znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 199/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom najprv pod sp. zn. 3 C 263/87 a následne pod sp. zn. 4 C 246/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2005 doručená sťažnosť P. G., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. S., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom najprv pod sp. zn.   3   C   263/87   a následne   po   zastavení   konania   voči   jednému   z navrhovateľov a vylúčení „prevyšujúcej   časti   veci“ na   samostatné   konanie   pod   sp. zn. 4 C 246/2001 (uznesenie č. k. 3 C 263/87-439 z 21. marca 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. júna 2001).

Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že vec sp. zn. 4 C 246/2001 bola rozhodnutá rozsudkom č. k. 4 C 246/2001-426 z 2. februára 2005, ktorý vzhľadom na nepodanie odvolania účastníkmi nadobudol právoplatnosť 30. júna 2005.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa „(...)   Lehota   dvoch   mesiacov   na   podanie ústavnej sťažnosti plynie od 30. 06. 2005“.

Sťažovateľ žiadal   vysloviť porušenie   ním   označených   práv,   priznať mu finančné zadosťučinenie „vo výške 300 000 Sk“ a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola... v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 4 C 246/2001 (predtým sp. zn. 3 C 263/87) boli porušené sťažovateľom označené základné práva.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o porušení tohto základného práva dozvedieť. Začiatok zákonnej lehoty je teda v prípade tohto   práva   vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho porušení. Posúdenie tejto možnosti je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Pokiaľ   ide   o konkrétne   okolnosti   rozhodujúce   pre   plynutie   zákonnej   lehoty   na podanie sťažnosti, z obsahu sťažnosti sťažovateľa a zo zistení ústavného súdu dopytom na okresnom súde vyplýva, že o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu (t. j. konanie pred ním sa už skončilo) sa sťažovateľ dozvedel najneskôr 2. februára 2005,   keď   okresný   súd vo   veci   vyniesol   rozsudok,   resp.   2. marca 2005,   keď   bol   tento rozsudok doručený jeho právnemu zástupcovi. Predmetnú sťažnosť však ústavnému súdu podal až 30. augusta 2005, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pritom nezistil z obsahu sťažnosti sťažovateľa žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch mesiacov počítal v danej veci od neskoršieho času, než je čas,   keď mu bolo oznámené, resp.   doručené uvedené rozhodnutie okresného súdu.

Z týchto dôvodov bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že predmetnú sťažnosť možno považovať aj za zjavne neopodstatnenú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa totiž ochrana základnému právu   vrátane   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   poskytuje   v konaní   pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi   verejnej moci   (v tomto prípade   okresným   súdom)   ešte trvalo.   Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pritom   z toho,   že   účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (pozri   napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2005