znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 199/04-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Margity Cimbaľákovej, bytom K.; Imricha Forraia, bytom G.; Františka Forraia, bytom G. P.; Jána Forraia, bytom K.; Mariána Forraia, bytom K.; Milana Forraia, bytom K.; Slavomíra Forraia, bytom K.; Ľudmily Forraiovej, bytom K.; Márie Forraiovej, bytom K.; Márie Forraiovej, bytom K.; Márie Forraiovej, bytom T. P., Česká republika; Márie Halászovej, bytom K.; Angely Horníkovej, bytom K.; Anny Pásztorovej, K.;   Anny   Rozmanovej,   bytom   K.,   a Margity   Tresovej,   bytom   K.,   všetci   zastúpení advokátom JUDr. J. Č., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a porušenia   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice   II v konaní vedenom   pod sp.   zn. 29 C 34/97 p o r u š i l základné právo Margity Cimbaľákovej, Imricha Forraia, Františka Forraia, Jána Forraia, Mariána Forraia, Milana Forraia, Slavomíra Forraia, Ľudmily Forraiovej, Márie Forraiovej (bytom K.), Márie Forraiovej (bytom K.), Márie Forraiovej (bytom T. P., Česká republika), Márie Halászovej, Angely Horníkovej, Anny Pásztorovej, Anny Rozmanovej a Margity Tresovej, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   P r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie:

- Margite Cimbaľákovej v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Imrichovi Forraiovi v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Františkovi Forraiovi v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Jánovi Forraiovi v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Mariánovi Forraiovi v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Milanovi Forraiovi v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Slavomírovi Forraiovi v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Ľudmile Forraiovej v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Márii Forraiovej (bytom K.) v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Márii Forraiovej (bytom K.) v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Márii Forraiovej (bytom T. P., Česká republika) v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Márii Halászovej v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Angele Horníkovej v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Anne Pásztorovej v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),

- Anne Rozmanovej v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún) a

- Margite Tresovej v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. P r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia Margite Cimbaľákovej, Imrichovi Forraiovi, Františkovi Forraiovi, Jánovi Forraiovi, Mariánovi Forraiovi, Milanovi Forraiovi, Slavomírovi Forraiovi, Ľudmile Forraiovej, Márii Forraiovej (bytom K.), Márii Forraiovej (bytom K.), Márii Forraiovej (bytom T. P., Česká republika), Márii Halászovej, Angele Horníkovej, Anne Pásztorovej, Anne Rozmanovej a Margite Tresovej v sume 104 870 Sk (slovom   stoštyritisícosemstosedemdesiat   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Košice II povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uzneseniami z 12. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosti   Margity   Cimbaľákovej,   bytom   K.   (I.   ÚS   199/04); Imricha Forraia, bytom G. (I. ÚS 200/04); Františka Forraia, bytom G. P. (I. ÚS 201/04); Jána Forraia, bytom K. (I. ÚS 202/04); Mariána Forraia, bytom K. (I. ÚS 203/04); Milana Forraia, bytom K. (I. ÚS 204/04); Slavomíra Forraia, bytom K. (I. ÚS 205/04); Ľudmily Forraiovej, bytom K. (I. ÚS 206/04); Márie Forraiovej, bytom K. (I. ÚS 207/04); Márie Forraiovej,   bytom   K.   (I.   ÚS   208/04);   Márie Forraiovej,   bytom   T.   P.,   Česká   republika (I. ÚS 209/04); Márie Halászovej, bytom K. (I. ÚS 210/04); Angely Horníkovej, bytom K. (I. ÚS 211/04); Anny Pásztorovej, bytom K. (I. ÚS 212 /04); Anny Rozmanovej, bytom K. (I. ÚS 213/04), a Margity Tresovej, bytom K. (I. ÚS 214/04), (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   advokátom   JUDr. J.   Č.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

2. Veci vedené pod sp. zn. I. ÚS 199/04, sp. zn. I. ÚS 200/04, sp. zn. I. ÚS 201/04, sp. zn. I. ÚS 202/04, sp. zn. I. ÚS 203/04, sp. zn. I. ÚS 204/04, sp. zn. I. ÚS 205/04, sp. zn. I.   ÚS   206/04,   sp.   zn. I.   ÚS   207/04,   sp.   zn. I. ÚS 208/04,   sp.   zn.   I.   ÚS   209/04, sp. zn. I. ÚS 210/04, sp. zn. I. ÚS 211/04, sp. zn. I. ÚS 212/04,   sp. zn. I. ÚS 213/04 a sp. zn. I. ÚS 214/04 ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 199/04-18 z 12. novembra 2004 spojil na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod spoločnou sp. zn. I. ÚS 199/04.

