znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 198/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Andreou   Tkáčovou, Advokátska   kancelária,   Magurská   3,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 100/2014 z 25. septembra 2014, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctvazaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 100/2014 z 25. septembra 2014, ako ajpostupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.  

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice I(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 CbPv 6/07 sa žalobou podanou 12. októbra 2007sťažovateľ domáhal voči žalovanej obchodnej spoločnosti Plast – Press s. r. o. (ďalej len„žalovaná“)   uloženia   jej   povinnosti   zdržať   sa   nekalosúťažného   konania,   t.   j.   povinnostizdržať   sa   výroby   a predaja   plastových   ochranných   rohov   na   radiátory   s odnímateľnýmčelom (ďalej len „plastový výrobok“). Uvedený produkt bol výsledkom duševnej a tvorivejpráce   sťažovateľa,   ktorý   mal   chránený   Úradom   priemyselného   vlastníctva   Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „úrad   priemyselného   vlastníctva“)   ako   úžitkový   vzor   pod č. 3367a na použitie   (výrobu   a predaj)   ktorého   sťažovateľ   nedal   žalovanej   súhlas.   Okresný   súdv dôsledku zistenia, že úžitkový vzor sťažovateľa č. 3367 zanikol 19. júla 2009, t. j. žeod tejto   doby   prestal   požívať   zákonnú   ochranu,   rozsudkom z 25. októbra   2013   žalobusťažovateľa zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdurozhodol   krajský   súd   sťažnosťou   napádaným   rozsudkom   sp.   zn.   3   Cob   100/2014z 25. septembra   2014,   ktorým   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil(obidva   označené   rozsudky   podľa   zistenia   ústavného   súdu   nadobudli   právoplatnosť7. novembra 2014, pozn.).

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   spochybňuje   označený   rozsudokkrajského súdu, ktorý považuje za arbitrárny, neodôvodnený a vnútorne rozporný, pričompoukazuje na to, že krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu pri nedostatočnomzistení skutkového stavu. Podľa sťažovateľa z vykonaného dokazovania má vyplývať, žežalovaná obchodná spoločnosť vyrábala a predávala spoločnosti U. S. Steel Košice, s. r. o.,plastový   výrobok,   ktorý   mal   byť   identický   s plastovým   výrobkom,   ktorého   pôvodcom(tvorcom   a vynálezcom)   bol   sťažovateľ, ktorý   mal   chránený   na   úrade   priemyselnéhovlastníctva úžitkovým vzorom č. 3367 a ktorý obchodnej spoločnosti U. S. Steel Košice,s. r. o., dodával pôvodne sťažovateľ. Uvedené skutočnosti mali byť preukázané znaleckýmposudkom ⬛⬛⬛⬛ č. 2/2012, ktorý mal potvrdiť identickosť plastového výrobkuvyrábaného   a uvádzaného   do   obehu   žalovanou   so sťažovateľovým   úžitkovým   vzoromč. 3367, a tiež mala byť táto skutočnosť preukázaná aj radom listinných dôkazov, z ktorýchmalo vyplynúť, že o sťažovateľovom autorstve k dotknutému plastovému výrobku mali maťvedomosť nielen žalovaná obchodná spoločnosť, ale aj spoločnosť U. S. Steel Košice, s. r. o.,ktorá si tieto výrobky u žalovanej mala objednať a ktorá ich do tej doby odoberala odsamotného sťažovateľa. Podľa tvrdení sťažovateľa však okresný súd ani krajský súd tietodôkazy správne nevyhodnotili, resp. zobrali do úvahy iba dôkazy svedčiace v neprospechsťažovateľa,   nezaoberali   sa   skutočnosťami   svedčiacimi   o naplnení   generálnej   skutkovejpodstaty nekalosúťažného konania a rozhodli iba na základe jediného argumentu, a to žeúžitkový vzor sťažovateľa medzičasom zanikol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Sme toho názoru, že napadnutý súd v prerokovávanej veci vykonali síce istý rad dôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadli iba na niektoré z nich (najmä na tie, ktoré svedčili v neprospech návrhu sťažovateľa), a len tieto dôkazy boli predmetom ich úvah a hodnotení, zatiaľ čo iné dôkazy (svedčiace v prospech uplatneného práva sťažovateľa) len konštatovali, ale predmetom úvah a hodnotení však vôbec neboli....

... zákon poskytuje ochranu pred tzv. otrockým napodobením, keď sa jeden súťažiteľ snaží   priživiť   na   výsledkoch   investičného   a   intelektuálneho   (kreatívneho   a   vývojového) úsilia iného súťažiteľa tým, že priamo kopíruje jeho výrobky, obaly jeho výrobkov alebo jeho výkony. Žalovaný okopíroval výrobky žalobcu. Podľa § 54 Obeh. zák. má žalobca právo,   aby   sa   rušiteľ   protiprávneho   konania   zdržal   a   aby   odstránil   závadný   stav. Je nepochybné, že konanie žalovaného je konaním v hospodárskej súťaži (§ 41 Obchodného zákonníka) v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný okopíroval výrobky žalobcu, čo potvrdil aj znalecky posudok č. 2/2012....

