znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 199/07-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   M.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj   základného   práva na spravodlivé súdne   konanie a na   zákaz   povinnej a nútenej práce podľa čl. 6 a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 6 CoE 112/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2007 faxom a 15. mája 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie a na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 6 a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 CoE 112/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. mája 2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   16.   decembra 2005   podal   oprávnený u sťažovateľa ako u súdneho exekútora návrh na zastavenie exekúcie proti povinnému. Sťažovateľ predložil návrh   oprávneného Okresnému súdu   Michalovce   (ďalej len   „okresný   súd“),   aby o ňom rozhodol. Zároveň navrhol, aby okresný súd zaviazal oprávneného nahradiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume 2 503 Sk. Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 1966/02 z 30. mája 2006 bola exekúcia zastavená a oprávnený zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume 1 790 Sk. Proti uzneseniu podal sťažovateľ 20. júna 2006 odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 CoE 112/2006 z 31. januára 2007 bolo uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania potvrdené, pričom náhrada trov odvolacieho konania nebola účastníkom priznaná.

Uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov   ústavy   a dohovoru.   Sťažovateľovi   totiž   nebola   priznaná   odmena   v súlade s vyčíslením,   ktoré podal, a v súlade   so   zákonom. Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené. V danej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov boli účelne vynaložené, ale   to,   či   možno   podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   za   počet   hodín   účelne vynaložených   na   exekúciu   považovať   súčet   všetkých   účelne   vynaložených   hodín   bez ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola   vykonávaná   v rôznych   dňoch.   Podľa názoru sťažovateľa je povinnosťou všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony v súlade s ich   obsahom, zmyslom   a cieľom.   V tejto   veci   však   krajský   súd potvrdením   uznesenia okresného súdu konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom § 196 zákona č. 233/1999 Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 14 vyhlášky. Rovnaký právny názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005. Preto uznesenie krajského súdu je zjavne arbitrárne, pričom účinok jeho interpretácie a aplikácie je nezlučiteľný s označenými základnými právami sťažovateľa.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 CoE 112/2006 s tým, aby bolo uznesenie z 31. januára 2007 zrušené a vec vrátená na ďalšie   konanie.   Ďalej   požaduje,   aby   ústavný   súd   zakázal   krajskému   súdu   pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

2. Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 CoE 112/2006-30 z 31. januára 2007 vyplýva, že potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 9 Er 1966/02-15 z 30. mája 2006 vo výroku o trovách konania s tým, že náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom nepriznáva. Podľa názoru krajského súdu súdnemu exekútorovi možno priznať len trovy, ktoré súd považuje za účelne vynaložené. Ak zákonodarca v ustanovení § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky pri   určení   časovej   odmeny   stanovil,   že   je   potrebné   vychádzať   z počtu   hodín   účelne vynaložených na exekúciu, potom ide o exekúciu ako o celok. Ak by zákonodarca mienil ten záver, že sadzba 200 Sk patrí za každú aj začatú hodinu pri jednotlivých   úkonoch exekučnej činnosti, bol by toto ustanovenie ohľadom časovej odmeny formuloval tak, ako je formulované v písm. b), t. j. ohľadom paušálnej odmeny, teda že sa odmena určuje podľa hodín účelne vynaložených na jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Vzhľadom na uvedené je odvolacia námietka sťažovateľa nedôvodná, keďže z ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky nepochybne vyplýva právo súdu skúmať výšku a účelnosť uplatnenej odmeny, a teda aj oprávnenie   posúdiť   jej   dôvodnosť   za   jednotlivé   časové   obdobia,   a teda   aj   náročnosť jednotlivých   úkonov   v súvislosti   s uplatňovaním   hodinovej   sadzby.   Krajský   súd   sa stotožňuje so záverom okresného súdu v tom, že tento spočítal jednotlivé sťažovateľom uplatnené časové úseky a priznal mu odmenu za príslušný počet hodín, ktoré sťažovateľ strávil pri výkone exekučnej činnosti s tým, že v takomto prípade už priznal odmenu za každú aj začatú hodinu.

3. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 vyplýva, že   uznesením   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   zo   14.   marca   2005   bola   exekúcia zastavená,   pričom   oprávnenému   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi trovy exekúcie v sume 1 568 Sk. Z odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom v sume 2 708 Sk priznal iba 1 568 Sk, lebo bol toho názoru, že súdny exekútor účelne vynaložil na exekúciu iba štyri hodiny. Podľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúc z ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky, podľa ktorej základná hodinová sadzba je 200 Sk za každú aj začatú hodinu, možno jazykovým výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba odmeny súdneho exekútora je 200 Sk za každú, hoci aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti. Táto odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony. Sčítanie času trvania jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu   je   v rozpore s citovanými ustanoveniami. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky a právoplatné uznesenie okresného súdu zrušil.

4. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M-Cdo 7/2006 z 28. mája 2007 vyplýva, že uznesením   Okresného   súdu   Žilina   bola   exekúcia   zastavená,   pričom   oprávnenému   bola uložená   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v   sume   4   620   Sk. Z odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom v sume 6 048 Sk priznal iba 4 620 Sk, lebo bol toho názoru, že za výkon exekučnej činnosti podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu   prislúcha   iba   odmena   v   sume   400   Sk,   teda   odmena   za   dve   hodiny   účelne vynaloženého času. Je preto zrejmé, že Okresný súd Žilina sčítal časy trvania jednotlivých úkonov   exekučnej   činnosti   vyjadrené   v minútach,   pričom   preskúmal   aj   účelnosť   času vynaloženého   súdnym   exekútorom   na   vykonanie   toho-ktorého   úkonu.   Tento   postup súdneho exekútora je podľa názoru najvyššieho súdu správny. Z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce   je   časové   hľadisko   jednotlivých   úkonov,   teda   čas   reálne   potrebný   na   ich vykonanie. Bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov. Ak by zákonodarca vychádzal z toho,   že   základná   hodinová   sadzba   200   Sk   patrí   za   každú   aj   začatú   hodinu   úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky formuláciu ako v písm. b) tohto ustanovenia. Nestalo sa tak, a preto nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu a na základe toho určenie odmeny vo výške podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky.   Pokiaľ   by   bolo   úmyslom   zákonodarcu   oceňovať   samostatne   každý   úkon exekučnej činnosti, ktorý nie je uvedený v § 15 ods. 1 vyhlášky, výslovne by to vyjadril v § 14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky.   Za   dôvodnú   nemožno   považovať   ani   námietku neprípustnosti   skúmania   účelnosti   vynaloženého   času   na   jednotlivé   úkony   exekučnej činnosti   súdov.   Práve   účelnosť   hodín   vynaložených   na   exekúciu   je   predpokladom   na priznanie odmeny exekútora. Trovy exekúcie, ktoré má uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd, ktorý nesie zodpovednosť za ich správnosť. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Výklad   príslušných   ustanovení   vyhlášky   uvedený   v uznesení   krajského   súdu   je celkom zrejme jedným z možných legitímnych výkladov, ktorý v nijakom prípade nemožno považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Rovnako treba hodnotiť aj výklad, ktorý presadzuje sťažovateľ.

Podľa zistenia ústavného súdu nie je v spornej otázke jednotná ani rozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu, pretože i tieto posudzujú spornú výkladovú otázku dvojakým spôsobom.

Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru treba osobitne uviesť, že táto časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená aj z iného pohľadu.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný (Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983, mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06).

Zo skutkového stavu daného prípadu je jednoznačné, že sťažovateľa ako súdneho exekútora   požiadal   o vykonanie   exekúcie   oprávnený.   Keďže   sťažovateľ   nevidel   dôvod požiadavku oprávneného odmietnuť, predložil vec súdu s tým, aby od neho získal poverenie na vykonanie exekúcie, čo sa aj stalo. Za tohto stavu preto vôbec nemožno hovoriť o tom, že by sťažovateľ vykonával v danej veci exekútorskú činnosť proti svojej vôli. Je to tak tým viac, že sťažovateľ vykonáva súdnoexekútorskú činnosť ako slobodné povolanie.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007