3.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   uznesením   okresného   súdu č. k. 29 C 34/97-77   z 8.   februára   1999   pripustení   do   konania   na   strane   žalovaných. Žalobcom v predmetnom spore je mesto Košice, ktoré sa žalobou podanou na okresnom súde 11. februára 1997 domáha určenia vlastníckeho práva (proti 53 žalovaným subjektom). Okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 34/97-124 z 8. marca 1999 žalobu („návrh“) zamietol. Na   odvolanie   žalobcu   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením č. k. 13 Co   364/99-197   z 19.   februára   2001   pripustil   späťvzatie   žaloby   proti   žalovaným v druhom a piatom rade, zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k týmto žalovaným a konanie proti nim zastavil. V zostávajúcej časti zrušil prvostupňový rozsudok a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   po   vrátení   súdneho   spisu   z krajského   súdu (4. mája 2001) okresný súd ďalej vo veci riadne nekonal a v obdobiach nimi označených (spolu v trvaní viac ako 49 mesiacov) bol nečinný. Vec nebola dosiaľ právoplatne skončená.

Proti   postupu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   27.   augusta   2004   sťažnosť   na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu. Uvedený postup okresného súdu považujú sťažovatelia za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Sťažovatelia okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie a to Margita Cimbaľáková, bytom K., v sume 60 000 Sk; Imrich Forrai, bytom G., v sume 55 000 Sk; František Forrai, bytom G. P., v sume 50 000 Sk; Ján Forrai, bytom K., v sume 55 000 Sk; Marián Forrai, bytom K., v sume 50000 Sk; Milan Forrai, bytom K., v sume 45 000 Sk; Slavomír Forrai, bytom K., v sume 55 000 Sk; Ľudmila Forraiová, bytom K., v sume 45 000 Sk; Mária Forraiová, bytom   K.,   v sume   55   000   Sk;   Mária   Forraiová,   bytom   K.,   v sume   45 000 Sk;   Mária Forraiová, bytom T. P., Česká republika, v sume 45 000 Sk; Mária Halászová, bytom K., v sume 45 000 Sk; Angela Horníková, bytom K., v sume 60 000 Sk; Anna Pásztorová, K., v sume 50 000 Sk; Anna Rozmanová, bytom K., v sume 50 000 Sk, a Margita Tresová, bytom K., v sume 50 000 Sk.

Svoju žiadosť odôvodnili totožnou argumentáciou: „... obdobie vyše štyroch rokov, počas ktorého prebieha na okresnom súde konanie za mojej účasti v konaní v procesnom postavení odporcu a ktorá doba nepostačovala okresnému súdu na to, aby konanie ukončil právoplatným   rozhodnutím,   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   vyše 49 mesiacov nachádzam, je ničím neospravedlniteľná a sama osebe je veľmi významným zásahom   do   môjho   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Účastník konania má ústavou zaručené právo na konanie bez zbytočných prieťahov a toto právo okresný súd, ani s ohľadom na svoje subjektívne pomery porušovať nemôže (...).

Vyše štvorročná doba čakania na právoplatné rozhodnutie súdu vo veci, a najmä vyše 41 mesačné čakanie na ďalšie súdne pojednávanie veľmi nepriaznivo vplýva na moje psychické rozpoloženie. Počas vyše štvorročného obdobia trvania konania na okresnom súde v predmetnej veci žijem v pretrvávajúcom pocite a stave nepríjemnosti, bezmocnosti, krivdy, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania (a to aj potom, keď orgán štátnej správy okresného súdu uznal prieťahy v konaní) za situácie, keď mám faktický a právny záujem o nakladanie s nehnuteľnosťou a o jej účelné využitie. Vyše 49 mesiacov trpím pocitmi márnosti a nespravodlivosti sprevádzajúcimi porušovanie môjho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov uvedomujúc si, že toto porušovanie môjho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné dostatočne vykompenzovať   len   konštatovaním   porušenia   môjho   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov,   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   (...)“ Zároveň žiadali, aby im ústavný súd priznal náhradu trov konania.