Žalovaný týmto porušil priemyselné práva sťažovateľa, a zároveň porušil pravidlá hospodárskej súťaže...

Sťažovateľ uskutočňoval nielen výskum a vývoj týchto nových výrobkov už od 90-tych rokov minulého storočia, ale aj ich výrobu, na čo vynaložil veľké finančné prostriedky a tiež je to výsledok jeho duševnej činnosti. Od roku 2002 sťažovateľ prihlasoval svoje nové, resp. inovované technické riešenia ako prihlášky úžitkových vzorov.

Napadnutý rozsudok súdu je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a zmätočnosť dôvodov.

Ako jediný dôvod na zamietnutie žaloby súd uviedol, že došlo v priebehu konania k zániku úžitkového vzoru sťažovateľa č. 3367, pričom ide o zdržanie sa nekalosúťažného konania podľa obchodného zákonníka.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach konaní pod sp. zn. 2Cob/100/2014 porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach konaní pod sp. zn. 2Cob/100/2014 zo dňa 25.9.2014   zrušuje   v   časti,   ktorou   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Košice I pod sp. zn. 26CbPv/6/2007 a v časti v ktorej bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 83,90 € a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   konaní   pod sp. zn. 2Cob/100/2014 porušené bolo.

4.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛,

vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach konaní pod sp. zn. 5 Co/60/2014 (správne má byť sp. zn. 2 Cob 100/2014, pozn.) porušené bolo.

5. Krajský súd v Košiciach je povinný ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € na účet jej právnej zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   v príčinnej   súvislosti   s   rozsudkom krajského   súdu   sp. zn. 2 Cob   100/2014   z 25.   septembra   2014,   a to   v dôsledku   jeho arbitrárneho odôvodnenia.  

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je navyše v danom prípade zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,   preto   v   danej   veci   ústavný   súd   v príčinnej   súvislosti   s napádaným rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 2 Cob   100/2014   z   25.   septembra   2014   a jeho postupom rozhodol iba o porušení tých práv (čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu), ktoré sťažovateľ v zastúpení jeho právnou   zástupkyňou   uviedol   v návrhu   na rozhodnutie,   t.   j.   v   petite   sťažnosti. Tvrdenia   o   porušení   iných   práv   (základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v č. 48 ods. 2 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo jej petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba   vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Vzhľadom na to, že krajský súd sa vo svojom sťažnosťou napádanom rozsudku v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, považoval ústavný súd za potrebné pre úplnosť veci poukázať aj na toto odôvodnenie okresného súdu:«Predmetom,   konania   je   teda   uloženie   povinnosti   žalovanému   zdržať   sa   výroby plastových   ochranných   rohov   na   radiátory   chránených   úžitkovým   vzorom   s názvom „Plastový   ochranný   roh   na   radiátory   s odnímateľným   čelom“   chráneným   na   Úrade priemyselného vlastníctva SR pod č. zápisu 3367.

Z   registra   úžitkových   vzorov   Úradu   priemyselného   vlastníctva   SR   súd   zistil,   že úžitkový vzor žalobcu č. 3367 zanikol 19.7.2009, teda k tomuto dňu zanikla jeho ochrana. Táto skutočnosť nebola sporná medzi účastníkmi konania. Vzhľadom na predmet konania a v dôsledku zániku úžitkového vzoru žalobcu č. 3367 s poukazom na úst. § 154 ods. 1 O. s. p. súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, preto ju zamietol.»

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:«Odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia   a konštatuje   správnosť   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   (§   219   ods.   2 O. s. p.)

Len   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia,   odvolací   súd   považuje za potrebné uviesť:

Žalobca, sa návrhom, na začatie konania domáhal, aby súd rozhodol, že žalovaný je povinný zdržať sa výroby plastových ochranných rohov na radiátory chránených úžitkovým vzorom s názvom.,,Plastový ochranný roh na radiátory s odnímateľným čelom“ chránený na Úrade priemyselného vlastníctva SR pod č. zápisu 3367.

Súd je zásadne viazaný návrhom na začatie konania a môže konať len o tom, čoho sa žalobca návrhom na začatie konania domáhal.

Pokiaľ sa žalobca v priebehu konania neúspešne domáhal zmeny návrhu na začatie konania, odvolací súd nie je v tomto konaní oprávnený preskúmať správnosť postupu súdu prvého stupňa, ktorý žalobcom navrhované zmeny návrhu na začatie konania nepripustil. V   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   došlo v priebehu konania k zániku úžitkového vzoru žalobcu č. 3367 a teda súd prvého stupňa berúc ust. § 154 ods. 1 O. s. p. správne rozhodol, keď žalobu zamietol.»

