znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 199/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. A. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Senica č.   k.   7 C 27/02-94 zo   14.   februára 2005   a rozsudkom   Krajského súdu   v Trnave č. k. 9 Co 251/2005-151 zo 7. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2006 doručená   sťažnosť   J.   K.,   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 7 C 27/02-94 zo 14. februára 2005 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 9 Co 251/2005-151 zo 7. februára 2006.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   z 20.   októbra   2002 v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   7   C   27/02 „domáhal   primeraného zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.)   v dôsledku   choroby   z povolania   –   intoxikácie   sírouhlíkom   (...)   vo   výške 1.770.000,- Sk.“ Rozsudkom okresného súdu zo 14. februára 2005 č. k. 7 C 27/02-94 bola žalovanej obchodnej spoločnosti S., a. s., S., ako bývalému zamestnávateľovi sťažovateľa, uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 270 000 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti bola žaloba sťažovateľa zamietnutá a žiadnemu z účastníkov konania nebolo priznané právo na náhradu trov konania.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom zo 7. februára 2006 č. k. 9 Co 251/2005-151 tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania.

Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudli právoplatnosť 3. marca 2006.

Podľa sťažovateľa „Rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bola žaloba sťažovateľa v prevyšujúcej časti zamietnutá a rozhodovanie odvolacieho súdu v časti výroku   ktorým   bol   tento   výrok   potvrdený,   celkom   zjavne   bagatelizujú   zdravotný   stav sťažovateľa a neprimeranosťou priznaného odškodného negatívne zasahujú do ústavného princípu proporcionality. Týmto postupom a rozhodnutiami došlo ku porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. a jeho práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 27/02-94 zo 14. februára 2005 v časti výroku, ktorým návrh vo zvyšnej časti zamietol a v časti výroku o náhrade trov konania a rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 251/2005-151 zo 7. februára 2006 v časti výroku, ktorým bol potvrdený výrok citovaného rozsudku okresného súdu boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, navrhol zrušiť napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za právne zastupovanie na ústavnom súde advokátom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 7 C 27/02-94 zo 14. februára 2005 a rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 251/2005-151 zo 7. februára 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného v čl. 6 ods.1 dohovoru.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 251/2005-151, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II. ÚS 21/96).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti „náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia“ je otázkou   zákonnosti   a jej   riešenie   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   označených   práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v napadnutom rozhodnutí   č.   k.   9   Co   251/2005-151,   týkajúcim   sa   náhrady   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia v súvislosti s priznanou chorobou z povolania.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: „(...) Navrhovateľovi bola choroba z povolania chronická intoxikácia sírouhlíkom zistená dňa 6. 12. 2001. V tom čase platila vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia.

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   1   zákona   č.   437/2004   Z  .   z.   o náhrade   za   bolesť a o náhrade   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 8. 2004, na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy.

S   poukazom   na   tieto   zákonné   ustanovenia   nárok   navrhovateľa   je   potrebné posudzovať podľa vyhl. č. 32/1965 Zb., konkrétne podľa ustanovenia § 7 tejto vyhlášky. V   prípadoch   hodných   osobitného   zreteľa   môže   súd   odškodnenie   za   bolesť   a   za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v 1 a 2 (§ 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.).

Náhrada   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   určená   na   základe   počtu   bodov ustanoveného v lekárskom posudku predstavuje jednorazové odškodnenie za nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho osobných a spoločenských potrieb, alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Výška konkrétneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia závisí teda jednak od hodnotenia v lekárskom posudku, jednak od toho, či a v akom rozsahu a s akými prejavmi došlo k zmene stavu pred vznikom škody a po ňom. Pre správne určenie výšky tohto odškodnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody   a   aké   predpoklady   má   po   vzniku   škodlivej   udalosti.   Z   porovnania   týchto predpokladov možno vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a v spoločnosti.

Zvýšenie   odškodnenia   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   nad   ustanovené najvyššie   pomery   odškodnenia   je   prípustné   len   vo   výnimočných   prípadoch   hodných mimoriadneho zreteľa, kedy zapojenie poškodeného do spoločenského života je v dôsledku poškodenia   zdravia   veľmi   výrazne   obmedzené   alebo   úplne   stratené   v porovnaní   s jeho významnými aktivitami pred vznikom škody. V prípade, ak ujma na zdraví má preukázateľne trvalé a výraznejšie nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh, teda keď je   vylúčený   alebo   obmedzený   z   účasti   na   plnom   osobnom   a   rodinnom,   spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, ak mu dokonca sťažuje alebo znemožňuje výkon alebo   voľbu   povolania,   voľbu   životného   partnera,   prípadne   možnosti   ďalšieho sebavzdelávania, možno hovoriť o existencii prípadov hodných osobitného zreteľa, ako to má na mysli ustanovenie § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade navrhovateľa je potrebné zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Správne však súd prvého stupňa   považoval   za   potrebné   zvýšiť   túto   náhradu   len   5-násobne,   nie   ako   žiadal navrhovateľ v návrhu i v odvolaní, zvýšiť túto náhradu na 60-násobok, resp. na 30-násobok. Zvýšenie   5-násobné   je   primerané   poškodeniu   zdravia   navrhovateľa,   ktoré   vzniklo   ako následok choroby z povolania, ktorú získal u odporcu.

Vzhľadom   na   osobu   navrhovateľa   je   takéto   zvýšenie   primerané,   keď   sa   nejedná o osobu, ktorá by pred nadobudnutí choroby z povolania sa spoločensky angažovala tak, že vznik choroby z povolania jej znemožnil a obmedzil toto angažovanie či v spoločenskom, kultúrnom,   politickom   alebo   športovom   živote.   Pred   vznikom   choroby   z   povolania   sa navrhovateľ   nezapájal   aktívne   do   spoločenského   života   v   mieste   bydliska   ani   v širšom okruhu, aktívne nešportoval, nebol zapojený do aktívneho politického a kultúrneho života v mieste bydliska,   prípadne v širšom rámci. Okrem práce sa venoval svojím koníčkom, najmä rybárčeniu. V tejto oblasti je pravdepodobne čiastočne obmedzený, preto je potrebné zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak nie v takej výške, ako žiadal navrhovateľ vo svojom návrhu.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   o výške   náhrady   za sťaženie spoločenského uplatnenia v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie sťažovateľa   považovať   za   neodôvodnené   a napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa potvrdiť.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

3. Sťažovateľ namietala aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ,   ktorý   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver   o porušení   jeho   práva   na   súdnu   ochranu.   Sťažovateľovi   súdy   neodopreli spravodlivosť, ibaže jej návrhu na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v plnom   rozsahu   nevyhoveli.   Ústavou   zaručené   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006