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 9. decembra 2004 písomne vyjadril okresný   súd   (Spr.   1654/04)   a k tomu   vyjadreniu   zaujal   stanovisko   29.   decembra   2004 právny zástupca sťažovateľov.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov   konania   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   C   34/97   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   11.   februára   1997   (spolu   s návrhom   na vydanie predbežného opatrenia) sa mesto Košice, zastúpené primátorom mesta, domáhalo určenia vlastníctva ku v návrhu označeným nehnuteľnostiam.

Na   pojednávaní   konanom   27.   februára   1997   bol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietnutý (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 1997).

Na pojednávaní konanom 9. júna 1997 bolo navrhnuté pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane odporcov a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 10. júla 1998 bolo vydané uznesenie o pripustení odporcov v 3. až 5. rade do konania.

Uznesením z 8. februára 1999 okresný súd pripustil do konania odporcov v 6. až 53. rade (popri iných aj sťažovateľov, a to pod poradovými číslami 31 až 36, 38 až 44, 46, 48 a 49).

Na pojednávaní konanom 8. marca 1999 bol vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 34/97-124, ktorým bol návrh mesta Košice zamietnutý.

Proti rozsudku z 28. apríla 1999 podal navrhovateľ odvolanie.Dňa 14. júna 1999 podal navrhovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd 13. júla 1999 zamietol. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu podal navrhovateľ 3. augusta 1999 odvolanie.

Dňa 18. októbra 1999 bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach.

Dňa   4.   mája   2001   bol   súdny   spis   vrátený   okresnému   súdu   spolu   s uznesením krajského   súdu   č.   k.   13   Co   364/99-197   z 19.   februára   2001,   ktorým   bol   prvostupňový rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   4.   marca   2002   bol   daný   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu účastníkom konania a bola vypracovaná výzva navrhovateľovi na doplnenie jeho návrhu v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Doplňujúce   podanie navrhovateľa   bolo doručené   10.   mája 2002   okresnému súdu a 30. júla 2002 bolo zaslané na vyjadrenie odporcom.

Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 9. apríl 2003. Pojednávanie bolo pre nemoc konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

Z dôvodu nástupu vo veci konajúcej sudkyne na materskú dovolenku (3. november 2003)   boli   jej   nevybavené   veci   prevedené   do   súdneho   oddelenia   inej   sudkyne,   ktorá 21. októbra 2004 dala pokyn na zisťovanie adries trvalých pobytov tých účastníkov, ktorým sa predchádzajúce zásielky nepodarilo doručiť.

K návrhu na začatie konania pred ústavným súdom sťažovatelia pripojili „Sťažnosť na   postup   súdu   pre   prieťahy   v konaní“ z 27.   augusta   2004   adresovanú   predsedovi okresného súdu a jeho odpoveď č. k. Spr. 23104/04 zo 14. septembra 2004 na túto sťažnosť, v ktorej uviedol:

„... Po prešetrení som zistil, že Vaša sťažnosť je dôvodná.

Po oboznámení sa s predmetným spisom som zistil, že po jeho vrátení Krajským súdom v Košiciach v konaní skutočne vznikli prieťahy.

Uvedená situácia bola spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K. na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch zákonných sudkýň.

Konajúca   sudkyňa   JUDr.   J.   M.   bola   s Vašimi   sťažnosťami   oboznámená a priebežnosť predmetného konania budem sledovať do jeho právoplatného skončenia.“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení č. k. Spr. 1654/04 z 9. decembra 2004 oznámil, že „... V danej veci som Ústavnému súdu SR zasielal dňa 26. 10. 2004 vyjadrenie k sťažnosti účastníčky M. S. k č. IV. ÚS 300/04. (...)

V prílohe Vám zasielam rovnopis svojho vyjadrenia zo dňa 26. 10. 2004. (...)“

V predmetnom   vyjadrení   (Spr.   1507/04)   predseda   okresného   súdu   vykonal chronologický prehľad úkonov súdu v posudzovanej veci a konštatoval, že „... predmetný spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   už   s ohľadom   na   jeho   predmet   a nutnosť vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia   procesných   podmienok   pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania. (...)

-zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

-vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

-posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali   aspoň   pri   vynaložení   maximálneho   úsilia,   ktoré   od   nich   možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo“.