Z citovaného   je   zrejmé,   že   východiskovou   premisou   rozhodnutia   krajského súdu, tak ako aj rozhodnutia okresného súdu, so závermi ktorého sa krajský súd v celom   rozsahu   identifikoval,   bol   v podstate   záver   o bezpredmetnosti   žaloby sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal   uloženia   povinnosti   žalovanej   zdržať   sa   určitého konania,   ktoré   bolo   viazané   na   existenciu   zákonom   chráneného   úžitkového   vzoru zapísaného úradom priemyselného vlastníctva pod č. 3367, a to z dôvodu zániku tohto úžitkového   vzoru   požívajúceho   zákonnú   ochranu,   ktorej   realizácie   sa   sťažovateľ svojou žalobou v aktuálnom čase domáhal.

Podľa § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Podľa § 81 ods. 1 OSP aj bez návrhu môže súd začať   konanie vo veciach starostlivosti o maloletých, konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave   zdravotníckej   starostlivosti,   konanie   o   spôsobilosti   na   právne   úkony, opatrovnícke konanie, konanie o vyhlásenie za mŕtveho, konanie o dedičstve a ďalšie konania, kde to pripúšťa zákon.  

Keďže   sa   v   danom   prípade   išlo   o sporové   konanie,   v ktorom   sa   sťažovateľ žalobou na plnenie podľa § 80 písm. b) OSP domáhal uloženia povinnosti žalovanej zdržať sa určitého konania, pričom tento typ konania nebolo možné začať aj bez návrhu, bol všeobecný súd pri vymedzení hraníc, resp. mantinelov predmetu konania v zmysle   citovaného   §   153   ods.   2   OSP   viazaný   výhradne   návrhom   sťažovateľa (žalobcu)   vyjadreným   v žalobnom   petite,   ktorým   sa   sťažovateľ,   navyše   zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, z titulu práva silnejšieho požívajúceho zákonnú ochranu   úžitkového   vzoru   domáhal   iba   uloženia   povinnosti   žalovanej   zdržať   sa určitého   konania   zasahujúceho,   resp.   kolidujúceho   s touto   jemu   poskytnutou zákonnou   ochranou.   Avšak   v dôsledku   zániku   tejto   zmienenej   zákonnej   ochrany úžitkového   vzoru   sa   sťažovateľom   (resp.   jeho   právnou   zástupkyňou)   vymedzený predmet   konania   v žalobnom   petite   stal   bezpredmetným,   resp.   nevykonateľným, pretože konanie žalovanej tak už v čase rozhodovania nemohlo byť v rozpore s touto v tom   čase   už   neexistujúcou   zákonnou   ochranou,   takže   jej   už   ani   nemohla   byť efektívne   uložená   povinnosť   tohto   konania   sa   zdržať,   resp.   uloženie   jej   takejto povinnosti by v tomto čase bolo už zbytočné, preto všeobecné súdy žalobu sťažovateľa s takto ním (jeho právnou zástupkyňou) vymedzeným predmetom konania dôvodne zamietli.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podotýka, že krajský súd, tak ako pred ním aj okresný súd dospeli v podstate k záveru o nepoužiteľnosti vykonaného dokazovania (vrátane   záverov   znaleckého   posudku,   pozn.)   iba   vo   vzťahu   k sťažovateľom   (jeho právnou   zástupkyňou)   vymedzenému   predmetu   konania,   čo   by   však   a contrário nemalo mať principiálne za následok jeho nepoužiteľnosť v konaní s inak vymedzeným predmetom sporu, keďže sťažovateľ sa podľa § 80 písm. c) OSP nedomáhal napr. určenia, že určitý subjekt sa dopustil nekalosúťažného konania, a ani sa v tej súvislosti nedomáhal   náhrady   škody   a pod.,   preto   o týchto   skutočnostiach   ani   nemohlo   byť súdmi   rozhodnuté,   tak   ako   to   namieta   sťažovateľ.   Z uvedeného   dôvodu   sa   ako bezpredmetná javí aj námietka sťažovateľa o nesprávnom, resp. nedostatočnom zistení skutkového stavu a jeho údajnom účelovom vyhodnotení iba v neprospech sťažovateľa, pretože v danom prípade bolo rozhodnutie v podstate založené iba na fakte o zániku úžitkového vzoru, ktorý nespochybňuje ani samotný sťažovateľ.   O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.  

Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   krajského   súdu v napádanom   rozsudku   sp.   zn.   2   Cob   100/2014   z 25.   septembra   2014   sú   ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,   ktoré   by   mali   za   následok   arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku krajského   súdu,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015