaním z 28. novembra 2007, ku ktorému pripojil aj svoju výzvu pre okresný súd, aby vytýčil nariadil termín pojednávania za účelom ukončenia predmetnej veci v čo najkratšom termíne.

–   Okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   29.   január   2008,   na   ktorom   návrh sťažovateľa na začatie konania svojím rozsudkom v celom rozsahu zamietol. Predmetný rozsudok   okresného   súdu   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nenadobudol právoplatnosť.

– Po podaní odvolania navrhovateľom je v súčasnosti vec riešená na krajskom súde.

Prehľad   úkonov   okresného   súdu   vykonaných   v konaní   vyplývajúci   zo   spisu sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení prieťahov konania však ústavný súd bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predložených spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom   sporu   je   návrh   na   náhradu   škody   spočívajúci   v uplatnenom   nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom posudzovaná vec nevykazuje znaky mimoriadnej skutkovej a právnej náročnosti. Ústavný súd však zároveň poukazuje na tú skutočnosť,   že dĺžka samotného konania – viac ako 11 rokov   –   je   aj   pri   zohľadnení   prípadnej   skutkovej   a právnej   náročnosti   ústavne neakceptovateľná.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisu   nezistil   žiadnu   právne   relevantnú okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   jeho   postupu   došlo   k   porušeniu   uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd   zároveň   pri   posudzovaní   prihliadal   aj   na   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom bol sťažovateľ   v postavení   navrhovateľa,   v podstate   nečinný.   Nečinnosť   okresného   súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 20 C 1125/1996 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   sporadické   úkony   súdu   (nečinnosť   súdu   v období od pojednávania   21.   augusta   1997   do   vydania   uznesenia   č.   k.   20   C   1125/1996-71 z 19. septembra 2006 o zastavení konania, nariadenie ďalšieho pojednávania na 29. január 2008, t. j. až po 11 rokoch od uskutočnenia posledného pojednávania, atď.).

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   identifikácie odporcu v napadnutom konaní z dôvodu jeho nesprávneho označenia navrhovateľom ktorá mala prispieť k celkovej   dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedená skutočnosť nemôže odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz, t. j. od podania návrhu na začatie konania 11. októbra 1996 až do vyhlásenia meritórneho rozhodnutia 29. januára 2008, predstavuje 11 rokov a štyri mesiace, pričom rozsudok dosiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 1125/1996   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd na základe   zistení,   že   postupom   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   sp. zn.   20 C 1125/1996   konal   bez   zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   120   000   Sk,   poukazujúc   najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľa ako účastníka konania a povahu prerokúvanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   pre   sťažovateľa   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   80   000   Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   S.. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   vyhlášky č. 279/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 358 Sk (za jeden   úkon   právnej   služby)   a 2-krát   201 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 7 118 Sk.

Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   obsahujúce   jeho   vyjadrenie   k vhodnosti ústneho pojednávania doručené ústavnému súdu 19. septembra 2008 nevyhodnotil ústavný súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie   vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008