3. Právny zástupca sťažovateľov v reakcii (z 29. decembra 2004) na toto vyjadrenie okresného súdu o. i. uviedol:„(...)   Nesúhlasím   s hodnotením   predmetného   sporu   Okresným   súdom   Košice   II   ako skutkovo   náročným   už   s ohľadom   na   jeho   predmet   a nutnosť   vykonať   rozsiahle dokazovanie.   Predmetom prebiehajúceho   konania sp.   zn.   29   C 34/1997 pred   okresným súdom   je   rozhodovanie   o návrhu   na   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam. Odporcovia sú právnym titulom dedenia zapísaní ako podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností na listoch vlastníctva v katastri nehnuteľností. Navrhovateľ tvrdí, že sporné nehnuteľnosti boli v minulosti právoplatne vyvlastnené bývalým československým štátom a následným postupom prešli do jeho vlastníctva. Mám za to, že neexistuje taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej skutkovej (faktickej) zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania.

Hoci faktickú zložitosť veci je rozumné predpokladať (vzhľadom na počet a druh nehnuteľností,   o ktoré   ide,   počet   účastníkov   konania),   zodpovedajúcou   prípravou samotného   pojednávania,   ako   aj   uplatnením   §   43   Občianskeho   súdneho   poriadku   táto nemusí   predstavovať   výraznejšie   predĺženie   konania.   Pre   úplnosť   dodávam,   že   takéto konania nie sú ničím neobvyklým v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a predstavujú stabilnú a dosť frekventovanú súčasť rozhodovacej agendy prvostupňových súdov. Mám za to,   že   skutková   zložitosť   veci   nemohla   mať   v posudzovanom   prípade   vplyv   na   vznik zbytočných prieťahov v konaní. Prejednávaná vec nie je skutkovo náročná.

Ak   by   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   neprijal   moje   argumenty   o tom,   že prejednávaná vec nie je skutkovo zložitá, a pripustil určitú možnosť faktickej zložitosti veci, (problémy   vyplývajúce   z evidencie   nehnuteľností   a ich   identifikácie   v súčasnosti),   ktorá však, pri dobrej organizácii práce okresného súdu, nemala v konečnom dôsledku spôsobiť doterajšie trvanie konania, ktoré nemožno podľa môjho názoru ospravedlniť.

V krátkosti sa zmienim aj o právnej zložitosti veci. Mám za to, že po právnej stránke nejde o vec komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci vyslovil názor nariadený súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní,   zapríčinené   nesprávnou   organizáciou   práce,   nedokonalým   poznaním   obsahu samotnej podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na pojednávanie (poznamenávam, že odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého stupňa, že si nevyjasnil, čo je   vlastne   predmetom   konania),   neodborným   využitím   času   určeného   na   pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie.

Čo sa týka chronológie procesných úkonov, uvedených vo vyjadrení okresného súdu, v zásade sa s nimi stotožňujem.

Ak niektorí z odporcov zomreli skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo alebo sa dodatočne zistí, že niektorí z odporcov nie sú v konaní pasívne legitimovaní, súd postupuje zo zákona podľa § 96, resp. § 107 OSP. K tomuto nemám čo dodať.

Mám za to, že zistené zbytočné prieťahy v napádanom konaní neboli spôsobené ani jedným z mojich šestnástich mandantov(...).

Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov priznal určité prieťahy v danom konaní, tvrdím však, že došlo k zbytočným prieťahom. Nesúhlasím a nemôžem akceptovať vyjadrenie predsedu okresného súdu, že z jeho pohľadu   by   bolo   možné   prieťahy   považovať   za   zbytočné   len   v tom   prípade,   ak   by   na tunajšom   súde   boli   vytvorené   také   podmienky,   ktoré   by   sudcom   umožňovali   aspoň   pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré možno od nich požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo. V tejto súvislosti chcem upozorniť na to, že predseda okresného   súdu   vo   svojich   odpovediach   na   sťažnosti   všetkých   sťažovateľov   uvádzal,   že vzniknuté   prieťahy   v konaní   boli   spôsobené   predovšetkým   objektívnymi   dôvodmi,   a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň. Týmito argumentmi okresného súdu nie je možné odôvodniť a ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní. (...)

Nakoniec poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také od februára 1997, čo možno už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do tej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate. Slovenská republika je podľa ústavy právnym štátom, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti   okrem   iných   stelesnené   také   princípy,   ako   sú   spravodlivosť   a právna   istota. Sťažovatelia   žijú   nie   vlastným   pričinením   v permanentnom   stave   právnej   neistoty   od mesiaca február 1999 dodnes. (...)“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne   konanie   (rozhodovanie   o návrhu   na   určenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako siedmimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené.

4.2. Rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníctva (vzhľadom k existujúcej právnej úprave a skutočnosti, že ide o súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov) nepovažuje ústavný súd za právne náročné.

Pri hodnotení faktickej zložitosti veci ústavný súd čiastočne akceptoval stanovisko okresného súdu kvalifikujúce posudzovaný spor ako „skutkovo náročný“, a to najmä vo vzťahu   k zabezpečovaniu   identifikácie   predmetu   sporu   a určeniu   (upresneniu)   okruhu účastníkov konania, zisťovanie ktorých ovplyvnilo síce doterajšiu dĺžku konania, no nie je okolnosťou   ospravedlňujúcou   stav   právnej   neistoty   (ako   dôsledku   uvedeného   postupu okresného súdu   v posudzovanom konaní), v ktorej sa sťažovatelia nachádzajú od svojho vstupu do konania (8. február 1999) dosiaľ.

Procesné aktivity navrhovateľa (návrhy na vydanie predbežného opatrenia, návrhy na rozšírenie   účastníkov   konania,   opravné   prostriedky   proti   rozhodnutiam   súdu,   rozšírenie a doplnenie   návrhu,   čiastočné   späťvzatie   návrhu)   mali tiež   vplyv na dĺžku   konania, no rozhodovanie,   resp.   konanie v nich   nemožno pripísať na   vrub   postupu   okresného   súdu, ktorého dôsledkom by mali byť zbytočné prieťahy v konaní.

4.3.   V správaní   sťažovateľov   nezistil   ústavný   súd   také   skutočnosti,   ktorých dôsledkom   by   bolo   konštatovanie   ich   vplyvu   na   vznik   zbytočných   prieťahov v posudzovanom konaní.

4.4.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   (činnosť   okresného   súdu   hodnotil   iba   od obdobia, keď sa sťažovatelia stali účastníkmi konania).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   v období   od   4.   mája   2001   (vrátane   súdneho   spisu   späť okresnému   súdu)   do   4.   marca   2002   (výzva   pre   navrhovateľa),   t.   j.   v trvaní   desiatich mesiacov,   v období   od   9.   apríla   2003   (termín   neuskutočneného   pojednávania)   do 21. októbra   2004   (pokyn   na   zisťovanie   adries   pobytu   účastníkov),   t.   j.   v trvaní   vyše osemnástich   mesiacov,   spolu   v trvaní   vyše   28   mesiacov,   t.   j.   vyše   dvoch   rokov a 4 mesiacov, keď bol okresný súd nečinný.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a v   neúmernom pracovnom   zaťažení   sudcov   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovatelia   žiadali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške a z dôvodov uvedených v bode 4 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov   (pozri   body   4.   1   až   4.   4   tejto   časti) považuje za primerané vo výške 20 000 Sk pre každého z nich.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešným sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych   služieb,   a to   prevzatie   a príprava   zastupovania,   spísanie   sťažnosti   18.   októbra 2004   a stanovisko   z 29.   decembra   2004   k vyjadreniu   okresného   súdu.   Sťažovatelia   si nárokovali náhradu trov konania vo výške 12 967 Sk na jedného účastníka, teda spolu vo výške 207 472 Sk.

Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Za prvé dva úkony patrí sťažovateľom odmena   v plnej   výške,   t.   j.   9   068   Sk,   po   zaokrúhlení   (§   25   vyhlášky)   9   070   Sk.   Po pripočítaní režijného paušálu (136 Sk za jeden úkon v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) za dva úkony 272 Sk predstavuje náhrada trov konania za jedného účastníka 9 342 Sk, t. j. spolu za 16 sťažovateľov 149 472 Sk. Za tretí úkon právnej pomoci (po spojení vecí) patrí jednému sťažovateľovi odmena (po krátení o 20 % podľa § 17 ods. 2 vyhlášky) vo výške 3 627 Sk, po zaokrúhlení 3 630 Sk, spolu s režijným paušálom (136 Sk) vo výške 3 766 Sk, teda pre 16 sťažovateľov prináleží náhrada trov konania vo výške 60 256 Sk. Vzhľadom na uvedené za právne zastúpenie sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom vznikol nárok vo výške 209 728 Sk.

Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   a v   súlade   so   zásadou primeranosti   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   iba   vo   výške rovnajúcej sa polovici vzniknutého nároku, t. j. v sume 104 870 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2005